Clio

„Odvtedy si s Amber ani nehovorila?" opýtala sa Daysha, posúvajúc ku mne hrnček horúcej čokolády s karamelovou príchuťou. Ryland mi dal na dnes ešte voľno, no dohodli sme sa, že za ním prídem a porozprávame sa o tom, čo sa dialo včera u nás doma.

Z Bostonu sme sa vrátili prvým ranným vlakom, krátko po druhej sme už boli doma. Objednali sme si niečo na obed, trocha si vydýchli a spolu sa potom vydali každý svojim smerom. Michael do školy a ja do redakcie. Dohodli sme sa však, že ho prídem počkať po vyučovaní a troška sa poprechádzame, možno skočíme na večeru. Skrátka si vyhradíme čas na seba, aj keď nám obom na krk dýcha kopa povinností.

„Nie, cez víkend som nemala silu niečo podobné riešiť. Chcela som si u jeho rodičov hlavne oddýchnuť a užiť si spoločný čas."

„Podarilo sa?"

Neisto som mykla plecami, berúc teplý hrnček do rúk. Počasie po našom príchode pôsobilo veľmi nádejne, slnko hrialo a konečne nefúkal ani vietor. Kým sme ale museli vyraziť z domu, na celé mesto znova sadla hmla a priniesla so sebou chlad zarezávajúci sa až do morku kostí.

„Neviem, bolo to akési zvláštne. Nehovorím, že sme sa dobre neporozprávali, nenajedli a podobne, ale... v istom zmysle mi prišlo, že to bola omnoho iná návšteva, než všetky naše predošlé."

„Novinky o zásnubách ich ale určite potešili." Žiarivo biele zuby na mňa vycerila v radostnom úsmeve, zapierajúc sa lakťami do pultu. Kaviareň bola znova pomerne rušná, ale všetci hostia boli obslúžení a pôsobili spokojne. My dve sme teda mali čas na malý pokec predtým, než by som išla hore do redakcie. „Nehovor mi, že sa netešili."

Sklonila som hlavu, hľadiac do svojho hrnčeka. „My sme im to nepovedali." Včerajšok sa pobral nečakaným smerom. Divila som sa, že noc bola taká pokoná a Michael spal až do rána, kým mu nezvonil budík. „Chceli sme, ale nakoniec sa nenašiel vhodný okamih."

„Za celý víkend?" Prekvapene zvraštila obočie, vkladajúc si tvár do dlaní. „Mám pocit, že mi niečo veľmi dôležité nehovoríš a ani to nemáš v pláne."

„Je to troška komplikované." A ja som bola priveľmi nepokojná na to, aby som začala vysvetľovať, prečo sa včerajšia návšteva cintorína skončila tak, ako sa skončila. Stačila letmá spomienky na Michaelove slzy plné bolesti a žiaľu, a mne samej zostalo neskutočne ťažko a smutne. Snažila som sa pochopiť jeho bolesti čo najdôkladnejšie, ale v plnej miere ju dokázal chápať a precítiť jedine on. „No nevadí, ideme k nim oslavovať Vďakyvzdanie, tak im to povieme vtedy. Dva týždne hore-dole." Mávla som rukou, odpíjajúc si z čokolády. Voňala omamne sladko, ako dokonalé hrejivé objatie počas najchladnejšieho dňa.

„A čo tvoja mama? Už si jej volala?"

„Tá bola radosťou bez seba, sotva som jej ukázala prsteň. Hneď vedela ktorá bije."

„Určite ju teší, že sa máš dobre, keď je ona tak ďaleko." Teraz už snáď úplne pustí z hlavy nejaké obavy ohľadne toho, či sa máme s Michaelom skutočne tak dobre, ako jej zakaždým tvrdím. Na obavy nemala žiaden dôvod. Nie v tomto smere. Ak ma aj niečo trápilo, boli to úplne iné veci. „Neplánuje sa vrátiť domov? Idú Vianoce, Silvester..."

„Nemám ani poňatia, na sviatky neprišla domov ani vlani."

„Kedy si ju vôbec naposledy osobne videla?"

„V marci." Teoreticky to nebolo tak dávno, prakticky mi prišlo, sme sa nevideli snáď stovky rokov. Komunikácia cez telefón bola na úplne inej úrovni, často skôr nedostačujúcej. „Všetky zvyšné sviatky v tomto roku vidím akurát tak v spoločnosti Michaelových rodičov." V žiadnom prípade mi to ale nevadilo. Brala som ich ako svoju rodinu snáď od nášho prvého stretnutia.

„Mať svokrovcov ako opisuješ ty, tiež by som s nimi chcela stráviť čo najviac času, pokojne každé sviatky."

„Dočkáš sa ich, nič sa neboj," ubezpečila som ju. Odľahlo mi, keď prišli dve mladé ženy a Daysha sa im musela ísť na chvíľku venovať. Prišla som za ňou skôr z povinnosti. Ak už som zjavne prišla o svoju najlepšiu priateľku, nesmela som od seba odohnať ešte aj Dayshu. Ani napriek tomu, že byť v spoločnosti bolo to posledné, na čo som mala náladu.

Prísť domov bolo zvláštne. Netušila som, čo od toho miesta zrazu očakávať. Kráčajúc hore schodmi som si želala, aby pred dverami nestál nik. V kútiku duše som ale vedela, že tam aj tak bude. S rukami založenými na hrudi, s jazvami vytŕčajúcimi spod košele a možno aj so svojim cylindrom na hlave.

Pred našimi dverami ale nestál nik.

„Nad čím tak horlivo uvažuješ?" Zvolala Daysha, vytrhávajúc ma z myšlienok. Zápisníkom plesla na pult, okamžite loviac šálky. „Pokojne hovor, kým pripravím kávy."

„Ja len... na margo tých svokrovcov. Neviem, či som ti hovorila, ale Ryland je slobodný, on a Nia sa rozišli už pred niekoľkými rokmi."

Úsmev, ktorý sa jej roztiahol na tvári, bol neopísateľný. Akoby som jej práve povedala, že vyhrala v lotérii alebo dokonca niečo omnoho lepšie. „Lepšie správy si mi dnes ani povedať nemohla, Clio. Milujem ťa!" Nečakala som, že mi len tak vezme tvár do dlaní a vybozkáva ma na obe líca. „Príde ti ako typ, ktorý sa nechá od ženy pozvať na rande? Keby čakám na jeho prvý krok, tak skôr zošediviem."

„Prepáč, ale vážne nemám ani poňatia."

„No nič, tak to skúsim. Čo najhoršie sa mi môže stať? Odmietne ma?" Zasmiala sa, no vzápätí zbledla ako stena, div nepustila z rúk porcelánovú kanvicu so smotanou do kávy. „Preboha, čo ak ma odmietne? Clio, to by som neprežila. To sa mu už v živote nebudem môcť pozrieť do očí."

„Prečo by ťa mal odmietať?"

„A prečo by nemohol? Videla si ho niekedy? Boh ako on môže mať hociktorú, na ktorú sa pozrie." Prevrátila som očami, obracajúc pozornosť ku dverám. Zvonček nad nimi oznámil, že prišli ďalší hostia. Našťastie však išlo iba o jedného pána, ktorý si nešiel sadnúť, ale postavil sa za mňa, aby si mohol objednať. „Hneď sa k tebe vrátim. Dobrý deň, čo si dáte?" obrátila sa na zákazníka, vyťahujúc na neho ten najúprimnejší profesionálny úsmev.

Ustúpila som teda stranou a nechala ju, aby si robila svoju prácu. Nenápadne som sa obzerala po hosťoch, dopíjajúc stále príjemne teplú čokoládu. Hodiny ukazovali niečo krátko po pol šiestej. Najneskôr o hodinu budem musieť odísť, ak chcem na siedmu prísť za Michaelom načas.

Sotva som na neho pomyslela, zavibroval mi vo vrecku kabáta mobil. Okamžite som vedela, že je to on. Amber mi určite nepísala, Daysha bola tu so mnou a Ryland vedel, že prídem. Nemal ma priveľmi kto iný hľadať, maximálne ešte niekto zo spolužiakom kvôli úlohám.

Ahoj, zlato. Dohodli sme sa, že ma prídeš počkať a urobíme si pekný večer, ale zjavne všetko padá. Akurát mi volali z nemocnice, som na ceste tam. S Marciou to vyzerá veľmi zle.

To ma hrozne mrzí, Michael. Ja... viem niečo urobiť? Prídem za tebou?

Nie, to by bolo zbytočné. Pokojne choď za Rylandom ako si chcela. Zvládnem to, len... neviem, vážne neviem, čo čakať. Dokedy tam budem a tak.

Daj si načas, zostaň dokedy potrebuješ. Budeš asi menej nervózny, keď zostaneš pri nej.

Celý víkend bol nervózny ako pes aj z tohto dôvodu. Doslova akoby čakal, kedy mu zazvoní telefón so zlými správami a on bude musieť utekať do nemocnice. Niekde v kútiku duše som možno aj čakala, že náš víkend skončí predčasne práve z tohto dôvodu. No ako sa hovorí, to čo mešká, nás neminie.

Vážne ma to veľmi mrzí, Clio. Chceli sme byť spolu.

Budeme zajtra, nič si z toho nerob. Myslím na vás na oboch, držte sa. A keby hocičo, daj mi vedieť. Milujem ťa.

Ďakujem. Aj ja ťa milujem.

Mobil som odložila, nechala Dayshi drobné na pulte za moju čokoládu a s rýchlym pozdravom odišla. Cítila som ako sa mi na tvári usadil výraz sklamania a odchod bola najlepšie obrana pred ďalšími otázkami. Vo dverách som si k telu lepšie pritiahla kabát a vybrala sa požiarnym schodiskom smerom nahor. Ťažké vchodové dvere som otvárala potichu a čo najmenej nápadne. Nemala som v úmysle na seba strhnúť pozornosť kolegov.

Niekoľkými rýchlymi krokmi som si to namierila do šéfovej kancelárie a zapadla do nej dokonca bez klopania. Beztak mal dvere dokorán otvorené. Ja som ich za sebou ale privrela, aby som nám tak zabezpečila trocha súkromia. Mierne zadýchane som sa oprela o stenu vedľa dverí, skláňajúc hlavu k svojim topánkam.

„Asi hľadáš môjho brata, však?" V momente som zodvihla pohľad, nachádzajúc na jednej zo stoličiek pred pracovným stolom mladého muža. Mal husté hnedé, mierne zvlnené vlasy a skoro čierne oči – veľmi podobné tým Rylandovým. Rovnako sa mu podobal aj do tváre, mali rovnako výrazné rysy tváre, hlavne vysoké lícne kosti a husté tmavé obočie. Možno keby nemá Ryland červené vlasy, boli by si ešte viac podobní. „Ja som Damiano Montery, veľmi ma teší, Clio." Vstal na rovné nohy a sebavedome podišiel ku mne. Vystrel ruku, ktorú som váhavo prijala. Bolo zvláštne stáť zoči-voči mužovi, ktorý natoľko pripomínal môjho šéfa, a nevidieť na jeho prstoch tucet prsteňov. Jeho spôsoby ale boli rovnako nevšedné, pritom však zdvorilé. Zľahka ma vzal za ruku a pobozkal na hánky. „Ryland šiel fajčiť, hneď bude späť. Čakal ťa."

„Prepáčte, že som sem tak vtrhla, čakala som tu len jeho."

„Nespomínal, že na víkend prídem?"

„Spomínal, ale nečakala som, že tu budete aj v pondelok." Zasmial sa, na čo sa k nám otočila aj Rylandova kancelárska stolička. Zošuchnutý na nej sedel Levi a pred sebou držal roztvorenú knihu – na jej čiernom koženom prebale sa vynímal rovnaký pentagram, ako mi visel okolo krku, a okolo neho sa ovíjalo slovíčko Wicca. „A teba som tu nečakala už vôbec, Levi."

„Sme na odchode, čakali sme len kedy prídeš," odpovedal, nedvíhajúc zrak od knihy ani na sekundu. „Strýko bol hrozne nervózny už od rána."

„Kvôli mne?" opýtala som sa neisto.

„Aj." Damiano ma s vrelým pohľadom odviedol k druhej voľnej stoličke, aby sme tam nepostávali ako párik nešťastníkov. „Trápi ho momentálne veľa vecí. Poradil by som tvojej priateľke, aby ho teraz na rande nepozývala."

„Ako vieš, že..." Nestihla som ani dokončiť, keď sa dvere otvorili a dnu vošiel Ryland. Prišlo mi, že si doprial viac ako jednu cigaretu.

„Ahoj, Clio. Zoznámiť ste sa asi už stihli." Prikývla som, neisto si pravou rukou uhládzajúc vlasy. Pod toľkými pármi očí som sa zrazu cítila nepohodlne. V celej kancelárii sa vznášala podivná energia – niečo medzi priveľkým dusnom a nevypovedanými tajomstvami. „Oni sú na odchode, o pár hodín už musia byť niekde inde."

„Má pravdu, mali by sme ísť." Damiano znova vstal a kývol hlavou na Leviho. „Poďme, čítať môžeš aj cestou v aute." Chlapec s nevôľou zavrel knihu, pritisol si ju na hruď a vstal z veľkej koženej stoličky. „Bolo mi potešením, Clio. Dúfam, že sa ešte stretneme."

„Tešilo ma," odvetila som, neisto si prepletajúc prsty v lone. „Maj sa, Levi."

„Ahoj," zamrmlal a obrátil sa na Rylanda. Keď som sa lepšie zahľadela do jeho tváre, videla som tam nejakú podobu. „Môžem prísť aj budúci víkend?"

„Uvidíme ako mi to vyjde s prácou a hlavne čo povie tvoja mama, hm?" Uhladil mu vlasy a na moje prekvapenie ho pred odchodom pobozkal na vrch hlavy. Ešte väčšie prekvapenie bolo akú reakciu to na chlapcovej tvári vyvolalo. Pousmial sa, hľadiac na Rylanda s veľkou dávkou vďaky v očiach. „Ďakujem, že si prišiel, Damiano."

„Nabudúce by si už mohol prísť ty za mnou," odvetil, zasvätene na brata žmurkol a berúc chlapca okolo pliec opustili kanceláriu. „Chlapca vrátim domov v poriadku a načas, nemusíš sa báť," zakričal ešte skôr, než by si vzali od dverí kabáty a zabuchli za sebou.

„Dnes a zajtra majú v škole riaditeľské voľno. Piatok večer ma čakal na schodoch pred mojim bytom aj so zbalenou taškou. Aj napriek tomu, že som mu už niekoľkokrát hovoril, aby mi napísal alebo zavolal predtým ako sa rozhodne prísť." Ryland kývol na voľné stoličky, aby som sa pokojne posadila späť, zatiaľ čo on zašiel zavrieť dvere, aby sme skutočne mali súkromie. „S mamou bývajú kúsok od Salemu, Damiano ho cestou domov zavezie. Mohli pokojne aj prísť spolu, ale to by sa mladý pán musel uráčiť niekoho informovať o svojich plánoch."

„Takže máte za sebou rodinný víkend?"

„Dalo by sa povedať." Viditeľne unavene sa zvalil na svoju stoličku, niekoľkými ťuknutiami do klávesnice preberajúc notebook k životu. Cítila som sa trocha sebecky, keďže som tu minulý týždeň poriadne ani nebola a voľno som mala ešte aj dnes. „Včera nad ránom sme boli u vás, všetko by malo byť v poriadku."

„Po príchode domov nás tam nečakal nik, ale..." zaváhala som, zabiehajúc spomienkami k sobotňajšiemu večeru. Tiberius tam byť nemal, ale predsa našiel spôsob. Ako som si mohla byť istá, že teraz sa ho konečne skutočne zbavili? „V piatok si ma uisťoval, že budem v poriadku a už sa ku mne nedostane. Aj napriek tomu bol v sobotu v dome Michaelových rodičov. Hovoril mi, že sa v piatok pokúšal dostať k tebe, ale nepodarilo sa mu to. Ťažkosti mu ale urobil aj účinok rituálu a retiazka, ktorú si mi dal. No nakoniec našiel nejaké svoje spôsoby." Odľahlo mi, keď som to konečne mohla niekomu všetko povedať. Veľmi ma to ťažilo, ale hovoriť o tejto téme cez telefón by nebolo najšťastnejšie. Tu a teraz som sa cítila omnoho bezpečnejšie.

„Bol silnejší, než som si pôvodne myslel, to musím priznať. Prekvapila ma jeho vzdorovitosť."

„Typický Algarotti," zamrmlal som skôr len pre seba. „Takže je preč? Naozaj preč?"

Ryland prikývol, otáčajúc prázdnu šálku od kávy. „Je preč, dokým sa s ním pomocou špiritistickej dosky nepokúsi niekto znova spojiť. Odhadujem, že potom by sa mohol znova bez väčšieho problému oslobodiť."

„Dúfajme, že si ho nikto náhodne nevyhliadol. Naozaj nerada by som do neho opäť narazila pred našimi dverami. Ani nikde inde." Moja zvedavosť pretrvávala, ale už som bola priveľmi vydesená na to, aby som sa o niečo pokúsila znova. Tiberius bol skrátka priveľmi nevypočítateľný. V jednu chvíľu mi prišlo, že mi je ochotný ponúknuť odpovede. V ďalšej mi akurát tak svojimi zjaveniami strpčoval život a privádzal ma do šialenstva. Keby naozaj chce, aby som zistila pravdu, už by mi ju bol povedal. Veď prečo by robil zbytočné tajnosti? Mohol na to mať nejaký dôvod, ktorý mi ale nechcel odhaliť? „Takže keby s ním chcem, čisto teoreticky, hovoriť znova... celé by sa to opakovalo?"

„S veľmi veľkou pravdepodobnosťou. A zjavne by bol omnoho naštvanejší, predsa len sa do sveta mŕtvych musel vrátiť nasilu."

„Stále musím premýšľať nad tým, čo to vôbec malo znamenať. Prečo sa to stalo, čo ma to malo do života naučiť." Mnohým by napadlo, že to bolo najefektívnejšie varovanie, aké mi záhrobie mohlo dať. Nemám sa s ním zahrávať, ak potom neviem čeliť následkom. Podľa mňa v tom ale bolo niečo iné. Niečo komplexnejšie. „A hlavne prečo sme tú knihu našli, ak sa nevieme dopátrať k ničomu inému."

„Čo si videla v dom dome, kam ťa vzal?" Nepohodlne som sa zahniezdila, prehadzujúc si jednu nohu cez druhú. Spoza dverí k nám doliehali tlmené rozhovory kolegov. „Neboli tam nejaké fotografie, maľby..."

„Obrazy, ale nespomínam si, čo znázorňovali. Nevenovala som im pozornosť." Nie dostatok pozornosti. Sústredila som sa tam na niečo úplne iné. Niežeby mi to k niečomu bolo, išlo len o ďalšiu slepú uličku. „Myslela som si, že sa tam ešte vrátim."

„Chcela si sa tam vrátiť?"

Odpoveď mala byť jednoznačná. Z mojich úst ale nevyšla ani hláska, zostala som bezmocne hľadieť na svojho šéfa, ktorý si ma spýtavo prezeral tmavými očami. Ako vždy, mal ich orámované čiernou linkou.

„Ak už sa to celé dialo, chcela som dostať odpovede. A mám pocit, že to chcel aj Michael. Tvrdil, že ho to nezaujíma, ale pýtal sa rodičov, či niečo nevedia."

„Predpokladám, že nevedeli."

„Nie, nevedeli. Medzi poslednými vecami po jeho starom otcovi sa nenašlo nič, čo by nám pomohlo." Čo by sme robili, keby niečo nájdu a zistíme pravdu? Keby sa potvrdí, že Tiberius je Michaelov prastarý otec? „Hoci... neviem, čo by nám pomohlo. Možno je lepšie, že sa nič nenašlo a môžeme to uzavrieť."

„Ja viem, že sa mi to hovorí ľahko, ale, prosím, nerob si už ohľadne toho starosti, Clio. Je po všetkom, s Niou a Damianom sme sa o to definitívne postarali." Tak veľmi som mu chcela veriť. Stopercentne dôverovať slovám, ktoré mi hovoril. Úplne podvedome som pritom vzala medzi prsty malý olivín visiaci z retiazky. „Nechaj si ho, u teba je na dobrom mieste."

„Čo ty? Nepotrebuješ ho?"

„Nie je môj, aby som pravdu povedal. Dakedy som ho nosil, ale potom som ho dal Levimu. Po smrti jeho otca, aby som bol presnejší."

„To som... to som nevedela. Pokojne mu ho vráť, mal by ho mať on."

„Je v poriadku, nepotrebuje ho," ubezpečil ma. „Je to veľmi silný chlapec, som na neho nekonečne hrdý." Sentimentálne sa pousmial, stiahol si tenkú čiernu gumičku z pravého zápästia a zviazal si vlasy. „Aj on nám v nedeľu pomohol. Učí sa veľmi rýchlo, pár rokov a bude lepší ako ja. Lepší, než kedy bol Corvus."

„Vieš ako sa hovorí... deti sú naša budúcnosť."

„Je to klišé, ale zároveň veľká pravda."

„Každé najväčšie klišé je založené na pravde." Presne toto nám raz povedal profesor literatúry ešte na strednej škole. V tej dobe som sa nad tým nezamýšľala, ale zjavne mal pravdu.

Ryland sa na chvíľu sústredene zahľadel do svojho notebooku a tak som zostala ticho aj ja. Najdôležitejšie sme prebrali a ticho, ktoré zrazu zavládlo, bolo po posledných dňoch mimoriadne upokojujúce. V ruke som medzitým obracala mobil, keby mi náhodou napísal Michael. Ten však mal úplne iné starosti, skutočné a dôležitejšie, než naháňanie duchov.

„Sľubujem, že zajtra už prídem a budem normálne pracovať. Ak toho máš veľa, môžeš mi niečo dať aj teraz, doma si k tomu sadnem." Mala som sa v prvom rade sústrediť na učenie na štvrtok, ale práca na nejakom článku by ma možno rozptýlila viac a účinnejšie.

„Netreba, stačí zajtra. Choď domov, oddychuj, uč sa, navar snúbencovi niečo dobré a prácu nechaj ešte jeden deň tak. Zajtra so mnou potom ešte raz prebehneš celý obsah predtým, ako ho pošlem do tlače. Možno ešte vychytáš nejaké nedostatky alebo preklepy, lebo ja ich tam už nevidím, toľkokrát som všetko čítal."

„Rada pomôžem."

„V škole končíš o tretej, že?"

Prikývla som. „Okolo štvrtej som tu."

Najradšej by som sa do práce ale ponorila okamžite. Pomyslenie na cestu domov nebolo práve najpríjemnejšie. Hlavne ak som veľmi dobre vedela, že okrem Kalifa doma nebude čakať nik.

Znova.