Michael

Volala som s mamou, skoro umrela od šťastia, keď som jej povedala veľké novinky. Troška ju sklamalo, že si nebol doma a nemohla s tebou hovoriť, takže si ťa odchytí nabudúce.

Skvelé, nemôžem sa dočkať. Stále mám v živej pamäti jej vypočúvanie, keď sme jej povedali, že sa sťahujem k tebe.

Odmietala nám veriť, že to nerobíme z nejakej nečakanej núdze. Už sa zjavne videla v roli starej mamy.

Nič proti nej, mám ju veľmi rád, to vieš. Ale mám pocit, že keby aj nejaké vnúča má, to by skôr úspešne vychodilo všetky školy, než poriadne spoznalo svoju babku. Predsa len to nevyzerá, žeby sa chcela vrátiť do Štátov.

Kto vie, možno vnúča by ju domov pritiahlo...

Pousmial som sa nad displejom, vracajúc si mobil vo vrecka nohavíc. Zostávalo mi tak päť minút, než príde metro. Konečne som mal po celom dni namierené domov za Clio. Už nás čakalo len pečenie a potom príjemný večer. Do postele sa zjavne poberieme pomerne skoro, keďže vlak do Bostonu nám odchádza krátko pred štvrtou ráno. So skoro štyrmi hodinami cesty budeme v meste tak akurát, aby sme na pol deviatu prišli k našim a nestrácali tak zbytočný čas.

Dnešok bol znova až priveľmi dlhý a vysiľujúci. Hlavne ak som strávil ešte skoro dve hodiny v nemocnici. Marcia so mnou skoro vôbec nehovorila, skrátka nevládala, ale za ruku ma držala tak pevne a odhodlane, že mi trhalo srdce odchádzať. Zostal som teda, až kým ma sestričky už neposlali pred večernou vizitou preč. Výslovne som jej pred odchodom zakázal počas víkendu zomierať. Sľúbil som, že v pondelok prídem a ešte pred odchodom poprosil sestričky, aby mi určite niekto zavolal, keby sa, nedajbože, niečo stalo.

Možno by vnúča pritiahlo do mesta aj tvojich rodičov. Cez leto nám predsa spomínali, žeby sa sem možno aj presťahovali, aby boli bližšie k nám. Mohli by sme sa vídať častejšie, to by bolo skvelé pre obe strany.

Mám to brať tak, že prídem domov a miesto pečenia ideme pracovať na vnúčati?

Metro prišlo akurát včas. Padol som na prvé sedadlo čo najbližšie ku dverám, znova berúc do rúk mobil. S Clio mi cesta utečie určite rýchlo.

Zvládneme obe. Kým bude naše dielo v trúbe, odskočíme si do spálne.

Popracovať na diele číslo dva...

Miloval som si ju doberať, keď prišlo na takúto tému. Vedel som, že to nemyslí vážne, obaja sme mali ešte omnoho iné priority. Deti môžu prísť o niekoľko rokov neskôr, keď budeme obaja lepšie a stabilnejšie zabezpečení. A hlavne po svadbe. Mama by zjavne nerozchodila, keby sa z nás stali rodičia ešte pred sobášom. Nie, žeby priveľmi lipla na vierovyznaní a nejakých duchovných pravidlách, ale stála si za názorom, že dieťa by malo prísť už do oficiálnej rodiny. Mne na tom absolútne nezáležalo, dieťatku by som sa určite nebránil ani pred sobášom, keby sa náhodou prihodilo, ale kam sa náhliť?

Chcel by si?

Raz určite áno, pokojne aj viac ako jedno.

Bol by z teba úžasný otec, som si istá.

A ty by si bola ešte lepšia mama.

A Kalif naša dokonalá pestúnka.

Zatiaľ sme si nevšimli, žeby bol žiarlivej povahy. Zjavne preto, že nemal na koho žiarliť, našu pozornosť sme venovali jedine jemu, ale kto vie, ako by to bolo s príchodom niekoho ďalšieho. Či by sa aj novému členovi rodiny tak horlivo túlil ako zväčša k nám.

Dobre, iná téma. Chcel si piecť niečo konkrétne alebo ani nie?

Nie, nemal som na mysli nič konkrétne. Ak máš nápad, ale niečo ti chýba, skočím cestou do obchodu, nie je problém.

Nápad mám, bola som aj v obchode. Len som sa chcela uistiť.

A večera? Nepotrebujeme nič?

Večera je dávno navarená, už len zohriať.

Čo všetko si dnes stihla?

Stretnutie s Rylandom, upratala som byt, navarila som, bola som v tom obchode a teraz sedím ešte nad testovými otázkami.

Si úžasná, láska.

♥♥♥
Kedy prídeš?

40 minút? Už som v metre.

Super, zohrejem večeru. Najprv sa nejeme, potom máme na pečenie celý večer.

Za uplynulý týždeň nebola až taká zima, čo ma celkom prekvapilo. Čoskoro sme tu predsa len mali koniec novembra. No dnes sa počasie snažilo zjavne dobehnúť svoje zameškané. Vietor fučal ako besný, doslova strhával zo stromov posledné zvyšky hnedastých listov, pričom vrcholky vyšších budov sa strácali v hustnúcej hmle. Miestami ňou skutočne neprenikol ani jediný lúč svetla. Než som odomykal naše dvere, prsty som mal natoľko zmrznuté, až doslova bolelo dotýkať sa kľúčov. O to vítanejšie ale bolo teplo za dverami nášho bytu, ktoré ma doslova ovalilo po nose. Nehovoriac o dokonalej vôni, ktorá napĺňala snáď každý milimeter priestoru.

„Ahoj, snehuliačik," podpichla ma Clio hneď, ako ma uvidela do dverách. Dokázal som si predstaviť nakoľko červený do tváre od chladného vetra a hmly som. „To je až tak chladno? Poobede bolo ešte celkom fajn."

„Arktída sa môže ísť schovať." Až ma striaslo, keď som spätne pomyslel na chlad vonku. Zabudol som však naň hneď, ako Clio podišla od šporáku ku mne a objala ma okolo krku. „Ahoj," pozdravil som ju, pričom na pery sa mi už nezadržateľne tlačil úsmev. Ráno bolo pridávno, veľmi mi počas dňa chýbala. Hlavne ak som si celý deň v hlave prehrával udalosti včerajška. Stále to bolo neuveriteľné. „Jedna z mojich najobľúbenejších častí dňa."

„Keď ťa vítam doma?"

„Keď môžem zas urobiť toto..." Vzal som ju okolo pása a nedočkavo ju pobozkal. Až v tej chvíli zo mňa skutočne opadlo všetko, čo som dnes zažil. Celý ten stres zo seminárnych cvičení. Nedokázal som sa dnes vôbec v škole sústrediť, myseľ mi stále zabiehala najrôznejšími smermi a myšlienky v hlave sa mi potom len kopili. To zas viedlo k panike, že nedávam pozor, budem pozadu, pokazím ďalší test a nezískam štipendium. V takomto prekliatom kolobehu som teda pretrpel celé vyučovanie v nádeji, že cesta do nemocnice bude lepšia. Pravý opak. „Všetkého mám akurát tak plné zuby."

„Ťažký deň?"

„Psychicky."

S drobným úsmevom ma pobozkala na čelo. „Garantujem ti, že pri dnešnom programe vypneš a nebudeš už na to myslieť." Sotva dopovedala, o pravú nohu sa mi obtrelo malé chlpaté telíčko, ktoré dalo o sebe vedieť aj tichým zamňaukaním. „Dnes je mimoriadne prítulný, musela som ho vziať so sebou ešte aj do obchodu, samú ma proste nepustil." Zohol som sa a pravú ruku vsunul Kalifovi pod brucho. V mojej náruči sa okamžite spokojne uložil, naťahujúc ku mne krk.

„Ty si posledné dni horší, ako keď si bol menší. Pomaly sa od nás nehneš ani na krok. Už ani neviem kedy si spal mimo našu posteľ."

„A to sme sprvu trvali na tom, že žiadne zviera s nami v posteli spať nebude."

„Zmasakroval by nás, keby ho vykážeme." Ukazovákom som mu brnkol po ružovom ňufáku, hneď si ho ale udobrujúc pusou medi uši. To fungovalo vždy. „Už vidím ako sa zajtra usadí otcovi v lone a zas sa odtiaľ nepohne celé hodiny."

„Minule na prechádzke sa smrteľne urazil, keď sa tvoj otec na chvíľku postavil z vozíka a prešiel zopár krokov. Syčal po nás tým svojom komicky tenučkým hláskom."

„Veď čo sme ho v tej dobe mali? Dva týždne? Bol ešte taký krpatý, že kým prešiel celý byt, tak sa unavil a potom sa niekde náhodne rozvalil." Zažili sme s ním mnoho úsmevných príhod. Až bolo nepredstaviteľné pomyslieť na život, keby ho nemáme. Osud zjavne naozaj veľmi chcel, aby som ho v tú noc našiel a zľutoval sa nad ním. „Škoda, že spolu s tebou rastie aj tvoje ego, krpec." Nechcel odo mňa preč, no napokon sa s nespokojným mňaukaním usalašil u Clio a mne dovolil, aby som sa konečne zložil a šiel sa prezliecť.

Naposledy som jedol s Alecom okolo pol jednej, takže za stôl som si sadal mimoriadne hladný. Hlavne ak sa všade naokolo mňa motala neskutočná vôňa. „Na čo konkrétne sa to pozerám?" opýtal som sa, sotva nám Clio priniesla naložené taniere. Vyzeralo to ako niečo, čo sme doposiaľ ešte nemali.

„Salisburský steak z mletého hovädzieho. To aspoň tvrdil recept. Omáčka je cibuľovo-hubová. No a zemiaky sú zemiaky."

„Ďalší náhodný výber?"

„V obchode som natrafila na krásne huby, tak som rýchlo našla nejaké recepty a tento mi tak najviac padol do oka."

„Milujem tie tvoje spontánne nákupy." Vďačne som ju pobozkal na líce a s chuťou sa pustil do jedla. Boli to zaujímavé chute, najlepšia bola asi omáčka. Mäso samé o sebe malo tiež niečo do seba, akurát mi prišlo trocha prislané. „Šmykla sa ti ruka so soľou," zamrmlal som. Clio nebola z tých, ktoré by sa urazili, ak niekto skritizuje ich varenie. Skôr kritiku vítala, aby sa jej nabudúce vyhla.

„Tak vieš ako to chodí, keď je kuchárka zamilovaná..." Sladko na mňa zaklipkala dlhými mihalnicami. „Ale beriem, je trocha slanšie." Odlomila kúštik bez omáčky a zohla sa pod stôl, kde čakal Kalif. Neučili sme ho na kŕmenie z ruky našim jedlom, ale občas niečo dostal. „Čo hovoríš, láska? Moc slané?" S kúskom mäsa v ústach vyšiel spod stola, kde ho vypľul v požuvanej guči a odišiel. „Zradca!" zvolala za ním Clio.

„Hlavný gurmán našej domácnosti prehovoril."

„Hlavný gurmán našej domácnosti nemá vkus."

„Ale no, nebuď na neho zlá. Kritiku predsa nenesieš zle."

„Od nášho kocúra áno."

Zazerala po ňom celý čas, kým sme dojedli a následne si nachystali veci na pečenie. Aj ten mal byť experimentom. Kombinácia zelených jabĺk v karameli a škoricovej mrveničky znela priam božsky, troška možno až Vianočne. Odmalička sa mi s týmito sviatkami spájalo všetko, čo kombinovalo jablká a škoricu. Dokonca obyčajná vôňa škoricového cukru mi pripomínalo mamine pečenie pár dní pred sviatkami. V kuchyni to zväčša vyzeralo ako po výbuchu, no z toľkého neporiadku zakaždým vznikli úžasné dobroty. Kým mama piekla a otec bol v robote, ja som poväčšine trávil čas so starým otcom. Hrávali sme šachy alebo karty, čítali si a potom vzali mysy s koláčikmi útokom ešte skôr, než vychladli. Keďže otcova mama zomrela ešte skôr, než som sa narodil, starký s nami strávil veľmi veľa času. Práve preto som s ním mal toľko spomienok – len tých najlepších spomienok.

„Dobre, takže už to len necháme piecť takých päťdesiat minút na stoosemdesiat stupňov a mali by sme mať hotovo. Snáď nám to neprihorí."

„Ustrážime," uistil som Clio a šupol dnu okrúhly plech na pečenie. Príprava bola ľahšia, než som čakal. Hotovo sme mali pomerne rýchlo, hlavne ak sme medzitým aj umývali použitý riad. „Čím sa ale dovtedy zamestnáme?" Zozadu som ju objal okolo pása, bozkávajúc ju za ucho. Vlasy mala chytené do rozkošného malého vrkoča, ktorý som jej však šikovne rozpustil.

„Hovorili sme o tom vnúčati..." Ladne sa otočila v mojom objatí, berúc mi tvár do dlaní. Sladko sa usmiala len chvíľu predtým, akoby sa ku mne naklonila a nežne ma pobozkala na pery. Dávala pozor, zjavne čakala na moju spätnú reakciu. „Takže ak by si chcel..." perami mi skĺzla po brade až ku krku, „mohli by sme zájsť spolu do spálne..." pravou rukou mi zozadu zašla do vlasov, zakláňajúc mi hlavu, aby mala lepší prístup k môjmu krku. Napäto som zadržal dych, „a ty mi pekne pomôžeš vypracovať otázky na test. Chcem to dokončiť ešte dnes."

Sklamane som vydýchol, čo Clio úprimne rozosmialo. „Provokovanie ti vždy išlo na jednotku s hviezdičkou." Zasunul som jej vlasy za ucho, bozkávajúc ju na čelo. „Ale pomôžem ti veľmi rád. Dlžím ti to za všetky tie prebdené noci." A za more trpezlivosti, ktoré so mnou počas prvých dvoch rokov mala. Nedobrovoľne sa z nej stal môj študijný pokusný králik, ktorý sa však na oplátku nikdy nesťažoval.

Preto som sa námietkam snažil vyhnúť aj ja, keď na mňa vyvalila hordu papierov a rozdala pokyny. O dejinách reklamy som toho priveľa nevedel, ale keď som sa riadil otázkami a podotázkami, dalo sa v poznámkach zorientovať. Nakoniec sme sa do učenia zahĺbili natoľko, až nám skoro prihorel koláč.

⫷⫸

„Vystúpili sme na dobrom mieste? Mám pocit, že sme sa omylom ocitli na Sibíri" zašomral som, sotva sme vystúpili z taxíka. Vstávanie bol masaker, ale niečo málo sme obaja dospali vo vlaku. Teda aspoň ja, Clio sa pre zmenu borila s vypracovanými otázkami, aby sa nimi potom zvyšok víkendu nemusela priveľmi zaoberať. „Akurát sa tam teleportoval aj náš dom."

„Dnu možno nájdeš miesto svojich rodičov medvede alebo rysy."

„Keď už, tak radšej by som videl losa."

„Myslím, že ti bude stačiť aj náš kocúrik." Vtisla mi do ruky menšiu prepravnú tašku aj s Kalifom a nadšene sa aj s dózou s koláčom vybrala ku dverám.

Náš domček nebol priveľký, ale taký akurát. Vždy sme sa zmestili, mali sme dostatok miesta na všetko, čo sme potrebovali a chceli. A hlavne sme ho mohli po otcovej mozgovej príhode dostatočne upraviť, aby sa mu na vozíku pohybovalo ľahšie. Ešteže sme mali úspory a nemuseli sme sa v ťažkých časoch strachovať ešte aj v tomto smere. S mamou sme boli aj tak úplne na nervy, zrazu sa zrútila tá najväčšia istota, ktorú sme obaja v živote mali. Mnoho vecí zostalo na mame a, samozrejme, na mne. Na istý čas sa práve zo mňa stal hlavný muž našej domácnosti. No zvládli sme to, zomklo nás to a teraz bolo všetko lepšie. Obaja sa mali dobre, ľúbili sa a keby niečo, bol som tu ja.

„Čo tam tak postávaš?" opýtala sa Clio, obzerajúc sa za nami ponad plece. „Si v pohode?"

S pevne zomknutými perami som prikývol a vydal sa po kamennej cestičke k hnedému domčeku s červenou strechou a malou predzáhradkou, ktorá počas jari a leta prekvitala najrôznejšími farbami. Z neznámeho dôvodu som bol akýsi nervózny, hoci v skutočnosti som sa na víkend s nimi tešil. Tu sa aspoň na pár chvíľ bude život točiť aj okolo niečoho iného, ako len okolo školy a praxe.

Clio nadšene zaklopala a netrvalo ani dlho, než sa dvere otvorili. Mama sa rozžiarila od šťastia, keď nás uvidela. Možno keby obaja nemáme plné ruky, rovno by nás vtiahla do objatia a vystískala akoby sme sa nevideli rovno niekoľko rokov. Takto nás len veľmi opatrne vybozkávala a nahnala dnu, aby sme nepostávali v zime.

„Toto ti asi aj hneď odovzdám, včera sme trocha piekli," povedala Clio, podávajúc mame dózu. Miloval som ako ľahko s nimi vedela komunikovať. A hlavne skutočnosť ako rýchlo jej ponúkli, aby im pokojne tykala. Zjavne všetkým trom tak bolo pohodlnejšie. A mne, koniec koncov, tiež. „Údajne je najlepší trocha zohriaty a s vanilkovou zmrzlinou."

„Vy ste sa s tým vyváraním a vypekaním naozaj našli."

„Mala by si byť hrdá, Eni. Naučila si ho pripravovať samé delikatesy." Clio na mňa s pohľadom ponad plece žmurkla, odmotávajúc si hrubý šál z krku. Mnoho ľudí volalo mamu Eni, bola to skrátená verzia z jej krstného mena Eniela, ale práve z úst mojej priateľmi mi táto prezývka prišla najrozkošnejšia. U nás nebolo toto krstné meno typické, ale v Nigérii nebolo ničím zvláštne. Navyše sa tak údajne volala jej babka z otcovej strany.

„Na neho viem byť jedine hrdá." Rýchlo zabehla s dózou do kuchyne, položila ju a konečne nás strhla do silného objatia. Na to, že bola pomerne drobná, nás vzala do náruče oboch naraz. „Ale rovnako sa cítim dotknutá, že za mnou môj jediný syn nechodí častejšie."

Nešťastne som vydýchol, bozkávajúc ju na líce. „Mami, toto sme si už predsa vysvetlili."

„Ja viem, miláčik, ale stále mi veľmi chýbaš. S tvojim otcom si vždy máme čo povedať, ale mať doma aj teba je niečo úplne iné."

„Ja by som mala jedno ľahké riešenie," zapojila sa Clio. „Čo to sťahovanie do New Yorku? Nebude z toho nič?" Vedel som, že sa jej cnie za mamou. Volali si a písali, ale to nebolo rovnaké, ako keby je s ňou v osobnom kontakte. Možno preto sa tak naviazala na mojich rodičov. Prijali ju za svoju a dali jej pocítiť skutočnú rodičovskú lásku.

„Najbližšie mesiace ešte určite nie, nechcela by som sa sťahovať počas zimy, Clio, to určite chápeš. Ale rozmýšľame o tom, stále intenzívnejšie."

„My dvaja by sme boli jedine radi," ubezpečila ju. Mama ju rovnako láskyplne ako mňa znova pobozkala na líce a potom nás nechala sa konečne povyzliekať. Zatiaľ jej do rany padol Kalif, ktorý sa však pozornosti tešil. Naťahoval za mamou krk a spokojne priadol, keď ho hladila a mojkala sa s ním, akoby nikdy v živote nevidela krajšie stvorenie.

Ako prvé nás, samozrejme, zaviedla do kuchyne a posadil za stôl, ktorý bol prestretý ako pre kráľovskú rodinu. Na jej šťastie sme ale boli poriadne hladní, keďže ani jeden z nás nemal raňajky, takže sme si hneď naložili taniere a pustil sa do jedla. Sladké aj slané pečivo, syr, vajíčka, zelenia, ovocie – bolo tam všetko, na čo sme si len spomenuli. Najvtipnejšie bolo, že ona sa k nám nepridala ani náhodou. Radšej sa spokojne opierala o linku a hladkala Kalifa, ktorý sa hral s prameňmi jej stále krásne tmavohnedých vlasov. Za celý svoj život som ju poznal jedine s dlhými vlasmi. Aj teraz jej v hustých kučerách siahali skoro až po pás.

„Otec ešte spí?" opýtal som sa, odpíjajúc si z čaju.

„Nie, nie. Minulý týždeň dokončil jednu zo svojich štúdií, ktorá bude publikovaná v akejsi zbierke. No jeho editor nemal cez týždeň čas, tak sa dohodli na dnešné ráno, nech sa môže otec čo najskôr pustiť ešte do opráv a potom poslať finálnu verziu."

„Ani mi nespomínal, žeby niečo už dokončoval."

„Zbehlo sa to veľmi rýchlo, pár dní skoro iné nerobil, len sedel nad touto prácou."

Otrávene som pretočil očami. „Hlavne, že mňa ste uisťovali nakoľko to s prácou nepreháňa a dáva si pozor."

„Michael, tvoj otec je dospelý a svojprávny človek," pripomenula mi mama. „Ani mne sa to nepáčilo, ale dobre vieš, aký je. Ak niečo chce urobiť a naozaj mu na tom záleží, strávi nad tým toľko času, koľko je nutné."

„Ja viem, mami. Lenže chvíľami mu zjavne uniká, že už nie je najmladší a hlavne najzdravší."

„Neznášam, ak ma mladá generácia hádže do starého železa," ozvalo sa zrazu za mojim chrbtom, „ale žeby som podobné slová počul priamo z úst vlastného syna." Otec sa s trocha bolestivou grimasou na tvári opieral o široký drevený oblúk medzi kuchyňou a obývačkou, pričom oboma rukami sa zapieral do svojej vychádzkovej palice. „Ako som ťa to vychoval, Michael?" opýtal sa nečakane v taliančine, takže plynule som mu rozumel iba ja. Mama za svoj život s ním pochytila mnoho fráz a zjavne by zvládla ľahšiu konverzáciu, ale skutočne plynule taliansky som vedel iba ja. Okrem učenia od neho a starkého mi platili aj niekoľko rokov doučovanie.

„Papà..." prehovoril som na neho rovnako v taliančine. „Rád ťa vidím na nohách."

„Prišiel som po svojich hlavne kvôli tebe." Okamžite som bol na nohách a pomohol mu ku stolu. Zjavne by to pomaly zvládol aj sám, ale nemusel sa hneď ráno natoľko vysiľovať. Víkend ešte bude dlhý. „Ukáž, nech si vyobjímam svoju budúcu nevestu."

„Na otcovské objatie sa nehovorí nie." Otcovej reakcie som sa bál najviac, keď som po prvé priviedol Clio domov. Bolo to ale viac ako zbytočné, hlavne pri pohľade na ich terajšie objatie. Otec ju skutočne vzal do náruče ako člena rodiny, pokojne aj ako dcéru. „Ako sa máš?" Pohladila otca po chrbte a pomohla mu na jednu z voľných stoličiek.

„Pomaličky." Viditeľne sa mu uľavilo, keď sa mohol konečne posadiť. Veľmi sa snažil, odmietal sa zmieriť s tým, že už nikdy nebude vedieť chodiť ako predtým, no v podobných chvíľach ako táto som videl sklamanie v jeho tvári. Pár rokov dozadu vládal prestáť pri pacientovi aj dvanásťhodinovú operáciu, pričom teraz mu bolo veľkou záťažou prejsť z jednej miestnosti domu do druhej. „Ale nemôžem sa sťažovať. Darí sa mi s písaním a poslednú dobu ku mne začali chodiť na doučovanie veľmi múdre hlavy."

„Čudujem sa, že si bral niekoho ďalšieho. Vravel si mi, že momentálne ich máš dosť."

„Peniaze, Mike. Rodičia ponúkli veľmi dobré peniaze za to, že ich decká pripravím na medicínu."

„A peniaze sú dôležité," zamrmlal som. Nesúhlasil som s tým nakoľko tlačil na pílu, ale keby mu odporujem, pohádali by sme sa. Bolo lepšie vrátiť sa k raňajkám, nechať túto tému vychladnúť a potom začať s niečím úplne iným, nekonfliktným a neutrálnym. Najväčší triumf sme si nechávali až na neskôr.

Po raňajkách sme s Clio zašli do mojej starej izby a zložili si veci. Stále to tu vyzeralo veľmi podobne, ako keď som tu býval. Sivé steny, tmavosivý strop a drevené parkety. Na stenách niekoľko mojich zarámovaných diplomov, po poličkách staré knihy a medzi nimi niekoľko modelov lodí, ktoré som ako malý rád staval. Mama si dala záležať, aby som sa tu vždy cítil ako doma, keď prídem. Aj napriek tomu, že veľká časť môjho života už bola niekde úplne inde.

„Deje sa niečo?" opýtala sa Clio, sotva som klesol na kraj postele. Mama ju pre nás prichystala úplne ako keby sme na hoteli. „Neprídeš mi vo svojej koži." Posadila sa ku mne, objímajúc ma okolo pliec.

„Vyčítam si, že sme tu tak dlho neboli. Že ja som tu tak dlho nebol. Najlepšie viem, čo sa môže stať z hodiny na hodinu a proste..." Rodičia svoje výčitky nemysleli vážne, vedeli koľko povinností ma drží v New Yorku, no predsa. Určite by ocenili, keby sa vídame častejšie. Alebo keby im aspoň častejšie zavolám. Vymeniť si pár správ počas dňa proste nebolo to isté.

„Tešili sme sa na víkend mimo nášho bytu, nekazme si ho. Nikto tu nechce mať zbytočné dusno, ver mi."

„Robím dusno?"

„Možno trocha s tým začínaš." Pobozkala ma za pravé ucho, skladajúc si následne hlavu na moje plece. „Uži si čas s rodičmi. Ďalšie dva týždne sa znova neuvidíte."

„Chceme teda na sviatky prísť?"

„Ak nám nič nebude brániť, bolo by lepšie stráviť Vďakyvzdanie spolu s nimi, než keby sme sami aj my a aj oni."

„To máš pravdu." Dalo by nám to ďalšiu možnosť vypadnúť z mesta. Miloval som New York a všetky jeho možnosti, a rovnako som miloval aj náš byt. Nikdy som nedokázal pohrdnúť ani Bostonom ako veľkomestom. Tiché predmestie okolo nášho domu ale malo svoje neodolateľné čaro. Moderný život so všetkými jeho výhoda bol na dosah ruky, ale tu ako keby sa čas na chvíľu zastavil a zachoval ten potrebný pokoj o ktorý nás veľkomestá okrádali. A možno za to mohli len moje spomienky na detstvo. Šťastné spomienky na veľmi šťastné detstvo. Na jednoduchšie časy, na noci strávené čítaním si pod perinou, na naše rodinné výlety a dlhé večery so starým otcom pri krbe v obývačke. „Vadilo by ti, keby zájdeme zajtra podvečer na cintorín?"

„Za starkým?"

„Poslednú dobu na neho myslím veľmi veľa a hrozne mi chýba." Otcovi rodičia žili a zomreli v Bostone, boli pochovaní tu na jednom z cintorínov. Mama sa narodila v meste New Haven, kde stretla môjho otca počas jeho štúdia na Yaleovej univerzite. Ona tam síce neštudovala, ale jej vtedajší priateľ bol na medicíne o ročník vyššie ako môj otec. Stretli sa na fakultnom plese a od tej noci boli nerozlučná dvojka. Mamin priateľ čoskoro zo školy odišiel, zbalil sa a vyparil niekam do Európy. Ona v tej dobe ale mala oči už len pre môjho otca. Kvôli nej si tam urobil aj rezidenciu a následne vzal miesto neurológa v Bostone, kam sa presťahovali už ako manželia.

„Môžeme sa tam prejsť, ak ti to padne dobre. Kúpime po ceste nejaké pekné kvety na hrob."

„Ďakujem." Pootočil som k nej hlavu a našiel si jej pery. Páčilo sa mi, že úplne sebavedome prišla s tmavým rúžom aj k mojim rodičom. Nie čiernym, ale tmavofialovým, ktorý však bol snáď ešte výraznejší. „Mali by sme sa za nimi vrátiť."

„Majú Kalifa, ten ich zabaví na istú dobu."

„Kedy im povieme, že sme sa zasnúbili?"

Mykla plecami, odhŕňajúc mi niekoľko kučier z čela. „Môžeme to nechať aj na zajtra, ak myslíš. Možno si všimnú aj prsteň a začnú vyzvedať sami."

„Pravda, predtým si prstene priveľmi nosiť nezvykla." Vzal som ju za ľavú ruku, tiež si prsteň prezerajúc. V jemnom svetle, ktoré sem prepúšťali žalúzie, sa mliečne bielym opalitom prevalil modrý aj oranžový lesk. „Dobre, nebudeme to siliť."

„Presne tak, všetko nech plynie voľne." Pobozkala ma na špičku nosa a vytiahla na nohy. Pár minút len s ňou urobilo svoje čaro. Za rodičmi do útulnej obývačky som sa vrátil omnoho pokojnejší a pripravený užiť si víkend.

Na chvíľu sme sa všetci posadili a skrátka sa rozprávali. Išli sme od jednej témy k druhej, úplne plynule a hlavne uvoľnene. Kalif sa očakávane usalašil otcovi v lone, zatiaľ čo sa viditeľne vyžíval v nekonečnej pozornosti, ktorú mu rodičia venovali. Ja som si pravú ruku prehodil Clio cez plecia a pritúlil si ju k sebe. Spokojne sa o mňa oprela, čo mi pomohlo uvoľniť sa ešte viac. Aj napriek plnej hlave možného aj nemožného som sa snažil plnými dúškami užívať rodinnú atmosféru. Nechcel som ľutovať, čo som mohol a nemohol urobiť inak, čo som mal povedať a podobne. Na nejaké napätie a pochybnosti som tu túžil zabudnúť úplne.

Mama a Clio sa o nejaký čas pobrali do obchodu, nechávajúc doma len nás troch. Zjavne ale urobili dobre. Otec sa z nejakého dôvodu tiež uvoľnil omnoho viac, keď som sním v obývačke zostal sedieť iba ja. Oheň v krbe tichučko horel a robil tu úplne dokonalé teplo a hlavne nenahraditeľne útulnú atmosféru.

„Spomínaš si na tú moju pacientku s ktorou som musel hovoriť taliansky?" opýtal som sa zrazu, po krátkej chvíli ticha. „V nedeľu jej bolo celkom dobre, zotavovala sa po operácii. Teraz leží na JIS-ke a je veľká šanca, že neprežije."

„A čože sa tak veľmi zvrtlo?" S nepríjemne zovretým hrdlom som mu všetko o Marcii porozprával. Dokonca aj to, že som za ňou posledné dni pravidelne chodil. Vedel som, že niečo podobné sa skrátka stať môže, baktérie číhali na každom kroku a vznik infekcie po chirurgickom zákroku nebol ničím ojedinelým. No predsa som mal ťažké srdce na personál, ktorý sa o ňu predtým staral. Mali skrátka urobiť niečo inak, predísť tomu. „No dobre to veru neznie, to máš pravdu. Ani astmou oslabené dýchacie cesty jej k vyliečeniu nepomôžu, skôr naopak."

„Nejde mi o to, žeby som sa bál smrti prvého pacienta. Ide o to, že sa bojím práve jej smrti."

„Viazať sa na pacientov nie je dobré, Michael." Prikývol som, odvracajúc pohľad von oknom do záhrady. Tiahol sa okolo nej vysoký biely plot, ktorý obrastali mohutné stromy. Cez leto nám robili na záhrade úžasný tieň a počas jesene ju naplnili kopou hnedého a oranžového lístia. Za nimi, dole trávnatým svahom a za niekoľkými rušnými cestami, sa v diaľke týčil Boston v celej svojej kráse. Z mojej izby bolo panorámu mesta vidno ako na dlani, miloval som ju sledovať hlavne počas noci, keď všade svietili svetlá a okolie sa kúpalo v temnote. „Sám ale viac ako dobre viem, že neviazať sa na nich je ešte omnoho ťažšie. Strata však potom o to viac bolí. Musíš si ale pamätať, že každého sa zachrániť nedá, to nedokáže nik. Ani ten najlepší lekár v celom vesmíre."

„Momentálne nechcem zachrániť každého, len Marciu."

„Urobil si pre ňu svoje maximum, stanovil si správne diagnózy a následný postup liečby. Čo sa stalo potom, už nebolo v tvojej kompetencii."

„Naozaj veľmi by ma zaujímalo, kto ju tak hrozne doriadil. A hlavne odkiaľ prišla. Pýtal som sa jej, či dám niekomu vedieť, že je v nemocnici. Povedala, že nemá nikoho. Ani priateľov, kolegov... proste nikoho." Toto mi v hlave vŕtalo najviac. Zjavila sa proste z ničoho nič a nikto nevedel odkiaľ. Keby nemala pri sebe pas, pochyboval by som dokonca o tom, či mi povedala svoje pravé meno. „Sotva jej bolo devätnásť, nejako koncom októbra."

„Ak prišla z Talianska, tak čerstvo dokončila strednú školu."

„Mám pocit, že už nejaký čas žila v Amerike. Keď prešla do angličtiny, hovorila celkom dobre. S prízvukom, ale zrozumiteľne. A hlavne ona rozumela mne." S cudzincami sme sa stretávali pomerne často a občas bol skutočne problém dorozumieť sa. Hovorí sa, že lámavá angličtina je lepšia ako žiadna, ale zažil som už za posledné týždne prípady, kedy sa lámavá angličtina rovnala takmer nulovej zrozumiteľnosti. „Nechal som tam na seba číslo, aby mi zavolali, keby sa jej pohorší alebo sa nedajbože stane niečo horšie. Snáď nikdy som nedúfal viac, že mi nasledujúce dni nezazvoní mobil."

„Tieto prípady sú veľmi individuálne. Ale je mladá, mohla by sa z toho dostať."

„To si snažím opakovať aj ja." Občas to pomáhalo. Chcel som jej veriť, aby zo mňa cítila natoľko potrebnú podporu.

„Ešte kým nezabudnem," začal zrazu na úplne inú tému. Aspoň ma však vytrhol z mojich myšlienok, ktoré blúdili po nemocničnej izbe. „S mamou sme prezreli tie veci po starom otcovi. Nenašli sme nič, čo by ti mohlo pomôcť v hľadaní."

„Žiadny rodný list, nejaké zápisky alebo tak?"

S nešťastným výrazom pokýval hlavou, hladkajúc Kalifa. Zaspal ešte skôr, než mama a Clio odišli, takže nemal ani poňatia, že dom bol teraz úplne pod chlapským velením. „Nič z minulosti, Michael. Niekoľko jeho zápisníkov z práce, staré diplomy, výstrižky z novín a podobne."

„Takže som v rovnakej slepej uličke ako predtým," zamrmlal som, zapierajúc sa lakťami do kolien. Oči mi mimovoľne zablúdili k ohňu, akoby práve ten mal skrývať odpovede. „Sprvu som si hovoril, že to skrátka pustím z hlavy. Však čo, podobné náhody sa dejú. Ale nejde to, vŕta mi v hlave nakoľko sa na seba podobáme."

„Mne stále hovorili, že som bol taký mix medzi mamou a otcom, nikdy som sa priveľmi nepodobal len na jedného z nich. Ty si ale presný opak, odmalička si bol skôr na mňa a povedal by som, že aj na starého otca. Napríklad kučeravé vlasy máš určite po ňom, nie sú ako tie mamine, skôr tie jeho."

To bola pravda. Starkého som poznal už len so šedivými vlasmi, ale aj tie sa mu ešte stále kučeravili. Za mlada mal však vlasy čierne, otec po ňom a ja takisto. Dokonca sivé oči som zdedil priamo po ňom, tie otcove boli skôr sýto modré.

„V tej knihe chýbala ďalšia strana, nezistili sme, či nemohol mať brata alebo bratranca. A keď sme sa pokúšali vyhľadať len jeho meno, nič sme nenašli. Iba odkaz na túto knihu."

„Rád by som ti pomohol, ale nemám sa čoho chytiť. Viem, že aj on sa pokúšal niečo zistiť, ale pustil sa do toho už neskoro. Nepodarilo sa mu nakontaktovať na nikoho, kto by mu vedel dať odpovede. Vychovávateľky z domova boli už mŕtve alebo sa k nim nedopátral."

„Musel byť hrozný pocit nevedieť odkiaľ prišiel."

„Určite ho to trápilo, ale mne o tom nezvykol hovoriť. O to viac mi ale prišlo, že sa snažil byť tým najlepším možným otcom."

„Aby ti dal, čo nemal on sám." Nebola to otázka, skôr smutné skonštatovanie. Nevravím, že som sa so starkým občas nehádal. Nie vždy sme spolu súhlasili. Inak to ale bol človek so zlatým srdcom, ktorý mal lásky a trpezlivosti na rozdávanie. „Ďakujem, že ste to aspoň skúsili. Možno ešte náhodou niekedy na niečo narazím."

Alebo bude najmúdrejšie sa tejto témy naozaj pustiť a zabudnúť, že nejaký Tiberius Algarotti niekedy žil a podobal sa mi ako stratený brat.