Clio

Ryland prišiel ráno presne ako mi to sľúbil. Michael odišiel do školy krátko po pol ôsmej a my s Kalifom sme opäť osameli. Dnešné ráno bolo ale omnoho iné, než predošlé. Prebudila som sa stále plná neskutočného šťastia. Stále som nespracovala, že prsteň na mojej ruke je zásnubný. Že necelých dvanásť hodín dozadu som povedala svojej životnej láske áno a čoskoro zo mňa bude pani Algarottiová. Svadbu včera nezmienil ani jeden z nás. Nemali sme čas, nakúpili sme si, urobili večeru a zvyšok večera a noci už strávili jedine v posteli. Obaja plne zamestnaní tým druhým. Michael skutočne neklamal, keď mi hovoril, že si pripravil niečo špeciálne. Snáď ani jedna naša spoločná noc sa nemohla rovnať tej včerajšej. Dokonca sa jej v mnohých smeroch ani nepribližovali.

Navyše som sa vyspala ako už dlho nie. Tiberius sa do mojich snov nezatúlal, pokojne som prespala niekoľko hodín až do rána, než Michaelovi zvonil budík. Bolo krásne vidieť úsmev na jeho perách hneď, ako pozrel na mňa. Obaja sme boli stále ako v siedmom nebi, úplne ponorení do nášho vlastného šťastia a realita bola niekde bokom.

Nechcela som ho pustiť ani do školy. Dokonca som premýšľala, že napíšem Rylandovi, aby nechodil. Myšlienka na spoločný deň v posteli bola priveľmi lákavá. Niečo ako demo verzia svadobnej cesty, akurát po zásnubách. Povinnosti ale napokon zvíťazili a tak sme sa obaja vydali v ústrety poslednému dňu pracovného týždňa. Oboch nás nad vodou držala zjavne len myšlienka, že keď Michael príde, niečo upečieme pre jeho rodičov a zajtra skoro ráno vyrazíme na vlak. Neopísateľne som sa tešila na iné prostredie, na ich spoločnosť a hlavne na reakcie na obrovské novinky.

„Všetko v poriadku?" Až ma myklo, keď sa mi Ryland zrazu prihovoril.

„Áno, super." Dnes išlo všetko omnoho ľahšie. Niekde v pozadí som cítila napätie z celého týždňa, ale do popredia sa nepredralo. Dokonca ani potom, čo som pri Rylandovom príchode videla Tiberia pri dverách. Jeho prítomnosť na chodbe ma už nedesila a hlavne nie po včerajšku.

Omnoho účinnejšie som sa dokázala sústrediť. Ležať na zemi a potláčať myšlienky mi prišlo úplne prirodzené. Rylandova ruka na mojej mi dodávala istotu a viedla ma do cieľa. K úplnému pokoju a pocitu tepla, ktorý ma naplnil od hlavy až po päty. Vo svojom vnútri som ho videla ako jasne žlté lúče, ktoré mali moc prežiariť aj najtemnejšie tiene. Vďaka nim som si mohla byť istá, že sa nikdy nestratím. Že odo mňa odoženú všetko nebezpečenstvo.

A práve o to išlo. O tento pocit sme sa snažili. Musela som naokolo seba postaviť ochranné steny, aby sa so mnou už Tiberius nemohol zahrávať. Zvyšok sme mohli vyriešiť aj neskôr. Obrana bola teraz najdôležitejšia. Nemohla som ďalej pokračovať štýlom posledných dní. Vyčerpávalo ma to a úplne bralo chuť do života. Hlavne som sa ale bála, že si niečo všimne Michael a ja mu to celé nebudem vedieť normálne vysvetliť.

„Vládzeš ešte?"

„Ešte chvíľu," uistila som ho. Alebo možno skôr samú seba. Chcela som ešte vydržať, cítila som sa konečne bezpečne. Pomaly som však cítila narastajúcu únavu. Ryland ma varoval, aby som mu dala vedieť skôr, ako zaspím. „Keby skončíme teraz?"

„Malo by byť všetko v poriadku, cieľ si dosiahla dobrú hodinku dozadu." Pootvorila som oči, hľadiac mu do tváre cez mihalnice. „Chcel som ťa nechať dosýta si to užiť, veľmi si to potrebovala."

„Budem mať teraz už od neho pokoj?"

„S veľkou pravdepodobnosťou." Láskavo ma pohladil po vlasoch, dvíhajúc kútiky úst do mierneho úsmevu. Vždy som sa v jeho spoločnosti cítila v bezpečí, no dnes ešte o to viac. „Keby nie, dáš mi okamžite vedieť a ja vymyslím ešte niečo ďalšie."

„Takže máš ešte záložný plán?"

„Už by si mala vedieť, že ja mám vždy minimálne tri záložné plány." Pousmiala som sa, dávajúc mu povolenie, aby sme skončili. Mala som dosť, cítila som sa presne tak, ako som sa cítiť mala. Sebaistá, pokojná a hlavne chránená. „Poď, pomaly." Pomohol mi na nohy, zatiaľ čo ja som si v náruči pridržala Kalifa. Znova celý čas pokojne ležal na mojom bruchu.

Mierne zadýchane som vstala na rovné nohy a poobzerala sa naokolo seba. Náš byt pôsobil rovnako a predsa inak. Z nášho ochranného kruhu sa zdalo všetko natoľko neškodné. Pritom som ale vedela, že za dverami určite čaká Tiberius.

„Stále ho budem vídať vonku na chodbe?"

„To áno. Proti tomu je nutné zasiahnuť ešte inak." Zvedavo som nadvihla obočie, aby pokračoval. „Ducha vieš vyvolať, ale aj odvolať. A to aj bez použitia špiritistickej dosky."

„A mohli by sme to vyskúšať?"

„Nie, ty určite nie. Ale ja a Nia by sme to mali zvládnuť, robili sme to už neraz."

„Pomôžete mi?" Nepáčilo sa mi nakoľko sa musím spoliehať na iných, aby vyriešili moje chyby. Nemala som však na výber. Ak som chcela ochrániť seba aj Michaela, nesmela som dávať hrdosť na prvé miesto. „Ja viem, že toho žiadam už veľa, ale..."

„Samozrejme, že ti pomôžeme," ubezpečil ma okamžite. Spojenie kruhu prelomil presne ako minule, vyšiel z neho a ponúkol mi ruku. Dôverčivo som sa ho chytila a vystúpila tiež. Necítila som pritom ale nič zvláštne. Potom do mňa však okamžite narazila energia nášho bytu, ktorá bola omnoho iná. Nie vyslovene zlá, skôr viac chaotická. „No ty, Michael ani Kalif tu byť nemôžete. Budete si musieť na pár hodín vymyslieť nejaký program."

„Tak keby máte obaja čas, tento víkend by bol dokonalý. Zajtra ráno odchádzame za jeho rodičmi do Bostonu a vrátime sa až v nedeľu večer." Napadlo mi už aj to, že prídeme až niekedy v pondelok. Michael má školu až o piatej večer a zjavne sa nestane nič prevratné, ak sa ja na vyučovaní neukážem. Jeho rodičia by boli určite radi, keby zostaneme dlhšie. Kto vie, kedy sa za nimi dostaneme znova, či sa nám podarí prísť na Vďakyvzdanie. „Mám náhradný kľúč, môžem ti ho nechať. Vrátiš mi ho potom v práci."

„Na víkend príde môj brat, ale to nejako zariadim. Takúto šancu nechcem prepásť."

„Brat?" Nespomínala som si, žeby mi niekedy hovoril o nejakých súrodencoch. Hoci pravda, že celkovo som o jeho rodine priveľa nevedela. Jedine toľko, že otec mu zomrel pred desiatimi rokmi a mama žila niekde na predmestí v maličkom domčeku. Ani raz mi však nepovedal o tom, žeby mal brata. „Nikdy si žiadneho nespomenul."

„Nevídame sa často, býva až s Saleme, dobré štyri hodiny odtiaľto."

„Ty máš brata, ktorý býva v Saleme a nikdy si mi o tom nepovedal?" O tom meste počul snáď každý. Do histórie sa zapísalo veľmi neslávne, ale ľudia dodnes spomínali na salemské súdne procesy s čarodejnicami. Na úbohé duše, ktoré boli neprávom odsúdené na smrť.

„Volá sa Damiano, je o desať rokov mladší."

„Rozumeli ste si počas dospievania?" Trocha neisto mykol plecami, krčiac pritom tvár do pochybovačnej grimasy. Ako asi tak vyzeral? Obľuboval rovnako výstredný štýl ako jeho starší brat alebo sa držal viac pri zemi a nepriťahoval na seba pozornosť? „Súrodenecké vzťahy sú zjavne poriadne komplikované." Ja som to ale nikdy nemala možnosť okúsiť. Mama si po rozvode veľmi dlho nikoho nehľadala a ak sa aj niekto pritrafil, dlho spolu nezostali. Akoby sa po otcovi bála zamilovať a tak k sebe priveľmi nikoho nepúšťala. Boli sme len my dve proti celému svetu. A tak sme to mali rady.

Ani ona ešte nemala poňatia, že sme sa s Michaelom včera zasnúbili. Chcela som jej zavolať, keď Ryland odíde a budem mať chvíľku pokoja. Potom by som sa mala pustiť do varenia, poupratovať byt a hlavne sa vrátiť k podkladom na test, ktoré som včera začala vypracovávať.

„Boli sme štyria bratia. Ja som sa narodil ako prvý, o dva roky neskôr môj brat Aspen a o ďalšie dva roky prišiel Corvus. Damiano bol prekvapenie, ktoré už nik nečakal, hlavne asi náš otec."

„Ako často sa vídate všetci štyria?"

Sentimentálne sa pousmial, odvracajúc odo mňa pohľad. „Už sme len ja a Damiano. Aspen zomrel, keď mal pätnásť, bol veľmi chorý. Corvus sa zabil pred tromi rokmi. Ten chlapec, ktorý nám minule pomáhal pri rituáli v redakcii, je jeho jediný syn – Levi Montery. Niekedy chodí ku mne na prázdniny, minule tu bol pár dní, kým jeho mama išla pracovne do Británie."

„To ma vážne veľmi mrzí, Ryland. Nech je im zem ľahká."

„Vesmír si zjavne myslel, že spolu sme prisilní. Tak nás postupne od seba oddelil." Zostali len najstarší a najmladší. Za zosnulými bratmi ale zjavne stále smútil, bolo to jasne počuť na jeho hlase. „Levi sa na svojho otca veľmi podobá. Niekedy, keď na neho len tak letmo pozriem, akoby som videl Corvusa."

„Odkiaľ prišli tvoji rodičia s vašimi menami? Ani jedno neznie bežne." A rozhodne nemohli byť bežné štyridsať rokov dozadu. Ani moje meno nebolo, koniec koncov, úplne bežné. Mama k nemu prišla na cestách po Južnej Amerike, ešte niekoľko rokov predtým, ako vôbec spoznala môjho otca. Videla ho na menovke jednej servírky v reštaurácii a odvtedy si vraj vždy hovorila, že ak sa jej narodí dcéra, pomenuje ju práve Clio.

„Všetky vybrala mama. Nikdy nám ale nepovedala podľa čoho. Skrátka sa na nás po prvé pozrela a hneď vedela. To práve ona ma naučila mnoho z toho, čo viem dnes."

„Myslíš ohľadne mágie a podobne?"

„Áno. Kolovalo to v rodine niekoľko storočí. Všetci sme hrdí na to, odkiaľ sme prišli a kto boli naši predkovia. Aj napriek krutému osudu, ktorí ich postihol." Dodal ešte niečo v latinčine, čomu som však už nerozumela. Tým ale tému uzavrel a pustil sa do upratovania, presne ako minule.

Netrvalo dlho a nešlo ani poznať, žeby sme tu niečo robili. Všetko bolo späť na svojom mieste, ale atmosféra bytu zostala iná. Omnoho príjemnejšia, než bola doposiaľ. Bola som si však viac ako istá, že keby otvorím dvere, mŕtvy šarlatán by sa opieral o rám a mučil ma svojim úškrnom.

„Ešte som ti nepovedala o veľkých novinkách," začala som, odprevádzajúc ho k dverám. Vravel mi, že sa musí vrátiť do redakcie, aby stihol čo najviac práce, keďže víkend bude venovať bratovi. „Michael ma včera požiadal o ruku." Zjavne až trocha moc nadšene som mu podstrčila ľavú ruku ukazujúc mu prsteň. Bol tak nádherný. Dokazoval, že Michael dokonale vie, čo mám rada.

„Zo srdca gratulujem, Clio. Dával som vám čas do konca roka, ale som rád, že k tomu prišlo skôr."

„Hádal si kedy sa zasnúbime?"

Mykol plecami, prehadzujúc si po kolená dlhý čierny kabát cez ramená. „Z tvojho rozprávania a celkového správania som tipoval, že sa k tomu schyľuje."

„Ja som predsa o ničom netušila," bránila som sa hneď.

„Nie, tak som to nemyslel. Skôr som narážal na to ako veľmi zamilovaní obaja pôsobíte. Navyše Michael je skôr človek činu a nie slova. Túto vlastnosť na ňom celkom obdivujem."

„Mám rada, ak hovoríš záhadne a mysticky, ale nie vždy sa to vypláca."

S úškrnom pokýval nado mnou hlavou a vzal ma za ruku. „Vkus skutočne má, musím uznať. Čierne zlato?"

„Áno, údajne tridsaťdva karátové." Nechcela som radšej ani vedieť, kde vzal peniaze na takýto špeciálny prsteň. Určite nebol k dostaniu v každom klenotníctve a originálne prstene na objednávku zjavne stáli nemalú čiastku.

„Vážne krásny, k tebe ako na mieru."

„Slnečnice mi doniesol na naše prvé oficiálne rande, ale vždy boli moje obľúbené." Mama ich mala tiež veľmi rada, často kupovala menší zväzok na trhu, ktorý nám potom zdobil stôl v jej obľúbenej váze s včeličkami. Náhodou som ju rozbila, keď som mala pätnásť a následne sa na niekoľko hodín bez slova vytratila z domu. Veľmi som sa bála jej hnevu, ale napokon to vzala diplomaticky. Istý čas mi však ešte medzi rečou pripomínala, že práve kvôli mne už nemá svoju obľúbenú vázu,

„Mám pre teba jednu drobnosť, tak to môžeš brať ako darček k zásnubám." Z vnútorného vrecka kabátu vytiahol malé zamatové vrecko a podal mi ho. „Rodinný talizman, dúfam, že ti poslúži čo najúčinnejšie."

„Nemusíš mi dávať nič tak cenné, nerada by som to stratila."

„Nestratíš, som si istý."

Keď videl, že stále váham, vzal si vrecko späť a otvoril ho. Do voľnej dlane z neho vyšmykol striebornú retiazku s jedným jasne zeleným kamienkom a príveskom v tvare akého symbolu. Až keď po ňom prešiel palcom som si všimla, že je to maličký pentagram s piatym cípom dohora – znamenie bielej, kladnej mágie.

Ryland prešiel za mňa a retiazku mi zapol okolo krku skôr, než som stihla niečo namietnuť. „Patril mojej mame, aj tá ho zdedila. Už ani neviem koľko generácií sa predáva v našej rodine tým, ktorý ho potrebujú najviac."

„Vážne by som ho nemala mať ja, nie sme predsa rodina." Chcela som retiazku rozopnúť a prívesok mu vrátiť, ale Ryland ma okamžite vzal za ruky, aby som to nerobila. „Čo je na ňom tak špeciálne?" Retiazku spájal malý pentagram, z ktorého ešte viselo niekoľko centimetrov strieborných maličkých očiek, na konci ktorých bol zelený kamienok. Zjavne rovnaký olivín, aký sme použili na zabezpečenie kruhu.

„Sila, ktorú doň vložila jeho pôvodná majiteľka. Moja prastará mama spred niekoľkých storočí."

„Tá, ktorú si minule spomínal? Chcel si s ňou hovoriť."

„Áno, presne tá." V hlase mal neprepočuteľnú hrdosť. „Možno raz ti o nej poviem niečo viac. Keby žila, určite by ste si skvele rozumeli. Podľa toho, čo o nej viem, tak ste boli približne rovnaká krvná skupina." Neisto so sa pousmiala, kým Ryland opäť predstúpil predo mňa. So spokojným výrazom si prezrel retiazku okolo môjho krku. „Myslíš si správne, je to olivín. Dlhé stáročia sa traduje, že chráni pred negatívnou energiou mimo sveta živých. Chráni hlavne ľudskú auru, čo je mimoriadne dôležité."

„Sľubujem, že na neho budem dávať veľmi veľký pozor." Bez slova mi vzal tvár do dlaní, pobozkal ma na čelo a otvoril dvere. Zahľadel sa na chodbu, ustupujúc následne stranou, aby som von videla aj ja. „Nie je tu," skonštatovala som po chvíľke čakania.

„Tiež ho necítim. Ale to ešte neznamená, že sa nevráti." Vrátila som sa ku komode a z malej škatuľky vo vrchnej zásuvke som vybrala jeden z náhradných kľúčov od nášho bytu. Pre istotu sme mali obaja jeden.

„Keby ste teda mali čas a vedeli prísť. Budem vám obom naozaj neskutočne vďačná a zaviazaná."

„Skúsim sa s Niou dohodnúť na nedeľu ráno, to by bolo ideálne. Než prídete, nebudú tu po nás žiadne stopy. Michael určite nič nepozná, ver mi." Prikývla som, vkladajúc mu kľúčik do pravej dlane. „Dovtedy si ale dávajte pozor, aj keď idete mimo domu."

„Myslíš, že by šiel za nami?"

„Môže všade, hlavne ak si tam ty." Sťažka som sa nadýchla, úplne automaticky dvíhajúc ruku ku krku. Miesto svojich príveskov som však medzi prsty vzala malý olivín. Na dotyk bol až neprirodzene chladný a hlavne cudzí. „Do snov by sa ti ale už po dnešku dostať nemal. Vážne neviem odhadnúť aký silný je, ale dnes som urobil svoje maximum, Clio. Doposiaľ to vždy stačilo."

„Pomáhal si už ľuďom v podobnej situácii?"

„Nie raz. Čelil som už duchom, ktorých si radšej nechceš ani predstaviť. Niekedy sám, niekedy s pomocou ľudí, ktorým by som zveril pokojne aj svoj život."

„Myslíš Niu a Johana?"

Prikývol, mieriac ku dverám. Za ich prahom sa však ešte raz otočil ku mne. „Skús si užiť pekný víkend a priveľmi nemyslieť na to, čo sa bude diať tu."

„Pokúsim sa." Sľúbiť som však nedokázala nič. Nie, ak sa okolo mňa chlad a pocit strachu ovinuli takmer okamžite, ako sme sa rozlúčili a Rylandove kroky sa vytratili v tichu chodby. Kalif sa mi s pradením obtrel okolo nôh, akoby čakal rovnako ako ja. Napokon som však dvere zavrela a zamkla skôr, než by som na chodbe spozorovala niečo, čo som vidieť nechcela.