Michael

Nervózne som prestúpil z nohy na nohu. Znepokojovala ma správa, ktorú mi poslala Daysha. Mal som však počítať s tým, že Amber na poslednú chvíľu vycúva. Dala mi predsa dostatočne najavo, že so zásnubami nesúhlasí. Nech už na to mala teda akékoľvek dôvody. Daysha ma však jedným dychom uistila, že sa jej ju podarilo zastaviť skôr, než by Clio všetko vyzradila. Stále som ju teda mohol prekvapiť, aj keď som si bol viac ako istý, že mi za tú prvotnú paniku utrhne hlavu.

Nemohol som sa však dočkať momentu, kedy si pred ňou kľaknem a vytiahnem prsteň.

Počas vyučovania som nedokázal myslieť na nič iné. Premietal som si v hlave celú udalosť, uvažoval ako asi dnešný večer skončí. Či si vedľa nej dnes ľahnem s pocitom, že už nie je len moja priateľka, ale snúbenica a snáď čoskoro manželka.

„Clio, počkaj!" Myklo ma, keď som začul ako Alec zakričal jej meno. Zostal som postávať v tieňoch pred vchodom do nemocnice, kde na mňa sprvu nemohla vidieť. Síce sme neboli v nemocnici, kde sme sa zoznámili, ale v tej, kde som praxoval, no nalákať ju sem mi prišlo jednoduchšie. Vedela o Marcii a tak bolo ľahké povedať, že som bol za ňou a vtedy sa niečo zomlelo. Takto to bolo uveriteľnejšie. „Počkaj, spomaľ! Vypočuj ma na chvíľu."

„Nemám čas, Alec... kde je... kde je Michael?" Striaslo ma, keď som počul ako sa jej trasie hlas. Bolo zreteľné, že plakala.

Predsa som však počkal, než prišli všetci traja bližšie a až potom sa vynoril z tieňov, aby si ma všimli. Alec a Dysha okamžite zastali vedľa seba v úzadí, aby nám dopriali priestor.

„Som priamo tu, láska." Clio s očami stále plnými sĺz pokývala hlavou a zaborila si tvár do dlaní. Rýchlym krokom som došiel k nej a okamžite si ju vtiahol do objatia. „No tak, neplač. Som v poriadku, nič mi nie je."

„Ale Al-Alec hovoril..." zavzlykala, objímajúc ma okolo krku tak pevne, akoby ma chcela za moje výmysly rovno zaškrtiť. No možno by som si to bol aj zaslúžil. Vedel som, že ju to vezme a než jej poviem o čo v skutočnosti ide, vyplače si od strachu oči. „O čo tu ide? Načo som mala prísť, ak si v poriadku? A hlavne prečo sa Daysha celý čas starala o to aký mám mejkap?" Zmätene sa pozrela za svojou priateľkou, ktorá sa rovnako so zaslzenými očami usmievala tak široko, div jej nepopraskali pery. Alec sa vedľa nej ale škeril rovnako radostne, zatiaľ čo okolo krku mu už visela zrkadlovka. Foteniu sa ako hobby venoval už niekoľko rokov a tak som ho ani nemusel prosiť, či by nám urobil nejaké fotografie. „Michael..."

S úsmevom som jej vzal tvár do dlaní a pobozkal ju ešte predtým, než som prehovoril. „Mrzí ma, že som ťa takto vydesil, ale všetko je to súčasť môjho malého plánu." Nechápavo pokývala hlavou. „Spomínaš si na naše zoznámenie?"

„Samozrejme. Na pohotovosti, keď mi prišlo zle pri pohľade na odseknutý malíček."

„Presne tak, bolo to na pohotovosti. Veľmi tematické, však?" Palcami oboch rúk som ju pohladil po lícach, bozkávajúc ju na čelo. „Ten deň stále patrí medzi najkrajšie v celom mojom živote. Odštartoval niečo, o čom som sa neodvážil predtým ani snívať. Neveril som, že niekedy budem s niekým natoľko šťastný. Že si zrazu budem vedieť predstaviť svoju budúcnosť tak jasne." Znova som ju pobozkal, tento krát na špičku nosa. „A nech sa na ňu pozerám z hocijakého uhľa, jasne v nej vidím jednu jedinú vec. Teda, Clio. Preto som ťa sem dnes večer zavolal."

„Doma si mi lásku vyznať nemohol?" opýtala sa úplne zmätene, zaháňajúc žmurkaním ďalšie slzy. Bola pritom tak strašne krásna. Krajšia ako všetky splnené sny dohromady.

„Nie, to by nemalo ten správny efekt. Ak už sme sa zoznámili na pohotovosti, ešte jeden dôležitý životný krok by som chcel urobiť na rovnakom mieste. Ale sľubujem, že posledný." Ľavou rukou som si s ňou preplietol prsty a na krok ustúpil. Z vrecka na bunde som vytiahol škatuľku a s posledným hlbokým nádychom pred ňou pokľakol. Netušil som, aký pocit ma v tej chvíli ovládal najviac. Vzrušenie, strach, nadšenie, obavy? Zjavne prapodivná miešanina všetkých, ktorá mi úplne rozhučala krv v ušiach. Dokonca v šere som si všimol ako Clio do tváre obledla. Až som sa naľakal, že tam rovno skolabuje. „Clio, chcem sa ťa tu a teraz opýtať, či mi preukážeš tú česť a staneš sa mojou ženou. Svoj život nechcem prežiť s nikým iným, len s tebou." Pustil som jej ruku a otvoril škatuľku. Periférne som si všimol, že sa k nám prikradol Alec, aby získal najlepší uhoľ na fotku. Priamo za nami sa vynímali svetlá nemocnice a určite pre neho vytvorili viac ako zaujímavú kompozíciu.

Clio predo mnou stála ako obarená. Vyvaľovala na mňa svoje tmavé oči a viditeľne sa pritom triasla – od zimy alebo možno od prekvapenia či vzrušenia. Dlho sa ale nezmohla na slovo, čo mi začínalo naháňať strach. Hlavou sa mi rozvírili všemožné myšlienky – možno som to celé pokazil, priveľmi som ju predtým vystresoval a teraz mi povie nie. Možno sa ešte nechcela vydávať. Alebo sa nechcela skrátka vydať za mňa.

„Clio, prosím, povedz niečo," prihovoril som sa jej. „Ak je to na teba moc rýchlo alebo..."

Pokývala hlavou, zatiaľ čo si kľakla na zem ku mne. „Keby poviem nie, nabudúce by si pokojne zorganizoval svoj vlastný pohreb a potom s prsteňom vyskočil z truhly, čo? To riskovať ani nebudem, lebo už teraz som cestou sem dostala aspoň tri infarkty."

„Takže..."

„Áno, samozrejme, že áno," zvýskla napokon z plného hrdla a hodila sa mi okolo krku. Tak prudko ale, že som skoro stratil balans a pustil ešte aj škatuľku s prsteňov. „Snáď si si nemyslel, že ti poviem niečo iné."

„No..." Vrhla sa mi na pery, ani ma nenechala dopovedať. Slová ale boli v tej chvíli už úplne zbytočné. Každý kúštik môjho tela naplnilo šťastie ako ešte nikdy. Srdce mi išlo doslova vyskočiť z hrude. „Hlavou mi prebehlo všetko, kým si bola ticho." Trocha nešikovne som ju vzal za ľavú ruku a konečne jej navliekol prsteň. Sadol viac-menej ako uliaty. Nie nadarmo som jej potajme vzal prstene, zobral ich do jedného zlatníctva a poprosil ich, aby pre mňa zistili správnu veľkosť. „Diamanty som ti nekúpil, nehodia sa ti."

„Opalit je miliónkrát lepší!" vyhlásila znova so zaslzenými očami. V tej chvíli niekde za našimi chrbtami dvakrát niečo buchlo a na nás zhora začali padať čierne, biele a jasne žlté konfety, ktoré mali na svedomí Alec a Daysha. „Kvôli tomuto ti natoľko záležalo na mojom mejkape, však?" otočila sa na priateľku a načiahla k nej ruku, aby si prezrela prsteň.

„Samozrejme, bolo predsa na mne, aby si vyzerala k svetu," odvetila s úsmevom. Miloval som jej optimizmus a schopnosť nadchnúť sa snáď pre úplne hocičo. Akoby o ruku žiadali ju a nie jej kamarátku. „Hlavne, ak ma v tom tá striga nechala samú," dodala o niečo urazenejšie.

„Dobre, ju môžeme ohovárať aj neskôr. Teraz by som vás ešte poprosil zapózovať, hrdličky. Potom by sme mali upratať konfety, inak budeme mať problémy."

„Aké? Strhnú nám to z neexistujúceho platu?" podpichol som Aleca. Sotva sme sa s Clio postavili, vzal som ju okolo pása a pritiahol si ju k sebe pre bozk. Alec nadšene zapískal a už aj sa znova pustil do vyhotovovania fotografií. Chcel zachytiť každý náš moment šťastia snáď z každého uhľa. Stále som bol skeptický ak prišlo na celkové osvetlenie, no priateľovi som sa snažil veriť. Ak povedal, že nebude problém a vie mi zaručiť úžasné fotky, dal som na jeho slová.

Ani neviem koľkokrát nám povedal, aby sme sa nejako otočili, pozreli na seba a podobne. Plne som si vychutnával ako sa Clio usmievala a stále neveriacky hľadela raz na mňa, raz na prsteň. Akoby neverila, že je skutočný. Že sa naozaj čoskoro stane mojou manželkou. Robilo ma to tak neskutočne šťastným. Každým dňom som si bol viac a viac istý, že keby nič iné v živote už nedosiahnem a nemám, s ňou po boku by som žil aj zomrel ako ten najšťastnejší človek na celej Zemi.

V siedmom nebi som bol aj celú cestu domov. V metre okrem nás akoby neexistoval nik iný. Clio som objímal okolo ramien, ona sa o mňa opierala a všetko bolo viac ako dokonalé. Daysha nečakane ešte na mieste vytiahla z tašky štyri malé fľašky šampanského, spolu sme si pripili, upratali konfety, ktoré nestihol odfúknuť vietor, a potom sa všetci vydali domov. My s Alecom sme ráno museli vstávať do školy a Daysha do práce.

„Nečakala si, že to urobím?" opýtal som sa, bozkávajúc Clio do vlasov.

Pokývala hlavou. „Nemala som prečo, nič si nenaznačoval." Dlhými nechtami mi nežne prešla po brade, hľadiac ma špičkou nosa po líci. Posledné dni mi prišla veľmi unavená a stále napätá, akoby očakávala, že sa niečo zlé prihodí. Teraz tu sedela ako vymenená, úplne uvoľnene sa opierala o mňa a doslova z nej vyžarovalo šťastie. „Vždy som si zásnuby predstavovala takto."

„Pred pohotovosťou a po tom, ako si skoro zošalela od strachu?"

Zasmiala sa. „To práve nie." Ešte lepšie sa ku mne pritúlila, skláňajúc pohľad k snubnému prsteňu. Chápal som prečo má tak rada práve opalit. Nebol priehľadný, skôr mliečne biely a krásne odrážal odlesky modrej a žlto-oranžovej. „Ale vždy som túžila po tom, aby to bolo takého prekvapenie. Aby som nič netušila, doma náhodne nenašla prsteň a podobne. Skrátka v úplne bežný deň, ktorý začal aj prebiehal ako všetky ostatné."

„Možno keby som milionár, tak ťa vezmem niekam do exotiky a pokľaknem na piesočnej pláži."

„Môžeme to skúsiť v ďalšom živote." Prekvapene som nadvihol obočie, prechádzajúc jej palcom po prste okolo prsteňa. „Nepochybujem, že sa znova nájdeme, aj keby nás od seba delil celý svet."

„Myslíš, že sme boli spolu aj v minulom živote?"

„Áno," odpovedala okamžite sebavedome. Ani na sekundu neváhala a nepremýšľala nad mojou otázkou. „Hneď pri prvom stretnutí som mala pocit, že ťa poznám celú večnosť, nie len niekoľko hodín. To je údajne hlavné poznávacie znamenie toho, že sme daného človeka poznali v predošlom živote."

„O tom som už dakedy niečo počul."

„Ale predpokladám, že si nad tým nikdy nepremýšľal."

To mala pravdu, nepremýšľal som. Nemal som na to dôvod, nikdy som ešte takého človek nestretol. No hľadiac späť na náš vzťah a naše začiatky, zjavne som zdieľal jej pocity. Občas pre mňa bola plná záhad, inokedy ako otvorená kniha. Mohol som v nej listovať a objavovať jej najmagickejšie zákutia.

„Mikey?" ozvala sa po chvíľke znova. Naša zastávka sa blížila, zostávalo nám tak päť minút jazdy. „Amber mala byť súčasťou dnešného večera, však? Preto s Dayshou prišli k nám, aby ma zabavili a potom odviedli za tebou, keď Alec zavolá." Ťažoba v jej hlase ma zamrzela. Dnes mala byť jedine šťastná, nie si lámať hlavu nad tým, prečo sa jej najlepšia kamarátka nechcela zúčastniť tak dôležitého momentu jej života.

„Áno, mala. Za ňou som šiel ako za prvou, ona potom informovala Dayshu. Na ňu som kontakt nemal a nestíhal som ísť do kaviarne. Amber mi neprišla nadšená už hneď na začiatku, ale sľúbila mi, že pomôže."

„Ku mne bola dnes vážne hnusná. Sprvu ma to mrzelo, ale som napokon rada, že ju Daysha doslova vyhodila."

„Má to niečo s vašim konfliktom z minula?"

Prikývla, bozkávajúc ma na bradu. Pravou rukou pritom zablúdila pod môj rozopnutý kabát. Prívesok s kryštálom vzala do dlane, palcom hladiac malého netopiera. „Myslím, že áno. Ja viem, že som sa jej tento týždeň znova nevenovala a jej sa to dotklo, ale..."

„Aj napriek tomu ťa jej reakcia sklamala." Prikývla. Bolo to viac ako pochopiteľné. Poznali sa už niekoľko rokov a predtým si skutočne boli veľmi blízke. Často spolu niekam chodili a párkrát sme boli dokonca aj v trojici. „Vážne sa vám do toho nechcem miešať, neviem čo všetko ste si mohli povedať a čo nie. Ale verím, že ti na nej záleží a chceš to dať ešte do poriadku." Bude to ale mať skutočne význam, ak Amber naozaj odíde? Keď majú takéto problémy teraz, čo bude na diaľku? Navyše tak dlhý čas? Ľudia sa niekedy menia zo dňa na deň, nieto ešte počas niekoľkých mesiacov. „Mala by si to aspoň skúsiť. Ty potom môžeš mať čisté svedomie, že si skúsila všetko."

„Dnes ma naozaj nahnevala, Michael. Nikdy som si nemyslela, že z jej úst budem počuť podobné slová."

Zľakol som sa, že sa od toľkých emócií za posledné hodiny rozplače ešte aj nad týmto. Preto som ju radšej pevnejšie objal a ešte lepšie si ju pritúlil k sebe. „Skús na ňu teraz nemyslieť. Je to náš jedinečný večer, nemali by sme si ho pokaziť. Strachovať sa a smútiť môžeme aj zajtra." Pobozkal som ju na čelo a skryl do dlane jej ruku, ktorá sa stále hrala s príveskami. Nosil som ich rád, aj keď mi stále nebolo tak úplne jasné, prečo natoľko trvala, aby teraz zdobil môj krk. No ak jej to robilo radosť... „Čaká nás ešte krásna noc a bol by som vážne nerád, keby si ju preplakala."

„Máš nejaké veľmi špeciálne plány?" Potešil ma pohľad na jej vyzývavý úškrn.

„Naozaj veľmi špecifické." Naposledy som ju pobozkal predtým, než sme vystúpili a vydali sa smerom domov.

Alec mal minule pravdu. Clio si síce nepamätala, čo sa dialo v posteli minulú sobotu, keď prišla z oslavy. Ale ja áno. Až pridobre som si spomínal a dnes som mal v pláne to pripomenúť aj jej.