Clio

Knižnica Jefferson Market Library slúžila mestskej časti Greenwich Village a jej komunite už mnoho dekád. V roku 1877 začala svoju púť ako súdna budova, zatiaľ čo knižnicou sa stala až v šesťdesiatych rokoch dvadsiateho storočia. Za jej úchvatnou architektúrou v gotickom štýle stál Frederick Clark Withers, ktorý sa vyhral so skutočne každým detailom. Chodila som sem už mnoho rokov, hlavne, keď som ešte na základnej a strednej škole veľa čítala, ale stále sa našlo niečo, čo ma prekvapilo a donútilo sa na chvíľku pozastaviť. Milovala som farebnými sklíčkami vykladané vitrážové okná, detaily vyrezávané do dreva, točité schodiská a najviac samotnú hodinovú vežu, ktorú bolo v diaľke vidno aj z nášho bytu. Mojou úplnou srdcovou záležitosťou ale bola maličká gotická fontána pod hodinovou vežou, ktorú veľká väčšina ľudí bežne prehliadala. Jedinečnou ju robila levia hlava z papule ktorej vytekala voda, ale aj dva veľmi odlišné kamenné reliéfy. Prvý znázorňoval veľkého vtáka podobného pelikánovi so žabou v zobáku, druhý starého muža sediaceho pri strome.

„Čo to čítaš?" Nahla som sa ponad Michaelove pravé plece a prebehla očami po stránke knihy, do ktorej bol tak zahĺbený. Ja som už pol hodinu blúdila knižnicou a naslepo hľadala knihu, ktorá by mi ešte prípadne mohla pomôcť. Svoju malú encyklopédiu liečiteľov, ktorú som si ráno pozrela v online katalógu knižnice, mi knihovníčka našla behom chvíľky, no chcela som ešte skúsiť šťastie v oddelení medicíny a následne medzi tými niekoľkými publikáciami o mysticizme. „Myslela som si, že dnes si sa nechcel učiť."

„Túto knihu napísal otcov kolega, párkrát som sa s ním stretol." Privrel malú, no zato dosť hrubú knižku a ukázal mi jej prebal. Lesklá červená už bola miestami zošúchaná, no zato bielou znázornená nervová sústava bola stále dokonale viditeľná. „Mal veľký prehľad v psychiatrii." Neuropsychiatria – stálo na vrchnej časti obálky výrazným bielym písmom, s podtitulom Inými očami. „Skvelý človek. Pokiaľ viem, stále držia s otcom kontakt. Neviem, či nebol jedným z lekárov, ktorý ho vtedy aj operovali." Zdalo sa mi, že meno Lens Walker mi niekedy spomínal, ale nedala by som za to ruku do ohňa. Občas sa o medicíne rozbásnil natoľko, že moje chápanie tohto oboru nestíhalo držať s ním krok. Bola ale radosť dívať sa ako mu pritom žiarili oči nadšením.

Sladko som ho pobozkala za ucho, tisnúc si k hrudi malú knižku, ktorá mi ešte padla do oka. V sekcii alternatívnej medicíny na mňa z poličky veľmi presvedčivo zazerala jej biela obálka a zošúchaný pozlátený názov Šarlatáni minulých storočí. „Začína ťa to nebodaj už teraz ťahať k neurológii?"

„Poslednú dobu aj áno. No nemám v pláne robiť žiadne rozhodnutia" Pootočil hlavu, aby mal prístup k mojim perám. „Na rozhodovanie mám ešte kopu času. No nič, našla si ešte niečo?" Šikovne ma chytil za ruku a stiahol k sebe do veľkého hnedého kresla pod jedným z krásnych vykladaných okien. „Šarlatáni minulých storočí?" prečítal nahlas, sotva sa chopil knihy. „Tých by som veľmi do medicíny nemiešal, láska."

„Zjavne ani nebudem, len ma to zaujalo. Prípadne uvediem nejaké príklady nesprávnej liečby a podobne."

„Ak potrebuješ pomôcť, som priamo tu."

„Ďakujem." Poslala som mu vzdušný bozk, vzala si späť knihu a pohodlnejšie sa usadila do voľného kresla vedľa. Zapla som si notebook, zalistovala v oboch knihách a začala vypisovať pasáže, ktoré mi prišli dôležité. Doma sa mi ich určite nejakým spôsobom podarí prepojiť s podkladmi, ktoré mi už Ryland poskytol.

Do hodinky som sa prelúskala niekoľkými známymi menami histórie, Michael spomenul, že sa o niektorých učili a keď som usúdila, že mám dostatok poznámok, knihu zašla vrátiť na miesto. Našla som toho skutočne veľa ohľadne liečebných metód, ku ktorým som si ešte ráno vyhľadala zdroje plné mágie a dokonca temných síl. Išlo o výňatky z akejsi starej knihy, ktorej niekoľko úryvkov dávnejšie uverejnila stránka, z ktorej som čerpala pre svoje články pomerne často. Mali naozaj veľmi slušne rozpracovanú databázu osôb, ktoré sa do histórie zapísali ako kacíri, bosorky a mystické osoby. Niektorých som po mene poznala z kníh, ktoré som za uplynulé roky prečítala alebo z práce na iných článkoch, no našli sa aj mená, ktoré mi boli veľkou neznámou. Pozorne som zalistovala aj v poslednej knihe, našla dosť veľa zaujímavostí, no nič, čo by mi pomohlo. Podľa všetkého išlo skutočne len o bláznov, ktorí klamali svoje okolie a držali ich v domnienke, že sú niečo viac ako obyčajní smrteľníci. Nehovorím, životy niektorých šarlatánov zneli naozaj vzrušujúco, príčiny smrti o to viac, našla som tam fotografické záznamy starých listov písaných ich rukami a tiež niekoľko kreslených portrétov.

„Aha," povedala som zrazu nahlas. Na dvojstrane mi padol do oka portrét mladého muža s cylindrom na hlave. Kreslič dokonale zachytil črty jeho tváre, tmavé kruhy pod očami a šibalský úškrn jeho plných pier. Tmavý tieň na brade predstavoval strnisko, pričom z rozopnutej košele pri krku mu vytŕčali akési jazvy. Alebo stopy po škaredej popálenine, to som si nebola istá. „Keby ti dám cylinder na hlavu, boli by ste ako bratia." Podala som knihu Michaelovi, aby sa pozrel na vlastné oči. Muž z knihy sa mi na neho neuveriteľne podobal, mal až desivo podobné črty tváre, hlavne pier.

Michael pochybovačne obrátil knihu v rukách a prezrel si neznámeho muža z každej možnej strany, až ma svojou dôslednosťou rozosmial. „Nerád s tebou v tejto chvíli súhlasím, ale vážne mi je podobný." Presunula som sa k nemu a spolu sme sa začítali do druhej strany, kde bola fotokópia nejakého potrhaného kusu papiera. Písmo bolo ale veľmi neúhľadné a človek si mohol akurát tak domýšľať, čo jednotlivé slová v skutočnosti znamenali. Navyše ani neboli písané anglicky, ale v taliančine. „Mal hrozný rukopis."

„Možno to písal pár minút predtým, ako ho zajali a odvliekli na hranicu."

„Takého fešáka by neupálili," namietol a otočil stanu. Našli sme tam krátky životopis. Žil necelých tridsaťpäť rokov, presná príčina smrti chýbala. Obom nám ale dozaista prebehol mráz po chrbte, keď sme si prečítali jeho meno. Tiberius Algarotti.

S doširoka otvorenými očami som pozrela na Michaela, ktorý v úplnom šoku hľadel na knihu. Zvyšok strany bol ako na potvoru utrhnutý, takže nám žiadne podrobnejšie informácie o jeho živote neposkytla. „To je zjavne len nejaký žart," vyšlo zo mňa potichu. „Určite nie ste rodina. Tvoje priezvisko je v Taliansku časté, nie?" Chcela som mu knihu vziať a zobrať ju späť na miesto, ale odmietal ju pustiť. Vrátil sa o stranu dozadu, na jeho fotku. „Nemôže..."

„Veď vyzerá ako ja."

„Myslíš si, že keby je vo vašej rodine niekto takýto, nevedel by si o ňom? Kedy to žil?"

„Narodil sa v roku 1883."

„V tej dobe už nelovili a nezabíjali čarodejnice. To obdobie údajne skončilo rokom 1750," ujasnila som šeptom. „Kto vie do akej miery praktizoval to svoje šarlatánstvo. Počkaj, skúsim o ňom nájsť niečo na internete, určite tam dačo bude." Vrátila som sa späť do svojho kresla, vzala si notebook do lona a nahodila do vyhľadávania jeho meno. Dúfala som minimálne v dva či tri výsledky, ale jeho meno akoby na internete ani neexistovalo. Žiadne články, žiadne fotografie. Jediná zmienka bola v súvislosti s knihou, ktorú sme mali pred sebou.

„Odfotím si to, otec by možno mohol niečo vedieť. Teoreticky... teoreticky by to mohol byť jeho starý otec, nie? Ak teda berieme do úvahy tú najbližšiu rodinu."

„Nespomínal si, že tvoj dedko nikdy nepoznal svojho otca?" opýtala som sa pochybovačne, zasúvajúc si hlasy za pravé ucho, ktoré denne zdobilo niekoľko rozličných menších či väčších náušníc.

„To áno, ale mal niekoľko starých fotografií, ktoré sa mu podarilo v detskom domove uchovať. Párkrát mi ich aj ukazoval, ale už si nespomínam na žiadne konkrétne tváre." Michael a jeho starý otec mali veľmi blízky vzťah, keď bol malý. Často na neho s láskou spomínal a bolo mu veľmi ľúto, že už nemôže vidieť jeho úspechy na medicínskom poli. On sám bol totiž za svojich mladých čias uznávaným chirurgom v Bostone, kam prišiel ako chudobný mladý študent priamo z benátskeho detského domova.

„Za pokus nič nedáš, ale pochybujem, že sa niekam dopátraš." Letmo som sa pousmiala a zaklapla notebook. Klamala by som ale keby poviem, že ma tá záležitosť nezaujímala. Bola to priveľká zhoda náhod.

„Je síce označený za šarlatána, ale predsa to ťahá do toho medicínskeho smeru. Starký Adriano bol lekár, otec bol lekár, ja som... budem lekár..."

„Veru, budeš," potvrdila som hrdo. Vstala, podišla k nemu a pobozkala ho do hustých čiernych kučier. „Ale to ešte nemusí nič znamenať. Povolanie predsa nie je dedičné." Hoci ako v ich, tak v mojej rodine sa to akoby stávalo nepísaným pravidlom. Tiež som sa vybrala v maminých stopách, hoci zameraná na iné tematické okruhy. „Nechaj to teraz tak, poďme už domov. Zastavíme sa cestou v obchode? Chcela by som urobiť na večeru paradajkovú polievku."

„Tú z pečených paradajok?" Prikývla som a sladko sa usmiala. „Minule som si akurát hovoril, že sme ju už mali poriadne dávno." Pomaly sme si obaja pozbierali veci, on sa rozhodol požičať si tú knihu od otcovho kolegu a hoci som z toho nemala dobrý pocit, vzali sme si aj knihu šarlatánov. Možno keby ju ukážem Rylandovi, vedel by mi poradiť kde hľadať. O tom, že by Tiberia poznal, som ale pochybovala. Ani jeho znalosti a rozhľadenosť neboli nekonečné, aj keď občas sa tak mohlo zdať. Boli témy, na ktoré mi dokázal dať lepšie a presnejšie odpovede, než akákoľvek kniha.

Dokonca knihovníčka po mne zvláštne zazerala, keď si zapisovala do systému, že si knihu šarlatánov požičiavam. Podávala mi ju ako prekliatu literatúru, do ktorej ak sa začítam, zničím si tým život. Rýchlo som ju teda schovala, s úsmevom jej poďakovala a ruka v ruke sme s Michaelom vykročili do chladného sobotného popoludnia. Ulicami sa znova plazila tenká vrstva hmly, pričom vietor sa zapieral do všetkého a všetkých. Neskorá jeseň bola bez debaty tu a pomaly nám mávala na rozlúčku, prenechávajúc žezlo tuhej zime.

Pomotali sme sa v malom supermarkete, kúpili všetko potrebné na prípravu večere a fľašu vína na neskôr, keďže tú včerajšiu sme nakoniec vo vani vypili celú. Ani jeden z nás si na alkohol nepotrpel, ale občas padlo dobre zaliezť si do teplej postele či vane a niečo si vypiť, zatiaľ čo sme si naokolo seba zapálili sviečky a bez nejakých rušivých elementov si vychutnávali prítomnosť toho druhého.

Možno sa to na prvý pohľad nezdalo, pre niektorých sme pôsobili ako dosť nezvyčajný pár, no v súkromí sme sa k sebe správali vrcholne láskavo, citlivo a hlavne opatrne. Veľmi opatrne, lebo obaja sme mali za sebou vzťahy a skúsenosti s partnermi, ktoré nás nepríjemne poznačili a ktorým sme sa chceli vyhnúť. Akoby sme obaja od prvého momentu vedeli, že to, čo medzi nami vzniká, nie je len tak obyčajný vzťah. Ale puto na celý život. Keď som v niektorých náhodných situáciách letmo zavadila pohľadom o Michaela, napríklad keď sa učil, celé telo mi zaplavil neskutočne príjemný, hrejivý pocit. Videla som v ňom človeka, s ktorým chcem stráviť celý zvyšok môjho života, nech už je to hocikoľko rokov. Cítila som v jeho prítomnosti istotu a bezpečie, bez ktorých som si dlhodobý vzťah nedokázala predstaviť.

Ja som sa po návrate domov pustila do vravenia, pričom Michael sa ponoril do učenia. Šikovne som do zapekacej misy hodila väčšie množstvo cherry rajčín, k nim dva celé strúčky cesnaku a na tenko nakrájanú červenú cibuľku. Nasledovali tymian, čierne korenie, soľ, troška olivového oleja a balzamikového octu. Všetko som na pol hodinku šupla do rozohriatej rúry a nechala piecť. Medzitým som sa posadila k poznámkam, ktoré som si vypísala z knihy v knižnici a snažila sa ich nejako skorigovať. Kým predtým som si bola istá, že to bude hračka a jednotlivé informácie ľahko prepojím, zrazu mi prišlo, že to bude snáď nemožné. Nič do ničoho nezapadalo, akoby ani nešlo o poznámky s rovnakou témou, ale úplne odlišné záležitosti.

Odľahlo mi teda, keď sa byt začal plniť príjemnou vôňou cesnaku a pečených paradajok a ja som sa mohla opäť postaviť k šporáku. Všetku upečenú zeleninu som vložila do veľkého hrnca, zaliala ju zeleninovým vývarom, ktorý sme už kúpili hotový, a následne nechala variť. Postupne som pridala trocha paradajkovej pasty a rozmixovala všetko na hladko. Zostávalo pridať trocha smotany a skvele voňajúca a nádherne oranžovo zafarbená polievka bola na svete. Niektorí ju jedli len tak samú o sebe, iní k nej mali radi grilovaný syrový sendvič a my sme si k nej stále robili malinké vyprážané syrové guľky.

Sprvu nevaril ani jeden z nás, ja som bez mamy prežívala na donáškach a polotovaroch. Postupne sme začali skúšať rôzne recepty z internetu a poslednú dobu sme si domáce jedlá nevedeli vynachváliť. Hlavne, ak sme sa pred šporákom motali spoločne. „Tak, páči sa," povedala som, podávajúc mu bielu misku s mramorovým vzorom. Bola príjemne teplá od sladko voňajúcej polievky. „Už si určite vyhladol."

„Aj keby nie, zjedol by som celý hrniec na jedno posedenie." Skôr, ako som si k nemu sadla na gauč so svojou porciou, som zapla svetelné reťaze rozložené po parapetoch a vypla jasné rušivé svetlo na strope. „Ďakujem." Skôr, akoby ochutnal, sa naklonil ku mne a vypýtal si pusu.

Kým sme jedli, nezáväzne sme si doťahovali jeden druhého, zaspomínali na prvé dni spoločného bývania a skončili pri spomienkach na pečenie narodeninovej torty pre jeho otca minulé leto, ktoré nedopadlo práve dobre. Torta sa podarila, voňala úžasne čokoládovo a naše zdobenie lentilkami vyzeralo k svetu, akurát sa nám ju podarilo stratiť. Presnejšie nechať na železničnej stanici, kde sa jej ale náhodný človek snáď potešil. Ak ju nepodozrievali, že je otrávená a niekto ju tam nechal ako zlý žart.

Po ďalšom učení a práci na článku sme znova skončili v spoločnej vani a s dobrým vínom. Dnešok bol skutočne skôr oddychovým, hoci sme sa obaja museli venovať aj svojim povinnostiam. Aspoň sme však trávili čas spolu. Niekedy mi úplne stačilo, keď sme sa obaja učili v rovnakej miestnosti. Nemuseli sme nič hovoriť, dokonca ani sedieť pri sebe. Úplne postačovalo, že keď som chvíľami zdvihla zrak od svojich poznámok, videla som jeho. Na pár sekúnd mi to pripomenulo realitu mimo syláb a všetkého toho každodenného zhonu, ktorý škola aj práca pre Rylanda predstavovali.

„Clio?" Ospalo som pootvorila oči vo chvíli, kedy ma Michael pod prikrývkou pohladil
po odhalenom stehne. Do postele sme ľahli dnes pomerne neskoro. Po omamnom teplom kúpeli ma únava z celého týždňa skoro uspala ani neviem ako a kedy. „Neviem prestať myslieť na toho chlapa v knihe. Má rovnaké priezvisko ako ja a sama si videla tú podobu." Skoro nebadateľne som prikývla a posunula sa o niečo bližšie k nemu. Musela som zadriemať, lebo jeho učebnice, ktoré nám tu často robili spoločnosť, už boli zbalené a vyzeral pripravený na spánok. Sprvu som mlčky sledovala ako svorne študuje jednu stranu za druhou a potichu si ich obsah mrmle pod nosom. Robil to často, niekedy som ho vyzvala, aby čítal nahlas a mohla som ho počúvať, ale to skutočne málokedy. Nemal to rád, údajne tým rušil sám seba. „Mal by som zájsť domov a pohovoriť si s otcom. Problém je, že najbližšie dva týždne nemám čas." Pokrčil obočím, naprávajúc si svoju časť paplóna. Práve ten bol prvé spoločné noci najväčším pôvodcom problémov. Nebola som zvyknutá s niekým spávať v jednej posteli a deliť sa o prikrývku. Takže ráno, keď som sa zobudila prvá, jeho som často našla schúleného pod jednou z mojich diek, po ktorú si musel v noci zájsť. Našim kompromisom bola kúpa nadrozmerného paplóna cez internet, na ktorý sme si síce museli dať ušiť obliečku na mieru, ale bola to jedna z najlepších investícií.

„Skočím za ním ja?" Okamžite pokýval hlavou, bozkávajúc ma na čelo. S jeho rodičmi som mala úžasný vzťah, hoci sa nás sprvu tak trocha bál zoznámiť. A nemala som mu to za zlé. Čo sa môjho celkového výzoru a štýlu týkalo, dosť som ním vytŕčala z radu. Ani jeden z nich však nebol typ, ktorý človeka odsúdi pre jeho vzhľad. Dali mi šancu, vynaložili námahu spoznať ma a prijali ma do rodiny behom niekoľkých krátkych hodín. Stačilo im vidieť, že je so mnou ich jediný syn skutočne šťastný. Od tej doby som k nim chodila ako domov a milovala s nimi tráviť každú možnú chvíľu. „Osobne by to bolo lepšie, čo?"

„Pochybujem, že mi bude vedieť niečo povedať, ale chcem to skúsiť. Možno máš pravdu a ide len o náhodu a možno mám oveľa zaujímavejších predkov, než som si kedy myslel." Snažil sa o žartovný podtón, no tak celkom mu nevyšiel. Bolo teda lepšie úplne sa k nemu pritúliť a už podľa zvyku si položiť hlavu na jeho hruď. Bolo to moje obľúbené miesto na zaspávanie, tak som sa cítila najbezpečnejšie a najkomfortnejšie. „Možno keby ešte žil starý otec. Možno... možno by si na niečo spomenul alebo..."

„Verím, že ťa ľúbil ešte viac, než si mi vždy hovoril. Ale ak bol skutočne malé dieťa, keď prišiel o rodičov a skončil v detskom domove, čo také by ti povedal?" Mlčky pokrčil plecami. „Čo tie fotografie, ktoré si mi spomínal dnes?" Napadlo mi zrazu.

Pokýval nesúhlasne hlavou, zabárajúc si pritom nos do mojich čerstvo umytých a stále trocha vlhkých vlasov. „Tie už nie sú. Spomínam si, že mu ich otec dával do vrecka obleku tesne predtým, než po pohrebnom obrade zatvorili truhlu. Starký to tak chcel. Mať pri sebe jediné spomienky na rodinu, ktorú v podstate nikdy nemal."

„Som si istá, že na neho už čakali na druhej strane a pomohli mu zorientovať sa v jeho novom večnom domove." Potichu sa zasmial, pevnejšie okolo mňa ovíjajúc ruky. Nemal rád, keď som hovorila podobným štýlom. Nevnímal svet rovnakými očami ako ja a podobné vyjadrovanie mu často prišlo smiešne a nezmyselné. Na druhej strane ale chápal a akceptoval, že som bola jeho protipól. „Celé je to ale troška bizarné. Hlavne tá vaša veľká podoba aj cez niekoľko generácií. Netuším síce ako presne funguje genetika, ale viac sa podobáš na neho ako na vlastného otca." Bruškami prstov som mu nežne obkreslila línie havranieho tetovania na jeho prirodzene do zlatista sfarbenej pokožke. Nemusel sa chodiť ani opaľovať, celý svoj život vyzeral, akoby práve prišiel z dlhej dovolenky, ktorú celú preležal pod horúcim slnkom na pláži. Mohol za to ďakovať svoje mame a jej polovičnému západoafrickému pôvodu. Hoci sa narodila a vyrastala v Amerike, jej otec prišiel z Nigérie, kde sa aj zamiloval a spokojne usadil. „Nemyslíš?"

„Myslím a to je práve ten problém. Myslím hrozne veľa, na úplne všetko a každú jednu sekundu dňa," vydýchol napäto, obmotávajúc si pritom niekoľko prameňov mojich vlasov okolo prstov. „Poslednú dobu... ja..." Odmlčal sa, zhlboka sa nadýchol, aby pokračoval, ale nepovedal ani slovo. Nervózne vzal spodnú peru medzi zuby, čo nebolo dobrým znamením. Sprvu, keď sme sa začali stretávať, som si myslela, že ide o zlozvyk. Až časom som si uvedomila, že ide o jeden z prejavov úzkosti. „Mám pocit, že sa dostávam späť na miesto, kde som ešte nedávno prestupoval. Že všetko bolo úplne zbytočné," prehovoril nakoniec šeptom a lepšie sa zahniezdil vo vyhriatej posteli.

Posledné týždne som to cítila, ale nepovedala som nič. Všímala som si aj tie najmenšie detaily v jeho správaní, lebo práve tie ukrývali najrôznejšie náznaky. Hryzenie si spodnej pery, klepanie pravou nohou, keď len tak sedel, pridlhé mlčanie alebo nejasné odpovede a zahováranie. Omnoho častejšie stále všetko kontroloval a uisťoval sa, dokonca mi priveľmi často písal, keď sme neboli spolu. Uisťoval sa, že som v poriadku, že medzi nami je všetko v poriadku... Boli chvíle, kedy mi to trocha liezlo na nervy, ale sebaovládanie bolo zlatým pravidlom úspechu. Chovať sa k nemu v takého chvíle a dni s ešte väčšou láskou, nehou a uistiť ho, že na nič nie je sám. Že som tu, ak potrebuje niekoho vziať za ruku, aby ho na chvíľu viedol životom.

Zodvihla som hlavu z jeho hrude. Niekoľko zblúdilých čiernych kučier som mu zhrnula z čela, upriamujúc pozornosť na jeho jasne sivé oči. Od prvého momentu mi pripomínali zatiahnuté nebo, na ktorom sa odráža aj tá najnepatrnejšia zmena. Boli ako obojstranné zrkadlá, ktoré sa chvíľami snažili obraz skresliť, ale v konečnom dôsledku im nezostávalo nič iné ako povedať pravdu. Nech už bola hocijako bolestivá a škaredá.

„Nič, vôbec nič nebolo zbytočné," povedala som rozhodným, zato ale pokojným hlasom. „Urobil si veľmi veľké pokroky a ja som na teba nekonečne hrdá. Za všetko, čo robíš, o čo sa snažíš a hlavne za to, kým si. Dal si mi niečo, čo nikto pred tebou. Niečo, čo nenájdem už nikdy pri nikom inom. A ver mi, že ani v tie najnáročnejšie dni by som nechcela vedľa seba nikoho iného." Z čela som prstami nežne skĺzla cez jeho líce až k brade, za ktorú som ho opatrne vzala. Už niekoľko dní sa neoholil, na moje potešenie, aby som pravdu povedala. „Bude to zase v poriadku, prisahám. Som s tebou a vieš, že pre teba urobím prvé aj posledné." Čelom som sa oprela o jeho čelo a nežne spojila naše pery. Skúsila som ako mu to v tej chvíli padne. Všetko ale bolo v poriadku, keď ma pobozkal z vlastnej iniciatívy skôr, než som sa odtiahla. „Milujem ťa, Michael Algarotti. Milujem ťa. V dobrom aj zlom, v zdraví aj v chorobe, s úzkostnou poruchou aj bez nej. Milujem ťa. Milujem ťa." zopakovala som ešte raz, nežne sa obtierajúc o jeho pery. „So šarlatánskymi predkami aj bez nich," dodala som, potláčajúc pritom smiech. Čakala som, či sa aspoň pousmeje. „Milujem ťa."

So sotva badateľným úsmevom ma zval za ruky a stiahol späť do svojho objatia. Ovinul okolo mňa ruky, akoby ma už nikdy nechcel pustiť, načahujúc sa ešte rýchlo za vypínačom lampy na nočnom stolíku. Izbu zrazu pohltila tma, ktorú rušili pásy svetla z pouličných lámp, ktoré dnu prenikali cez odostrené žalúzie. Nechávali sme ich tak každú noc, rovnako ako pootvorené dvere do spálne, aby za nami mohol prísť Kalif. „Milujem ťa viac ako medicínu samotnú," zašepkal napokon.

Z chuti som sa zasmiala, na nočnú hodinu možno až troška prihlasno. „Ajaj, to sú mi ale silné slová." Typický medicínsky humor, ktorý často vytiahol, ak sa ocitol v úzkych alebo úplne schválne pre nabúranie romantickej chvíle.

„Vážne ťa veľmi, veľmi milujem, Clio. Bez teba by nič z tohto nemalo zmysel."

„Vesmír chcel, aby smesa my dvaja stretli a zamilovali sa." S úsmevom stále na perách somho pobozkala na hruď, priamo na srdce, skladajúc si na rovnaké miesto hlavu.Darmo sme sa však pokúšali zaspať. Michael sa trápil hore až do skorých rannýchhodín. Nepokojne sa otáčal, vyvaľoval oči do stropu alebo sa s miernetrasúcimi rukami hral s prameňmi mojich vlasov. Bolelo, že som nedokázalav podobných chvíľach učiniť koniec jeho trápeniu ani pomôcť spôsobom,ktorý by zaručene fungoval. Zakaždým to totiž bolo úplne iné a mnezostávalo len hádať a skúšať drobnosti, ktorými by som jeho myseľupokojila aspoň minimálne.