Clio

Benátske kanály som poznala jedine z fotografií alebo filmov. Nikdy som to mesto nenavštívila a rozhodne som to nemala v pláne ani v blízkej budúcnosti. Zrazu som tam ale bola. Stála som sa neznámom kamennom moste a hľadela na modré vody jedného z množstva kanálov, ktoré sa spájali do jedného veľkého. Ten prechádzal mestom a neoficiálne ho delil na dve polovice. Naokolo mňa sa do výšky tiahli pravdepodobne obytné domy. Z niektorých miestami poopadávala omietka a odhaľovala tak tehly. To ale bola ich jediná chybička krásy. Ak vôbec. Skôr by som povedala, že takto do prostredia zapadali omnoho prirodzenejšie.

Keď som sa obzrela ponad plece, naskytol sa mi rovnaký pohľad. Dlhý úzky kanál, ktorý z oboch strán strážili domy – oranžové, ružovkasté, žlté ale aj biele. S drevenými oknami, jemne zdobenými okenicami a miestami šnúrami s povešanou bielizňou či kvetináčmi plnými bohatej flóry. Neďaleko odo mňa bol ďalší most, rovnako útly a sotva tri či štyri metre dlhý.

Neisto som sa pohla dopredu, prechádzajúc končekmi prstov ľavej ruky po hrane zábradlia. Bolo úplne obyčajné, čisto praktické a nie estetické. Dostatočne ma ale aspoň uistilo, že všetko naokolo mňa je reálne – solídne, nie len nejaký magický opar či ilúzia. Rovnako skutočný bol aj dom, ku ktorému som došla ako k prvému. Fasáda bola oranžová, miestami odkývala pálené tehly, najmä teda v okolí okien. Až mi prišlo, že omietka vôbec neopadla, skrátka na tých miestach nikdy nebola. Miesto nej sa po ľavej strane domu až k oknám tiahol hustý vinič. Veľké dvojkrídlové dvere boli z rovnako tmavého dreva ako rámy okien a samotné okenice.

Moju pozornosť však najviac upútala tabuľka na dverách. Slúžila ako menovka, aké sa používali vo svete dnes. Nebolo tam žiadne krstné meno majiteľa, iba priezvisko rodiny, ktorej dom patril: Algarotti.

„Dúfam, že zatiaľ sa ti moja hra páči," šepol mi niekto do ucha. Zamrazilo ma, ale keď som sa otočila za hlasom, nik tam nestál. Určite to ale bol Tiberius. Jeho angličtina bola poznačená silným talianskym prízvukom, ktorý mi pri prvom stretnutí takisto unikol. Zjavne kvôli pôsobeniu alkoholu. „Choď dnu, nik tam nie je."

„Tu si vyrastal?" odvážila som sa opýtať.

„Áno."

Chladný vánok od chrbta ma popohnal dopredu. Vzala som za kľučku a neisto ju stisla. Dvere boli ťažké, ale pri otváraní nevŕzgali. Dnu som teda vkĺzla potichu, nechávajúc za sebou pootvorené.

„Čo mi tu chceš ukázať?" Otočila som sa okolo vlastnej osi, skúmajúc zariadenie domu. Ocitla som sa v malej predsieni s jednými ďalšími dverami, niekoľkými stoličkami pred nimi a schodmi vedúcimi na prvé z poschodí. „Tiberius, čo tu mám robiť?" Podišla som bližšie k dverám s ďalšou drevenou ceduľkou: Dottore Luciano Algarotti. Skúsila som kľučku, ale dvere boli zamknuté, nemalo cenu nimi mykať. Radšej som sa vybrala hore schodmi. Potichu zavŕzgali a zaviedli ma na prvé poschodie. Na odpočívadle bola veľká knižnica a pri nej postavené dve zelenkavé kreslá. Poličky obsahovali knihy presne také, ako som očakávala. Zväčša odborné, zamerané na medicínu – anatómiu, fyziológiu, ale aj niekoľko publikácií o alternatívnej liečbe a niekoľko herbárov liečivých rastlín.

Ďalej do domu ma zaviedli sklenené dvere, za ktorými sa rozprestierala malá, ale neskutočne útulne zariadená kuchynka s dlhým jedálenským stolom. Prestreté bolo pre piatich ľudí.

„Ak ťa niečo láka, pokojne to vezmi do ruky. Nikomu to vadiť nebude."

„Čo mi tu chceš ukázať?" pokúsila som sa znova. Ani som sa však za ním neobzrela, vedela som, že tam nebude.

„Len sa pekne pozeraj, možno pochopíš aj sama."

„Sníva sa mi, však?" Ako inak by som sa tu ocitla a prečo by som mala na sebe tričko a šortky, ktoré som nosila do postele? Nemohol mať moc priniesť ma sem v realite. To duchovia nedokázali, bola som si viac ako istá. Manipulovať so snami však pre nich nebol žiadny problém. Niekedy práveže išlo o ich primárny spôsob komunikácie. „Chceš, aby som pochopila niečo z tvojej minulosti?"

„Hľadala si odpovede, tak hľadaj ďalej."

„Veľmi ma mrzí, ak som sa ťa niečím v tú noc dotkla. Nemala som to v úmysle, ver mi."

„Prečo by som mal? Klamstvo tiahne aj z duchov, nieto ešte zo živých. Viem o čom hovorím, mal som s podvodníkmi kopu skúseností."

„S podvodníkmi?" Nadvihla som pochybovačne obočie. „Alebo s ľuďmi ako ty?" Zrazu som sa cítila až priveľmi smelo. Ak sme však boli skutočne v mojom sne, mohla som sa pokúsiť prebrať velenie. Boli sme v mojej hlave, v mojom podvedomí a mojej alternatívnej realite. „Šarlatáni zjavne nepatrili medzi najdôveryhodnejších ľudí." Obišla som stôl, prezerajúc si prestieranie. Bolo pekné, úhľadné a čisté. Snehobiely vyšívaný obrus, hlboké taniere a naleštený príbor s vysokými pohármi na víno. Žiadne prehnané ozdôbky, len všetko praktické, ale pritom veľmi vkusné. Biele steny po celej miestnosti oživovali malé či väčšie olejové maľby – určite originály, možno od renomovaného maliara ich doby.

„Ak by sme neboli dôveryhodní, ľudia by naše služby nevyhľadávali."

„Veľa si cestoval, zjavne sa ti pridlho na jednom mieste nedarilo." Chcela som mu dokázať, že nie je pre mňa úplným cudzincom. Poznala som o jeho živote málo, ale poznala. „Alebo sa mýlim?"

„Videl som pekný kus sveta, stihol by som toho aj viac, ale..." Odmlčal sa a konečne sa mi ukázal pred očami. S rukami založenými na hrudi sa opieral o krásne opracovanú kuchynskú linku jemne béžovej farby. Každé dvierka mali v jednom z rohov vyrezané kvety, ktoré som ale nespoznávala. „Páčilo sa mi motať sa kade-tade. Benátky ale mali neustále svoje čaro, miloval som toto mesto. Chcel som zomrieť tu."

Už-už som sa ho chcela spýtať na miesto smrti, ale stihla som si zahryznúť do jazyka. Pýtať sa ducha na miesto a spôsob smrti bolo veľmi neúctivé. Pravdepodobne by som ho len viac rozdráždila. To mi k šťastiu skutočne nechýbalo. „Čo si mal na meste najradšej?"

„Asi všetko. Jeho otvorenosť, slobodu a zároveň stiesnenosť. Všetky tie úzke uličky, kanály s gondolami, trhy, obchody... všetko." Prisahala by som, že sa pousmial. Nie podlo ako doposiaľ, ale skutočne od srdca. „Vojna to tu zmenila, ale nie úplne. Ani bombardovanie neubralo tomuto miestu na kráse."

„Bol si na vojne aj ty?"

Prikývol. „Chvíľu."

„Prečo len chvíľu? Taliansko vstúpilo do konfliktu v roku 1915, vojna trvala ešte ďalšie tri roky." Neodpovedal, prešiel k jednému z okien a zahľadel sa von. Určite ale cítil ako pohľadom prepaľujem jeho chrbát. Hovoril ku mne úplne normálne, ale môj strach z neho to nezmenšovalo. Stála som na veľmi tenkom ľade s protivníkom, ktorého som stále nepoznala o nič lepšie.

Miesto spovedania som sa rozhodla pohnúť ďalej. Mala som jedinečnú možnosť preskúmať domov Michaelových predkov, nemienila som ju zahodiť. Možno sa sem už nikdy v živote nevrátim. Dom mal ešte ďalšie dve poschodia a miestnosť za kuchyňou. Dvojkrídlové sklenené dvere boli pootvorené, ale z druhej strany na nich visel ťažký smaragdový záves, ktorý mi bránil vo výhľade. Opatrne som postrčila do dverí a nahliadnu dnu.

Obývacia miestnosť bola tiež malá, zaprataná ďalšími policami s knihami, pohodlne pôsobiacim sedením v čierno-zelenej farbe a veľkým krbom, nad ktorým viselo zrkadlo. Zjavne najkrajšie, aké som za svoj život videla. Jeho kraje boli zlaté, tvarované ako slnečné lúče a zdobené malými aj väčšími drahokamami.

„To je dielo mojej mamy, bola na neho extrémne hrdá."

„Je nádherné, naozaj čarovné."

„Niektoré z tých kameňov sú diamanty, zdedila ich po svojej matke v hrozne gýčovom náhrdelníku. Pomáhal som jej ho rozobrať a kamene vsadiť sem." Prešmykol sa poza môj chrbát a načiahol ruku k zrkadlu. Dlhými štíhlymi prstami prešiel po najspodnejšom diamante. Sledovala som výraz jeho tvár, snažila sa zachytiť akúkoľvek emóciu, ale žiadna tam nebola. Spomínal iba slovami. „Knihy sú zväčša otcove, čítaval od úsvitu do súmraku, hlavne ak mal voľný deň."

„Dole bola jeho ordinácia?"

Opäť sa vyhol odpovedi, nechávajúc ma hádať. Mohol to byť jeho otec, ale rovnako aj brat, bratranec, strýko a tak ďalej. Hocijaký mužský príbuzný s tým menom.

„Prečo si sa nestal lekárom? Je to nepísaná rodinná tradícia alebo nie?"

„Práve preto." Odišiel od zrkadla a zvalil sa do jedného z kresiel. Sklenené dvere na balkón boli z nejakého dôvodu zamknuté, nemohla som vyjsť von a poobzerať sa. „Prečo ísť už po vyšliapanom chodníku? Medicínu som nechal pre svojho dokonalého..." zarazil a okamžite zmĺkol, akoby si odhryzol jazyk.

„Brata?" dokončila som za neho. „Mal si brata, však?"

„Teba tak hrozne zaujíma, či som mal brata, syna... Načo ti to akože bude?" oboril sa na mňa, zostávajúc ale na pohľad pokojne usadení.

„Videl si môjho priateľa medzi dverami, že? Veľmi sa na seba podobáte." Nadýchla som sa, napäto čakajúc na jeho odpoveď. Myslela som si, že som pripravená počuť hocičo, čo mi povie.

Mýlila som sa.

Ako náhle vstal a vyštartoval ku mne, prudko som zacúvala ku stene. Narazila som do nej chrbtom len sekundu predtým, než by mi Tiberius zahatal únikovú cestu. Dlaňami sa zaprel do steny po bokoch mojej hlavy, prepaľujúc ma sivastým pohľadom. Bol o niečo nižší ako Michael a na jeho nose boli zreteľné stopy po zlomenine. Navyše mal naokolo neho niekoľko jemných pieh. Detaily, ktoré som si doposiaľ nikdy nevšimla.

Nadýchla som sa, chcela som niečo povedať, ale pri pohľade na zrazu prísne rysy jeho tváre mi došli slová. Do pľúc sa mi vôbec nedostával vzduch.

Hlavu sklonil úplne až k mojej tvári, div sa špičkou nosa nedotýkal môjho. „Prestaň sliediť, lebo nedopadneš dobre, Clio! Si na tenkom ľade a zjavne ti stále nie je jasné, že tu velím ja. Si v mojom svete, na hrane života a smrti."

„Ty si ma sem priviedol, do tohto domu..."

„Dúfal som totiž, že si múdrejšia a vnímavejšia." Sklamane odvrátil hlavu, dvíhajúc ruky od steny. Čakala som na moment, kedy sa pohne a dovolí mi ustúpiť, ale miesto toho len znova tresol dlaňami do steny. Od ľaku som vykríkla a zavrela oči.

Keď som ich znova otvorila, hľadela som do stropu v našej spálni.