Michael

Vedel som, že príprava na opravný zápočet bude ešte náročnejšia, než príprava na pôvodný termín. Nenapadlo mi však, že sa mi takto vymkne spod kontroly. Papiere, skriptá a knihy ležali kam som dovidel. Po celej naše posteli, po podlahe, v kresle a dokonca na komode pri dverách. Dodatočné poznámky od Aleca na mňa pritom ešte čakali v taške. Taktiež nešlo len o pár stohov papiera, skôr pár desiatok.

Natoľko som sa nechal uniesť chemickými vzorcami, tabuľkami, schémami plných nežiaducich účinkov a využitia, až som sprvu ani neregistroval, že už nie som doma sám. Až keď Kalif hlasno zaprskal, pútajúc na seba pozornosť. Vo dverách vedľa neho stála Clio s rukou na kľučke a nešťastne po mne zazerala. Z jej uhľa pohľadu pôsobila izba zjavne v ešte horšom stave. „Ahoj, zlato," pozdravil som ju, pokladajúc učebnicu aj so zvýrazňovačom. Bez nich som sa nedokázal učiť. Všetky poznámky som musel mať farebné ako dúha, pričom dané farby ale museli byť použité nejakým rozumným spôsobom. Napríklad hlavné nadpisy žltou, nadpisy podkapitol zelenou, dôležité mená či názvy zelenou, číselné údaje modrou a tak podobne. „Ja to všetko upracem, neboj sa."

„Nejde o neporiadok, ten sa dá dokopy raz-dva. Len..." So slabučkým úsmevom mykla plecami, kývajúc pritom hlavou. „Vieš vôbec na ktorej kope čo nájdeš?"

„Nie, prehľad som stratil dávno. Venujem sa tomu, čo mám momentálne pred sebou." Keby si mám dávať pozor aj na to, kam presne niečo položím, prišiel by som o rozum úplne. Už takto som sa cítil na pokraji síl, hlavne psychických. Dnešok nepatril medzi najlepšie dni.

„Dobrá taktika."

„Pomôžeš mi?"

„Kedy som niečo také odmietla?" Kalif prebehol k posteli a vyskočil ku mne, zatiaľ čo Clio trocha upratala okolo postele. „Veľmi si mi cez deň chýbal." S kopou papierov v rukách klesla na matrac, dávajúc pritom pozor na zvyšok mojich študijných materiálov. Oči jej úplne žiarili šťastím, keď sa naklonila bližšie, vítajúc ma sladkým bozkom.

„Nemohol som sa ťa dočkať." Hlavne ak som prišiel domov ešte o hodinu skôr, než som pôvodne mal. Zrušená prednáška dokázala v podobné dni veľmi potešiť. „Natoľko som sa tešil, že tento týždeň bude voľnejší a trocha viac si ťa užijem, že zatiaľ som z neho mimoriadne sklamaný."

Končekmi prstov ma pohladila po líci, láskyplne sa obtierajúc perami o moje. „Je ešte len utorok, celý týždeň máme pred sebou."

„Napíšem zápočet a bude to lepšie," uistil som ju. Alebo možno skôr samého seba. Nervozita vo mne vrela od raná, nedokázal som pokojne obsedieť ani na hodinách. Každú chvíľu som mal pocit, že ak neprestanem klepať nohou alebo štikať perom, tak ma Alec rovno vyšmarí von z učebne. Zjavne preto po mne tak krivo zazeral a utekal čo najrýchlejšie domov. Ani som sa ho nestihol opýtať, či by nešiel so mnou do knižnice a nepodal mi pomocnú ruku. Zvykol sa vyžívať v príležitosti pomáhať mi a pritom mudrovať.

„Zvládneš to, som si viac ako istá."

„Musím, inak by som mohol prísť o štipendiu a to si nemôžeme dovoliť. Potrebujeme peniaze a nielen tvoje alebo od mojich rodičov."

„Prečo mám pocit, že touto myšlienkou sa týraš celý deň?" Nežne mi vzala tvár do dlaní skôr, než by som uhol pohľadom. „Teraz ma dobre počúvaj, Michael." Letmo ma pobozkala na bradu, na pery a potom na špičku nosa, opierajúc si čelo o moje. „Žiadny zápočet, žiadna skúška, žiadne štipendium a žiadne peniaze nie sú dôležitejšie, ako tvoj pokoj a zdravie. Hovorila som ti to už veľakrát, peniaze boli, sú aj budú. Nechcem, aby to všetko bolo len o nich, to by bola iba nekonečná naháňačka bez konca. A to skutočne nie je život, ktorý by som pre nás chcela."

„To ani ja, ale musím sa o teba postarať. Chcem... chcem sa o teba postarať."

„Budeš mať na to ešte mnoho rokov, nič sa neboj," uistila ma. Prstami pravej ruky mi zozadu vkĺzla do vlasov, opäť si na niekoľko nekonečných chvíľ privlastňujúc moje pery. Chcel som, aby boli nekonečné. Ešte dlhšie ako nekonečné. „Momentálne držím kasu trocha viac ja, o pár rokov to budeš ty. Nevidím na tom vôbec nič zlé."

„Ale ja áno. Naozaj sa veľmi, veľmi snažím, nemôže sa všetko zrútiť kvôli jednému poondiatemu testu. Vždy som tú farmakológiu nejako natlačil do hlavy."

„Natlačíš ju tam aj teraz." Pobozkala ma na čelo, objímajúc ma okolo krku. Okamžite som odhrnul na stranu všetky svoje podklady, priťahujúc si ju bližšie k sebe. „Bude to v poriadku, sľubujem ti. Zvládneš to, vždy si všetko zvládol." Sledoval som, ako si odopla retiazku s príveskami kryštálu a netopiera, zapínajúc mi ju okolo krku. „Aj minule ti priniesla šťastie. Chcem, aby... aby si ju teraz nosil ty, aspoň na istý čas."

„Bol to predsa darček pre teba."

Prikývla, dvíhajúc mi ruku k príveskom. Vložila mi ich do dlane a láskyplne ovinula prsty okolo mojej ruky. „Budem pokojnejšia s vedomím, že teraz nosí šťastie tebe."

„Ak ti to naozaj urobí radosť," šepol som, zatvárajúc unavene oči. Zlom prišiel vždy v podobných momentoch. Keď som si plne uvedomil, že nech by sa stalo čokoľvek, ona zostane pri mne. Hoci by sa zrútil aj celý svet, presne ako sa ma o tom moje úzkostlivé myšlienky snažili presvedčiť, Clio bude pri mne. „Dúfal som..." začal som neisto, váhajúc, či mám pokračovať. Chcel som sa s ňou porozprávať už včera, ale videl som, že nebola v nálade.

„Pokračuj, nech ide o hocičo."

„Dúfal som... neviem... čakal som, že sa budem cítiť inak."

„V akom smere myslíš?"

„Po tých operáciách, po primárových slovách... po tom, čo mi doktorka priznala zásluhy u tej pacientky. Skrátka po niečom výnimočnom." V ten deň som bol šťastný a hrdý na svoj výkon. Ako ale hodiny ubiehali, doľahla na mňa neskutočná ťažoba. V hlave mi dookola znela rovnaká myšlienky: už nikdy nesmiem povoliť, stále musím udržiavať túto úroveň a latku posúvať už len nahor. Ak to neurobím, ak pochybím, prídem o všetko. Budem znova tam, kde som začínal ešte pred minulým týždňom. Žiadni naklonení nadriadení, ktorých dobré hodnotenie by mi mohlo mimoriadne pomôcť pri uchádzaní sa o rezidenciu.

„Je ťažké tie slová prijať? Alebo kde je problém?"

„Nie, prijať ich bolo jednoduché. Mal som z nich radosť, boli pravdivé, skutočne som si viedol dobre, viem to. Verím v to." Nemyslel som to egoisticky, nenamýšľal som si. Dokazovali to samotné výsledky... pomohol som zachrániť životy a urobil som správne diagnózy. Konal som presne tak, ako sa odo mňa v praxi očakávalo. „Lenže ich vypočutím som sa zaviazal, že budem stále rovnako dobrý. Lepší, že budem stále lepší."

„Nie, to tak nefunguje," odporovala mi okamžite. „Ich vypočutím si prijal svoju odmenu za dobre odvedenú prácu. Nezložil si prísahu, že už nikdy v živote neurobíš žiadnu chybu. Budeš robiť chyby, ešte veľmi veľa chýb, sám to dobre vieš." Nesúhlasme som pokýval hlavou a oprel si ju o tú jej, frustrovane zatárajúc oči. Clio som si k sebe privinul ešte bližšie, až sa mi musela posadiť do lona. Nechcel som, aby bol medzi nami zbytočne voľný priestor. Chcel som vnímať jedine ju, absolútne nič iné naokolo. „Nikto nie je neomylný, ani lekári. Denne čelíte smrti, ktorá skrátka niekedy vyhrá. Tomu nejde zabrániť, Mikey. Človek s takými schopnosťami sa ešte nenarodil."

„Chcem, aby na mňa boli hrdí... naši a hlavne starý otec."

„Sú a budú viac ako hrdí."

„Najviac sa ale bojím, že sklamem samého seba. Clio, stačí jeden zlý krok, jedno zlé rozhodnutie a skrátka..." Od prvého dňa to bolo ako prešľapovať na mínovom poli. Na mínovom poli, ktoré som ale zjavne vnímal iba ja. Ostatní pokojne prechádzali, stíhali sa dokonca obzerať naokolo a usmievať, pričom ja som nedokázal odtrhnúť oči od zeme, natoľko som sa klepal od strachu. Hlavou mi rýchlosťou svetla leteli myšlienky – jedna za druhou, tretia za štvrtou, stá za tisícou. „Zasvätil som medicíne toľko prekliateho času, ktorý som mohol stráviť inak. Viac sa venovať tebe, nie stále knihám a naháňaním sa za štipendiom. Mohol som mať prácu a živiť nás, presne ako sa od dospelého muža očakáva."

„A kto to očakáva, hm?" opýtala sa, bozkávajúc ma do vlasov. „Ja rozhodne nie, láska. Vedela som do čoho idem, keď som sa stala tvojou priateľkou. Niekoľko ľudí ma varovalo, že život s medikom bude náročný, hlavne časovo. No bolo mi to úplne ukradnuté, chcela som jediné, byť s tebou. A stále to chcem, najviac v celom vesmíre." Upokojujúco ma začala hladiť po chrbte, pohrávajúc sa druhou rukou s mojimi vlasmi. „Máš v sebe všetko, čo potrebuješ na dosiahnutie svojho cieľa. Všetko a ešte viac. A máš aj mňa. Nikam nejdem, zostanem s tebou a pomôžem ti vždy, keď ma budeš potrebovať. V hocičom a naozaj hocikedy, Michael, rozumieš? Zvládneš to, ak prestaneš toľko premýšľať a necháš sa viesť tým, čo je tu." Odtiahla sa odo mňa, pokladajúc pravú dlaň do stredu mojej hrude. Do tváre sa mi pritom zahľadela tak intenzívne, až ma celého striaslo od zimy. Ani napriek tomu mi ale neuniklo, že má oči podliate slzami, cez ktoré na mňa zjavne sotva videla. „Miluješ medicínu, to by videl aj slepý. A teraz nemám na mysli lásku na úrovni nejakej záľuby či tak. Ale lásku na celý život... lásku, ktorá je zmyslom života."

„Zmyslom môjho života si jedine ty."

Pousmiala, zatiaľ čo sa jej z ľavého oka vykotúľala prvá slza. „Si potomok svojich predkov, si Algarotti, máte to v sebe. Medicína je vám prirodzená ako dýchanie."

„Tak prečo sa teraz cítim ako niekto, komu pľúca vypovedali službu?"

„Aj také sa stáva, či nie?" Prikývol som. Presne včas som zodvihol ruku a zachytil ďalšie slzy, než jej stiekli po lícach. „A predsa sa pacient pozbiera a žije ďalej."

„Nie vždy, ak niekto dostane vážnu formu pľúcnej embólie..." Keď sa s uplakanými očami rozosmiala, musel som sa pridať aspoň malým kŕčovitým úsmevom.

„Vidíš, presne toto som mala na mysli." S úsmevom mi zhrnula vlasy z čela, troška krkolomne sa pritom načahujúc za Kalifom, ktorý nás sledoval o kúsok ďalej. „Bude to ešte ťažké, ale pomaly prídeme do cieľa. Pekne v trojici."

„Ak ma náš malý diablik dovtedy nezmasakruje." Vyčítavo som mu ukázal ruku, ktorú stále zdobili začervenané škrabance. Hnevať som sa na neho ale nedokázal, možno tak najdlhšie niekoľko minút. V mojich očiach bol stále to drobné premoknuté a uzimené stvorenie, ktoré som nedávno našiel na ulici. Už vtedy som vedel, že patrí do nášho života. „Išla by si so mnou do sprchy? Potrebujem pauzu."

„Samozrejme. Troška sa možno uvoľníš."

„Zas ma všetko príšerne bolí." Lebo som bol napätý ako struna na gitare. Nebolo divu, že som sa cítil ako dobitý pes. Beztak som si musel každú chvíľu pripomínať aj to, aby som nezatínal sánku a neškrípal zubami. Často krát som si ani neuvedomoval, že to robím, natoľko automatické sa tie úzkostlivé zlozvyky stali.

„Možno by si si mal na noc vziať niečo na upokojenie. Lepšie sa vyspíš, takto by si sa zas len prehadzoval a neoddýchol si."

„Uvidíme." To znamenalo nie. Nechcel som sa už vracať k starým liekom, dokázal som bez nich fungovať už niekoľko mesiacov, takmer od začiatku roka. Musel som sa snažiť ďalej. Chcel som sa snažiť ďalej. Dokázať, že všetky tie sedenia, terapie a lieky neboli zbytočné.

„Dobre, tak čo keby skúsiš ďalší z mojich zázračných čajov? Minule som skúšala nový druh mätového. Hovorí sa, že upokojuje telo aj myseľ."

„Ideálna kombinácia." Láskyplne som ju pobozkal na líce a nechal sa vytiahnuť na nohy.

Sprcha bola čarovná ako vždy. Mohol som si vydýchnuť, privrieť pod prúdom teplej vody oči a vnímať jedine to, ako sa mi pomaly uvoľňujú stuhnuté svaly. Clio ma mlčky objímala, zbytočne nerušiac rozhovorom chvíľu ticha. Prekvapením bolo, keď sme aj napriek pustenej vode začuli škriabanie na dvere. Na naše prekvapenie sa dnu dobíjal kocúrik, ktorý nemal sprchy a kúpanie práve v láske. Teraz však medzi nás pod sprchu vkĺzol mihom oka, motajúc sa nám pod nohami.

Na večeru sme si pre zmenu objednali pizzu, po ktorú som dole zbehol ja. Avšak nie sám. Sotva som otvoril dvere, Kalif vybehol na chodbu a trielil dole schodmi, akoby mi chcel pizzu ukradnúť. Nechápal som ho, správal sa posledné dni akosi priveľmi prítulne a stále nám sliedil za pätami. Na druhej strane to ale bolo milé, určite lepšie ako keď po nás len prskal a utekal čo najďalej niekam do kúta alebo pod kreslo v spálni.

⫷⫸

„Si v pohode? Nemám zavolať záchranku?" zažartoval Alec, sotva som na chodbe pred učebňou padol na jednu z lavičiek. Batoh si položil vedľa mňa, no neposadil sa. Namiesto toho si predo mňa čupol, aby mi videl do tváre aj keď som sklonil hlavu. „Ale vážne... si v pohode? Do tváre si bledý ako stena."

„Ver mi, že radšej by som bol tou stenou," zamrmlal som, zachádzajúc si rukami do vlasov. Mal som chuť si ich akurát tak vytrhať, jeden pekne po druhom. Clio so mnou zostala hore až do rána, pomáhala mi sústrediť sa, skúšala ma a podobne. Vyrobili sme nové kartičky ako účinnú pomôcku a keď som pred šiestou odišiel, ona si išla na pár hodín pred školou ľahnúť.

„Ale veď si písal skoro celý čas, čo tak hrozné si zas domrvil?"

„Ja neviem, podľa mňa som si tam správne nenapísal ani meno."

„No tak, Mike..."

„Daj mi pokoj, prosím." Nemal som na neho náladu, chcel som akurát padnúť do postele a spať. Musel som však skočiť ešte do knižnice a potom do nemocnice. Sľúbil som predsa Marcii, že ju ešte prídem navštíviť a dnes bol na to asi najvhodnejší čas. Kým bude Clio v škole, aspoň zabijem čas a môžem jej ísť potom naproti. „Čo ty? Vedel si?"

Mávol rukou. „Ale hej, pohoda." Alec si nemusel opravovať posledný zápočet, ale dopísať si ten predošlý, keďže ho zmeškal pre črevnú chrípku. Päť dní mi do mobilu vyplakával a prosil o poznámky, lebo nevládal prísť do školy. „Keby mi to dá písať minulý týždeň, bol by som riadne v prdeli, ale takto sa to dalo. Hoci som v noci ani oka nezažmúril, aby som stihol prejsť všetko."

„Podobne, boli sme s Clio hore až do rána."

„Musela z teba mať radosť."

Myslel to zo žartu, no ja som to v tej chvíli nedokázal vidieť ako humor. Celé ráno ma prenasledoval pocit, že som ju zbytočne otravoval celú noc. Nebyť mňa, mohla sa pokojne vyspať a nie celú noc sedieť nad mojimi skriptami či písaním kartičiek. Útechou bolo, že to na sebe nedala poznať. Nesťažovala sa, dokonca sa ani raz na mňa nezamračila, keď som nedokázal odpovedať na položenú otázku. S láskou ma skúšala ďalej, snažila sa mi našepkať alebo nájsť spôsob, ako ma to naučiť jednoduchšie.

„Počuj, budem potrebovať pomoc."

Alec klesol na zem predo mnou. Prekrížil si nohy, zaprel sa lakťami do stehien a zvedavo na mňa vyvalil hnedé oči. „Čo ťa doučím?"

„Nejde o školu." Zalovil som v batohu a vytiahol z vnútorného vrecka malú čiernu škatuľku. Podal som ju Alecovi, aby si prsteň pozrel. „Chcem požiadať Clio o ruku. Prsteň skrývam už mesiac."

„Páči sa mi, že si nešiel po overenej klasike. Ju si vážne nedokážem predstaviť s diamantovým prsteňom."

„Tridsaťdva karátové zlato, špeciálne upravené na čiernu farbu. Miluje slnečnice, priniesol som jej ich na naše druhé rande."

„A kameň?"

„Opalit, jej obľúbený." Nebol priveľmi výrazný, ale viac ako dokonale sa hodil ku Clio a jej štýlu. Vyberal sa mi mimoriadne ťažko, možností bolo priveľa a financie trocha obmedzené. Mal som síce odložené nejaké peniaze určené na špeciálne udalosti ako táto, ale predsa. Študenti nijako extra vyskakovať nemôžu. „Čo naň hovoríš?"

„Taký akurát pre Clio, povedal by som."

„To myslíš v dobrom, však?"

„No ešte aby nie." Zavrel škatuľku a vrátil mi ju. „Ako ti teda pomôžem? Budem predstierať, že som Clio, aby si si to mohol nacvičiť? Počkaj..." načiahol sa za svojim batohom, na ktorom mal pohodenú bundu. Neobliekol si ju, len hodil kapucňu na hlavu a zvyšok nechal visieť pozdĺž chrbta. „Ona má trocha kratšie vlasy, ale to je jedno. Pre efekt. Nemáš náhodou ešte linku na oči?"

„V každom vrecku dve," zamrmlal som. „Čierny rúž nechceš?"

„Daj, pôjde mi skvele k pleti." Našpúlil pery ako keď si Clio zvykne odo mňa pýtať pusu. „Och, Michael, drahý, vezmem si ťa. Samozrejme, že si ťa vezmem," zatiahol otrasne tenkým hlasom, znejúc akoby mu niekto privrel nohu do dverí.

„Ale páľ do pekla!" zahnal som sa po ňom, bachol ho po hlave a stiahol mu z nej bundu. „Ide o vážnu vec a ty mi vôbec nepomáhaš." Všetko muselo byť dokonalé. Viac ako dokonalé. Chcel som, aby Clio na ten okamih spomínala po zvyšok života len v tom najkrajšom. Po včerajšku o to viac. Jej povzbudivé a upokojujúce slová mi dodali asi tú poslednú štipku odvahy, ktorá chýbala. „Chcem to urobiť zajtra. Na víkend ideme k mojim rodičom a rád by som ich prekvapil veľkou novinkou." Všetko do seba pekne zapadlo, bolo to dokonalé načasovanie. Načo by som teda ešte čakal, ak som si bol istý už dávno? „Myslíš, že je to hrozný nápad?"

„Nie, to nie. Tušil som, že to čoskoro urobíš, v živote som asi nevidel zamilovanejšieho človeka ako teba."

„Čože?"

„No čo? Svet pre teba prestane existovať hneď, ako vyslovíš jej meno." Pochybovačne som pokýval hlavou. To bola hlúposť, len trepal, aby reč nestála. „Ale je to sladké, rovnako sladké ako vy dvaja. Nehovorím, prekvapilo ma akú babu si si narazil, nepovedal by som, že si na typy ako Clio, ale..."

„To asi preto, že som nikdy nebol na typy ako Clio." Názor som nemenil ani teraz. Nepáčili sa mi dievčatá jej typu, ale ona. Jedine ona. So všetkým, čo so sebou do môjho života priniesla. „To pochopíš až keď zažiješ."

„Nemá Clio nejakú slobodnú priateľku?"

Mykol som plecami. „Môžem sa opýtať. Ale až po zásnubách, na ktoré by som sa teraz veľmi rád sústredil." Prísne som na neho zagánil a donútil ho vypočuť si môj predbežný plán akcie. Nešlo o nič komplikované, ale snáď o to nápaditejšie a pre nás dvoch osobnejšie.

Alec chcel sprvu namietať, no napokon ma nechal dohovoriť a svoje nápady mi ponúkol až potom. Neboli vôbec zlé, nad dvoma z nich som seriózne uvažoval aj počas poslednej prednášky, ktorá nás čakala. Na jej konci sme sa dohodli, že si ešte večer zavoláme a zajtra v škole doladíme posledné detaily. Aj s ďalším spojencom, ktorý na mňa čakal pred knižnicou. Bolo troška náročné ju sem dostať, hlavne pre časové nezrovnalosti, ale podarilo sa. Pred odchodom mi sľúbila, že sa skontaktuje ešte s posledným človekom a zajtra ráno sa všetci stretneme. Bolo to všetko veľmi narýchlo, no s pomocou tých správnych ľudí bude všetko v poriadku, veril som v to.

Do nemocnice som dorazil v lepšej nálade, než v akej som ráno odchádzal z domu. Zápočet som napísal najlepšie, ako sa len dalo, a hoci som z neho nemal dobrý pocit, už sa to zmeniť nedalo. Opakoval som si to stále dookola, až kým som neprišiel na miesto. Vybral som sa cez pohotovosť, nie hlavným vchodom. Preukaz študenta mi pomohol sa šikovne prešmyknúť chodbami určenými len pre lekárov a dostať sa na traumatológiu skôr, ako keby sem prídem len v koži bežného návštevníka.

Keďže za pultom zas nik nesedel, rovno som zamieril k dverám izby číslo šesť. Na moje prekvapenie dnu ale nik nebol, len prázdna a ustlaná posteľ. „Pomôžem nejako, mladý muž?" oslovila ma zrazu jedna zo sestier.

„Áno, hľadám dievčinu, ktorá tu ležala. Volala sa Marcia." Jej priezvisko som si nedokázal vybaviť. „Som Michael Algarotti, ja som ju v sobotu večer prijímal na pohotovosti." Ukázal som jej preukaz študenta, aby som sa vyhol ďalším kontrolným otázkam.

„Musíš skúsiť šťastie na JIS-ke. Ale neviem ti garantovať, že... že tam ešte bude."

„Prosím?" V momente ma oblial ľadový pot. „Čo sa stalo? Bol som za ňou v nedeľu a nevyzerala až tak zle." Prehliadol som niečo? Niečo, čo mi malo byť jasné na prvý pohľad? Niečo, čo som nenavrhol prešetriť a preto sa tak neurobilo?

„Do pondelňajšieho večera sa jej veľmi pohoršilo. Infekcia v brušnej dutine, nevšimli sme si ju skôr. Zjavne sa rozvinula po operácii."

„Dopekla, prečo nedávali väčší pozor?!" Až ju myklo, keď som zvýšil hlas. Krv v žilách mi ale doslova zovrela. Ako to mohli dopustiť? Prečo sa to muselo stať jej? „Ako je na tom?"

„Bola v kritickom stave, keď ju previezli. Začala vracať, náhle jej vystúpila teplota a nezabrali antibiotiká, ktoré sme jej podali. Pri odbere krvi sme zistili vážny problém so zrážanlivosťou a... tak ďalej, poznáš príznaky."

„Bohužiaľ." A rovnako som poznal prognózy úmrtnosti, ktoré sa šplhali k dvojciferným hodnotám. Ak sa liečba nasadila neskoro alebo nefungovala, a prišlo až na zlyhávanie istých orgánov, úmrtnosť sa blížila k hodnotám 70%. „Neviete, pustia ma k nej?"

„Netuším, skús. Povedz, že si ju vyšetroval a prijímal, možno ich to obmäkčí."

„Ďakujem vám." Nepočkal som ani na odpoveď, zvrtol som sa a doslova sa rozbehol smerom ku schodom, kašľal som na výťah. Pri pulte hneď na začiatku oddelenia som našiel rovno niekoľko sestričiek, ktoré mohli zabrániť môjho zbytočnému blúdeniu. „Dobrý deň, hľadám jednu konkrétnu pacientku, krstným menom sa volá Marcia, prijali ste ju... pravdepodobne v utorok, predtým ležala na traumatológii. Po operácii na zastavenie vnútorného krvácania v brušnej dutine sa u nej rozvinul septický stav." Všetko som to zo seba vychrlil rýchlosťou blesku, stále zadýchaný z behu po schodoch. Podstrčil som im pritom svoj preukaz, aby ho vedeli overiť. „Ja som ju v sobotu večer vyšetroval na pohotovosti. Rozhodol som o ďalšej liečbe, ktorú následne schválila službukonajúca lekárka... doktorka Hanlová." Všetky tri z nich na mňa prekvapene hľadeli, kým ja som ich zadýchane očami doslova prosil o čo najlepšiu odpoveď. Žiadna sa však do reakcie nehrnula. To neveštilo nič dobré. „Prosím vás..."

Najstaršia z nich, už so šedivými vlasmi a vráskami okolo krásnych bledozelených očí, sa napokon postavila a kývla mi hlavou, aby som ju nasledoval. Vzal som si svoj preukaz, bez váhania kráčajúc za ňou. Nikdy som ešte na JIS-ke nebol, nepoznal som to tu a bol som za to rád. Na pohotovosti som videl najrôznejšie prípady, ale tuto to bolo o niečom úplne inom. Cez veľké sklené posuvné dvere bolo vidno do jednotlivých izieb. Nebol to práve príjemný pohľad.

„Pár minút, nič viac. Je veľmi slabá."

„Akú šancu na zotavenie má?" Chcel som to skutočne vedieť? Hlavne ak som vedel, aké sú v podobných prípadoch prognózy?

„Malú, ale nie nulovú. Je mladá, určite má väčšiu šancu ako napríklad niekto v mojom veku." Pousmiala sa, zastavujúc pred dverami piatej izby. Zahľadela sa cez sklo rovno dnu, kam som sa však ja sprvu pozrieť nedokázal. Skutočne som sa bál, čo ma tam bude čakať. „Choď," posmelila ma sestrička, keď videla ako váham. „Možno jej tvoja prítomnosť troška pomôže. Nik iný za ňou nebol, ani kvôli nej nevolal."

„Nezistil som, či má niekde na okolí rodinu. Keď prišla na pohotovosť, bola v šoku a sotva hovorila. Sprvu len so mnou taliansky." Tiež som sa pri tejto spomienke pousmial. Radšej by som prijal jej správanie zo soboty, než toto ponuré prostredie. „Ďakujem vám."

Zhlboka som sa nadýchol a konečne sa otočil ku dverám. Prešiel som nimi skôr, než by som si to ešte rozmyslel a zbytočne zaváhal. Zatiahol som ich potichu, nech tu nerobím zbytočný hluk a nikoho neruším. Batoh som si zložil na jednu z dvoch stoličiek, prehadzujúc si cezeň aj bundu.

Vzal som druhú stoličku a pritiahol si ju k jej posteli, nech nemusím hovoriť priveľmi nahlas. Váhal som, či ju vziať za ruku, ale v tomto prípade mi to prišlo ako dobrý nápad. Sotva som sa však dotkol jej ruky, slabučkou ňou trhla. „Neboj sa, to som ja, Michael." Pootvorila tmavohnedé oči, ale hlavu ku mne neotočila. „Na traumatológii si sa už nudila, tak si prišla skúsiť aj iné oddelenie?" zažartoval som. Do smiechu ale nebolo ani jednému z nás. Hlavne nie mne pri pohľade na ňu – na všetky monitory, infúzie, káble a podobne.

„Bojím sa," povedala zachrípnuto. Sotva jej bolo rozumieť, ešteže som sedel tak blízko. A hoci išlo len o dve krátke slová, od námahy sa škaredo rozkašľala. Presne ako v sobotu, keď mi povedala, že odmalička trpí astmou. Práve tá jej mohla veľmi vážne priťažiť a znížiť jej šance na prežitie. Jej pľúca boli omnoho zraniteľnejšie.

„Hovorí sa, že lekári by pacientom nikdy nemali s istotou tvrdiť, že budú v poriadku. Je lepšie zvoliť iné slová, lebo... lebo si skrátka nemôžu byť istí, že všetko sa skončí dobre. No možno aj falošná nádej je niekedy lepšia ako žiadna." A možno iba viac škodila. Lekárska etika bola v istom smere veľmi zvláštna. Zostávalo mi dúfať, že raz jej snáď pochopím. „Chceš, aby som ti zaklamal, že to bude v poriadku?" Sotva badateľne prikývla. Pohla pritom rukou, posunula ju bližšie k mojej, ale nedotkla sa ma. „Bude to v poriadku, vyliečiš sa. Prežiť sa dá takmer všetko, aj táto pliaga." Najprv som ju len zľahka pohladil po zápästí, berúc jej ruku do svojich dlaní. Mala ju doslova ľadovú, pričom som ale na jej čele videl tenučké kropaje potu.

„Nechcem... nechcem zomrieť. Nechcem."

„Urobíme všetko, aby sa tak nestalo, toto ti sľúbiť môžem, dobre?" S bolestivou grimasou ku mne predsa len pootočila hlavu presne vo chvíli, kedy jej po lícach stiekli slzy. Neboli to len prázdne slová, smrteľný strach sa jej jasne zrkadlil v očiach. Ale bolo sa čomu čudovať? Beztak sem prišla vo veľmi zlom psychickom stave. „Je niekto, komu by sme mohli zavolať? Rodina, partner, priatelia?"

„Nikto."

„Ani susedia, kolegovia... spolužiaci."

„Nikto," zopakovala, zatváraj oči, aby zastavila slzy. Prišlo ich ale ešte viac. Váhavo som jej ich zotrel z úplne rozpálených líc. Nech jej dali proti horúčke hocičo, nezaberalo to. Nie tak, akoby malo.

„Hneď som späť." Vyšmykol som sa von z izby a zamieril za sestričkou, ktorá ma za ňou vzala. Poprosil som ju, aby jej dala ešte niečo na zníženie horúčky a vypýtal si od nej navlhčený uterák. Išlo o skutočne laickú pomoc, ale dokázala uľaviť, spomínal som si na to z detstva. „Hlava ťa nebolí?" opýtal som sa jej, sotva sme opäť osameli. Lieky dostala a ja som jej poskladaným uterákom nežne poutieral tvár, dávajúc pritom pozor na nosovú kanylu, ktorá jej pomáhala ľahšie dýchať. Uterák som jej nechal následne zložený na čele.

„Bolí ma úplne všetko." Určite jej dávali nejaké analgetiká či slabšie sedatíva, aby sa cítila čo najpohodlnejšie a nemala bolesti, ale tento stav sa mohol meniť zo sekundy na sekundu. Liečbu bolo nutné stále upravovať a prispôsobovať. „Som smädná."

„Jasné, vybavím." S pohárom vody aj so slamkou som bol späť skôr, než sa nazdala. Nevadilo mi, že tu okolo nej tak skáčem a pomáham jej dokonca sa napiť. Skôr ma zahrialo vedomie, že mi dôveruje natoľko, aby ma požiadala o pomoc. „Urobím pre teba ešte niečo?"

„Zostaň." Ľadovú ruku posunula ku kraju postele, kde som ju znova uisťujúco vzal do svojich dlaní. „Grazie..." zašepkala po taliansky, privierajúc oči. Nešikovne si so mnou preplietla prsty, až prekvapivo silno mi stískajúc pritom ruku.

„Pokojne povedz, ak by si niečo ešte potrebovala." Nepovedala však už ani slovo. Stískala moju ruku až kým nezaspala. Horúčka jej troška klesla, čo bolo samo o sebe dobrým znamením. Za vodou sa však ocitne najskôr o pár dní, infekcie a rôzne zápaly potrebujú čas, aby sa vstrebali a zoslabli. Zo dňa na deň to skrátka nešlo. Po očku som sledoval monitor, snažiac sa z neho niečo vyčítať. No bol som na tom rovnako ako väčšina spolužiakov, krivky EKG boli skrátka smrť. Dokonca otec mi hovoril, že sa ich nikdy nenaučil poriadne čítať, ešteže to v každodennej praxi nepotreboval. V tomto prípade ale bola srdcová frekvencia v norme, rytmus pravidelný. Čítal som, že veľká väčšina pacientov so sepsou skonala po tom, čo sa vyskytli problémy so srdcom alebo obličkami. Ak tie začali zlyhávať, šanca na prežitie bola menšia ako minimálna.

Odišiel som, až keď ma o to poprosila sestrička. Aj vtedy len s nevôľou. Bolelo ma pomyslenie na to, žeby sa prebudila a bola zrazu sama. Sľúbil som jej však, alebo možno skôr sám sebe, že sa zajtra ráno vrátim. Pokojne o siedmej, ak to pomôže.