Clio

Za toľké roky školskej dochádzky sa mi niekoľkokrát podarilo zaspať a zmeškať začiatok vyučovania. Nikdy ale nie natoľko, aby som prespala doslova celé vyučovanie. Každý pondelok som začínala o ôsmej ráno prednáškou a následne do dvanáste som mala seminárne cvičenia. Poobedia som trávila poväčšine v redakcii, prípadne pracovala doma. Dnes som sa prebudila o pol tretej poobede, len chvíľu predtým, než by sa do školy mal začať chytať aj Michael. Začínal o piatej a v laviciach sedel do siedmej do večera.

Úplne dezorientovane som sedela na posteli, šúchala si oči a rozjímala nad tým, čo sa vlastne stalo. Akoby Nia odišla len pred chvíľou, pritom však prešiel celý jeden deň. Po jej odchode som si ľahla a zaspala tak tvrdo, že ma nezobudilo ani to, keď Michael prišiel večer domov. Bola som si pritom istá, že sa tu určite motal a zväčša ma vždy zobudilo, keď si líhal ku mne. No nie teraz. Zobudiť ma celý čas neprišiel ani Kalif, miesto toho som ho našla spokojne driemať s nami v posteli.

„Michael..." oslovila som ho, pokladajúc mu ruku na plece. Viac ako to, koľko som spala ja, ma prekvapilo, že ešte stále spí aj on. „Zlato, vstávaj." Láskavo som mu prehrabla vlasy, bozkávajúc ho na líce. Nikdy som ho nebudila rada, hlavne ak spravidla spal málo. Jeho rozkošný rozospatý výraz ale zakaždým stál zato. „O piatej máš vyučovanie."

„Čože?"

„Je pol tretej, o piatej máš prednášku." Zvalila som sa späť do perín, objímajúc ho zozadu. Robila som mu tým vstávanie len zbytočne ťažším, ale chcela som si ho užiť. „Kedy si včera prišiel? Vôbec som si to nevšimla." Pobozkala som ho za ucho, zatvárajúc ešte na chvíľku oči.

„Krátko pred deviatou, chvíľku som sa ešte zdržal, bol som skontrolovať jednu pacientku zo soboty."

„Akú?"

„Hovoril som ti o nej." Možno áno, ale zjavne v tej časovej perióde, ktorú som si nedokázala vôbec vybaviť. „Tá dobitá dievčina, čo hovorila sprvu len taliansky. Doktorka mi uznala všetky zásluhy za diagnózu aj liečebné postupy."

„To je predsa úžasné." Hneď som pocítila potrebnú dávku nadšenia, ktorá ma prebrala. „Veľmi sa tomu teším, láska." Aj napriek tomu, že som si nič o tom prípade nepamätala. On mi ho ale určite opísal do najmenšieho detailu, presne ako zakaždým. Počúvať ho bolo nádherné a pútavé, aj keď som polovici nerozumela. „A čo operácia? Išlo to dobre?"

Odtiahol sa odo mňa a šikovne sa otočil, aby sme ležali tvárou k sebe. „Najlepšie."

„Detaily?"

„Detaily? Nooo..." zatiahol s úsmevom krajším ako všetky východy aj západy slnka, ktoré som počas svojho života videla. Presne ako som dúfala, pustil sa do podrobného výkladu operácie od začiatku až po koniec a následné slová od primára. Kým skončil, bolo ťažké odhadnúť, kto z nás viac žiaril šťastím. Bola som na neho neopísateľne hrdá, konečne všetko začalo pekne zapadať na svoje miesto.

„Milujem, keď sa ti darí... ale ešte viac milujem pomyslenie na to, že tento týždeň sa budeš miesto praxe venovať mne."

„V rámci toho... volal som včera cestou domov s rodičmi. Napadlo mi, či by sme k nim neskočili na víkend, riadne ma zvozili, že som ich zanedbával. Obom im už veľmi chýbame."

„Prosím, poďme." Ani mi nenapadlo namietať. Znelo to ako ten najlepší možný program. Na chvíľu vypadneme z mesta a užijeme si príjemnú spoločnosť. Obaja vypustíme paru a možno bude po návrate všetko lepšie a menej stresujúce. Niekedy aj tie dva dni dokázali urobiť úplný zázrak. „Mohli by sme im niečo v piatok poobede napiecť. Akurát to potom nesmieme zabudnúť na stanici."

„Urobme rovno dve dávky, jednu vezmeme a druhú necháme niekde vo vlaku."

„Napadlo mi ešte niečo, ak už hovoríme o tvojich rodičoch. O dva týždne vo štvrtok je deň Vďakyvzdania, budeme ho oslavovať u vašich?"

„No áno, rodičov by to určite potešilo." Prikývla som, bozkávajúc ho na čelo. Nemala som žiadny iný plán, vedela som, že mama domov nepríde. V takom prípade bolo najlepšie, aby sme išli k jeho rodičom a neboli tu len samy dvaja medzi štyrmi stenami. Potešia sa oni a padne to dobre aj nám dvom. „Ak teda súhlasíš aj ty. Pokojne povedz, keby chceš sviatky stráviť nejako inak."

Okamžite som pokývala nesúhlasne hlavou. Načiahla som sa medzi vankúše a vylovila odtiaľ Kalifa. „Zoberieme drobca a pôjdeme. Niet nad rodinné sviatky."

„Drobca?" Škaredo sa na neho zamračil, brnkajúc ho po pravom uchu. Z toho jediného gesta bolo cítiť neskutočné napätie, ktoré medzi nimi normálne nebýva. „Skôr malého diabla. Pozri, čo mi včera urobil." Predlaktie pravej ruky mal doškriabané a dohryzené, akoby sa skutočne škaredo pobili. „A to všetko preto, lebo som nechcel vypiť to hocičo, čo mi tu nechala tvoja drahá priateľka."

Od prekvapenia ma okamžite vystrelo do sedu. Nia mi predsa pred odchodom dala vypiť tú prapodivnú zmes bylín a korenín. Zároveň mi povedala, že namiešala dávku aj pre Kalifa a Michaela. Rozlúčila sa so slovami, aby som išla do postele a potom zavolala Rylanda. To sa však už nestalo, keďže som vstala až teraz.

„Vypil si to?"

„Nič iné mi nezostávalo, zmasakroval by ma, keby neposlúchnem."

„A šiel si potom do postele?"

Prikývol, prechádzajúc prstami Kalifovi po chrbte. Ten sa okamžite vystrel a poriadne ponaťahoval. „Zaspal som ako už dávno nie. Ešte ani budík som si nenastavil." Aj keby, mala som pocit, žeby ho nepočul zvoniť. Hlavnou úlohou tej zmesi pravdepodobne bolo, aby sme spali ako zabití. „Takto veľa som naraz snáď nespal ešte nikdy v živote."

„Ja som si tiež ľahla hneď ako odišla a... spala som až doteraz. Vážne ani neviem, že si prišiel domov a ľahol si ku mne."

„Dával som pozor, nech ťa nezobudím. Predošlú noc si mala divokú." Ale ani napriek tak dlhému spánku som sa necítila lepšie. Stačila jedna spomienky na sobotňajšiu noc a doslova som cítila, ako zo mňa unikla všetka energia niečo robiť. Zostal vo mne jedine pocit chladu a husia koža po celom tele.

Možno som mala Nii povedať, čo sa tam skutočne dialo. Pýtala sa, lebo mala starosti. Lebo práve ona bola so mnou, keď sa komunikácia so záhrobím vymkla spod kontroly. Obe sme s hrôzou hľadeli na horiacu špiritistickú dosku. Nebolo to znamenie ničoho dobrého. Nemohli sme sa s duchom patrične rozlúčiť a teraz bolo otázkou, kde skončil.

„No nič, idem sa dať dokopy, nech nemeškám." Stále zamyslene som prikývla, berúc do náruče Kalifa. Na mňa agresívny nebol, skôr mi prišiel zrazu ešte prítulnejší, než inokedy. Ochotne zostal so mnou, než sa dal Michael dokopy a nechal nás doma vo dvojici so sľubom, že po škole sa bude ponáhľať.

Ešte stále trocha dezorientovane som urobila niečo, čo som mala urobiť už včera. Pohľadala som svoj mobil. Bol v zadnej priehradke mojej kabelky zo soboty, ktorá ležala na pohovke. Nejakým zázrakom sa batéria ešte ako-tak držala pri živote. Od oslavy ma hľadali len dve osoby. Amber a Daysha, obe s podobnými správami. Vedeli, že ma Nia a Ryland vzali domov a mám sa im ozvať, keď sa dám dokopy. Amber sa mi ešte včera večer pokúsila raz dovolať, ale odvtedy nič.

Obom som poslala identickú správu – klasické reči, že všetko je okej a nemusia si robiť o mňa starosti. Viac-menej to bola pravda. Viac-menej. Jediný kontakt, ktorý ma zaujímal, bol môj šéf. Pri pomyslení na rozhovor s ním sa vo mne miešalo priveľa pocitov. Negatívnych, pozitívnych aj neutrálnych, mätúcich a mimoriadne nepríjemných. Žalúdok som mala úplne zovretý, kým sa na druhej strane neozval jeho hlas.

„Ahoj, Ryland."

„Ahoj." Znel uvoľnene, až priveľmi. „Neboj, dnes som ťa v redakcii nečakal."

„Už ste dnes boli všetci normálne v práci?" V sobotu som sa ho ani nepýtala, či sa mu to tam podarilo dať do poriadku. Chcel, aby od dnes bolo všetko ako predtým, no nie vždy dostaneme všetko, čo chceme. Vesmír nás neustále navádza rôznymi cestičkami.

„Áno, nie je to tu ešte tip-top, ale ten základ sa mi podarilo vrátiť do starých koľají. Už sem ale zjavne nikdy nevkročím s rovnakým pocitom ako do toho incidentu."

„Chápem," vydýchla som napäto. Nepohodlne som sa zahniezdila na sedačke, priťahujú si kolená k hrudi. Osamote v celom byte mi zrazu nebolo vôbec príjemne. Až priveľmi som vnímala každý detail, aj ten najmenší tieň niekde v rohu. Zrazu ale akoby to neboli len nehmotné tiene, ale nevítaná spoločnosť. „Ryland, ohľadne soboty..." začala som. Vlastná snaha sa však vyjadriť k tejto téme mi vybila dych z pľúc. Ruky som mala studené ako ľad pri čo i len najmenšej spomienke na sobotu.

„Nechcem o tom hovoriť cez telefón, nechajme si to na zajtra." Bol to múdry nápad. Ani jeden z nás nebol naladený na podobný rozhovor. Preto sme sa dlho ani netrápili, povedali sme si ešte niekoľko slov a hovor ukončili.

Odšuchtala som sa teda d sprchy, pokúsila sa chvíľu meditovať a potom sa s o kúsok čistejšou hlavou postavila za šporák. Michaela po škole teplá večera určite poteší.

⫷⫸

„Svojho nastávajúceho som tam zjavne nestretla, ale zabavila som sa ako už dávno nie. Ešte na strednej som milovala chodiť tancovať, v nejakom klube som bola každý víkend. S falošným občianskym, samozrejme."

„Vieš, že ma to neprekvapuje? Prídeš mi presne ako osoba, ktorá nosí po vreckách falošný občiansky preukaz," odvetila som, vkladajúc si do úst posledný kúsok malinovej sedmokrásky. Skoro mi padla sánka, keď mi Daysha ukázala celý plech lahodne vyzerajúcich kvetiniek. Tiež sa im podarilo znovuotvoriť kaviareň, no aj tu bolo cítiť, že sa udialo niečo neblahé.

Nepríjemný pocit sa ma zmocnil okamžite, ako som po škole dnes vstúpila do redakcie. Kolegovia pracovali, Ryland bol vo svojej kancelárii a na prvý pohľad vyzeralo všetko ako predtým. V skutočnosti ale bolo všetko omnoho inak. Zo stien bola cítiť energia, ktorá sa uvoľnila z nášho rituálu. Zároveň ale akoby sa vo vzduchu vznášala ťaživá temnota, ktorá sa posmievala našej snahe vyhnať ju. A možno som si to len nahovárala. Zbytočne strašila samú seba, aby som zostala neustále v strehu a nedokázala sa uvoľniť.

„Poviem ti ale, že tá tvoja kamarátka je riadne číslo. Flirtovala s každým, kto prešiel okolo nás."

Prekvapene som nadvihla obočie. „Amber?"

„No áno, poriadne sa odviazala. Až sa čudujem, že domov odišla sama."

„Nikdy nebola typ, ktorý by si domov z barov bral neznámu spoločnosť." Hlavne ak nebývala sama, ale s rodičmi. Vlastnili síce rozľahlý strešný apartmán, ktorý sa veľkosťou podobal na menší rodinný dom, ale predsa. Jej otec bol striktný, nikdy jej nedovolil len tak sa pofľakovať a už vôbec nie vláčiť sa s kadekým.

„Možno dostala chuť skúšať niečo nové. Akurát jej nikto dostatočne nepadol do oka."

„No a čo ty?"

„Ja? Nič, čo by malo byť?" Neveriacky som nadvihla obočie. Za mnou nikto nečakal, aby sa dostal k pokladni, čiže som ešte mala pár minút predtým, než ma šéf začne zháňať. Mala som nám ísť po kávu a niečo sladké pod zub. Potom ma chcel vidieť u seba v kancelárii, zjavne aby sme dokončili včerajší rozhovor. „Sama si ešte pred oslavou povedala, že vieš ako na tom momentálne som."

„Takže priznávaš, že sa ti páči Ryland?"

„Musím to vôbec priznať? Sama si hovorila, že na ňom idem oči nechať."

„To preto, lebo ideš. Zavesila si sa do neho hneď, ako po nás v sobotu prišiel. A nie, neurobila si to preto, aby si nás dvoch od seba udržala." Ani neviem, kedy presne som jej náklonnosť voči môjmu nadriadenému po prvé spozorovala. Prišlo mi to ale veľmi rozkošné. Na prvý pohľad by som si ich ako pár predstaviť nevedela, ale ich povahy by spolu zjavne fungovať dokázali. „Nemám pre teba ale moc dobré správy."

„Och... on je zadaný, však?"

Skrútila som tvár do nepohodlnej grimasy. „Všetko tomu nasvedčuje." Ani on ani Nia mi to síce oficiálne nepotvrdili, ale podnety, ktoré som zachytila, sa prikláňali práve k tejto variante. Minimálne ja som ich tak vnímala podľa toho, ako sme fungovali v spoločnosti ja a Michael. Tiež sme sa držali pri sebe, brali jeden druhého za ruku, pohladenie sem, láskavý dotyk tam a podobne. „Ale neviem to na sto percent, môžem sa to pokúsiť zistiť."

„To je v poriadku, nechápem, prečo som si myslela, žeby niekto ako Ryland bol slobodný."

„Daysha..."

„Vážne, je to fajn, nerob si starosti." Bez úsmevu ku mne posunula škatuľku so štyrmi koláčikmi a dva nápoje – Rylandova silná čierna káva a moja horúca čokoláda. „Utekaj, aby na teba dlho nečakal."

Podala som jej Rylandovu kreditnú kartu. „Mrzí ma to."

„Ty predsa za nič nemôžeš, Clio. Aspoň viem, žeby som sa snažila zbytočne." Nepovedala som už ani slovo, iba sa úsmevom rozlúčila. Narobila by som ešte viac škody. Bola som však rozhodnutá zistiť, či Ryland a Nia skutočne majú niečo medzi sebou. Akurát zjavne nepôjde o moju dnešnú prioritu.

Cestou späť do redakcie som na schodoch už na odchode stretla dve naše redaktorky. Kim ma iba pozdravila a popriala mi ešte šťastie do práce, no Amy sa ani neviem ako zmocnila jedného z koláčikov a s plnými ústami mi zakývala na rozlúčku.

S plnými rukami som zapadla rovno do šéfovej kancelárie, nohou za sebou privierajúc dvere. Nebolo tu rušno, ale predsa dosť párov uší na to, aby počuli náš pomerne súkromný rozhovor. Skoro všetci boli v piatok na oslave, ale Tyra bola z nich jediná, kto vedel, čo sa odohrávalo za zatvorenými dverami. A aj to len do istého momentu.

„Troška som sa zdržala, prepáč."

„To nič, sadaj." Kývol hlavou k voľným stoličkám. Pred sebou mal otvorené dokonca dva notebooky a na kraji stola ešte stoh papierov. „Keď skončíme, môžeš ísť domov. Dorazím to tu sám."

„Ehm, si si istý? Prídeš mi ešte viac zavalený prácou ako posledné dva týždne."

„Aj som, ale to dám. Chcem, aby si šla domov, bola s Michaelom a tak."

„Lebo?" Podala som mu kávu, pokladajúc pred neho aj škatuľku s koláčikmi.

„Lebo to chcem, nič za tým nehľadaj. Poslednú dobu si tu bola dlhšie, než by si mala. Žiadal som od teba zjavne priveľa."

„Chvíľami, ale nesťažujem sa. Praxou sa naučím najviac." Pomyslenie na trocha pokojnejší týždeň ale bol mimoriadne lákavý. Hlavne, ak bude mať pár dní voľnejší režim aj moja drahá polovička. Tešila som sa už domov za ním, na druhej strane som ale presne vedela, ako dnešok bude prebiehať. „Ak už ale hovorím o trocha voľnejšom režime... v piatok tu zostanem len do tretej, kým bude Michael v škole. Na víkend ideme za jeho rodičmi do Bostonu a chceme im už klasicky niečo napiecť."

„Pán budúci doktor pečie?"

„Lepšie ako ja." Vo varení sme si boli teoreticky rovní, ale v pečení on rozhodne viedol. Dodnes ma to udivovalo, ale bola som viac ako vďačná za tak šikovného partnera. „No dobre, nechajme pečenie tak."

Súhlasne prikývol, odpíjajúc si z kávy. Už len jej vôňa bola silná, nieto ešte chuť. Ryland ich ale dokázal zvládnuť za sebou aj niekoľko a nikdy po nich nevyzeral, žeby bol na pokraji smrti. „Nia mi hovorila, že za tebou bola v nedeľu."

„Áno, porozprávali sme sa a potom mi dala vypiť ten najzvláštnejší čaj... alebo čo to chcelo byť." Ešte stále som bola v nemom úžase, čo zmes tých byliniek narobila. A hlavne som sa čudovala, že sa na ňu Michael nevypytoval. Prijal fakt, že niečo také musel vypiť aj on a že od toho spal viac, ako niekedy za celý týždeň dokopy. „Bol to tvoj nápad?"

„Nie, ja sa v bylinkách až tak dobre nevyznám. V tomto smere je doma ona, ešte nikoho som s nimi nevidel pracovať tak efektívne ako ju."

Prsty som ovinula okolo teplého pohára s čokoládou. Bola najlepšia zo všetkých, aké som kedy pila. Zjavne preto, že Daysha do nej vždy dala štipku lásky. „Včera som pozerala, čo za zmes to bola, nejaký význam tých prísad. Levanduľa, kôpor, oregano aj petržlenová vňať sú účinnými ochranami pred zlými duchmi."

„Hovorila mi, že namiešala to najsilnejšie a zároveň najbezpečnejšie, čo dokázala. Hádam to aj skutočne zaberie."

„Myslíš, že... žeby sa mohlo niečo stať?" Určite ma počul viac ako dobre, ale sprvu sa odpovede zdržal. Prázdny pohľad temných očí upieral na obrazovku notebooku. Dnes ich nemal namaľované, žiadne linky ani očné tiene. „Bola to moja chyba, nemala som na ducha tak tlačiť a vynucovať si odpoveď. Zlaté pravidlo mlčania platí zjavne aj mimo náš svet."

„Neobviňuj sa, nemohla si vedieť."

„Možno som to nemala robiť vôbec. Michael mal pravdu, je to celé hlúposť a nájsť tú knihu bola chyba."

„Ver mi, malo to svoj význam," uistil ma, stále však hľadiac len do notebooku, nie mne do tváre. „Všetko zapadne na svoje miesto, presne ako ti to stále opakujem." Vedel toho viac, než dával najavo. Mala som ten pocit už v sobotu, ale teraz ešte o to viac.

„Prečo si mi predtým hovoril, aby som to nerobila?" Sotva badateľne pokýval hlavou, odpíjajúc si znova z kávy. Už niekoľkokrát som si odskúšala, že ak sám nechcel niečo prezradiť, hovoriť som ho skrátka nedonútila. Vydržal zaryto mlčať, aj keď som ho prosila pokojne hodinu. „Čo mám teraz robiť? Neviem to dostať z hlavy, stále premýšľam a obzerám sa ponad plece." Čakala som následky. V hocijakej podobe a skutočne hocikedy. Keď sa nič nedialo, vydýchla som si. Zároveň sa ale vo mne stupňovalo napätie a stále viac a viac som očakávala, že k niečomu dôjde.

„Michael vie, že sa niečo takého stalo?"

„Nevie a to mi robí najväčšie starosti." Vedel veľmi dobre vycítiť, keď som nebola vo svojej koži. Už včera som si niekoľkokrát myslela, že tú tému vytiahne a donúti ma hovoriť. No aj keď možno chcel, neurobil to. „Nevníma tieto veci ako ja, takže neviem ako mu to vysvetliť, keby k niečomu došlo."

„Pravdivo a bez opletačiek."

Zúfalo som sa pousmiala. „To sa ľahko povie, ťažšie urobí." Ako by sa asi na mňa pozeral, keby mu poviem, čo som urobila? Myslel by si, že som úplný blázon. Žartovala som s ním na túto tému a aj vtedy sme sa pochytili. Do akej hádky by vyústilo, keby vie, že som sa zahrávala so záhrobím? „Bojím sa, Ryland." Priznať si to nebol znak slabosti. Prežila som niečo, čo mnohí považovali za nereálne, navyše úplne po prvé. Cítiť zdravý rešpekt a dokonca strach bolo úplne normálne.

„Nia urobila všetko, aby ste boli doma v bezpečí."

„A čo mimo domu?" Čo ak do Tiberia nabehnem niekde v metre alebo dokonca v škole? Čo ak si ho znova pomýlim s Michaelom? A čo ak jeho zjavenie vôbec nebolo reálne? Nemohla som vedieť, čo presne bolo alebo nebolo zamiešané do pohára s likérom. Michael mohol mať pravdu, extáza a podobné hnusy na oslavách a v baroch leteli. V náhodných pohároch sa ocitli bez toho, aby obeť o tom vôbec vedela.

„Duch potrebuje miesto, kde sa usadí. Niečo ako stabilné zázemie, kde sa dokáže sústrediť. Ak mu nedovolíš usadiť sa u teba doma, budeš tam v bezpečí, vytvoríš neutrálne územie. Je treba ho udržiavať a obnovovať, ale to nie je nič namáhavé."

„Neodpovedal si na moju otázku. Čo mám robiť mimo domu?"

„Tu si v bezpečí, celá budova je neutrálnym územím, postaral som sa o to." Nedýchalo sa mi po vypočutí si týchto slov o nič ľahšie. Môj život bol závislý aj od iných miest, nielen od nášho bytu a redakcie.

„A čo škola? Knižnica, obchod, metro..." Takto by som mohla menovať snáď donekonečna a možno ešte dlhšie. „A čo Michael? Hrozí mu niečo?"

„Možno áno, neviem. Ja som s tým duchom nehovoril, nepoznám jeho náturu. No rovnako ste ju dostatočne nespoznali ani vy dve. Momentálne je ako pes utrhnutý z reťaze, je nepredvídateľný."

„Takže... je niekde... je niekde voľne pustený?" Zatmelo sa mi pri tej predstave pred očami. Fikcia, kde ľudia čelili zlým duchom, bola jedna vec. Ocitnúť sa v takejto situácii niečo úplne iné. Netušila som, kam by mali viesť moje ďalšie kroky. Ocitla som sa uprostred fiktívnej šachovnice a z každej strany ma obkolesil nepriateľ. Bol iba jeden, ale mimoriadne mocný.

„Pravdepodobne áno," vydýchol napäto, skrývajúc svoje skutočné emócie za sŕkanie kávy. „Viem, čo chceš odo mňa počuť. Že mám nejaký nápad, ako to dať do poriadku."

Áno, presne v to som napäto dúfala. V jednoduché ale o to účinnejšie riešenie, ktoré mi pomôže von z tejto situácie. „Máš?" odvážila som sa pýtať s úplne zovretým žalúdkom.

„Zatiaľ nie. So záhrobím som už niekoľkokrát komunikoval, ale ani jedna seansa neskončila takto. Neviem odhadnúť, čo by sa mohlo diať ďalej, ako sa duch zachová. Či vôbec k niečomu ešte dôjde. Viem, že čakanie ti príde ako tá najhoršia stratégia, ale keby zakročíme nesprávne, mohli by sme všetko ešte viac zhoršiť."

Pravou rukou som si zašla do vlasov, skláňajúc hlavu. Prebdela som skoro celú noc, iba som sa otáčala a hľadela do tieňov. Michael nič netušiaco spal, zatiaľ čo Kalif držal stráž spolu so mnou. Pokojne ležal, potichu spokojne priadol a túlil sa ku mne, dodávajúc mi tak potrebnú istotu. „Nemôžeš po mne chcieť, aby som nečinne čakala."

„Clio, záhrobie sa neriadi našimi pravidlami a prianiami. Ide o iný svet s inými zásadami. Mal som pocit, že to vieš." Tiež som mala ten pocit. No zjavne som sa škaredo mýlila.

„Ak mi teda nevieš pomôcť, tak pôjdem."

„Mám asi iba jednu radu. Nos pri sebe talizman, ktorý si mala počas seanse. Nejde o stopercentnú ochranu, ale má istú moc a mohol by ti byť nápomocný."

Ruka mi automaticky zaletela k príveskom na retiazke. „A keby prívesky rozdelím? Jeden pre mňa a jeden pre Michaela?"

„To nesmieš, pretrhla by si tak ochrannú hranicu a talizman by ti už bol nanič."

„Chápem," priznala som porazenecky. Zostávala mi teda iba jedna jediná možnosť. Z tej ma ale takmer okamžite striaslo. „Existuje aj iný spôsob ochrany? Hoci aj menej účinný, ale predsa niečo?" Bola som ochotná chopiť sa hocičoho. Aj tej najmenšej nádeje.

„Viem, že stredy nechodíš, ale príď zajtra večer. Sama a nikomu o tom nehovor."

„Michael..."

Rázne pokýval hlavou. „Sama," zdôraznil, spájajúc pred sebou brušká prstov na oboch rukách. Lakťami sa pritom opieral o dosku stola. „Rozumieš, Clio?"

„Rozumiem. Prídem." Nemala som čo stratiť a jemu som dôverovať mohla. Musela, lepšie povedané. Keby proti sebe obrátim tak vzácneho spojenca, skončila by som. V tom prípade by nemalo cenu dúfať v žiadny dobrý koniec.

„Choď teraz domov. Oddýchni si, buďte spolu a dávajte pozor."

„Ryland... prečo myslíš, že niečo hrozí aj Michaelovi?"

„Duchovia veľmi často útočia na našim srdciam najbližších. Strach o milovaných je v konečnom dôsledku vždy väčší, než strach o nás samotných."

„Lenže ak to bol skutočne jeho predok, prastarý otec, neublíži mu. Pokrvná línia je predsa posvätná alebo nie?"

„To sú len povery, nikdy som tomu neveril. Ak existuje nenávisť v rodine za života, prečo by nemohla existovať po smrti? Pokrvná línia zostáva pre zosnulých posvätná len vtedy, ak mali s príbuznými dobré vzťahy ešte počas života."

„Takže hoci by bol Tiberius jeho prastarý otec..."

„Nikdy ho nepoznal, je pre neho úplným cudzincom." Nemal tak žiadne zábrany, aby mu hocijakým spôsobom ublížil. A to čisto z dôvodu, aby sa pomstil mne. Rozhnevala som ho a je dosť možné, že práve kvôli tomu uviazol medzi našim svetom a svetom mŕtvych. „Choď domov, prosím ťa."

S nevôľou som vstala na nohy, ktoré ma ale sotva držali. Ísť si pobaliť veci k môjmu stolu a následne dôjsť až na metro bolo namáhavejšie, než som sprvu čakala. Dvere od nášho bytu som odomykala už úplne automaticky, nevnímala som váhu kľúčov v ruke a sprvu ani Kalifa, ktorý sa mi rozbehol v ústrety. Svojim malým telíčkom sa na privítanie obtieral o moje kožené čižmy.

„Ahoj, miláčik." Zohla som sa k nemu, berúc ho do náruče. „Kde máme hlavu domácnosti?" Kuchyňa s obývačkou boli prázdne, svetlo sem prenikalo iba z pouličného osvetlenia za oknami. Zložila som sa, mieriac do spálne. Čakal ma tam však omnoho znepokojujúcejší obraz, než na aký som bola po posledných dňoch pripravená.