Clio

Sediac na sklopenej záchodovej doske som úplne stratila pojem o čase. Mohla som tu byť zavretá desať minút a pokojne aj hodinu. Orientovať som sa nedokázala ani podľa hudby, nevnímala som meniace sa pesničky, len nejaký chaos na pozadí svojich chaotických myšlienok. Stále som počula Niu ako na mňa kričí, aby som odišla a potom ju úplne zdesenú videla v náruči môjho nadriadeného. Na druhej strane mi však prišlo, že nič z toho, čo sa udialo, nebolo skutočné. Iba som si to vymyslela a v realite žiadna horiaca doska nejestvovala.

Nič také sa predsa v skutočnosti nedialo.

Nemohlo sa.

Ani napriek tomu som sa však preč nenáhlila. Pomyslela som na nájdenie svojich priateliek, ale čo by som im povedala? Prečo sa trasiem? Kde som bola? Čo ma natoľko rozrušilo? A hlavne prečo ich súrim, aby sme odišli, ak práve kvôli mne sme tu dnes boli? Bolo skrátka lepšie zostať mimo ich zraky a dúfať, že sa opijú a zabavia natoľko, až na mňa úplne zabudnú. Zajtra im napíšem nejakú trápnu výhovorku, prečo som sa skrátka vyparila a na celý večer radšej úplne zabudneme. Už nikdy neprejdeme okolo tohto miesta.

So stále sa strasúcou rukou som nahmatala svoj prívesok, prechádzajúc palcom po brúsených stranách kryštálu. Bola skutočne pravda, že sme počas seáns mali mať nejaký talizman? Dokázala nás nejaká drobnosť ochrániť od duší tak nepokojných a nestabilných, aké prišli dnes v noci? Alebo to bola skrátka len akási formulka, ktorú ľudia pred seansou opakovali, aby zbavili strachu seba samého? Nadprirodzeno bolo neustále dvojsečnou zbraňou. Aj skutočne pevná viera sa dokázala otriasť v základoch, pokojne aj kvôli nejakej maličkosti. Vlastne ako v každom spirituálnom a náboženskom smere.

Chcela som ísť domov.

Ľahnúť si do vyhriatej postele, pritúliť sa k Michaelovi a proste zaspať, zabudnúť a už nemyslieť. Nepovedať nikomu ani slovo, proste odísť, stopnúť si taxík a zavrieť za sebou dvere nášho bytu.

Netušila som ani koľko je hodín, kabelku s mobilom a ostatnými vecami som si nechala u dievčat. Pôvodne som totiž chcela ísť len k baru pre pitie, nie na tajné vyvolávanie duchov.

Po niekoľkých krátkych minútach, keď som si bola istá, že tu nik iný nie je, som konečne vyšla von. Uhladila som si sukňu a podišla k jednému z piatich umývadiel. Nad nimi sa tiahlo podlhovasté zrkadlo, ktoré odrážalo nepekný obraz. Možno to robili len jasné svetlá, ale pôsobila som príšerne bledo, zatiaľ čo čierny rúž som mala v pravom kútiku úst trocha rozmazaný. Postarala som sa o to navlhčeným rohom papierovej utierky, prstami si prečesala vlasy a čo najistejším krokom sa vydala späť do centra diania. Takmer hneď som narazila do dvoch mladých žien, ktoré sa hrnuli na záchod. Jedna z nich bola prehnutá v páse a rukou si prekrývala ústa, pričom tá druhá jej bežala v pätách a v pravej ruke držala niečo, čo vyzeralo ako lacné príčesky do vlasov. Uhla som im z cesty na poslednú chvíľku, vrážajúc chrbtom do akého muža v spoločnosti svojich kamarátov.

„Prepáčte, ospravedlňujem sa," zamrmlala som, okamžite a otáčajúc na odchod. Plavovlasý mladík za mnou načiahol ruku, no stihla som sa mu uhnúť a zamiešať sa do davu tancujúcich hostí. Sklonila som rýchlo hlavu a sledujúc sklenený parket podo mnou sa predierala čo najviac prirodzene a bez povšimnutia na jeho druhú stranu.

„Drink, slečna?" opýtala sa ma zrazu jedna zo servírok. S táckou iba v jednej ruke sa vlnila do rytmu hudby, ponúkajúc pritom vo vysokých pohároch ružové drinky. Likér z dračieho ovocia, ktorý nám nalial aj barman. Na dnách pohárov dokonca ležali oblé mesačné kamene – v každom pohári jeden.

Bez premýšľania som prijala. „Ďakujem." Alkohol ma príjemne zahrial v hrdle, nútiac ma vziať si ešte za ďalší pohárik. Ten som do seba obrátila rovnako rýchlo, dávajúc však pozor na mesačné kamene.

„Do tretice," vyzvala ma, núkajúc mi ešte jeden drink. Svetlé oči sa jej leskli v neónových svetlách, ktoré sa magickým spôsobom odrážali od zlata na stenách a sfarbovali celý parket do bohatých a pritom chladivých odtieňov purpurovej, smaragdovej a azúrovej.

Sebavedome som siahla teda po treťom pohári a bez premýšľania do hrdla naliala jeho obsah. Už po niekoľkých sekundách som pocítila, že to zjavne nebol dobrý nápad. Keď som sa obzrela za servírkou, zatočila sa celá miestnosť. Prišlo mi to ale zábavné, nie ako problém. Trocha neistým krokom som si to znova namierila preč z parketu, avšak už nie tak náhlivo. Každým krokom som sa viac a viac poddávala hudbe a nechala sa strhnúť zábavou a uvoľnenosťou naokolo mňa. Chvíľami som hľadala v dave konkrétne tváre, ale ani jedna z nich tam nebola. Maximálne niekto z redakcie alebo úplní cudzinci.

Než som parket skutočne opustila, bolo mi príšerné teplo a vo vysokých opätkoch ma boleli nohy. Bez váhania som sa teda zohla, odopla remienka a vyzula sa. Okamžite som pocítila obrovskú úľavu a oveľa ľahšie mierila k portrétu mladej ženy, pod ktorým som nechala sedieť svoje priateľky.

Stále trocha zadýchane z tanca som sa obzerala naokolo seba, až mi oči padli na konkrétneho chlapca postávajúceho pri stene. Nad hlavou mu žiarila lampa pripomínajúca vešteckú guľu. Tvár mal zväčša ukrytú v tieňoch, ktoré sa ale rozostúpili, sotva zacúval do úzkej chodby, ktorá viedla k východu na terasu. Ruky pritom držal vo vreckách tmavých nohavíc, uprene sledujúc miesto, kde som stála. Až keď sa jeho tvár ocitla v inom svetle mi došlo, prečo ma tak uprene sleduje.

„Michael..." šepla som s pocitom neskutočne úľavy a okamžite zamierila za ním. Tajne som dúfala, že príde a poteší ma svojou spoločnosťou. Po praxi a pred zajtrajšou operáciou bolo hlúpe dúfať, že sa tu skutočne ukáže, ale... bol tu. Prišiel. Kvôli mne.

„Pozrime sa, tebe to ale pristane," zatiahol tlmeným hlasom, sotva som sa dostala k nemu. Cez hlasnú hudbu mu bolo ťažšie rozumieť, ale nemala som problém význam slov odčítať z jeho pier.

„Čo ty tu? A hlavne takto nahodený, hm?" Topánky som pustila na zem, načahujúc sa za jeho rukami. Prstami pravej som mu vkĺzla do čiernych kučier a zhrnula mu ich z čela. Tam som si všimla, že v ľavom obočí mu chýbajú oba kovové krúžky. „Ale no tak... slušné oblečenie, košeľa, žiadny piercing... čo to skúšaš?" Chýbal mu aj ten v nose. Všetky tri mal už keď sme sa spoznali a bez nich som ho videla jedine na starších fotkách, ktoré mi ukazoval ešte počas prvých mesiacov nášho vzťahu. „Ako bolo na praxi? Všetko v poriadku?"

„Nemám poňatia o čom hovoríš, ale dobre. Absolútne mi to neprekáža." Zasmiala som sa nad jeho hranou zmätenosťou, hľadiac ho po hladko oholenej brade. „Priveľmi sa mi páčiš na to, aby som zisťoval nejaké podrobnosti." Pravou rukou mi prekĺzol poza chrbát, priťahujúc si ma k sebe. „Bola by škoda, keby som ťa nechal utiecť len tak."

„Prečo by som od teba niekam utekala?" Z brady som skĺzla na látku jeho bielej košele, ktorá ale na dotyk pôsobila pomerne obyčajne. Ľahko, skôr na každodenné nosenie, nie k smokingu alebo na významné udalosti. „Netušila som, že vlastníš takúto košeľu," poznamenala som, potláčajúc chichotanie, keď ku mne sklonil hlavu a perami mi prešiel po brade. S blaženým úsmevom na perách a stále sa mierne kolísajúcou miestnosťou som privrela oči, vnímajúc jedine jeho. Akoby plný bar ľudí za mojim chrbtom ani neexistoval. Iba temná chodbička a tlmené svetlo naokolo. „Tu by sme nemali, poďme niekam inam."

„Ale kam by sme chodili?"

„Čo tak domov? Tam budem jedine tvoja... celú noc." Nevinne som vzala spodnú peru medzi zuby, sledujúc ho spod dlhých mihalníc. Prstami som pritom šikovne našla gombíky na jeho košeli a ešte niekoľko ich rozopla. Sklonila som hlavu s úmyslom pobozkať ho na potetovanú pokožku, ale na jeho hrudi žiadne tetovanie nebolo.

Miesto neho sa po nej tiahla spleť dobre známych jaziev.

S výkrikom som do neho sotila a zacúvala na druhú stranu chodby, chrbtom ku stene. Na jazyku som pritom mala len jedno meno. „Tiberius..." Zazubene sa usmial, žmurkajúc ľavým okom.

S panikou v každom kúsku tela som narazila chrbtom do tvrdej steny, ktorá sa ale zrazu vytratila. Pocítila som niečo mäkké, zatiaľ čo moje oči zmätene žmurkali do tmavého stropu. Pľúca som mala v jednom ohni, nedokázala som popadnúť dych. Hruď mi zvierala ostrá bolesť, akoby som práve dobehla celý maratón.

„Clio..." zamrmlal niekto v tme vedľa mňa. Miestnosť zrazu naplnilo tlmené svetlo zo známej lampy na nočnom stolíku. „Čo je? Zlý sen?" Michael na mňa ospalo žmúril sivasté oči, zatiaľ čo sa opieral o lakte. „Si v poriadku?" Odhrnul mi z tváre pramene strapatých vlasov, posúvajúc sa bližšie ku mne. Nemal na sebe tričko, jasne som mohla vidieť tetovanie havrana na jeho hrudi. Rovnako ako piercingy v obočí a nose. „Zlatko, čo sa deje? Je ti niečo?"

Roztrasene som pokývala hlavou a odhrnula som zo seba paplón. Mala som na sebe svoje čierne šortky so žltými symbolmi polmesiaca a slnka a jedno z Michaelových starých tričiek. Bežné veci, ktoré som nosila do postele.

„Čo? Nepozdáva sa ti niečo? Nevyzeráš dobre."

„Ako som sa dostala domov?" prehovorila som konečne. Nepohodlne som sa zahniezdila na veľkom matraci našej paletovej postele a prekrížila si nohy, skladajúc si do lona jeden z vankúšov. „A hlavne kedy? Veď ešte pred chvíľou som bola tam v bare a..." A myslela som si, že Michael je tam so mnou. Lenže to nebol on. Ale ten sto rokov mŕtvy šarlatán. Tiberius Algarotti. „Bol si tam pre mňa?"

Zmätene pokýval hlavou, hľadiac ma pozdĺž pravej ruky. Po celom tele mi okamžite naskočili zimomriavky, hoci jeho dotyk pôsobil hrejivo. Vyžarovalo z neho bezpečie a istota. „Nie, nebol som. Priviezli ťa Ryland a nejaká jeho priateľka... Nia alebo také dačo. Tá baba, čo bola minule u vás v redakcii, keď ste tam mali tie svoje hókusy-pókusy."

„Aha..." Zahrabla som si do vlasov, načahujúc sa za jednou z gumičiek na parapete za posteľou. Vždy tam boli po ruke, medzi niekoľkými kryštálmi pre pokoj či lepší spánok –celestín, selenit a ametyst – a pohárom čistej vody, ktorá ale nebola na pitie. Vymieňala som ju každý deň, keďže jej úlohou bolo absorbovať negatívnu energiu a zabezpečiť pokojný spánok. „Asi to vyznie zvláštne, ale na nič z toho si nespomínam."

„To myslíš vážne?" opýtal sa preľakane. „Absolútne na nič?"

„Na nič. Naposledy som bola v bare na parkete, dala som si za niekoľko pohárikov toho zvláštneho likéru z dračieho ovocia... a potom už nič." Teda skoro. O Tiberiovi a celom vyvolávaní duchov som radšej zostala mlčať. „Asi bol silenejší, než som pôvodne čakala."

„Neviem, ani by som nepovedal. Neprišla si mi vyslovene opitá, len tak do dobrej nálady. Šla si po svojich, troška opretá o Rylanda, ale nevisela si na ňom ako nejaký opilec. Ešte si so mnou aj hovorila, pýtala si sa ma na prax, vyjedla si zjavne všetky naše zásoby syra z chladničky a zlákala ma do sprchy."

Nezmohla som sa ani na jediné slovo. Nič z toho, čo vymenoval, som si nepamätala. Žiadny príchod domov, rozhovory, syr a hlavne spoločná sprcha. V bare som skrátka narazila chrbtom do steny a v ďalšej sekunde som už ležala v našej posteli. Bolo to mihnutím oka, behom okamihu kratšieho ako sekunda.

„Koľko si toho presne vypila?" vyzvedal.

„Asi štyri poháriky toho likéru a predtým ešte jahodové mojito. Nič silné." A hlavne som do seba neliala ten alkohol na litre. Nepila som často, ale nemala som s alkoholickými nápojmi žiadne väčšie problémy, tolerovala som ich a nikdy mi z nich na ďalší deň nebývalo priveľmi nevoľno. Mierna bolesť hlavy, ktorá ma ale prešla po výdatných raňajkách. „Navyše pred odchodom som sa najedla, aby mi to nestúplo do hlavy."

„Mala si tie drinky na očiach po celý čas? Bola si pri miešaní alebo nalievaní?"

Nešťastne som vydýchla. „Skoro, posledné tri poháriky nie. Tancoval som a servírka sa s táckou motala tam medzi nami." Ani mi nenapadlo ju nejako podozrievať. Bola to riadna zamestnankyňa, prečo by som ju obviňovala z toho, že mohla niečo hodiť do pitia? „Myslíš, že..."

„Nevylučujem to. Už u nás skončilo niekoľko ľudí, ktorých v baroch nadrogovali a ani nevedeli ako. Na sekundu sa pozreli inam a už mali dačo v pohári." Až ma pri tej predstave viditeľne striaslo. Zničene som privrela oči, posúvajúc sa bližšie a opierajúc sa o Michaela. Na krk mi dýchala veľká únava, ktorú však množstvo myšlienok a pochybností tlačili do úzadia. O to viac sa však akoby snažila prebiť a ovládnuť ma. „Nech to bolo čokoľvek, asi by sme mali byť radi, že sa ti nič nestalo a si doma."

„Hej, asi hej."

„Vážne si v poriadku? Nie je ti nič?" Pravou rukou ma vzal za bradu, pozorne si prezerajúc moju tvár. Mal však iba sekundu predtým, než som sa k nemu naklonila a pobozkala ho. To ho zjavne uistilo viac, než hocijaké slová, ktoré mi na jazyk aj tak neprichádzali. Nebola som v poriadku, avšak nie v smere akom myslel on. „Chceš nedajbože pokračovať?"

„Pokračovať?"

„Nespomínaš si ani na to, čo bolo po sprche?" Pokývala som hlavou, obtierajúc sa pritom nosom o jeho. „Hmmm, to aby som ti oživil spomienky." Nežne sa perami obtrel o moje, tisnúc ma späť do perín.

Moje spomienky však takmer okamžite zabehli späť k Tiberiovi. Ako som mohla byť taká hlúpa a pomýliť si ho s Michaelom? Podobali sa, to nešlo poprieť, ale mala som ich od seba rozoznať. Bola to hlúpa chyba, ktorá sa mohla skončiť všelijako. No ešte dôležitejšou otázkou bolo... ako sa tam, dopekla, dostal? Nehmotný duch, zblúdilá duša vyvolaná z posmrtného života zrazu nadobudla hmotné telo. Komunikoval so mnou, dotýkal sa... To všetko bez nejakého problému, úplne ako živý človek.

„Prepáč," zamrmlala som, otáčajúc hlavu do boku. „Chce sa mi spať."

„Jasné, prepáč." Bez ďalších námietok sa pohodlne uložiť na chrbte, berúc ma do náruče. Vlasy mi uvoľnil z gumičky, zasúvajúc mi ich za ucho. „Pripomínam ti, že odchádzam už o desiatej. Na pol dvanástu sa mám hlásiť u primára kvôli poslednej operácii."

„Predpokladám, že si mi o tom hovoril po príchode domov." Hlavu som si spokojne zložila na jeho hruď, obkresľujúc línie havranieho tetovania. Bolo skutočné, zdobilo jeho hruď presne tak, ako som bola zvyknutá. Krásna a detailná práca, žiadne jazvy od popálenín alebo niečoho podobného. „Už vieš o čo konkrétne pôjde?"

„Nie, idem naslepo."

„Možno je to tak lepšie." Stále trocha rozklepane a vykoľajene som privrela oči, ale myšlienky na pokojný spánok boli vzdialené ako nikdy predtým. Bála som sa, že ak zaspím, prebudím sa znova niekde inde a hlavne pri niekom inom. „Milujem ťa. Jedine teba."

Pousmial sa, zabárajúc si nos do mojich vlasov. „Ja viem, dávaš mi to najavo snáď každú sekundu každého dňa."

„Prejavov lásky nikdy nie je dosť."

„To máš pravdu." Pobozkal ma na vrch hlavy, načahujúc sa za lampičkou na nočnom stolíku. Spálňu opäť naplnila temnota plné tieňov, ktoré mohli ukrývať skutočne čokoľvek. Od neškodných pavúčikov niekde v rohu, až po zlých duchov z druhého sveta. „Pokojne spi, som tu a nič sa ti nestane. Už žiadne zlé sny, láska. Milujem ťa."

Netrvalo dlho, kým ticho preťalo známe mňaukanie. Pootvorenými dverami sa dnu votrel Kalif, vyskočil na posteľ a našiel si cestičku až k nám. Uvelebil sa na Michaelovej hrudi, len kúsok od mojej hlavy. Obaja sme ho už úplne automaticky pohladili, čo utíšilo jeho volanie po pozornosti a on s tichým pradením spokojne privrel oči, ktoré mu v tme žiarili krásnym žltým odtieňom.

S nimi dvoma po boku som mala viac ako ideálne podmienky na spanie. Potrebný pokoj ale predsa chýbal. Dlhé desiatky minút som hladila nášho kocúrika, snažiac sa zadriemať mojou najobľúbenejšou metódou – pri počúvaní pokojného a pravidelného tlkotu Michaelovho srdca. Ako náhle som však zavrela oči na viac ako dve minútky, videla som toho šarlatána. Jeho pokrútený úsmev a žmurknutie tesne predtým, ako som sa zobudila v našej posteli.

Do rána ma mátalo všetko, čo sa mohlo stať medzi tým, ako ma v bare našli Ryland s Niou a doviedli ma domov. Čo si asi mysleli moje priateľky? Hľadali ma? Dali im vedieť, že ma berú domov? Hovorila som s nimi ešte vôbec a povedala, kam som sa vyparila a čo sme tam robili? Preboha... povedala som niekomu o Tiberiovi? Hovorila som o ňom pred Michaelom?

Otázky tohto typu ma mučili až do východu slnka. Vyčerpane som žmúrila na stenu naproti, ktorá sa ako prvá ponorila do niekoľkých slabučkých lúčov. Tie sa rýchlo vytratili, prenechávajúc miesto ťaživej šedi a hustej hmle. Mesto sa pomaly prebúdzalo, kým mňa stále viac a viac premáhala potreba spať.

⫷⫸

Nemám poňatia, kedy som skutočne zaspala a hlavne kedy Michael odišiel. Vôbec som ho nepočula obliekať sa či motať sa po byte. Prebral ma až Kalif. Najprv mňaukal usadený pred posteľou, ale keď som sa nepohla a nevenovala sa mu, vyskočil ku mne a zaboril mi pazúriky do pravého ramena.

„To bolí," zatiahla som, zaháňajúc sa po ňom. „Čo potrebuješ?" Pootvorila som oči, nachádzajúc jeho maličkú tvár blízko mojej. Nešlo ho nemilovať, aj keď otravoval v nevhodnej chvíli. „Michael ti dal vodu len do jednej misky, čo?" Už sme sa naučili, že bez žrádla vydržal lepšie, než bez vody. Nikdy nepatril medzi priveľkých hladošov, ale zato s vodou sa pohrával na prekvapenie mimoriadne rád. Len tak si v nej máčal jazyk, prípadne do misky strčil celú labku a hral sa s ňou. „A súdiac podľa tvojej nespokojnosti si ju určite vylial, hm?"

Na nohy sa mi vstávalo neskutočne ťažko, každý kúsok môjho tela bol ťažký, akoby som kosti mala zo železa alebo betónu. Dovliekla som sa ale na ku dverám, pred prahom ktorých som však zrazu zastala. Mysľou mi prebehli udalosti minulej noci – vyvolávanie duchov, horiaca doska, likér z dračieho ovocia a Tiberius v temnej chodbe. Bol tam ale naozaj? Hovorila som s ním? Dotýkal sa ma? Alebo v tom likéri skutočne niečo bolo a ja som po jeho vypití už nedokázala jasne a logicky uvažovať? Na dnách pohárov predsa ležali maličké mesačné kamene. Teda... to tvrdil ten barman. Kde som ale mala istotu, že hovoril pravdu a skutočne išlo o kamene? V dnešnom svete sa drogy ako extáza vyskytovali v rôznych podobách.

„Ahoj," pozdravil ma zrazu niekto. Od ľaku som nadskočila a buchla si rameno do zárubne. Stačilo lepšie vyzrieť z dverí a našla som pri stole sedieť Niu. Mala okolo seba rozložených niekoľko kníh a pred sebou pariacu šálku levanduľového čaju. „Michael ma pustil, akurát sme do seba nabehli vo dverách, keď odchádzal. Nechcela som ťa ale budiť."

„Ako dlho si tu?"

„Dosť dlho." Pohľadom som zaletela k veľkým hodinám v tvare slnka nad kuchynskou linkou. Bolo tesne pred pol štvrtou poobede. „Ale to je v poriadku, priniesla som si toho dosť na čítanie." Mimo iné. Celá miestnosť voňala jemne po šalvii, ktorú som ja doma nemala. Nedávno sa mi minula a ešte som nebola kúpiť novú, hoci som ju zvykla páliť aspoň dvakrát do mesiaca. Nikdy nebolo nad očistenie celého bytu od kadejakej negatívnej energie, ktorá tadiaľto prechádzala a pritom sa usadila.

„Vedela si, že tu zostaneš dlhšie?" Neistým krokom som podišla k stolu a klesla na voľnú stoličku. Naproti včerajšej noci pôsobila Nia ako vymenená. Opäť neopísateľne krásne a hlavne sviežo. Akoby sa včera dlho do noci nezabávala a hlavne nevidela to, čo ja. „A hlavne prečo si tu? Prišla si mi prerozprávať, čo všetko som včera vyviedla?" Zahanbene som si prehrabla vlasy, desiac sa odpovede. Kalif si dlhšie moju pozornosť nevyžadoval, spokojne zaliezol pod stolík pred sedačkou. Jeho úlohou bolo ma zjavne len zobudiť a priviesť k nášmu hosťovi.

„Skôr sa uistiť, že si v poriadku. Bola to divoká noc."

„Ako som sa dostala domov? Nič si nepamätám."

„Našli sme ťa s Rylandom sedieť v chodbe pri dverách na terasu. Vy dvaja ste šli dole k autu a ja som dala vedieť tvojim priateľkám, vzala som ti od nich kabelku a šla za vami."

Nech som sa snažila rozpamätať akokoľvek veľmi, nedarilo sa mi. Mala som úplné okno, žiadne, ani tie najminimálnejšie záblesky spomienok. „Hovorila som niečo?"

„Nie, ani slovo. Darmo sme sa ťa pýtali, čo si vypila a koľko, ako si sa dostala tam ku dverám. Zaryto si mlčala, kým sme neprišli sem. Keď Michael otvoril, povedala si jeho meno, objala si ho a hneď si zamierila do kúpeľne, na nás si sa už ani neobzrela."

„Vážne nemám ani poňatia, čo som mohla robiť. V jednej sekunde som bola tam, v ďalšej som ležala v posteli a hľadela do nášho stropu."

„Bola si tam sama?" Otvorila som ústa, ale jazyk mi neprirodzene oťažel. „Vieš, či niekto..."

„Nie, nikto mi nič neurobil," uistila som ju. Nič tak vážne sa nestalo. Možno... možno sa nestalo vôbec nič. Ak bolo niečo v tom pití, mohli to byť skrátka halucinácie. Však len krátko predtým sa dialo to... no... to, čo sa dialo. Všetko som to mala ešte priveľmi čerstvo v pamäti, moje podvedomie tam mohlo zablúdiť úplne automaticky. „Neviem, možno som chcela ísť na vzduch na terasu alebo tak, vážne neviem. Ale som si viac ako istá, že sa ma nikto nedotkol." Prečo som mala pocit, že klamstvo je najlepšia možnosť? Bola predsa so mnou, keď sa komunikácia s duchom vymkla spod kontroly. Zjavne by ju neprekvapilo, že krátko potom som Tiberia videla aj vo fyzickej podobe. „Nia... čo sa tam stalo? Čo bude teraz, ak sme sa s duchom nerozlúčili tak, ako sme mali?"

Sotva badateľne sa pousmiala. „Hovorí sa, že ak sa niekto pokúsi dosku spáliť, začne kričať. Ak ten krik počuješ, zostáva ti menej ako tridsaťšesť hodín života."

„Ja som nič nepočula."

„Ani ja, našťastie." Uisťujúco sa načiahla za mojou rukou a stisla ju. „Zjavne to bude tým, že sme dosku nepálili my, ale priamo duch. Väčšie starosti mi robí samotná planžeta. Ak počas komunikácie spadne alebo skĺzne z dosky, duch sa môže uvoľniť."

„Tá naša letela priamo do steny."

„Bol nahnevaný, položila si zlú otázku."

„Nebolo to náročky, nemyslela som si, že ho tým tak nahnevám."

„Tlačila si na pílu, ak po prvé neodpovedal, mala si to nechať tak. Aj duchovia radi udržiavajú svoje tajomstvá, hlavne tie priveľmi osobné."

„Pýtala som sa len na to, čo som potrebovala zistiť." Nezaujímali ma žiadne omáčky. Potrebovala som vedieť, či mal syna on alebo jeho blízki príbuzní. Stačila jediná krátka odpoveď, aby som sa mohla pohnúť ďalej. Buď záležitosť uzavrieť alebo získať nové indície.

„Kto presne to bol?" Nehľadela pri tejto otázke na mňa, ale do otvorenej knihy pred sebou. Dvojstrana obsahovala detailnú tabuľku fáz mesiaca počas celého roka.

„Pravdepodobne Michaelov prastarý otec. Našli sme ho úplne náhodne v knihe šarlatánov, ale boli tam len veľmi sporé informácie, ďalšia strana chýbala. No bola tam fotografia, v štýle nejakej starej skice, a... boli si hrozne podobní." Natoľko, že sa mi ich včera nepodarilo od seba odlíšiť, hoci niekoľko zásadných rozdielov som videla hneď. Pri pohľade do jeho očí a tváre som však mala predsa pocit, že je to môj Michael. „Preto som sa pýtala, či mal syna. Michaelov starý otec vyrastal v detskom domove, nepoznal rodičov a nič o nich ani nevedel. Preto sme sa domnievali, či Tiberius nemohol byť jeho otec."

„Takže Adriano Algarotti bol Michaelov starký?" Prikývla som. „A čo ten druhý na koho si sa pýtala? Ambrose... myslím."

„Jeho som našla na internete, zomrel v roku 1918 na španielsku chrípku. Údajne bol vyznamenaný vojnový hrdina, podľa čoho som hádala, že bol v tej dobe ešte dosť mladý na to, aby mal malého syna."

„Takže keby nie je otcom Tiberius, mohol to byť Ambrose?"

„Áno, teoreticky áno. A možno som úplne mimo a tí dvaja nemajú nič spoločné, neviem. V Taliansku nie je ich priezvisko až také nezvyčajné. Navyše mala som ešte jeden tip... Údajný Luciano Algarotti, tiež zomrel v roku 1918 na španielsku chrípku."

„Čo si si myslela? Že sa budeš pýtať na každého do radu?" opýtala sa karhavo, zatvárajúc knihu. Bola pomerne hrubá, zjavne aj okolo 600 strán, takže keď ju zavrela, vydala hlasný zvuk. „Bolo to hlúpe, Clio. Hlavne ak netušíš aké mali medzi sebou vzťahy."

„A to som sa mala každého z nich opýtať osobne?"

„Asi radšej áno." Celým telom mi prebehol nepríjemný pocit chladu a niečoho, čo som nedokázala ani opísať. Akoby mi zrazu stŕplo celé telo už len z pomyslenia, žeby som hovorila s toľkými dušami. Vedela som prečo sa so svetom duchov neoplatí zahrávať. „Mrzí ma to, ale neviem ti povedať, čo presne sa s jeho duchom stalo. Nikdy som sa nestretla s ničím podobným."

„Čo budeme robiť?"

Mykla plecami, sťahujúc si z hlavy karamelovú šatku. Na plecia jej padli vlasy zapletené do zvyčajných tenučkých vrkôčikov. „S Rylandom sme sa zhodli, že niet čo robiť. Nevieme, čo presne sa stalo a kde duch skončil. Zostáva nám len počkať, ak sa začne diať tebe alebo mne niečo zvláštne, zakročíme."

„Ako?" Vážne som to chcela vedieť? Nemala som toho už viac ako dosť? „Je to niečo ako vo filmoch? Vyháňanie diabla a zlých duchov?" Nie, neorientovala som sa v tomto smere, ale zjavne nadišiel čas, aby som nazrela za svet živých aj o niečo podrobnejšie.

„Tým sa teraz nezaťažuj. O váš byt som sa postarala, kým si spala, mali by ste byť v poriadku." Posunula ku mne šálku z ktorej sa stále parilo. „Vypi to, nechala som jednu porciu aj pre Michaela, len pre istotu, dobre? Kocúrikovi podľa prskania moc nechutilo, ale poslušne to vypil." S úsmevom pozrela na Kalifa, ktorý zaborený do koberca z nás nespúšťal jasne žlté oči. Tekutina v šálke bola len ťažko identifikovateľná. Po vôni ale aj po farbe. Nikdy som nič podobné necítila, išlo o neurčitý aromatický mix.

„Čo je to?"

„Silný a veľmi intenzívny odvar z kôpru, levandule, oregana a petržlenovej vňate." Neznelo to ani trocha vábne. Keď som ale videla jej presvedčivý pohľad, zadržala som dych a odvar vypila na jedenkrát. Vedela som, že keby šálku položím, už by som to nedopila. Intenzívna a horká chuť ma nepríjemne pálili v hrdle. „Dobre, teraz si choď ľahnúť, ja už pôjdem. Neskôr, prosím, zavolaj Rylandovi." Bez váhania a nejakých otázok som ju počúvla. Vstala som a znova v Kalifovom sprievode zamierila do spálne. Od dverí som sa obzrela ako si Nia zbiera svoje knihy do tašky cez rameno s krásnym orientálnym vzorom a poberá sa na odchod. Obula si opätkové čižmy, zabalila sa do hrubého vlneného kabáta a so šatkou opäť na hlave otvorila dvere. Naposledy sa na mňa usmiala, než by ich za sebou zabuchla a nechala ma v byte samú.

„Poď," povedala som Kalifovi, ktorý so mnou poslušne zaliezol späť medzi periny. Zaspala som ani neviem ako a kedy, snáď do niekoľkých sekúnd ako som položila hlavu na vankúš. Ani mi predtým nenapadlo pohľadať svoj mobil a pozrieť sa, či ma nehľadali Michael alebo Daysha s Amber.