Clio

Nikdy som nevidela miesto, ktoré by sa podobalo baru, kam nás Ryland zaviedol. Od prekročenia prahu som si pripadala v ako úplne inej dimenzii. Sklenená kupola miesto strechy robila svoje čaro na stodesať percent, dodávala pocit veľkej voľnosti a priestrannosti. Interiér bol ladený do tmavých farieb, prevažne čiernej, smaragdovej a purpurovej. Sklo, mramor, zamat a ebenové drevo bolo kam len moje oči dovideli. Pre niekoho by možno išlo o vtieravú kombináciu, ale mne osobne veľmi lichotila.

„Dievčatá, ja som mŕtva," vzdychla Daysha a zadýchane sa zvalila medzi nás na jednu zo sedačiek. Bola stredobodom pozornosti tanečného parketu takmer od prvej minúty, čo sme prišli. Vystriedala tucet partnerov, až jej zjavne už nik ďalší nezostal. Na chvíľu sme sa s Amber pripojili k nej, ale nemali sme rovnakú výdrž. „Čo dobré pijete? Musím sa schladiť."

Amber jej podstrčila svoje žiarivo ružové pitie. „Jahodové mojito, nikdy v živote som lepšie nemala. Ten barman robí hotové zázraky."

„Dopekla, to je úžasné." Podstrčila mi pohár, div mi slamkou nepichla oko. „Skúšala si? Nebo pre chuťové bunky."

„Už som mala dve, ďakujem."

„Vždy som vedela, že vieš, čo je dobré." Vyškerene ma pobozkala na líce. „Ak ťa veľmi, veľmi, veľmi pekne poprosím, zašla by si mi na bar po jedno?" Vyvalila na mňa veľké šteňacie oči, ktorým nešlo odolať. Hlavne ak začala klipkať svojimi prirodzene hustými a dlhými mihalnicami. Skutočne, závidieť jej mohli aj dievčatá s umelými riasami.

„Clio, ak tam už budeš, tiež by som si dala ešte jedno."

„Rovno si oblečiem zásteru a zaskočím ako výpomocná servírka."

„Pristalo by ti to," zachichotala sa Amber. S Dayshou ma vytlačili na nohy a poslali na bar, akoby ony samé nemali nohy. Zjavne za to mohli aj moje topánky, ktoré im zrazu neboli až tak pohodlné, ako keď si ich skúšali. Hold, ak prišlo na opätky, siahala som po skutočne vysokých a tie neboli pre každého.

Barový pult bol na úplne opačnom konci miestnosti, takže cestou k nemu som musela prekľučkovať pomedzi priveľké množstvo ľudí. Bola som rada v spoločnosti, ale po niekoľkých hodinách v neustálom hluku to začínalo byť priveľa. Minimálne pár slov som prehodila s každým z našej redakcie a bola neskutočne rada, keď ma Amber pred nimi zachránila malým klamstvom. Trvala na tom, že ju musím odprevadiť na toaletu, čo bola však len zásterka. Chvíľu sme sa tam pomotali, upravila som jej rozmazané linky a následne sme vychytili najmenej nápadnú tmavozelenú sedačku pod veľkým krásnym portrétom neznámej ženy.

Mala som pocit, že kým sme tam sedeli a popíjali pár drinkov, som si stihla prezrieť všetky najkrajšie črty tohto miesta. Či už zlatými plátmi pokryté časti steny, alebo sklenený tanečný parket s barovým pultom rovnako zo skla. Klasickú disko guľu by ste nad ním visieť nenašli, vystriedal ju viktoriánsky luster s množstvom maličkých visiacich zrkadielok, ktoré odrážali farby pochádzajúce z LED svetelných pásov. Tie boli snáď všade, kde vám napadlo. Pod sklenenými doskami tanečného parketu a pod sedačkami či stolmi, okolo stien alebo na dlhých poličkách za barmanom, ktoré prekvitali alkoholom od výmyslu sveta. Práve podobné detaily toto miesto robili takým éterickým. Úplne ako vystrihnuté z nejakej fiktívnej novely.

„Ahoj, poprosila by som trikrát jahodové mojiho," prihovorila som sa barmanovi, keď som sa k nemu konečne prebojovala. Poznala som tu pomerne dosť ľudí, ale predsa mi prišlo, že cudzinci sú v prevahe.

„Hneď to bude." Usmial sa, až mu ľadovo modré oči zažiarili. „Nejako zachutili, čo?"

„Neviem, čo tam dávaš, ale je to úplne božské."

„Trochu lásky, dobrej energie a mesačného svitu." So zasväteným úškrnom na mňa žmurkol a už aj sa pustil do prípravy drinkov. Ponad plece som sa obzrela za priateľkami, ale až na ne som nedovidela. „Odkiaľ sa poznáš s oslávencom? Všimol som si, že ste prišli spolu."

Lakťami som sa zaprela do baru, ktorého sklený výzor pôsobil veľmi krehko, vracajúc pozornosť na mladého hnedovlasého barmana. „Ryland je môj šéf."

„Takže ďalšia z jeho šarmantných redaktoriek, dnes som už mal s niekoľkými tú česť."

„Nie som tak úplne jeho redaktorka, skôr..."

„Tá najlepšia stážistka, akú sme si len mohli priať," dokončila za mňa Tyra, ktorá sa nečakane vynorila z davu zabávajúcich sa hostí. „Ryland ju miluje," dodala a objala ma okolo pliec. „A ja o to viac."

„Rozkošná tvárička a múdra hlava sú vražedná kombinácia," odpovedal jej, plniac tri vysoké poháre ľadom.

„Nebude ti vadiť, ak si ju požičiam, však?"

„Nepočká to? Sľúbila som dievčatám, že im donesiem drinky," namietla som, znova sa obzerajúc ponad rameno. Zakaždým sa mi zdalo, že sa v miestnosti objavili noví, doteraz neprítomní ľudia. Priestoru bolo stále menej, tancujúcich, popíjajúcich a zabávajúcich tiel stále viac a viac.

„Nepočká, Ryland ma poslal pre teba."

„Deje sa niečo?"

„Nedeje, neboj sa. Ale volá ťa," prehovoril ku mne zrazu niekto ďalší. Po mojom druhom boku sa zrazu zjavila znova čarokrásna a elegantná Nia. Doteraz som si ju tu ani nevšimla, hoci mi v deň konania rituálu naznačila, že príde aj na Rylandovu oslavu. „Pre istotu nás po teba poslal obe."

„Bál sa, že zablúdim na parket alebo niečo podobné," odfrkla Tyra pobavene, zasúvajú si za pravé ucho plné zlatých náušníc prameň cukríkovo ružových vlasov. „Veď vieš ako milujem tancovať." Prikývla som. Mala pravdu, stačilo mi párkrát s ňou niekam ísť a hneď som pochopila, že skutočne vie, ako sa dobre zabaviť.

„O tvoje priateľky bude postarané, poď."

„Neboj, ja osobne im drinky odnesiem," ubezpečil ma barman, rýchlo berúc do ruky tri nízke poháre. Spod pultu vytiahol elegantnú fľašu s dlhým hrdlom, naplnenú sýto ružovou tekutinou. Viac ako farba ma ale zaujali kamienky plávajúce na dne fľaše.

„Čo to má byť?" opýtala som sa.

„Ten najkvalitnejší likér z dračieho ovocia."

„A tie kamene?"

„Mesačné kamene," opravil ma. „Známy aj ako kameň cestovateľov, ktorý prináša ochranu a osvietenie ciest, ktorými sa vydávame. Niektoré národy veria, že cmúľanie tohto kameňa predpovie osud daného človeka."

„Ver mu, vie, prečo nám ponúka práve tento drink," uistila ma Nia, pokladajúc mi ruku do stredu chrbta. Znova bola čarokrásna. Štíhly krk je zdobilo niekoľko zlatých retiazok, zatiaľ čo oblečenie zladila opäť do neutrálnych zemitých farieb. Priliehavé šaty pod kolená s drobným vzorom krásne obkresľovali jej telo a vyzdvihovali jeho najkrajšie časti. Vlasy mala skryté pod sýto petrolejovou šatkou, ktorá viac než dokonale ladila s výrazným líčením jej očí. Okrem ťažko pôsobiacich tieňov a dlhej linky ich zdobilo niekoľko nalepených kamienkov pod oboma očami.

„Dobre teda, ako povieš," podvolila som sa, trpezlivo čakajúc, než nám všetkým trom podal ružový likér.

„A na ex!" skríkla Tyra, nečakajúc na mňa s Niou. S pohárikom následne tresla na bar tak silno, až som sa zľakla, čo prasne skôr – pohár alebo samotný bar.

Bez zbytočného váhania som ale nasledovala jej príklad a likér vypila na jeden dúšok. Príjemne ma zohrial v hrdle, zanechávajúc mi v ústach sladkastú pachuť. Nebola som priveľmi na sladké likéry a podobne, skôr na tvrdý alkohol ako vodka či whisky, ale konkrétne tomuto som bola ochotná udeliť výnimku.

„Poď, nech Ryland dlho nečaká," povedala Nia, vzala mi pohár z ruky a za nás za všetky poďakovala barmanovi.

Trocha neisto, ale napokon som vykročila za ňou a za Tyrou, nechávajúc chaos baru za sebou. Zaviedli ma k dverám za veľkou tapisériou mesiaca, ktorá ich dokonale skryla. Tmavými dverami sme vošli priamo do ďalšej kruhovej miestnosti so sklenenou kupolou miesto strechy. Bola podstatne menšia, bez parketu, baru a prehnaného hluku. Hudbu bolo počuť len veľmi tlmene. V prostriedku miestnosti stál okrúhly stôl, ktorého hladkú drevenú dosku ožarovala žiaria zo svietnika pri kraji stola. Horelo v ňom osem čiernych sviečok. Viac ale, ako goticky pôsobiaci svietnik, ma zaujala v strede stola umiestnená drevená špiritistická doska, známa tiež pod menom Ouija. Obsahovala písmená od A po Z, čísla od 0 po 9 a symboly či znaky, ktoré sa viazali na odpovede pýtajúcich sa. Niekoľkokrát som už túto zaujímavú hračku videla, ale nikdy predtým som ju neskúšala.

„Tak, tu ju máš, šéfko," zahlásila Tyra, sotva som za nami zavrela dvere. Dnu boli len Ryland a Johan, ktorý pri našom poslednom stretnutí počas rituálu tiež spomínal, že príde. Na moje veľké prekvapenie si skrátil svoju dlhú sivo-bielu bradu takmer o polovicu. „A ideme sa zabávať."

„Chcel si ma vidieť? Deje sa niečo?" opýtala som sa, predstupujúc pred neho. Nia nasledovala Tyru k stolu, ale ako prechádzala, pohladila Rylanda po ramene a milo sa na neho usmiala.

„Všetko je v najlepšom poriadku, ale máš pravdu, chcel som ťa vidieť."

„Chýba ti moja spoločnosť, čo? S toľkými hosťami naokolo sme sa od príchodu ani nevideli." Za čo som bola z jednej strany rada. V hlave mi stále vŕtali slová mojich priateliek z poobedia a tak som si nahovárala, že bude lepšie, ak si dám od Rylanda odstup. „Vlastne... nemala som ti ani kedy dať darček."

„Hovoril som, aby si mi nič nekupovala."

„Hovoril, ale ja sa rada riadim podľa vlastnej hlavy. Navyše už minule som ti vravela, že mám pre teba niečo veľmi špeciálne," odvrkla som s úškrnom a z pravého vrecka na sukni vytiahla malú čiernu škatuľku s prsteňom. „Všetko najlepšie, Ryland." Váhavo, ale predsa len som ho objala a pobozkala na obe líca. K blahoželaniu medzi priateľmi to proste patrilo. Ja som za týmto gestom neskrývala nič iné, žiadne postranné úmysly.

Zvedavo nadvihol obočie, prechádzajúc palcom po okraji škatuľky. „Maličkosť?"

„Veď sa pozri sám." Napäto som sledovala ako škatuľku otvoril a po prvé zočil dnu uložený zlatý prsteň.

„Prečo mám pocit, že nejde len o obyčajný prsteň?"

„Lebo nejde. Aha..." Opatrne som ho vybrala, ukazujúc jeho pravú podobu. Z obyčajne pôsobiacej zlatej obrúčky sa zrazu stalo päť samostatných kruhov – telo prsteňa a štyri kruhy tvoriace samotnú armilárnu sféru. „Padol mi do očí takmer okamžite, musela som ho pre teba vziať."

Sféru si odo mňa vzal, prezerajúc si ju s radosťou v očiach. Pery mu pritom pohrávali v úsmeve, ktorý viditeľne ukrýval nadšenie malého chlapca. „Nikdy som nič podobné nevidel. Je to krásne." Ukazovákom jemne prešiel po symboloch vyrytých v jednotlivých obručiach, predstavujúcich základné kružnice oblohy. „Nebeský rovník, ekliptika, poludník a horizont."

„Podobné prstene sa nosili v šestnástom storočí," poznamenal Johan, ktorý sa ako tieň vynoril spoza Rylanda a nazrel mu ponad plece. „Šikovná vecička, ale funkčná len ako módny doplnok. Do tvojej kolekcie však akurát, povedal by som." S týmito slovami sa opäť vrátil ku stolu, za ktorý si už posadali dievčatá.

„Veľmi ti ďakujem, vážne som nič podobné nečakal."

„Tak nech ti dobre slúži." Vrelo som sa usmiala, cúvajúc ale pritom z jeho dosahu. Chcel ma na poďakovanie objať, rovnako ako mnohokrát predtým, ale zrazu mi to vôbec neprišlo prirodzené a vhodné.

S očami zahanbene sklonenými k zemi som sa radšej vydala k stolu a dievčatám s Johanom. Za Rylandom som sa ani neobzrela, bolo to zjavne lepšie. Beztak som cítila dusnú a mierne napätú atmosféru v celej miestnosti. Tmavé karmínové steny pôsobili stiesňujúco, pričom ale sklená kupola nad našimi hlavami dodávala pocit neobmedzeného priestoru. Vďaka tlmenému svetlu sviečok v celej miestnosti bolo jasne vidieť tmavú nočnú oblohu nad našimi hlavami. Prežarovalo ju len mesačné svetlo ťahajúce sa z ľavej strany. Do niekoľkých minút sa mesiac dostane priamo nad nás.

„Komunikovala si niekedy so záhrobím?" zisťovala Nia. Medzi ňou a Tyrou boli dve voľné miesta, pričom z druhej strany medzi nimi sedel Johan. Viac stoličiek tu nebolo, len pre nás piatich.

„Nie, nikdy som to neskúšala," odpovedala som. Ryland medzitým zaujal miesto vedľa Tyry, nechávajúc mi tak stoličku medzi ním a Niou. „Ale som si istá, že ma povediete správnym smerom." Nemala som dôvod im neveriť, hoci polovicu svojej spoločnosti som, okrem dneška, stretla jediný raz v živote.

Zaujala som miesto medzi nimi, čakajúc čo sa bude diať ďalej. Niekoľko minút v sme za príjemného mlčania hľadeli jeden na druhého, zatiaľ čo sa na kraji stola, najbližšie k Johanovi, slabučko trepotali plamene sviečok. Vedela som, že Ryland netrepal do vetra a komunikáciu so záhrobím myslel vážne. Nemyslela som si ale, že pošle po mňa, aby som pri tom vyslovene bola prítomná.

Lichotilo mi to. Chcela som tu byť.

Možno dokonca nadviazať spojenie s niekým konkrétnym, ak dostanem na to šancu.

„Ak ste všetci pripravení, môžeme ísť na vec," prerušil ticho Johan, naťahujúc obe ruky za planžetou, ktorá neodmysliteľne patrila k doske. Dotkol sa jej ukazovákmi a prostredníkmi. „Dúfam, že všetci máte nejaký talizman na ochranu." Ryland, Nia a Tyra prikývli takmer okamžite. Jeho temné, tieňmi zaliate oči teda pristáli na mne. „Clio..."

Pravá ruka mi vyletela ku krku – k môjmu kryštálovému prívesku s netopierom. „Nosím ho skoro stále, dostala som ho ako talizman pre šťastie."

„V poriadku, poslúži." V duchu som poďakoval Michaelovi. „Najprv len skúsime, či máme šťastie na nejakú zblúdilú spoločnosť. Zatiaľ si premyslite, či chcete hovoriť s niekým konkrétnym, máme len obmedzené množstvo pokusov."

„Ja by som potreboval s niekým hovoriť," šepol Ryland, zasúvajúc si pramene vlasov za pravé ucho. Mal v ňom viac náušníc než inokedy. „Ak to nikomu z prítomných nevadí." Prebehol pohľadom po nás, ale na nesúhlas nenarazil.

Johan nás vyzval, aby sme opakovali po ňom. Všetci sme teda natiahli obe ruky, dotýkajúc sa planžety oboma ukazovákmi a prostredníkmi. Sedeli sme v kruhu, presne ako sme aj mali. Našimi telami sme vytvorili magický kruh, posvätný priestor s veľkou koncentráciou mágie a naše bezpečné miesto. „Koncentrujte sa, inak sa nám nepodarí otvoriť astrálnu bránu." Bez nej by sa nám nepodarilo kontaktovať duše z druhého sveta a naša snaha by vyšla navnivoč. „A hlavne zachovajte pokoj, nemá sa nám čo stať."

Nedôverčivo som pokrčila obočím, ale pod jeho prísnym pohľadom som sa okamžite prestala mračiť a čo najviac si vyčistila myseľ. Nesmela som sa teraz zaťažovať ničím zbytočným, len by som uškodila seba a hlavne ostatným. Zabudla som na svoje problémy, na pochybnosti ohľadne človeka sediaceho po mojom boku a hlavne na Michaela. Hoci bol mojim útočiskom, všetky myšlienky spojené s ním by ma rozptýlili.

Prižmúrila som oči, zhlboka sa nadychujúc vzduchu plného vône vosku a akejsi neidentifikovateľnej vône. Kadidlo alebo vonná tyčinka. Tie sa používali na očistenie miestnosti pred začiatkom seáns. „Ak chce niekto z vás odísť, urobte to teraz. Nechcem, aby ste následne od stola vstávali. Rozhodne nie bez toho, aby ste ma vopred upovedomili." Sťažka som preglgla, sústreďujúc sa na váhu kryštálu okolo môjho krku. Zrazu pôsobila omnoho uisťujúcejšie než kedykoľvek predtým. „Prítomné duše, prihováram sa Vám v mene nás všetkých," prehovoril zrazu Johan rozhodným hlasom. Na sekundu mi pripomenul mladého Leviho, ktorý viedol rituál minule v redakcii. „Radi by sme vedeli, kto presne nám robí spoločnosť."

Prsty na planžete sa mi mierne triasli – od napätia, očakávania aj strachu. Vzduch naokolo nás sa stával neprirodzene dusným, akoby sviečky horeli na každom voľnom kúsku, nielen v jednom vysokom svietniku. Steny ani podlaha neburácali pod tónmi hlasnej hudby z baru. Akoby sme vôbec neboli v rovnakej budove, ale niekde v pustatine, uprostred dokonalého pokoja a prázdnoty. Niekde na rozhraní reality a snu, života a smrti.

Tyra ako prvá narušila pokoj, keď vydesene zhíkla sotva sa ukazovadlo pohlo. Ja som doň nestrčila a bola som si viac ako istá, že ani nikto iní pri stole. „Pokoj," šepla jej Nia. Ona sama držala tuho privreté očí, hoci na tvári sa jej rozlieval blažene pokojný výraz. V jemnom svetle sviečok pôsobila jej čokoládová pokožka ešte jemnejšie a žiarivejšie.

Ukazovadlo sa znova pohlo, mieriac rovno na symbol mesiaca v pravom hornom rohu. Tak sme bez ďalších otázok a čakania vedeli, že máme dočinenia so zlým duchom. V takomto prípade bolo najlepšie sa s duchom rozlúčiť, poďakovať mu za čas a následne presunúť planžetu na slovo dovidenia dole v prostriedku dosky.

Johan konal akoby mi čítal myšlienky. „Tvoje meno síce nevieme, ale ďakujeme, že si sa s nami spojil. Veľmi si to vážime a nebudeme ťa dlhšie oberať o čas. Dovidenia." Než som sa nazdala, posunul ukazovadlo na slovo rozlúčenia. V momente ma striaslo, akoby sa teplota v miestnosti výrazne zakolísala.

„Aj som čakala, že dopadneme takto," zašomrala Tyra, odtiahla ruky a frustrovane sa oprela na drevenej stoličke. Obtočila si okolo pravého ukazováka ružový prameň vlasov, vyčítavo pritom prebodávajúc Johana pohľadom. Akoby to bola nejakým bizarným spôsobom jeho vina.

„Už minule som ti povedal, aby si túto negativitu nechávala za dverami a neprinášala ju sem. Kazíš auru nám všetkým."

„Ja?" opýtala sa posmešne. „Nie je na vine ten, čo sa s dušami spája? Povedala by som, že skôr ty si plný negatívnej energie, ak sa na nás lepia samí zlý duchovia."

Ryland mal pre ňu odvekú slabosť, predsa len bola členom jeho tímu od založenia časopisu. Práve v tej chvíli po nej ale nepozeral dvakrát láskavo. Bolo vidno, že v tomto prípade držal stanu s Johanom. „Možno by bolo lepšie, keby sa ideš nadýchať čerstvého vzduchu," prehovoril k nej napokon, prepletajúc si prsty oboch rúk.

„Skôr si pôjdem dať panáka." Už aj vyskočila na nohy, páliac von dverami akoby ju niekto smrteľne urazil.

„Ja sa toho vzduchu ale nadýchať pôjdem." Johan odišiel snáď ešte rýchlejšie.

Zmätene som pozrela z Nie na Rylanda. „Vrelo to medzi nimi celý večer, čudujem sa, že vydržali až doteraz," prehovoril nakoniec, skladajúc si tvár do dlaní.

Nia sa takmer okamžite postavila z miesta, podišla k nemu a položila mu ruky dozadu na plecia. „Prinesiem ti niečo?" prstami pravej ruky mu vošla do vlasov, uhládzajúc každý odstávajúci pramienok na svoje miesto. Už minule vo mne jej správanie vzbudilo otázky, ktoré sa teraz ešte zdvojnásobili. Chovala sa k nemu priveľmi láskavo na to, aby medzi nimi nebol hlbší a dôvernejší vzťah. V niektorých jej gestách bolo vidno rovnakú nehu, akú som poznala z vlastného vzťahu.

„Nie, ďakujem." Ryland otočil hlavu, prekrývajúc pravou rukou tú jej. Pripadala som si tam nadbytočná, ako votrelec. „Zostala by si? Budem potrebovať pomoc."

„Samozrejme," uistila ho.

„Ja asi..." začala som opatrne, ale Rylandove oči sa na mňa upriamili skôr, než som dokončila alebo sa pohla z miesta. „Nechcem vám tu prekážať, asi sa vrátim nájsť Amber a Dayshu."

Načiahol sa za mnou, berúc ma za ruku. „Zostaň, prosím. Trojica je lepšia ako dvojica. Bude to bezpečnejšie."

„Čo konkrétne?"

„Musím hovoriť s niekým konkrétnym. So svojou prastarou mamou... spred niekoľkých storočí, aby som bol presnejší."

„Aha..." Bolo jediné, čo zo mňa vyšlo. Prišla som si pri tých slovách nesvoja, akoby chcel odo mňa niečo nepredstaviteľné. Pritom išlo presne o to, čo sa udialo len pred chvíľou. Akurát bez dvoch zúčastnených. „Ryland, mohla by som..." začala som bez premýšľania. Kým som si uvedomila, čo vlastne chcem povedať, bolo neskoro. Pozornosť oboch sa upriamovala na mňa. Čakali, čo mám na srdci. „Napadlo mi, či by som mohla s niekým hovoriť. Ak vám to teda, samozrejme, neprekáža." Chcela som to, podvedome som sa na to posledné dni pripravovala. Nemyslela som si však, že to aj skutočne nahlas vyslovím. Môj rešpekt pred svetom mŕtvych pretrvával. Nazrieť za jeho hranice preto, že hľadám úplného cudzinca, mi prišlo sebecké.

„Hľadáš niekoho konkrétneho?" zisťovala Nia.

Prikývla som. „Veľmi konkrétneho." Natoľko konkrétneho, až ma z toho mrazilo. Pred očami som videla jeho tvár v tej tenučkej knižke, jeho prenikavý pohľad a jazvy vykúkajúce spod rozopnutej košele. „Nie je problém, ak som tú osobu nikdy nestretla, však?"

„Nie, vôbec nie. Ak je s nami duch ochotný komunikovať, postačí nám vedieť jeho alebo jej meno."

„Jeho." Nech bol Tiberius Algarotti skutočne ktokoľvek, teraz som mala jedinečnú šancu to zistiť. Možno ak získam odpovede, zabudnem na celú kauzu a nebudem sa ňou už nikdy zapodievať. Tak či tak to bola len strata času. Michael na nejakého šarlatána už zjavne úplne zabudol. A kto vie, keby nebolo dneška a nemala som túto možnosť, zjavne by som ho z mysle už vypustila.

„Koho hľadáš?" opýtal sa Ryland, kým Nia obišla stôl a posadila sa naproti nám. Tiež som sa posunula o jednu stoličku ďalej, aby sme opäť vytvorili aspoň približný kruh. „Niekoho z rodiny?"

„Nie. Je to jeden človek z minulosti, vraj zomrel v roku 1918." Čo ale nebolo potvrdené. Kniha nikde neuvádzala presný dátum, nejakú príčinu smrti či miesto posledného odpočinku. Ak aj existovali nejaké konkrétne dôvody, ktoré by nasvedčovali, že v tom roku skutočne zomrel, boli rozpísané zjavne na chýbajúcej dvojstrane. „Mala by som na neho niekoľko otázok."

„Odkiaľ toho človeka teda poznáš? Ak hovoríš, že nie je z tvojej rodiny..."

„Z knihy šarlatánov, ktorú som si požičala nedávno. Brala som odtiaľ nejakú inšpiráciu do toho článku o mágii a liečení."

„Ako sa volá?"

Sťažka som preglgla, berúc medzi prsty pravej ruky kryštálový prívesok. Jeho váha pôsobila veľmi uisťujúco. „Tiberius Algarotti."

„Algarotti?" Zahryzla som si do vnútornej strany líci, až to poriadne zabolelo. „Akože Michaelov predok?" Z nejakého dôvodu sa mu zatriasol hlas, čo si všimla aj Nia. Okamžite od dosky pozrela na neho s obavami v očiach. „Nerob to, prosím ťa, nerob to."

„Ryland!" napomenula ho vážnym hlasom. Nikdy by mi nebolo napadlo, že krehko pôsobiaca žena ako ona dokáže takto rozhodne prehovoriť. „Myslím, že by si nás tu mal nechať osamote, bude to tak lepšie." Zahniezdil sa na stoličke, akoby sa skutočne chcel postaviť a odísť. Len preto, že mu to Nia nakázala.

„Nie!" vyhŕkla som. „Prečo to nemám robiť? O čo ide?" Už beztak som z toho celého nemala dobrý pocit. Jeho zvláštne chovanie vo mne len živilo vzrastajúci nepokoj.

S pohľadom upretým do prázdna za mojim chrbtom mávol rukou. „Nie je múdre kontaktovať podobné osoby, preto."

„Choď, ja ho sem bezpečne dovediem, ak si to Clio skutočne praje. Zvládnem to, nebude to po prvé." Nia veľavýznamne nadvihla obočie, sústreďujúc pozornosť výhradne na mňa. Pobádala ma k odpovedi, k potvrdeniu jej slov. Ja som si však akoby zrazu prehltla jazyk. „Veríš mi, nie?"

„Nikdy si mi nedala dôvod pochybovať," odpovedal Ryland, konečne odvracajúc pohľad. Po očku som sa obzrela za seba, rovno na stenu, kam tak uprene pred chvíľou hľadel. Okrem nepreniknuteľne tmavého tieňa tam ale nebolo nič.

„Záleží teda už len na tebe, Clio."

Strhla som sa pri počutí svojho mena. „Čože?"

„Ak s ním chceš hovoriť, viem ti to zabezpečiť. Musíš si ale byť naozaj istá tým, čo robíš a čo sa ho chceš opýtať."

„Áno, viem." Nikdy by som sa s duchom nezahrávala. Tak primitívne druhy zábavy som neuznávala ani náhodou. „Chcem s ním hovoriť." Dala som do tých slov všetku odvahu, ktorá vo mne bola. Nemala som predsa čo stratiť. „Nepotrvá to dlho," ubezpečila som ju, v skutočnosti tie slová ale smerujúc skôr na Rylanda.

Obe sme na neho pozreli, no jeho jedinou reakciou bolo, že sa otočil na päte a odišiel rovnako ako Tyra a Johan. Poznala som ho však už dosť dobre na to, aby mi neunikli nevypovedané slová v jeho očiach.

„Vráť sa už teraz na svoju stoličku, aby sme si boli naproti." Poslúchla som, presúvajúc sa na svoje pôvodné miesto. Ruky k ukazovadlu som načiahla až keď tak urobila Nia. Do tváre sa jej vrátil blažený pokoj, hoci tiene tancujúcich plameňov mohli túto skutočnosť veľmi ľahko skresliť. „Sústreď sa, dýchaj a hlavne žiadnu paniku. Neublíži nám."

„Budeš hovoriť ty?"

„Áno, zavolám ho a keď si budem istá, že je to bezpečné, tak sa môžeš pýtať."

Nezostávalo mi teda nič iné, ako znova prižmúriť oči a čo najúčinnejšie upokojiť svoju myseľ. Myšlienky sa v nej divoko prelievali zo strany na stranu, ale ani jedna z nich sa nezdržala viac ako sekundu. Preblysla, okamžite ju striedala ďalšia. Takto dookola a dookola, až sa zrazu všetky minuli. Až som sa sústreďovala jedine na dýchanie a vnemy naokolo seba - ticho, temnotu a ladne sa hýbajúce plamene sviečok. Cítila som, že tu bola so mnou Nia, ktorej ruky ako prvej ožiaril jasný mesiac v splne. Len o minútu neskôr sa posunul ešte o kúsok, vrhajúc jasné svetlo aj na moje ruky a rovno celý stôl s doskou naprostred. Mierne som nadvihla viečka, nachádzajúc miestnosť naokolo nás úplne premenenú. Kúpala sa v striebornej žiare nebeského telesa, ktoré sa v celej svojej kráse ligotalo nad našimi hlavami, nad sklenou kupolou. Magický modrý spln nám predával svoju vzácnu energiu, napĺňajúc ňou nás obe a všetko naokolo.

„Tiberius Algarotti, zo sveta živých ťa v túto noc volám s prosbou o malé množstvo tvojho času. Je tu niekto, kto by sa ťa potreboval na niečo opýtať. Ak si, samozrejme, ochotný počúvať a komunikovať." Všetku pozornosť som sústredila do ukazovadla pod našimi prstami, ktoré sprvu zostalo nehybné. Znova som pootvorila oči, sledujúc Niu ako pokojne čaká. Zdalo sa, že už-už sa chystá znova prehovoriť, keď planžeta divoko vystrelila na symbol mesiaca. Presne ako predtým.

Dych sa mi zasekol v hrdle.

„Tiberius? Hovorím s tebou?" opýtala sa. Ukazovadlo sa však ani nehlo. Akoby pred chvíľou išlo len o úplnú náhodu. „Prehovor na neho ty," zašepkala zrazu. „Skús to."

Váhavo som pootvorila ústa, nútiac hlasivky k spolupráci. Každá bunka v mojom tele mi hovorila, aby sme skončili. Mesiac predsa značí zlého ducha. S tými sa mal človek okamžite rozlúčiť. Ak sme však už začali... „Tiberius, to ja s tebou potrebujem hovoriť. Mohol by si mi dať vedieť, či si to naozaj ty?" Nič. Žiadny pohyb a žiadny zvuk. V ušiach som počula akurát splašený tlkot vlastného srdca. „Narodil... narodil si sa v roku 1883 vo Florencii a vyrastal následne v Benátkach?" opýtala som sa o niečo hlasnejšie. O to viac ale bolo počuť každé zaváhanie.

Duchovi to však zrejme imponovalo. Ukazovadlo sa presunulo smerom k symbolu slnka v druhom rohu dosky. Zastavilo na krátkom slovíčku áno.

„Tiberius... mal si syna?" Ukazovadlo zostalo ležať bez pohybu. „Prosím, potrebujem to vedieť. Mal si syna? Syna menom Adriano?" Nechcela som znieť dotieravo ani priveľmi zúfalo. Podľa Rylanda duchovia podobné emócie ľahko vycítia a môžu zneužiť. „Alebo brata, ktorý mohol mať syna?" Pokúšala som sa spomenúť si na všetko, čo som o ňom čítala, rovnako ako na informácie, ktoré som našla neskôr na internete zviazané s ich priezviskom. „Tiberius, hovorí ti niečo meno Ambrose Algarotti? Poznal si ho?" O ňom som sa dočítala najviac, prišlo mi logické spomenúť práve jeho meno, hlavne ak zomrel približne v rovnakej dobe.

Napäto som čakala na nejakú formu odpovede. Miesto nej sa však miestnosť naplnila našim krikom, keď nám ukazovadlo vyletelo spod prstov a narazilo do steny. Doska ho veľmi rýchlo nasledovala. Vyletela vysoko nad naše hlavy, div neprerazila sklenú kupolu. Na stôl sa zniesla ako tmavý tieň v mesačnom svetle, no sotva dopadla, vzbĺkla plameňmi sviečok zo svietnika, ktorý sa na ňu zvalil. Nia bola okamžite na nohách, zatiaľ čo ja som sedela ako prikovaná. Oči som vyvaľovala na plápolajúci oheň.

„Choď, rýchlo!" sykla Nia, berúc z Johanovej stoličky jeho sako. Hodila ho na horiacu dosku, pokúšajúc sa uhasiť oheň. „Nepočula si ma?! Choď!" skríkla znova. Behom sekundy som bola na nohách a cúvala v tme a mesačnom svetle k dverám. Oči od stola som ale odtrhnúť nedokázala. S roztrasenou rukou som nahmatala kľučku a vycúvala von.

V bare do mňa narazilo neskutočné dusno, až sa mi zatočila hlava. Privrela som za sebou dvere akoby nič, opierajúc sa o stenu vedľa. S vytreštenými očami a pravou rukou zvierajúcou kryštál som sa oprela o stenu a sústredila sa jedine na dýchanie. Pred sebou som ale stále videla tých niekoľko sekúnd, letiacu planžetu a horiacu dosku. Nikdy som neverila, že komunikácia s druhým svetom môže dopadnúť takto. Takéto udalosti sa stávali len vo filme, nie realite. V nevydarených podkladoch pre horory, ktoré v konečnom dôsledku každý len skritizuje.

Niečo mi šepkalo, aby som sa vrátila a skontrolovala, či je Nia v poriadku, ale nedokázala som ku kľučke ani vystrieť ruku. Celá som sa triasla tak silno, až ma napínalo na vracanie a tak som sa neistým krokom vybrala cez dav nič netušiacich hostí do bezpečia záchodov. Pili, tancovali a spievali, úplne nevedome ohľadne všetkého, čo sa pár sekúnd dozadu stalo. Kým ja som pred očami stále videla plamene, oni videli akurát tak neónové svetlá a tanečný parket. Než som vošla na toalety, obzrela som sa ponad plece a zrazu našla Niu. Nepozerala mojim smerom, ale beztak bolo vidno jej strachom pokrivenú tvár. Bol pri nej však Ryland, držal ju v náruči a usilovne sa obzeral naokolo seba.

Zjavne hľadal práve mňa.

Bez otáľania som vošla, padla do prvej voľnej kabínky a zamkla za sebou dvere.