Clio

Späť v Bostone nás vítal mimoriadne chladný záver roka. Ulice boli plné snehu, ľadu a námrazy, ktoré v New Yorku akosi chýbali. Úprimne ma včera cestou domov prekvapilo, že sa sneh za posledné dva dni stihol roztopiť skoro úplne. Tu nám ale počasie všetko vynahradilo aj s úrokmi.

„Dokedy tu ešte budeme postávať?" opýtala som sa, pevnejšie pritom stískajúc Michaelovu ruku. Vietor sa do nás od chrbta zapieral už niekoľko minút. Pomaly bolo nemožné potlačiť trasenie celého tela. „Za chvíľu asi zmrznem."

Michael bez slova prikývol, na chvíľu mi pustil ruku, utrel si spotenú dlaň do nohavíc a znova si preplietol so mnou prsty. Bola som nervózna, ale on snáď ešte desaťkrát viac. Zdalo sa, že návrat k rodičom ho stresoval omnoho viac než správy o nečakanom otcovstve.

„Mikey..."

„Hneď ideme," dostal napokon zo seba. Zhlboka sa nadýchol chladného vzduchu a obrátil pohľad ku mne.

„Možno sme mali zostať ešte dnes doma."

„Nie, to nie. Skôr sme tu mali byť už včera." Nesúhlasne som pokývala hlavou. „Odišli sme bez slova, niekoľko dní sme sa vôbec neozývali, potom sme im napísali pár chabých výhovoriek..." Nadýchol sa na pokračovanie, ktoré ale neprišlo.

„Potrebovali sme stráviť chvíľu osamote."

„Ale rodičia..." Znova som pokývala hlavou a predstúpila pred neho. Pohladila som ho po líci a potom ho nežne pobozkala na pery. Kalifa, ktorému spod jeho kabátu trčala len hlavička, som poškriabala medzi uškami.

„Dýchaj, všetko je v poriadku, láska." Pravou rukou som ho objala a oprela si hlavu o jeho rameno. Pár minút sme ešte mohli obetovať, najmä ak to potom celé zvládne s trocha chladnejšou hlavou. „Prídeme dnu, zvítame sa a chvíľku sa budeme určite všetci len vzájomne na seba usmievať. A potom to celé nejako vysvetlíme."

„Veľmi ochotne pomôžeme." Obaja sme sa preľaknuto otočili za hlasom. Bratia postávali len kúsok od nás. „Ak nám to teda dovolíte," dodal Tiberius s cigaretou medzi zubami.

Ambrose vedľa neho postával s rukami vo vreckách kabáta a súcitne sa nás hľadel. „Samozrejme, je to na vás. Svojich rodičov poznáte najlepšie," povedal s uisťujúcim úsmevom.

„Možno šoková terapia by bola najlepšia," navrhol šarlatán.

„Tiberius, môj otec je po mozgovej príhode. Vážne nechcem, aby kvôli tebe dostal ďalšiu," zamrmlal Michael otrávene. Nevyzeralo to, že by sa ich prítomnosti potešil, skôr naopak. Bral ich ako ďalšie bremeno.

Tiberius nad jeho slovami mávol rukou. „Už zas úplne zbytočne privolávaš pohromu." Škaredo som sa na neho zamračila, aby okamžite prestal. „Dobre, dobre..." Obranársky zdvihol ruky a žmurkol na mňa.

„Mali ste dostatok času porozprávať sa?" opýtal sa Ambrose, aby odľahčil situáciu. Obaja sme takmer naraz prikývli. „Tak v tom prípade gratulujem."

„Ďakujeme," odvetila som za nás za oboch. „Vážim si, že ste mu to nepovedali len tak medzi rečou a nechali to na mňa." Trocha ma prekvapilo, keď Ambrose podišiel bližšie s roztvorenou náručou. Objatie k následnej gratulácii ale padlo viac ako dobre.

„Budete skvelí rodičia," uistila ma a pohladil po chrbte. „Hlavne si dávaj na seba čo najlepší pozor. Hovorí sa, že tehotenstvo nie je choroba, ale..."

„Chápem, jasné." Stať sa mohlo priveľa vecí. Jeho vlastný život bol toho dokonalým a o to smutnejším príkladom.

„Mike..." oslovil ho trocha neisto a vystrel k nemu ruku, sotva ma pustil z objatia. Michael zaváhal, ale jeho ruku a úprimnú gratuláciu prijal. „Verím, že budete v poriadku, pôjde ti to. Hlavne neprijímaj otcovské rady od môjho brata."

„Ani keby je posledným človekom na svete," uistil ho.

Tiberius si odfrkol a vytiahol spomedzi zubov nezapálenú cigaretu. „Bez chyby nie som, ale moje city urážať nemusíte. Hlavne po tom, čo sme si prežili posledné týždne."

Michael už-už otváral ústa, keď sa dvere na dome otvorili. Všetci štyria sme sa k nimi otočili a našli tam postávať Marciu. „Videla som vás cez kuchynské okno," vysvetlila a zaprela sa do rámu dverí. „Čakáte na pozvanie dnu?"

„Snažíme sa odvrátiť neodvratné," odvetila som a vykročila k nej. Nebola som si istá, ako bude reagovať na objatie, ale nakoniec to bola ona, kto skočil okolo krku mne. Viditeľne jej odľahlo, že nás opäť vidí. Koniec koncov... mala tu v Amerike len nás.

„Nikto vám hlavu neodhryzne. Budú radi, že ste konečne späť."

„Predpokladám, že sa potešia len im dvom," zamrmlal Tiberius a prebehol po nej pohľadom. Už minule ňou viditeľne opovrhoval, lebo z neho nešla spadnúť na zadok. To muselo zraniť jeho city.

„Úprimne? Tiež by som sa netešila vo svojej domácnosti duchom."

„Nevieš o čo prichádzaš."

„Zjavne o veľa." Silene sa na neho usmiala a Michaela objala rovnako vrelo ako mňa. Najväčšmi ju však potešil Kalif, ktorého vytiahla spod jeho kabáta. Kocúrik ju spoznal okamžite a ľavou labkou sa opatrne zahnal po jej líci.

Michael stále váhal, ale keď som ho vzala za ruku a potiahla dnu, neprotestoval. Bratia nás nasledovali, ale zrazu sa odvaha vytratila aj z ich tvárí. Došlo im, že vkročili na neznáme územie – aj napriek tomu, že tu už niekoľko hodín strávili. Teraz ale nebol v hre len rozhovor v Michaelovej starej izbe. Predstúpiť pred našich rodičov už bolo o niečom inom.

„Vediem vzácnych hostí!" zakričala Marcia a s Kalifom v náruči sa pobrala napred.

„Bude to v poriadku," šepkal som Michaelovi a rýchlo si ešte na chvíľu našla jeho pery. Bolo mi ho v tej chvíli hrozne ľúto – do tváre bol bledý ako sneh za dverami. „Sú to predsa naši rodičia."

„Veď práve," odvetil a pomohol mi vyzliecť si kabát.

Ľavá dlaň ma už vôbec nebolela za čo mohol vo veľkej miere Michael. Včera, po odchode mojej priateľky, sa mi ešte chvíľu venoval za využitia svojho rodinného daru. Dokonca bez môjho požiadania – chcel to skrátka skúsiť. Ja som bola len rada. Rovnako ako za celý priebeh dňa. Oddýchli sme si, boli sme konečne spolu a ja som uzavrela veľmi dôležitú vec. Nečakané ranné stretnutie s Amber síce začalo hocijako, ale v lepší koniec som ani dúfať nemohla. Bolo mi ľúto, že v odchode videla jedinú šancu, ale úprimne som jej priala len to najlepšie. Aby bola konečne šťastná a našla samú seba.

„Clio..." oslovila ma zrazu mama.

Prekvapene som sa k nej obrátila a vyčarila čo najúprimnejší úsmev. „Ahoj, mami. Tak sme konečne späť." Neistým krokom som k nej podišla a objala ju. Netušila som, čo od nej čakať. Mama okolo mňa ruky ale ovinula tak silno, že ma skoro zaškrtila.

„Naomi, prosím ťa..." oslovil ju Michael. „Opatrne, nerozpuč ju." Nežartoval, jeho hlas bol smrteľne vážny. Dnes sa už od rána pohyboval okolo mňa omnoho opatrnejšie. Akoby sa odchodom z nášho bytu zmenilo celé jeho premýšľanie o mojom tehotenstve, ktoré ešte včera bral omnoho ľahšie a radostnejšie.

„Obaja by ste si zaslúžili rozpučiť, synček," prehovorila zrazu Eni, ktorá sa vynorila spoza mojej mamy. Na tvári mala rovnako neutrálny výraz. Nevyzeralo to, že sa hnevali. Od radostných úsmevov ale mali na míle ďaleko. „Čo mal tento odchod znamenať? Nechali ste nám tu zdrap papiera a potom sa neozvali rovno niekoľko dní. Nedvíhali ste telefón, neodpisovali na správy..."

„Všetko vysvetlíme, Eni. Poďme si sadnúť, nehulákajme tu na seba medzi dverami."

„Ja na nikoho nehulákam, Clio. Teda aspoň zatiaľ," odvetila ostrým tónom.

„Mama!" zahriakol ju Michael. „Clio má pravdu, poďme si sadnúť."

„Poďte, poďte..." zavolal na nás Matteo z obývačky.

Snáď ešte nikdy som u nich v dome necítila takéto napätie. Vždy sme sem chodili nabrať energiu a radosť do života. Teraz sme prišli ako na popravu. Do obývačky som vchádzala ako posledná. Ponad plece som sa obzrela ku dverám, bratia tam ale neboli. Rozhodli sa nám dopriať čas na spracovanie našich.

„Ahoj, Matteo," pozdravila som ho čo najradostnejšie a zohla sa k jeho obľúbenému kreslu, aby som ho objala. Snáď on sa z nášho návratu tešiť najviac.

„Pokúsim sa vás ochrániť pred našimi rozzúrenými ženami, ale takisto chcem počuť veľmi dobré vysvetlenie."

„My sa vám ho pokúsime dať," uistila som ho a pohladila ho po pleci.

Klesla som na sedačku vedľa Michaela, ktorý ma okamžite vzal za ruku. Snažil sa dýchať pokojne, ale každou chvíľou mal zjavne bližšie ku kolapsu. Preto som sa slova ujala radšej ja. Oči som upriamila na svoju mamu, ktorá zaujala miesto v kresle naproti mne.

„Je tu viac vecí, ktoré by sme s vami potrebovali prebrať." Pevnejšie som stisla ruku môjho snúbenca, ktorý sa palcom pohrával s mojim prsteňom. Aspoň tak možno lepšie držal nervy na uzde. „Ja vlastne ani neviem s ktorou začať. Jedna je pomerne jednoduchá, druhá o niečo komplikovanejšia."

V rýchlosti som prebehla pohľadom po všetkých. Dokonca Marcia sa zdala prekvapená, že máme viac noviniek. O bábätku zatiaľ netušila, nedali sme jej vedieť dopredu.

„Tak začnite teda tou jednoduchšou," navrhol Matteo, aby rozbil nepríjemné napäté ticho.

Zhlboka som sa nadýchla: „Som tehotná."

„Spoznal som svojho mŕtveho prastarého otca a jeho brata," povedal Michael v rovnakej chvíli. Prekvapene sme po sebe strelili pohľadom a obaja vybuchli do smiechu, ktorý trval snáď aj niekoľko minút. Ostatní zatiaľ nechápavo pozerala po sebe a snažili sa rozlúštiť, čo sme povedali. Eni náš záchvat smiechu sledovala s asi najväčšími obavami.

„Dobre, tak teda ešte raz," povedala som stále lapajúc po dychu. „Michael spoznal svojho sto rokov mŕtveho prastarého otca a jeho brata."

„Clio je tehotná."

Ďalší záchvat smiechu na mňa prišiel tak rázne, až som sa chvíľu nedokázala ani nadýchnuť. Najhoršie bolo, keď som sa pozrela na Michaela, ktorý bol do tváre pomaly červený ako rak. Po nejakej nervozite nezostali ani najmenšie stopy. Smiali sme sa ako úplní blázni, ktorých nik naokolo nechápal. Jedine Marcia sa kde-tu kŕčovito usmiala.

„Bože, vy dvaja ste úplne nemožní."

„PREBOHA!" zhíkla Eni, keď sa otočila za hlasom. Smiech nás prešiel hneď, ako sme uvidela Tiberia. Chrbtom sa opieral o stenu, ruky mal založené na hrudi a pery skrútené vo svojom typickom pošahanom úškrne. „Kto ste?!"

„Tiberius Algarotti, veľmi ma teší. Som Michaelov prastarý otec." Ladným krokom podišiel k Eni, vzal ju za pravú ruku a pobozkal ju na hánky. Samozrejme, nezabudol si predtým sňať cylinder z hlavy. „Vy budete zjavne jeho mama. A tým pádom..." Otočil sa na Mattea, ktorý na neho hľadel rovnako zhrozene ako jeho žena. „Ahoj, vnúčik."

„No to si tomu dal," zamrmlal Marcia s Kalifom v náruči.

„Ale buď ticho, ty sa tomu nerozumieš!" zahriakol ju.

„Mám rovnakú taliansku krv a hoci sa o nás hovorí, že máme radi drámu, ty ju vyhľadávaš až prehnane často."

„Ako som hovoril, nerozumieš sa tomu, takže pšššt!"

„Hej!" zahriakla som ich oboch. „Ak ste si nevšimli, tak..."

„Clio, keby to nechám na vás, tak sa smejete ako sfetovaní ešte aj zajtra. Chápem, ste nervózni, tak prijmite moju pomoc." Povzbudivo pobúchal Mattea po pleci a potom sa otočil k mojej mame. Obdaril ju rovnako šarmantným úsmevom a pobozkal ju na hánky ako skutočný džentlmen. „Veľmi rád všetko vysvetlím."

„Alebo ešte viac všetko zamotáš."

„PREBOHA!" zvýskla Eni znova a ukázala na Ambrosa, ktorý prešiel pod dreveným oblúkom vedúcim z chodby. „Oni sú dvaja!"

„Tak hovorili sme prastarého otca a jeho brata," zamrmlal som potichu. Ako som však skláňala hlavu, zachytila som mamin pohľad zastretý slzami. „Počula si, čo som povedala ako prvé?" opýtala som sa neisto. Mama prikývla, vstala a pretisla sa naokolo Tiberia.

„Naozaj si tehotná?" Kľakla si medzi sedačku a konferenčný stolík k mojim nohám a opatrne ma vzala za ruky.

„Áno, mami. Naozaj." Odo mňa pozrela na Michaela, ktorý ma objal okolo pliec a rovnako súhlasne prikývol. Potom sme obaja pozreli na jeho mamu, ktorú zmáhali rovnako silné emócie. Na bratov akoby úplne zabudli. „Zistili sme to až teraz v New Yorku. Aj za ich pomoci." Kývla som hlavou na Tiberia a Ambrosa. Potom som ale súcitný pohľad obrátila na Mattea. Už-už som mu chcela povedať, že ako prvý mi veľké novinky zdelil jeho otec, ale... v poslednej chvíli som si zahryzla do jazyka a tiež mu venovala iba žiarivý úsmev.

Na teraz asi postačí, ak im povieme úplný základ.

„Clio, to je úžasná správa!" Eni ma objala okolo pliec z druhej strany, div ma pritom Michaelovi nevytrhla z náruče. Tušila som, že ju týmito slovami potešíme najviac. Nie nadarmo mi niekoľko týždňov dozadu spomínala ako veľmi by už chcela vnúča. „Som z vás taká šťastná, deti moje." Žmurkaním zaháňala slzy a pobozkala ma do vlasov.

„Gratulujem, zlatko," povedala mama a pevnejšie mi stisla ľavú ruku. „Veľmi sa z vás teším, naozaj veľmi." S láskou sa usmiala na mňa aj na Michaela skôr, než by nás oboch pobozkala na líce.

„My vám, samozrejme, tiež gratulujeme. Len dávame prednosť hrdým babičkám. Vyobjímame a vybozkávam vás potom," povedal Matteo a ukázal od seba na Marciu.

„Och, to je krásne," vzdychom Tiberius a znova tak na seba upútal pozornosť niekoľkých párov očí.

„Dobre, asi by sme vám mali povedať aj ten omnoho komplikovanejší zvyšok. Moje tehotenstvo nebolo skutočným dôvodom odchodu do New Yorku."

Niekoľkokrát som sa zhlboka nadýchla, ale slova sa napokon ujal Michael. Zaspomínal na knihu šarlatánov, ktorá to celé odštartovala. Ja som následne pokračovala udalosťami z oslavy a všetkým, čo prišlo krátko potom. Nasledoval môj sen po operácii, ďalšie hľadanie informácií, nájdenie zápisníka aj s kresbami a fotkou Evelyn, fotografia bratov vo Vicenze, ďalšie vyvolávanie duchov a všetky moje výlety s nimi do minulosti.

Naši rodičia snáď ani nedýchali. Mama aj Eni sa ma stále pevne držali, zatiaľ čo Matteo na upokojenie hladil Kalifa, ktorý si preliezol do jeho lona. Marcia už čo-to vedela, ale predsa počúvala napäto a veľmi pozorne, aby si z celej situácie dokázala zložiť ucelený obraz.

Rozhodla som sa prehovoriť aj o Rylandovi. Bol predsa veľmi dôležitou súčasťou celého príbehu – bez neho by sme tu dnes už takto všetci spolu nesedeli. Minimálne ja teda nie. O svojej ceste do Benátok som sa rozhodla z veľkej časti pomlčať. Spomenula som len Carlottu, Luciana a Alessandru. Neprišlo mi správne, aby som v danej chvíli spomenula Adriana. Pre Michaelovho otca by to už mohlo byť príliš.

Keď ale prišiel čas, aby svoju polovicu príbehu povedal Michael, slova sa ujali bratia. Naši rodičia si od nich stále držali viditeľný odstup – ich prítomnosť vzbudzovala mnoho rôznych emócií, ktorými bol dom doslova presýtený –, ale počúvali ich rovnako pozorne ako nás. Snáď najnapätejšie ticho v miestnosti nastalo, keď Tiberius prehovoril o synovi a svojom odchode do Ameriky, ktorý všetko spečatil.

„Je tu ešte niečo veľmi dôležité," dodal Michael, keď Tiberius dopovedal. Presne ako pred sto rokmi aj teraz sa všetko končilo jeho smrťou. „Naša rodina vraj už po celé generácie dedí veľmi vzácny magický dar." Sústredene sa zahľadel otcovi do očí. Nasledovné slová boli adresované výhradne jemu. „Dar liečiť, aby som bol presný."

„Mal ho náš starý otec, náš otec a po ňom aj ja," prehovoril Tiberius usadený na operadle kresla. „Môj... Adriano ho musel zdediť tiež a od neho teda aj ty. A potom, samozrejme, Michael tiež." Prekvapilo ma, že Matteovi automaticky tyká. Zjavne na neho ale nehľadel ako na cudzinca – videl v ňom svojho vnuka, ktorého za iných okolností mohol vidieť vyrastať.

„A ako presne by mal tento magický dar fungovať?" opýtal sa Matteo a pohľadom pritom prebehol od šarlatána k svojmu synovi.

„Na báze fyzického kontaktu a sily myslenia a sústredenia."

„Ak niekoho, kto má bolesti, vezmeš za ruku alebo sa ho dotkneš s úmyslom, aby si mu od bolesti uľavil a skutočne sa na to sústredíš, pomôžeš mu. Bolesť začne ustupovať až sa nakoniec rozplynie," doplnil Tiberius Michaela. „Dokázal som Michaelovi uľaviť aj keď mu bolo zle kvôli úzkosti."

„Je ťažké popísať, čo presne som vtedy cítil, ale... po istej chvíli mi bolo lepšie. Dokázal som sa voľnejšie nadýchnuť, svaly ma prestali príšerne bolieť od toľkého napätia. A potom mi pomohol aj ľahšie zaspať."

„Rovnako ako udržal v spánku jednu z cestujúcich na lodi, kým som jej operoval slepé črevo," dodal Ambrose.

Matteo k nemu obrátil hlavu. „A čo ty? Máš ten dar tiež?"

„Nie, neexistuje žiadne dedičné pravidlo. Nemusí ho zdediť každý potomok."

„Ale môže," povedal Tiberius a pozrel pritom na mňa. „Možno aj ty čakáš nového kúzelného liečiteľa." S úškrnom na mňa žmurkol. „Akurát, prosím ťa, nedávaj mu meno Regulus. Michael nám povedal, že to do budúcna plánuješ."

„Nič v zlom, ale teba je pramálo do toho, ako pomenujeme naše dieťa."

„Tiež som mu to hovoril," povedal Michael a škaredo sa uškrnul na šarlatána. „A hlavne nik nehovorí, že budeme mať syna. Čo ak to bude dievčatko?"

Pohodil hlavou, aby dostal z čela niekoľko čiernych kučier. „Chlapec... niekto musí niesť ďalej rodinné meno."

„Ešteže ty o tom nerozhoduješ," zašomral Ambrose. Viditeľne mal rečí svojho brata plné zuby. Hlavne ak sa kvôli nemu rozhovor neustále odkláňal iným smerom. „Mohli by sme sa vrátiť k predošlej téme? Mám pocit, že Matteo má ešte nejaké otázky."

„Toľko, že ani neviem čo sa skôr opýtať."

„Bol som na tom podobne, oci."

„Úprimne, Michael? Dúfal som, že prejavíš viac záujmu a požiadaš ma o pomoc. Ty si sa ale radšej flákal naokolo s nosom v knihách." So sklamaným výrazom nad ním pokýval hlavou. Potom ale pozrel na Mattea a znova sa pustil do rozprávania – porozprával mu o vojne, ako mu jeho schopnosti pomohli priamo v poli a podobne. Zdalo sa, že keď sa držal jednej témy a vynechal svoje hlúpe poznámky, rozumeli si celkom dobre.

Viditeľne zaujato ho počúvali aj Eni a Marcia. Preto som využila šancu, pobozkala som Michaela na líce a pokynula mame, aby sme zašli stranou, najlepšie za zavreté dvere Michaelovej starej izby, kde nás nikto nepočul.

„Clio..." Mama vošla posledná, zatvorila dvere a takmer okamžite si ma znova strhla do objatia. Teraz už však dávala o niečo väčší pozor. „Zlatíčko, ako ste sa do niečoho takéhoto mohli vôbec zamotať? Ako je takého niečo vôbec možné?"

„Prečo? Nikdy si predsa existenciu mágie nepopierala."

„To síce nie, ale..." Počuteľne zúfalo sa zasmiala a pohladila ma po chrbte. „Znie to až priveľmi neuveriteľne. Hlavne to, že ten Tiberius je Michaelov prastarý otec."

„Videla si predsa tú podobu s ním aj s Ambrosom. Nie je pochýb, že sú rodina, to sme si pomysleli hneď, ako sme ho objavili v tej nešťastnej knihe. Akurát chvíľu trvalo než sme sa dopátrali ku skutočnej pravde." Pritom teraz sa zdalo všetko úplne jednoduché. Po celú dobu to bol práve Adriano, koho sme hľadali. To on spájal bratov s Matteom a následne s Michaelom.

„A čo Ryland? Vedela si, že dokáže niečo takéto?"

Pokývala som hlavou. „Nie tak celkom. Je to naozaj veľmi komplikované."

„Mala by som sa opýtať Rylanda?"

„Áno, presne tak," pritakala som a pobozkala ju na líce.

Zaviedla som ju k posteli, ale než by som sa posadila, na dvere sa ozvalo tiché škrabanie a následné zamňaukanie. Kalif sa dnu pretiahol hneď, ako som pootvorila dvere a vyskočil mame do lona. Zjavne ho spoločnosť v obývačke prestala zaujímať. Pri Tiberiovi sa nebolo veľmi čomu čudovať.

„Mohli by sme si pohovoriť o tom, čo sa dialo pred tým mojim kolapsom? Hovorila si mi, že... že by si možno zmenila svoje pracovné pôsobenie." Klesla som na matrac k mame a načiahla ruku ku Kalifovi. „Myslela si to naozaj vážne?"

„Áno, samozrejme. Práca v Afrike a celkovo vo svete ma veľmi baví, vždy som to chcela robiť. Ale mám pocit, že nastal čas vrátiť sa domov. Možno na pár mesiacov alebo rokov. Možno už naveky, neviem."

„Odkiaľ ten pocit prišiel?"

„Mala som ho už dlhšie. Zosilnel však po našich posledných telefonátoch, hlave krátko po tvojej operácii."

„Veľmi som v tej dobe chcela, aby si prišla domov. Sama neviem prečo, skrátka... cítila som, že pri sebe chcem mať teba. Aj napriek tomu, že Michael bol úplne úžasný. Všetko vybavil, skákal naokolo mňa ako najlepšie vedel." Niečo mi však stále chýbalo. Až o niekoľko dní neskôr som si uvedomila, že je to práve mama a jej prítomnosť. Telefonát a správy nestačili. Najmä ak som ju nevidela dlhé mesiace predtým. „Prišlo mi sebecké plakať ti do telefónu a prosiť ťa, aby si prišla domov."

„Možno si to urobiť mala."

„Prišla by si?" Poškrabkala som Kalifa po hlave, spokojne sa naťahoval v maminej náruči. „Akože obratom? Hneď na ďalší deň alebo tak?"

„Dobrá mama by to rozhodne urobila, nemyslíš?"

„Nemyslím si, že existuje jedna jediná definícia dobrej mamy. Každá mama môže byť dobrá takým tým vlastným spôsobom."

„Bola som dobrá mama takým tým mojim spôsobom?"

Bez váhania som prikývla a pobozkala ju na líce. „Vždy si mi dala všetko, čo som potrebovala a dokonca viac."

„Tvoj otec môže ľutovať do konca svojho života." S maličkým úsmevom mi zasunula pramienky vlasov za ucho. „Sprvu som ľutovala, že to medzi nami skončilo tak nešťastne. Vinila som samú seba, že som sa o neho možno nestarala dostatočne dobre... že som mu ako mužovi nedávala všetko, čo potreboval. Najmä po tvojom narodení. Nič lepšie sa nám ale prihodiť nemohlo, Clio."

„Verím ti."

Nepoznala som svojho otca, videla som ho na jedinej svadobnej fotografii, mama si žiadnu inú nenechala. Vyhodila by zjavne aj túto, ale nechala si ju práve kvôli mne. Nech mám aspoň predstavu ako môj biologický otec vyzerá. Priveľa o ňom nezvykla ani hovoriť. Držala sa pravidla, že ak o niekom nevieš povedať nič pekné, nehovor radšej nič. A tak to bolo dobre. Vystačili sme si aj bez neho.

„Michael taký nebude ani náhodou, nemusíš sa báť."

„Nebojím sa, nič podobné by mu nikdy nenapadlo." Tušila som ako veľmi sa bojí. Na odchod by ale nikdy nepomyslel. Nie ako môj otec... nie ako Tiberius. „Bojím sa, mami. Omnoho viac, než som doposiaľ dala najavo. Bojím sa ako toto celé ovplyvní našu budúcnosť, naše bábätko."

„Myslíš si, že Tiberius a Ambrose..."

„Nie, nemyslím si, že by nám chceli nejako ublížiť. Oni svoju úlohu už splnili, opäť spojili rodinu a oboznámili Michaela s jeho cenným darom. Lenže u neho to končiť nebude. Ak tú magickú moc nezdedí toto maličké, tak zjavne to ďalšie."

„To predsa nemusí znamenať nič zlé, nie?"

„Neviem a práve to ma natoľko desí. Nedokážem si predstaviť do akej miery do ovplyvní jeho či jej život."

Bolo zbytočné si nad tým lámať hlavu. Najprv som mala pred sebou deväť dlhých mesiacov, na konci ktorých stretnem úplne novú ľudskú bytosť, ktorú na tento svet priviedla naša láska s Michaelom. Jediné, na čo by som mala teraz myslieť, bolo týchto deväť mesiacov. Pomaly sa počas nich pripravovať na úplne novú etapu svojho života.

„Celkovo si práve teraz neviem predstaviť ako sa všetko vráti do starých koľají. Posledné týždne boli priveľmi nereálne na to, aby sa dali nazývať každodenným životom."

„Do starých koľají sa váš život tak úplne už zjavne nikdy nevráti. A náš takisto nie. Rozhodne nie po všetkom, čo ste nám za poslednú hodinu povedali."

Zúfalo som sa pousmiala a vzala Kalifa do náruče. Nezdalo sa, že by mu to prekážalo. Hlavné bolo, že sa mu niekto venoval – hocikto.

„Neboj sa, byt zostane aj naďalej váš. Najmä teraz, keď ste tam už traja. Ja si nájdem nejaký podnájom."

„Nie, mami... to vyznie takto hrozne hlúpo."

„A ako to teda chceš riešiť?" Otvorila som ústa, ale veľmi rýchlo ich aj zavrela. Marciu sme nemohli a rozhodne ani nechceli vyhodiť na ulicu. „Obe dobre vieme, že by sme si tam len išli po krku. Ty s Michaelom ste zvyknutí na svoj vlastný priestor a spôsob života. Ja by som vás tam len zbytočne rušila a robila dusno. A to teraz naozaj nepotrebuješ." Pravú ruku mi nežne položila na brucho a pohladila ma. „Čoskoro budeš mať svoju vlastnú malú rodinu. Je dôležité, aby ste sa postupne začali pripravovať na všetky zmeny, ktoré vo vašich životoch nastanú. A ja vám v tom nechcem zavadzať, Clio."

„Nezavadzala by si," namietla som hneď.

„Nepresvedčíš ma, zlatko. Bude ako som povedala, nájdem si podnájom a všetci budeme šťastní. Beztak sa stále chcem naplno venovať práci, cestovať po Štátoch a podobne. Akurát už nebudem na konci sveta."

Láskyplne ma pobozkala do vlasov a oprela si hlavu o moju. Až v tej chvíli mi plne došlo ako veľmi mi chýbala. Zrazu som sa cítila opäť ako malé dievča, ktoré sa pred krutým svetom najradšej ukrýva do maminej náruče. Tá bola vždy zárukou bezpečia a nekonečnej lásky.

„Ľúbim ťa, mami," zašepkala som. „Som veľmi rada, že budeme spolu tráviť viac času."

„Aj ja ťa ľúbim, Clio." Kalif zamňaukal, akoby nám tiež vyznával lásku. „Aj teba si konečne užijem, chlpáč. Toľko som o tebe počula, ale naživo som ťa poriadne ešte nevidela." Schmatla ho do náruče, zvalila sa na matrac a mrnčiaceho kocúrika si zodvihla vysoko nad hlavu. Tomu sa to práve dvakrát nepáčilo.

⫷⫸

„No, nikdy by mi nebolo napadlo, že budem niekedy pozerať na svoj vlastný náhrobný kameň. Teda teoreticky," posťažoval si Tiberius. Od prvého momentu som však videla, že emócie v ňom prebudilo niečo iné. Pohľad na meno, ktoré náhrobný kameň zdobilo primárne. Meno jeho syna. „Nemuseli ste to robiť."

„Ale je to veľmi pekné gesto, ktoré si vážime," dodal Ambrose. „Však, Tiberius?"

„Áno, jednoznačne. Veľmi šľachetné."

„Tebe sa nezavďačí snáď nik," zamrmlal Michael a pevnejšie ma objal okolo ramien.

Posledných niekoľko týždňov bolo...

Bolo...

Absolútne nič sa nevrátilo do starých koľají. Nie tak, ako som dúfala. Príchod domov so sebou priniesol mnoho zvláštnych a najmä ťaživých pocitov. Len veľmi ťažko som sa vyrovnávala s každodennou realitou, ktorá sa nám opäť usídlila do životov. Marcia nastúpila do práce v kaviarni a my dvaja sme sa vrátili do školy, do redakcie a nemocnice. Michael prijal ponuku doktora Kana a na operačke trávil skoro každý deň – dokonca pomimo svojej praxe na chirurgii, ktorú miloval každým dňom viac a viac.

Krátko po návrate z Bostonu sme spolu absolvovali aj prvú návštevu u mojej gynekologičky. Nielenže nám potvrdila dobré správy, ale prvýkrát sme mohli vidieť aj naše bábätko. Iba ťažko by som hádala kto z nás bol viac dojatý, vystrašený a potešený zároveň. Obaja sme plakali a usmievali sa v rovnakom momente. Bol to omnoho silnejší okamih než som čakala. Zrazu sa to celé zdalo ešte o niečo reálnejšie – ešte krajšie a magickejšie.

Ako to už ale býva, všetko dobré a krásne má svoju cenu. S príchodom mnohých zmien a neustálej akademickej záťaže sa Michaelovi ešte pohoršilo. Stále ale statočne bojoval bez pravidelného brania liekov, skrátka sa vrátil k pravidelným terapiám.

„Ale dobre, veď som nič zlé nepovedal. Je to akurát zvláštny pocit, to je všetko."

„Zvláštne bude asi aj znova odísť odtiaľto, nie?" opýtala som sa, nechávajúc oči zapichnuté na malej mramorovej tabuli, ktorá od dnes zdobila hrob Michaelových starých rodičov.

„Ani minule to nebolo až také zlé," odvetil Ambrose.

S bratmi sme sa rozlúčili krátko po návrate do New Yorku. Ryland sa postaral o to, aby sa bezpečne vrátili odkiaľ prišli. Lúčiť sa s nimi bolo zvláštne, až priveľmi emotívne. Všetci sme ale podvedome vedeli, že to nebude na dlho.

„Akurát, že s vami je tu väčšia zábava. Ale chápeme, že to musí byť, máte svoje vlastné, pomerne rušné životy. Však, pravnúčik?"

„Toto oslovenie mi tak veľmi nechýbalo." Michael k nemu otočil hlavu a silene sa usmial. „A poriadne dlhú dobu ani nebude."

„Jasné, keby je to na tebe, tak sa už nikdy neuvidíme," zamrmlal Tiberius a vytiahol z vrecka kabáta svoje milované cigarety. Odoprieť si ich nedokázal ani na cintoríne. „Mal by si s tou svojou suchárskou povahou niečo urobiť. Nedajbože to zdedí aj to maličké."

„Radšej nech dedí moju suchársku povahu než tvoje životné maniere."

„Chlapci!" napomenula som ich otrávene a oprela si hlavu o Michaelovo rameno. Posledné dni som sa ani náhodou necítila vo svojej koži, doliehala na mňa stále väčšia únava. Počúvať ich detinské reči bolo skutočne to posledné, čo som chcela. „Toto má byť dojemný rodinný moment, nie doťahovanie sa dvoch šašov."

„No dovoľ! Dusno tu zas robí tvoja drahá životná láska," ohradil sa šarlatán okamžite.

„Moja drahá životná láska je tvoj pokrvný príbuzný, nezabúdaj! Žeby na to hašterenie mal prirodzené predpoklady?"

„Nechaj tak, to mu proste nevysvetlíš," zasiahol Ambrose a veľmi jemne ma vyslobodil z Michaelovho objatia. Sám ma vzal okolo pliec a pomedzi rady hrobov ma nasmeroval k bráne cintorína. „Poďme sa troška prejsť, oni nech si aj vlasy vytrhajú." Vďačne som sa na neho usmiala a objala ho pravou rukou – konečne bez sadry – okolo pása, aby sa mi kráčalo pohodlnejšie.

„Hej, Ambrose!" skríkol na neho Michael. „Takže keď ti Tiberius ukradol ženu, ty teraz kradneš mne tú moju?"

„So mnou jej bude lepšie," zakričal mu späť a pobozkal ma na vrch hlavy. Tiberius sa rozosmial tak hlasno, až skoro prebudil mŕtvych naokolo nás. Pri záchvate jeho smiechu som si mohla grimasy na tvári môjho snúbenca len domýšľať.

Bránou cintorína som prešla s úsmevom na tvári. Podobné momenty boli prazvláštne a teoreticky sme ich prežívať nemali vôbec. V skutočnosti ale ukrývali toľko šťastia, koľko som si zjavne ani nezaslúžila. Boli to neopakovateľné chvíle strávené s rodinou. Šialenou, neobyčajnou a úplne dokonalou rodinou.

Tiberius nás po chvíľke dobehol a spolu s nami počkal na Michaela, ktorý ešte chvíľu postával nad hrobom. Keď sa k nám pridal, oči mu viditeľne podmývali slzy.

„Nechávať ho tam asi nikdy nebude ľahké."

Postavila som sa na špičky, objala ho kolo krku a nežne spojila naše pery. „Vieš, čo som ti povedala. Čo ti odkázal on sám... stačí ak povieš." Pravou rukou som mu zozadu vkĺzla do vlasov a vypýtala si ešte jednu pusu.

„Nemyslím si, že by som podobné stretnutie zniesol. Lepšie povedané... znova to rozlúčenie."

Chápavo som prikývla a zotrela mu posledné zvyšky sĺz z oboch líc. „Milujem ťa," zašepkala som mu do pier. Namiesto odpovede ma pobozkal, akoby sme na celom šírom okolí boli len my dvaja. Pravou rukou ma objal okolo pása, aby mi pomohol udržať na špičkách rovnováhu a náš bozk ešte prehĺbil.

Bratia nás sledovali s lišiackymi úsmevmi na perách. Ani jeden z nich ale nepovedal žiadnu ďalšiu štipľavú poznámku. Dokonca ani Michael, keď ma z jednej strany vzal okolo pliec Ambrose a z druhej Tiberius. A dokonca ani vtedy, keď druhou rukou šarlatán objal aj jeho.

Na hrobe Adriana Algarottiho a jeho manželky Dorothy sme za sebou zanechali čisto novú pamätnú tabuľu so šiestimi menami: Alessandra Algarottiová, Luciano Algarotti, Evelyn McKayová, Ambrose Algarotti, Carlotta Algarottiová, Tiberius Algarotti. 

Pokračovanie nabudúce... 

Srdečne gratulujem každému, kto sa dostal cez všetkých sto kapitol až sem. Bola to dlhá jazda, preto by som sa chcela poďakovať každému vernému čitateľovi ❤ Zostáva mi len dúfať, že vás bude rovnako baviť aj pokračovanie s názvom Umenie zomrieť, ktoré už nájdete na mojom profile (odkaz hodím pre istotu aj do komentára). 

Už dopredu môžem sľúbiť návrat oboch bratov a ich neobyčajnej rodiny, ďalšie podrobne a čo najviac presne opísané medicínske scény a kapitoly z pohľadu tretej osoby s rovnako zaujímavými príbuznými (živými aj mŕtvymi...) ❤ 

Ešte raz ďakujem a dúfam, že sa vidíme pri pokračovaní ❤❤