Ahojte.

Niektorí si ma možno ešte pamätáte, niektorí ste si jeden z mojich príbehov otvorili po prvé. Každopádne veľmi dúfam, že sa mi podarí priniesť vám znova niečo zaujímavé, hoci trocha z iného súdka, než som písala doposiaľ. Kto má však rád tematiku fantasy a nadprirodzena, ten snáď sklamaný nebude. 

Za hocijaký prejav podpory a názory pod kapitolou budem veľmi vďačná. Iba mi nimi pomôžete sa zlepšiť a prísť na nové nápady. Vopred teda veľmi ďakujem každému, kto si nájde minútku a zanechá mi spätnú väzbu. Kapitoly by som chcela pridávať raz týždenne, možno dvakrát. Záleží aj od ich dĺžky. 

To je nateraz z mojej strany všetko. Prajem teda príjemné čítanie ♥

Clio

Vysoká škola je prazvláštne miesto. Sú dni, kedy moja emailová schránka preteká správami od profesorov, ktorých nároky sa pomaly stávajú nereálnymi. A potom sú tu dni, dokonca týždne, kedy zíva prázdnotou a príde mi, že keby nechodím na prednášky a seminárne cvičenia, ani by som nevedela, že na nejakej vysokej škole študujem.

Niekoľko ľudí ma pred nástupom na štúdium varovalo, že žurnalistika nebude úplná hračka. Pravda, že niekedy som sa za svoj výber školy preklínala, ale väčšinu času som bola maximálne spokojná. Ak aj nie priamo s dianím na akademickej pôde, tak aspoň s možnosťami, ktoré mi do života prišli práve vďaka štúdiu. Teda... asi. Niekedy mi prišlo, že sa nado mnou osud až priveľmi zľutoval a nadelil mi požehnaní viac, než pôvodne plánoval. Akurát si ich už potom nechcel brať späť a tak sa díval, ako žijem šťastnejšie, než kedykoľvek predtým. Dokonca spokojnejšie, než som si kedy myslela, že sa mi podarí. Obavy z budúcnosti ma trápili mnoho rokov, nedokázala som si predstaviť postaviť sa na vlastné nohy a začať žiť tak, ako som vždy chcela. Pritom stačilo všetkému nechať voľný priechod a zasiahnuť len vtedy, keď mi to podvedomie šepkalo.

Napríklad, keď mi dobrý priateľ, ktorého som stretla na burze minerálov, ponúkol platenú stáž vo svojom časopise. O mesačníku Draven Azureus som vedela už niekoľko rokov. Prvé číslo vyšlo dobrých osem rokov dozadu, keď sa na jeho tvorbe bezplatne podieľali ešte len štyria ľudia. Neskôr sa šéfredaktorovi a môjmu úžasnému priateľovi Rylandovi Monterymu podarilo zohnať sponzorov, nové posily a vydávanie mohlo začať vo veľkom. Z niekoľkých desiatok čísel mesačne sa jeho publikácia začala predávať na státisíce kusov po celej Amerike, pričom k dispozícii mali ľudia aj internetový blog.

Nikdy nebolo žiadnym verejným tajomstvom, že publikácií, ktoré sa venujú mágii, bielej aj temnej, kryštálom, ich obrovskej liečivej sile, astrológii, paranormálnym javom, mysticizmu, bosoráctvu a z časti aj okultizmu, je na trhu málo. Čitatelia so záujmami o túto tematiku sa našli skutočne všade a časopis, ktorý niesol názov po jednom z najvýznamnejších bosorákov všetkých čias, sa na trhu uchytil viac ako slušne. Práve vďaka ich neutíchajúcej podpore si Ryland mohol dovoliť, okrem svojich stálych zamestnancov, aj niekoho ako ja. Trávila som tu s ním v redakcii mnoho času, niekedy som na článkoch alebo administratíve pracovala dokonca aj doma, keď všetci ostatní už zabudli, že v nejakej práci boli. Plat nebol úplne najlepší, rozhodne sa nevyrovnával množstvu mojej práce, ale to mi akosi nikdy neprekážalo. Nie, ak ma práca napĺňala a videla som v nej budúcnosť aj do ďalších rokov. Možno dokonca zmluvu na trvalý pracovný pomer, keď dokončím školu.

Piatky boli moje obľúbené. Žiadna škola, čiže som tu mohla byť od rána a pokojne, až kým sa domov nepobral Ryland. Už dlhšiu dobu sa snažil mať fixný pracovný čas, ale ak sa do niečoho skutočne zahĺbil, občas tu nad notebookom presedel aj do deviatej do večera. Raz mu prišiel taký veľký nával článkov od externistov, že som mu ich pomáhala triediť a editovať do neskorých nočných hodín. Než som prišla domov a padla do postele, hodinky ukazovali takmer jednu hodinu v noci.

Dnes som to videla tiež na dlhý večer. Ráno som prišla okolo pol desiatej a odvtedy som sa skoro ani nezastavila. Pracovala som na vlastných dvoch článkoch, pritom sa snažila odpovedať na niekoľko emailov, ktoré mi Ryland zveril na starosť a čakalo na nás ešte čítanie a posudzovanie poviedok našich čitateľov, ktoré boli určené do najnovšej rubriky. Zatiaľ išlo len o pilotný pokus, do ktorého ale Ryland vlieval mnohé nádeje. On sám prišiel s nápadom, aby sme do časopisu priniesli niečo nové, niečo kreatívne.

„Clio?" Odtrhla som zrak od obrazovky notebooku, sledujúc, ako sa môj šéf posadil na kraj čierneho písacieho stola. „Ako si na tom dnes s časom? Zostaneš tu dlhšie?" Bez váhania som prikývla, naslepo stláčajúc klávesy ctrl+s na uloženie rozpísaného dokumentu. „Michael s tým bude v pohode?"

„Myslím, že áno. Prednášky mu končia o tretej a potom ide do knižnice." Ak môj priateľ povedal, že sa po vyučovaní ešte zdrží v knižnici, znamenalo to, že ho neuvidím ešte niekoľko hodín. „Čoskoro ho čaká dôležitý zápočet, čiže teraz si iné ako učebnice a skriptá skutočne nevšíma."

Ryland pokrčil husté čierne obočie, ladiace so začínajúcimi odrastajúcimi vlasmi v mori inak ohnivo červenej farby. „Už dva roky dozadu som ti hovoril, že život s medikom nebude med lízať. Viac bude v nemocnici ako s tebou v posteli."

„Život s medikom je to najlepšie, čo sa mi mohlo prihodiť, hovor si, čo chceš," vyplazila som ju jazyk, skrúcajúc pery takmer okamžite do úškrnu. Vedela som, že si môžem k nemu podobné správanie dovoliť. My dvaja sme boli skôr priatelia, než šéf a podriadená, dokonca aj na pracovisku. Fungovalo nám to takto lepšie. „Môžem dnes zostať, Michael to určite pochopí."

„Dobre, nechám to na vás. Len aby si vedela."

„Si v pohode?" zmenila som tému, podopierajúc si pravou rukou hlavu. Bola som unavená, posledné noci boli mizerné a na spánok veľmi chudobné. Dni pritom ale boli nabité až-až, stále som niekde lietala a na niečom pracovala. „Vyzeráš dosť prepracovane."

„Už asi dva týždne som sa ani na pol dňa nezastavil. Všetko sa mi nakopilo a teraz to neviem dohnať."

„Bol si predtým na nejakej tajnej dovolenke o ktorej neviem?" Pokýval hlavou, zasúvajúci si pravú ruku do vrecka čiernych kožených nohavíc. Rylandov štýl bol veľmi zaujímavý a svojský. Rozhodne ním vzbudzoval pozornosť všade, kam prišiel. Od kožených a divoko vzorovaných nohavíc a kabátov, cez lesklé saténové a zamatové košele, až po sýto červené vlasy v malom drdole či vrkoči na vrchole hlavy, mohutné prstene na každom prste a množstvo retiazok, príveskov a niekedy aj náramkov. Nezvykom nebolo ani keď si tmavé, takmer čierne oči orámoval tenkou čiernou linkou, doplnenou čiernym lakom na nechty.

„Práveže nebol. Myslel som, že mám všetko pod kontrolou, ale to bola len falošná ilúzia."

„Ak by si chcel pomôcť ešte s niečím, pokojne povedz."

„Nie, nie. To je v pohode, ty máš svoje vlastné veci."

„Kávu?" navrhla som nevinne. „Alebo si ich dnes mal už toľko, že ďalšia by ťa poslala rovno na pohotovosť?"

„Skôr to druhé, takže nie, ďakujem." Prinútil pery k úsmevu, ktorý však až k jeho očiam nedočiahol. Zospodu ich lemovali tmavé kruhy od únavy. „Ale niečo sladké by padlo dobre. Nechce sa ti zbehnúť dolu do kaviarne?" Jeho redakcia sídlila na vrchnom poschodí starej tehlovej budovy na okraji Brooklynu, asi desať minút chôdze od Brooklyn Bridge, jedného z mojich najobľúbenejších miest v celom New Yorku. Poschodie pod nami patrilo veľkej skupine umelcov, ktorí si priestor prenajímali ako svoj ateliér. Pod nimi sa nedávno otvorila nová hipsterská kaviareň s tými najlepšími sladkosťami široko-ďaleko, a prízemie už niekoľko rokov patrilo páru, ktorý predával platne, CD a hudobné nástroje.

„Čo by som pre teba neurobila," zatiahla som vľúdne a vstala. Nohy aj chrbát som mala stŕpnuté od dlhého sedenia, čiže prechádzka znela viac ako lákavo. „Máš chuť na niečo konkrétne?"

„Máš voľnú ruku, zväčša máš dobrý vkus."

„Financie?" zaklipkala som sladko hustými umelými riasami. „Ale pozvem aj samú seba."

„Pozvi, pozvi." Pár rýchlymi krokmi bol nazad vo svojej malej pracovni, prinášajúc mi späť svoju kreditnú kartu. „Dopraj si." Pohladil ma po chrbte, vyprevádzajúc ma až ku dverám. Zhodou okolností sme tu boli dnes sami. Zvyšok pracoval z domu, bol na dovolenke a podobne. Paradoxne som však práve takéto dni mala úplne najradšej. Tiché, pokojné a tak ideálne na stihnutie čo najväčšieho množstva práce.

Dole v kaviarni ma čakal príjemný každodenný hluk. Niekoľko zákazníkov usadených okolo okrúhlych drevených stolov, pred nimi vysoké poháre s limonádami, či keramické biele šálky plné teplých kávových aj nekávových nápojov. Spoza zasklených pultov vedľa kasy pritom unikala do celej kaviarne sladká vôňa najrôznejších dobrôt. Dovážaných, ale aj priamo vzadu v kuchynke pečených.

„Ale? Koho to moje oči vidia, moju obľúbenú zákazníčku," zašvitorila drobná Afroameričanka spoza kasy, opierajúc sa lakťami o pult a vkladajúc si hlavu do dlaní. „Šéfko si brúsi zuby na niečo sladké? Lebo ďalšiu kávu mu už nie som ochotná poslať."

„Ahoj, Daysha," pozdravila som ju, prechádzajú k pultu, aby sme po sebe nemuseli kričať cez celú kaviareň. Nebola veľká, čo jej dodávalo potrebnú útulnú atmosféru. Zväčša holé tehlové steny zdobili najrôznejšie maľby a plagáty, doplnené množstvom zo stropu visiacich, bohato plných kvetináčov a niekoľkými svetelnými reťazami, ktoré svoje čaro predvádzali hlavne vo večerných hodinách. „Sám uznal, že káv mal tak akurát. Ale dal by si niečo sladké."

„Už som popravde čakala, kedy príde."

„Cukru akosi nikdy nemá dosť."

„Má šťastie, dnes som skúšala niečo nové." Na sekundu sa vytratila dozadu do kuchyne, odkiaľ sa opäť vynorila aj s otvorenou škatuľou v rukách. „Citrónovo-makové košíčky zdobené ako sukulenty. Čo na to povieš?" Prekvapene som nadvihla obočie, dívajúc sa do škatule, ktorú položila pred nás na pult. Ona pri pohľade na svoj výtvor žiarila šťastím ešte viac, než jasné farby jej tropickej šatky vo vlasoch. „Začínam pomaly experimentovať so všeličím. Vieš, skúšam rôzne chute, zdobenie a podobne, aby som mala niekoľko úžasných receptov, než rozbehnem svoj vlastný biznis."

„Ale? Už je to natoľko aktuálne?"

„Začína sa to uberať dobrým smerom." S úsmevom si zahryzla do spodnej pery, inak by sa jej dozaista od šťastia roztrhla tvár na polovicu. Dávnejšie mi spomínala nakoľko veľmi by chcela vlastniť maličkú cukráreň. Ako to už ale býva, podobné sny si vyžadujú aj veľký vklad peňazí, ktorých návrat nie je žiadna záruka. „Ale nechcem nič zakríknuť. Všetko sa vyvíja presne tak, ako sa aj má." Rýchlo si pritisla pravá ukazovák k perám a následne sa prežehnala.

„Uznávam, že na prvý pohľad vyzerajú fakt skvele. Akoby to ani neboli košíčky, ale skutočné rastlinky." Hlavne pri pohľade do škatule zhora mi prišlo, že snáď skutočne hľadím na živé sukulenty najrôznejších odtieňov zelenej a dokonca fialovej. Tieňovanie na nich bolo úchvatné, pripomínajúce skôr dielo matky prírody, než ľudských rúk. „Si vážne hrozne šikovná." Zato ja? Uvariť som dokázala bez nejakého problému, bývanie bez rodičov ma za posledné roky veľa naučilo, ale ak prišlo na pečenie, bolo lepšie mať po ruke mobil s vytočeným číslom na hasičov, prípadne záchrannú službu. Zmysel mi to nikdy nedávalo, ale budiš. Každý nemôže mať talent na všetko. „Tak mi daj šesť kúskov. Dva si nechám ja, dva dám Rylandovi a dva ak by si mi mohla zabaliť zvlášť, vezmem ich domov pre Michaela."

„Ozaj, ako sa má?"

S maličkým úsmevom som si zasunula za pravé ucho prameň vlasov. „Pendluje medzi školou a nemocnicou ešte viac, než vlani o takomto čase. Nechcem si radšej predstaviť, čo ho čaká o rok v poslednom ročníku." Nie preto, žeby štvrtý ročník medicíny bol najťažší. Taký titul niesol každý jeden školský rok. Ale už som doslova videla ako ho pôjde potrhať od nervov kvôli vybavovaniu rezidencie ihneď po promóciách. „Ale inak fajn, býva sa nám spolu stále lepšie a lepšie. Už mi to skutočne príde, akoby to ani nikdy inak nebolo."

„Príďte niekedy, rada by som ho už vyspovedala." Zasmiala som sa, ale než som stihla reagovať, spoza mňa sa tichým zakašľaním ohlásila akási pani, ktorá už zjavne netrpezlivo čakala, kedy odídem a prestanem zdržiavať. Čo najrýchlejšie som teda zaplatila, vzala si košíčky a rozlúčila sa s Dayshou, nechávajúc ju vo víre pracovných povinností. Nepočula som, čo jej pani stojaca za mnou hovorila, ale pri pohľade na jej tmavé, skoro až čierne oči pod hustým skriveným obočím, som si bola istá, že si neodpustila niekoľko hlúpych narážok na to, že musela zbytočne čakať.

S koženou bundou tesne pritiahnutou k telu som aj s koláčikmi v dvoch malých škatuliach vybehla hore požiarnym schodiskom. Štvrté poschodie nebola priveľká výška, ale predsa som mala viac ako dobrý výhľad na rušnú ulicu pod nami. Osobné autá, taxíky a autobusy jazdili hore-dole, zatiaľ čo povedľa nich sa po chodníkoch náhlili chodci, či cyklisti na kraji vozovky. New York bol rušný v hociktorú časť dňa a hlavne v každom období. Nezastavil sa a nespomalil ani v tak chladný a zamračený novembrový piatok, ako vládol dnes. Oblohu od rána okupovali ťažkopádne pôsobiace mračná, ktoré akoby sa nemohli dočkať svojej chvíle. Zatiaľ si trpezlivo hoveli v atmosfére, zhromažďujúc v sebe čo najviac dažďových kvapiek.

Bola veľká úľava vrátiť sa do vyhriatej redakcie a chlad nechať vonku. Ryland už znova sedel vo svojej malej pracovni hneď vedľa vchodových dverí. Zaklopala som na hrubý čierny rám dverí, aby som tak upozornila na svoju prítomnosť, lebo to vyzeralo, že vchodové dvere ma zatvárať nepočul. „Och, prepáč. Už si aj tu? Daysha nemala náladu na rozhovor?"

„Ale áno, akurát mi za chrbtom stepovala veľmi netrpezlivá zákazníčka, ktorá už nad nami ohŕňala nosom."

Otrávene pretočil očami, pozývajúc ma dnu kývnutím hlavy. Vlasy už nemal chytené v rozkošnom malom drdole, ale nechával ich visieť pozdĺž svojej tváre, odkiaľ mu padali skoro až na plecia. Teoreticky sme ich mali skoro rovnakej dĺžky, akurát odlíšené farebne. Miesto planúcej červenej hrali moje do čiernej pri korienkoch, blednúcej smerom nadol do sivej až bielej. „Toto je na dnešnej dobe najhoršie. Každý sa večne náhli, hnevá a stresuje. Potom sa čudujeme, že pomaly štyridsiatnici končia na pohotovosti s infarktom alebo porážkou."

„Veď sa pozri na mesto okolo nás, čo iné vystihuje New York ak nie neutíchajúci chaos?" Určite to takto bolo aj v iných svetových metropolách, ale tu akoby to samotná povesť mesta ešte podčiarkovala. Zjavne nikto nikdy neprirovnal toto mesto k pokojnému a harmonickému miestu pre život. „No ešteže tu mám niečo, vďaka čomu môžeš zabudnúť na zhon a stres," zmenila som rýchlo tému, pokladajúc škatuľu so štyrmi koláčikmi na stôl. „Ponúkni sa, hneď som späť." Druhú škatuľu s košíčkami pre Michaela som zaniesla dozadu do malej kuchynky, ktorej chladnička bola dnes skoro prázdna. Naša redakcia nikdy na prvý pohľad nepôsobila útulne a príjemne. Teda nie pre veľkú väčšinu ľudí. Veľké okná sem prepúšťali množstvo prirodzeného svetla, vysoké steny kde-tu pokrývali tapisérie s najrôznejšími mystickými a magickými motívmi, na náhodných miestach sa povaľovali menšie či väčšie kryštály a minerály, ktorým spoločnosť robilo hlavne veľa zelene. To bolo však všetko. Žiadna prehnaná výzdoba, vymaľované steny a chlpaté koberčeky. Atmosféru už dotvárali akurát tak malé bunky s nízkymi stenami, kde sme mali vyhradené svoje malé miesto na tvorenie. Vzadu sme mali malú kuchynku, toalety a dva dlhé úzke balkóny, kam chodili kolegovia fajčiť.

„Nikdy ma tieto jej kreácie neprestanú udivovať."

„Je to rozkošné, čo? Komu by napadlo urobiť z košíčkov sukulenty," odvetila som z dverí. Ryland si s pobaveným úsmevom obzeral obsah škatule.

„Komu by to napadlo? Jedine našej Dayshi." Rovno sa do jedného aj pustil, rozmazávajúc si trocha zelenej polevy po nose. „Ak ťa môžem poprosiť, ulož si ten rozpísaný článok a poď sem. Prebehneme tie poviedky do novej rubriky, aby sme to mali z krku."

„Nemôže to počkať? Rada by som dopísala a začala ešte ten tretí." Pokýval hlavou s plnými ústami. „Okej, dobre," podvolila som sa teda a zamierila späť k svojmu stolu. Mala som na ňom niekoľko maličkých kvetináčov s rôznymi rastlinkami, tri krištály – všetky ako darček od Michaela – a tri fotografie. Na jednej sme boli len my dvaja, na tej ďalšej s jeho rodičmi a na poslednej som bola s mamou. Išlo o najdôležitejších ľudí v mojom živote a chcela som ich mať na očiach vždy, keď tu sedím a pracujem na svojej budúcej kariére. Okrem toho som tam mala niekoľko knižiek o mineráloch a kryštáloch, mágii a žurnalistike, stojan s perami, ktorých väčšina nepísala, a krásny stolový kalendár s vesmírnou tematikou, ktorý mi kúpil Michael.

S nevôľou som teda uložila článok a zavrela ho s úmyslom dokončiť ho dnes večer ešte pred spaním. Na víkend som už mala iné plány, navyše ma čakal ešte minimálne jeden úplne nový, ale s veľmi sľubnou témou. Notebook som vsúkala do koženého batohu a s ním prehodeným cez jedno plece sa vybrala späť do šéfovej kancelárie. Batoh som si zložila k nohám, zaujímajúc miesto na jednej z dvoch stoličiek pred jeho masívnym ebenovým stolom. Išlo o veľmi kvalitnú ručnú prácu miestneho stolára, ktorý si dal záležať skutočne na každom detaile. Hladká pracovná doska sa na slnku len tak leskla, pričom zvyšok stola pokrývali najrôznejšie ornamenty, vrátane dvoch živo pôsobiacich hadov, ktorí vpredu svojimi telami formovali pentagram s jedným cípom dohora.

„Začínam ľutovať, že sme začali s tou novou rubrikou. Ľudia posielajú poviedky ako zmyslov zbavení."

„Uvidíš, že to bude mať úspech. Kto nemá rád trocha desivého čítania pred spaním?" Pravú nohu som si prehodila cez ľavú, načiahla sa za najmenšou kopou papierov a zalistovala v nich. Bolo ich skutočne úctyhodné množstvo, to sa muselo nechať. Po zalomení a zviazaní by pokojne vytvorili aj približne sedemstostranovú knihu. Ak nie aj hrubšiu.

„Idem si asi jednu zapáliť a cestou s zjem druhý košíček. Ty sa zatiaľ prehrab tou svojou kopou, daj mi na hromadu, čo si myslíš, že by mohlo byť použiteľné a potom sa pusti do ďalšej. Korektúry budeme riešiť až neskôr."

„A budeme ich robiť my?"

„Neviem, uvidíme nakoľko si to budú tie poviedky vyžadovať. Ak by to nebolo hrozné, na víkend si to rozdelíme. Ak to bude veľmi zlé, pošlem ich všetky Alvarovi, poteší sa práci navyše."

„Je tu dva týždne aj s cestou a už ho žmýkaš ako citrón."

„Tak to vo svete žurnalisticky hodí." Našpúlil pery a s preafektovaným vzdušným bozkom vstal zo svojho koženého kancelárskeho kresla. Z dlhého zamatového kabátu na vešiaku v rohu vytiahol škatuľku cigariet a zapaľovač, berúc si na cestu svoj druhý košíček. Pokývala som nad ním hlavou, vyťahujúc z vrecka koženej bundy mobil, zatiaľ čo on za klopkania svojich lesklých čiernych čižiem vyšiel zo skutočne miniatúrnej kancelárie a zamieril na balkón. Chvíľu som za ním hľadela a potom napísala krátku správu Michaelovi, aby ma priveľmi skoro doma nečakal. Žiadny predný čas môjho príchodu som mu ale poskytnúť nedokázala. Hlavne pri pohľade na kopy práce.

Netrvalo mi, našťastie, dlho a úplne som sa stratila medzi poviedkami, ktoré boli v konečnom dôsledku horšie, než som očakávala. Na vysokej som sa popri žurnalistike venovala aj literárnej kritike, čiže v tomto smere som už stihla nabrať nejaké skúsenosti. Zle skonštruovaná poviedka, štylisticky alebo obsahovo, mi udrela do očí po prečítaní niekoľkých riadkov. A hoci som väčšine dala druhú šancu a dočítala ich do konca, našli sa exempláre, ktoré okamžite putovali do koša. Keby záleží odo mňa, napísala by som ich autorom mail a poradila im, čo nabudúce zlepšiť, ale Ryland ma od tohto nápadu odhovoril takmer okamžite. Vraj na niečo také nemáme čas a nie sme žiadna literárna poradňa, ktorá je povinná ľuďom pomáhať.

Kým sa vrátil, dozaista nie po jednej cigarete, prebehla som niekoľko poviedok a pomaly sa blížila ku koncu svojej malej kopy. Zamyslene si prezrel roztriedené papiere a bez slova sadol späť za svoj stôl, púšťajúc sa rovnako do práce. Počas nasledujúcich hodín sa jeho kanceláriou ozvalo niekoľko nadávok, asi desaťkrát ma chcel dole poslať po kávu, ktorú som mu však rázne odmietala pre jeho vlastné dobro priniesť. Keď sa však čas vliekol a papierov bolo stále neúrekom, zbehla som dole a uprosila Dayshu, aby nám namiešala niečo dobré. Miesto skutočnej kávy mi však podala dva vysoké hrnčeky plné horúcej čokolády s kávovou arómou. Bola to akurátna druhá dávka cukru po jej úžasných košíčkoch, ktorá nám pomohla vydržať, až kým Ryland neobjednal na jedenie niečo bez zbytočného množstva cukru z neďalekej talianskej reštaurácie. Kým sme sa konečne prehrýzli ku koncu a zvládli aj nejaké tie ľahšie korektúry, hodiny ukazovali skoro pol deviatej. Až som sa v prvom momente úplne zhrozila a okamžite vyhrabala z batohu mobil. Bol na tichom celý deň, čiže som nepočula ani jeden z ôsmych telefonátov či troch prichádzajúcich správ.

„Dopekla," zašomrala som, vstala na stuhnuté nohy a okamžite vytočila číslo na môjho priateľa. „Michael?! Nevieš si ani predstaviť, ako ma to mrzí, úplne som stratila pojem o čase. Dnes sme toho mali hrozne veľa a nepočula som, že mi voláš," vychrlila som zo seba okamžite ako to zodvihol. Živo som si ale dokázala predstaviť ako sa na druhej strane linky mračí.

„Písala si, že nevieš kedy skončíš, ale už som sa vážne začínal báť. Mohla si sa ozvať."

„Naozaj ma to neskutočne mrzí." Chrbtom som sa oprela o chladnú stenu vedľa jednej z najväčších tapisérií, ktorá znázorňovala všetky mesačné fázy. „Čítali sme s Rylandom poviedky do novej rubriky. Museli sme to dnes dokončiť a zostalo to len na nás dvoch. Prišlo ich vážne hrozne veľa a keď sme vybrali, pustili sme sa trocha aj do korektúr." Pravou rukou som si zašla do vlasov a vytiahla z nich gumičku. Po dlhých hodinách v nich po nej zostal odtlačok a konce vlasov sa mi tak krútili do rôznych smerov. „Sľubujem, že sa budem ponáhľať domov."

„Pokojne zostaň, ak ešte musíte pracovať. Chápem, že je to dôležité."

„Aj ty si dôležitý," namietla som okamžite, berúc spodnú peru medzi zuby. Bol to dlhoročný zlozvyk, ktorého som sa nedokázala zbaviť ani keby čo bolo. „Si už doma dlho? Stihol si v knižnici všetko alebo sa ešte učíš?"

„Väčšinu som stihol a prišiel som ešte skôr, než som pôvodne plánoval. Dokonca som uvaril aj večeru a kúpil tvoje obľúbené víno." Odľahlo mi, keď som začula v jeho tóne náznak smiechu. Ten mi dodával nádej na ešte príjemne strávený zvyšok dnešného dňa. „Môžem prísť po teba, ak by si chcela. Aj tak nemám rád, keď sa takto neskoro motáš metrom sama."

Pravou rukou som už úplne automaticky zablúdila k retiazke okolo krku. Viseli na nej dva prívesky, ktoré mi daroval na moje narodeniny. Menší horský kryštál a netopier. „Zostaň pekne doma a pokiaľ sa nemusíš učiť, oddychuj."

„Kedy sa ja nemusím učiť?"

„Občas by si nemusel." Vedela som, že to nemá ľahké a nikdy ani mať nebude. Predsa len sa hovorilo, že doktori sú študentmi po celý svoj život, no tie jeho neustále rozhádzané skriptá a učebnice mi dokázali poriadne liezť na nervy. „Napríklad dnes dlho do noci určite nebudeš sedieť nad učebnicami. Mám oveľa lepší plán ako strávime piatkovú noc," šepla som provokatívne, usmievajúc sa pritom sama pre seba.

S Michaelom sme sa zoznámi za troška bizarných okolností, navyše priamo v nemocnici na pohotovosti. Musela som tam odviesť svoju mimoriadne šikovnú susedku , ktorá si pri majstrovaní s renováciou svojho nábytku odsekla malíček. Teda... sprvu si do neho len mimoriadne škaredo zarezala, ale než sme prišli na pohotovosť, polovicu malíčka už držala v dlani. Mne stačil jediný pár sekundový pohľad a hneď ma doslova hodilo o zem. Sotva o pár sekúnd neskôr mi na nohy a k najbližšej stoličke už pomáhal mladý medik, ktorý sa v nemocnici len zastavila za svojim známym. S Michaelom sme sa dali do reči takmer okamžite a v konečnom dôsledku počkal s nami, než sa ujali Lottie a odviezli ju na operačnú sálu, kde jej malíček úspešne prišili späť. Zohnal mi pohár vody a počkal, než som sa trocha oklepala predtým, akoby ma pozval do útulnej kaviarne na rohu ulice. Strávili sme tam spolu zvyšok poobedia a pred rozlúčením sa dohodli, že sa pri rovnakom stole zídeme aj o týždeň poobede o tretej.

Často sme si uťahovali, že sme sa zoznámili ako v nejakom hlúpom romantickom filme, ale príhodnejšie miesto sme si snáď vybrať ani nemohli. Pomerne rýchlo sme sa nasťahovali pod spoločnú strechu, v priebehu niekoľkých mesiacov. Michael prišiel bývať ku mne, keďže byt, kde som vyrastala s mamou, bol inak prázdny. Mama už druhým rokom ako úspešná investigatívna novinárka cestovala po celom svete a žila si svoj veľký sen. Úplne ožila, odkedy sa dostala z pre ňu nudných redakcií do reálneho terénu, a mňa to robilo nekonečne šťastnou. Chýbala mi a mala som o ňu strach, ale tieto pocity zmierňoval fakt, že robila to, čo ju skutočne bavilo a napĺňalo.

„Zbalím sa a bežím domov, dobre? Nezaspi dovtedy."

„Kto by potom zjedol tú výbornú večeru?"

„Neviem sa dočkať."

„Milujem ťa." S podobnou odpoveďou som položila, vyskočila na nohy a vrátila sa do kancelárie. Ryland niečo horlivo písal na svojom notebooku, no mňa poslal domov rýchlym mávnutím ruky a pár slovami. Za pomoc s toľkou prácou mi poďakoval, až keď som zatvárala ťažké vchodové dvere a sotva ho počula. Spokojne som sa však pousmiala, lepšie si k telu pritiahla bundu a vyrazila do chladných ulíc.

New York pôsobil pod rúškom tmy skutočne hocijako. Pre niekoho strašidelne, iní si zmenu vychutnávali. Radi sa kochali tisíckami svetiel, žiarivými nápismi a pútačmi. Kým boli ulice pomerne plné, nemala som problém sa po meste pohybovať za tmy. Domov by mi to pešo trvalo okolo trištvrte hodiny, takže bolo múdrejšie spoľahnúť sa na metro, ktoré ani o takomto čase nezívalo prázdnotou. Vychytala som dobré miesto na sedenie pri dverách, vedľa mňa sa z oboch strán posadili ženy tak v strednom veku, čiže som si troška vydýchla. Nemusela som sa až natoľko nervózne obzerať naokolo seba. Niektorí, ktorí nastúpili spolu so mnou, sa odviezli až do mestskej časti Greenwich Village, kde bola aj moja finálna zastávka. Ulice ma doviedli až ku konkrétnej radovej zástavbe nízkych tehlových bytoviek, kde sa nachádzal aj náš menší dvojizbový byt. Michael predtým býval na internáte, kde to z duše nenávidel. Asi preto dlho moju ponuku nezvažoval a po štyroch mesiacoch randenia sa ku mne presťahoval. Mama ho v tej dobe ešte osobne nepoznala a nebola si týmto mojim rozhodnutím moc istá, no nakoniec privolila a sotva sa po jej návrate stretli, zostala z neho úplne unesená. Predovšetkým asi z faktu, že študuje medicínu. Možno ale bola dokonca rada, že mi jej dlhodobú neprítomnosť niekto vynahradí a ja sa nebudem cítiť osamelo.

„Ahoj!" skríkla som na celý byt, sotva sa za mnou zavreli ťažké vchodové dvere. Kalif, náš malý čierny kocúrik, sa mi behom niekoľkých krátkych sekúnd priplietol pod nohy, čo však nerobil často. Skôr stále počkal, kým ja som prišla za ním a po celom dni ho poškrabkala po chrbátiku alebo mu rovno naplnila misku, ktorú stihol naozaj dôkladne vyprázdniť. „Michael?" Kľúče som si položila na malý keramický tanierik na vrchole komody pri dverách, skopávajúc si pritom z nôh čierne členkové čižmy.

Byt nebol veľký, ale mal všetko, čo sme potrebovali. Spojený vchod, kuchyňu, jedáleň aj obývačku, dve malé spálne a ešte menšiu kúpeľňu. Mama si po rozvode s mojim otcom nemohla dovoliť žiadny luxus, bola rada, že sme vyžili a mali solídnu strechu nad hlavou. Na veľkosti bytu ale, koniec koncov, ani tak nezáležalo. To skôr na jeho výzdobe, ktorú sme si s Michaelom za posledné dva roky prispôsobili hlavne nášmu vkusu. Žiadne veľké zásahy sme však robiť nemohli, keďže nám chýbali financie. Moja stáž vo vydavateľstve nevynášala milióny a Michael ako študent nedostával za prax v nemocnici ani cent. Do karát mu hralo síce pomerne slušné prospechové štipendium, ale jeho veľká väčšina išla na splácanie študijnej pôžičky, rovnako ako v mojom prípade. Peniaze sme nemohli ťahať ani z rodičov. Hoci mi mama každý mesiac poslala istú čiastku, zvyšok potrebovala ona na svoje ubytovanie, cesty a podobne.

V peniazoch sa pritom neváľali ani Michaelovi rodičia. Jeho otec bol bývalý neurochirurg, ktorý ale pred piatimi rokmi dostal škaredú mozgovú príhodu a od tej doby zostal na vozíku. Inak to bol stále veľmi živý a veselý človek, no už nedokázal do domácnosti prinášať veľké zárobky. Nejaký ten príjem mal z doučovania študentov, buď na prijímacie skúšky, alebo rôzne testy, pričom pomaly pracoval na niekoľkých odborných publikáciách. Michaelova mama zas pracovala v malej pekárni, ktorá bola síce lokálne obľúbená, ale obyčajná predavačka si moc s jej výplatou vyskakovať nemohla. Obaja žili v okrajovej časti Bostonu, kde sa Michael narodil aj vyrastal a odkiaľ sa silou mocou hrabal preč. Neutekal pred rodičmi ani svojim dovtedajším životom, miloval to tam, no ako sám povedal, lákalo ho nové dobrodružstvo v inom, zatiaľ nepoznanom meste. A New York bol vďaka svojej relatívnej blízkosti a kvalite vzdelania najlepšou možnosťou.

„Ale, našla si cestu domov?" opýtal sa, vynárajúc sa spoza pootvorených dverí spálne. Pravou rukou sa pritom snažil trocha si uhladiť divoko rozstrapatené kučeravé vlasy čierne ako tá najtmavšia nočná obloha.

„Prepáč mi, naozaj som stratila pojem o čase."

„Ale mohla si mať mobil poruke." Prísne pokrčil obočie, z ktorých ľavé mu zdobili dva kovové krúžky, ale skoro okamžite sa usmial a podišiel ku mne, aby sme sa poriadne po celom dni privítali. Nemal na sebe tričko, takže mi dal dokonalú šancu pokochať sa veľkým vytetovaným havranom na jeho hrudi. Jeho krídla sa mu tiahli až ku kľúčnym kostiam a len-len, že nevykúkali spod väčšiny tričiek. „Vieš, že ťa nerád nejako obmedzujem alebo kontrolujem, no paranoja občas nepustí." Prikývla som, nechávajúc ho, aby ma vzal za ľavú ruku. Od kĺbov prstov až po lakeť ju pokrývalo tetovanie kryštálov najrôznejších tvarov a veľkostí. Pomedzi ne sa kde-tu prepletalo lístie, malá modrá žabka a čierny motýľ. „Mala si dobrý deň?"

„Skvelý, stihla som toho dosť veľa, hoci nie úplne všetko. Cez víkend dokončím. Čo ty?"

Druhú ruku mi šikovne obmotal okolo pása a pritiahol si ma k sebe, odpovedajúc mi najprv dlhým precíteným bozkom. Prisahala by som, že ráno, kedy som ho pred odchodom naposledy pobozkala, bolo tak pred miliónmi rokov. „Môj až tak skvelý nebol, ale dalo sa. Od teraz sa ale určite vylepší. Chýbala si mi." Nosom mi prešiel po líci, tisnúc svoje krásne plné pery na môj krk. So spokojným povzdychom som zavrela oči, zaklonila hlavu a úplne uvoľnene sa o neho oprela. V tom celodennom zhone akoby som chvíľami zabúdala, čo presne ma doma čaká. Koľko lásky, nehy a pochopenia. Pocit, že ma niekto naozaj chce a úprimne miluje.

„Čo dobré si uvaril na večeru?"

„Moje slávne zapekané cestoviny," odpovedal hrdo, vracajúc sa z môjho krku perami hore po línii mojej brady až k perám, ktoré ešte stále zdobil matný čierny rúž. „Kalif zjedol polovicu tuniaka, takže som musel zbehnúť po ďalšieho, ale tak čo už. Zjavne mu chutil a nám zostáva dúfať, že mu z neho nezostane zle ako naposledy." Obaja sme sa obzreli za kocúrikom, ktorý sa usalašil pri mojich vyzutých topánkach a odtiaľ nás pozoroval veľkými žltými očkami. „Prestriem, kým sa pôjdeš prezliecť, hm?" Súhlasne som prikývla, berúc mu tvár do dlaní a ešte raz si poriadne vychutnávajúc jeho pery.

Po večeri som sa chystala rovno do sprchy, takže s prezliekaním sa nemalo cenu pridlho zahrávať. Akurát som si konečne stiahla kožené nohavice a vymenila ich za omnoho pohodlnejšie tepláky. „Inak... možno budem potrebovať tvoju pomoc s jedným článkom. Dnes mi na neho dal Ryland nejaké podklady, ale budem musieť skočiť zjavne aj do knižnice po niečo ďalšie."

„V akej téme pre ten váš bosorácky časopis by som ti už len ja vedel pomôcť?" zakričal mi z kuchyne pochybovačne.

„Hlavnou témou je používanie liečivej mágie v medicíne. Zišiel by sa mi nejaký pohľad do minulosti tvojho remesla, než to nejako prepojím s magickou líniou." Od topánok pri dverách som schytila do rúk Kalifa a až potom zamierila k okrúhlemu jedálenskému stolu, ktorý stál pri najväčšom okne. „Museli ste sa o jej histórii niečo učiť, nie?" Kocúrik pišťavým mňaučaním zaprotestoval, keď som sa posadila za stôl a jeho si k sebe privinula ako plyšové zvieratko. Po chvíľke však stíchol, natiahol krk a vrch hlavy si natisol pod moju bradu.

„Akože áno, dačo sa našlo."

„Ale neznieš moc nadšene," poznamenala som. „Nemusíš, ja sa neurazím. Bol to len nápad."

Na stôl položil dva poriadne naložené taniere zapekaných cestovín s tuniakom, sadajúc si kúsok odo mňa. „Nie, nie, rád pomôžem. Povieš mi, čo presne potrebuješ a ja vyhrabnem dačo v poznámkach, prípadne ti odrecitujem spamäti."

„Ďakujem." Pravou rukou som prekryla tú jeho položenú na stole a láskyplne ju stisla. „Jedlo vonia dokonalo."

Zazubene sa usmial, napichujúc si niekoľko cestovín na vidličku. „Tak vieš, snažil som sa. Ak mi nevyjde medicína, uživil by som sa aj ako kuchár." Mykol plecami a pustil sa do jedla takou chuťou a rýchlosťou, akoby hrozilo, že mu ho niekto ukradne z taniera.

Schuti sme sa obaja najedli a mne sa ho následne podarilo zlákať so mnou do kúpeľne. Pôvodne som sa chcela len osprchovať, ale spoločný kúpeľ znel zrazu o toľko lákavejšie. Pre atmosféru som zapálila aj niekoľko sviečok, berúc z chladničky fľašu vína. Po celom dni sme chceli obaja už akurát tak pokoj a vychutnávať si prítomnosť toho druhého. Nič viac a hlavne nič menej. Žiadna medicína, žiadna žurnalistika a hlavne žiadne problémy, ktoré lemovali naše každodenné životy. Všetky zostali vymknuté za dverami.