Michael

Trvalo skoro dva týždne, než som sa konečne začal cítiť aspoň spolovice tak, ako pred ochorením. Závraty a bolesti pomaly ustupovali a vrátila sa mi aj chuť do jedla – začínal som len veľmi opatrne a skromnými porciami, no za posledné dva dni sa mi podarilo normálne najesť trikrát za deň, čo bol výrazný úspech. Pľúca a hruď ma stále trocha pobolievali, hlavne ak som sa viac zadýchal, povedzme cestou hore schodmi. Ale inak sa všetko vracalo do starých koľají.

Stále viac času som trávil mimo postele, najčastejšie posedávajúc niekde s knihou. Dvakrát do dňa som sa prechádzal po hornej palube a skrátka sa len kochal výhľadom na oceán. Zväčša predpoludním a následne pri západe slnka. Dni sa pomaly skracovali, večer prichádzal skôr a západy slnka naberali na svojej intenzite aj kráse – celá hladila oceánu sa počas nich sfarbovala do neodolateľne sladkých farieb.

Medzičasom svet obletela správa o oficiálnom konci prvej svetovej vojny. Mohol som si len predstavovať, ako asi v rôznych kútoch zeme ľudia oslavovali a vítali návrat do úplne obyčajného života.

„Nehovor mi, že tie knihy ešte nepoznáš naspamäť," povedal Tiberius, sotva vošiel na ošetrovňu a zavrel za sebou dvere.

Konečne tu nastal rovnaký pokoj, aký sme tu mali prvé dni. Žiadni ďalší chorí a nakazení na lodi neboli. Väčšina vyzdravela a pomaly pokračovala v rekonvalescencii. Tých menej šťastných postretol rovnakí osud, ako tridsaťdva zosnulých pred dvoma týždňami. Ich telá skončili sprvu pod zámkom a následne z bezpečnostných dôvodov ľahli popolom.

„Niektorý deň som našiel malú knižnicu, niečo som si odtiaľ doniesol."

„Knižnicu?"

Prikývol som, nedvíhajúc hlavu od stránok. „Ak zídeš z hornej paluby zadnými schodmi a potom odbočíš doľava, nájdeš tam súkromný salónik a vedľa je malá knižnica. Škoda, že som ju neobjavil už skôr."

„Čo ťa vôbec donútilo k tomu, aby si otváral náhodné dvere a niečo takéto našiel?" Počul som, ako si odsunul stoličku a posadil sa.

„Neotváral som náhodné dvere. Boli presklené a nad nimi bola informačná ceduľka."

Kníh tam nebolo priveľa, ale aj napriek tomu som tam strávil skoro hodinu. Všetky som si pomaly prezrel, prelistoval a potom si vybral tie najzaujímavejšie. Niečo o astrológii, ďalší pomerne hrubý herbár liečivých a jedovatých rastlín a bylín, spolu s ich využitím v medicíne, sci-fi román, ktorý údajne prvýkrát vyšiel už v roku 1666, a verziu Frankensteina, ktorá už prešla mnohými rukami. O to viac ma ale potešila – niekoľkokrát som sa do knihy už pustil, ale nikdy som ju nedokázal dočítať. Ani napriek tomu, že filmové spracovanie z roku 1994 patrilo medzi moje obľúbené filmy. Nešlo o žiadny kinematografický skvost, ale z nejakého dôvodu mi učaroval hneď prvýkrát, keď som ho videl. Otca nečakane odvolali do nemocnice a mama bola na víkend preč, jedna z jej priateliek mala rozlúčku so slobodou. So starým otcom sme zostali hore celú noc a pozerali filmy – medzi nimi aj spomínaného Frankensteina.

„Bolo tam niečo, čo by sa mohlo páčiť aj mne?"

„Pochybujem. Ak si tam v skutočnosti nikdy nebol, teraz to asi meniť nebudeš."

„Pravda," pritakal a znova vyskočil na nohy. Nechápal som, odkiaľ berie toľko energie. Najmä ak počas nocí skoro vôbec nespával. „No začínam sa už naozaj nudiť. Oproti tomu, čo sa tu dialo ešte vyše týždňa dozadu, nastal priveľký pokoj."

„Hlavne, prosím, neprivolávaj žiadnu ďalšiu pohromu. Niektorí z nás sa nespamätali ešte ani z tej predošlej."

Zodvihol som hlavu akurát vtedy, keď nad mojimi slovami ležérne mávol rukou. „Preháňaš, veď si už v poriadku."

„Áno, hlavne keď idem po schodoch a stále mi skoro roztrhne pľúca."

„Detail." Zvraštil som nasrdene obočie. „Vyhýbaj sa schodom a všetko bude fajn." Prehltol som všetky slová, ktoré sa mi tlačili na jazyk a znova vrátil pozornosť k svojej knihe. „Alebo skús menej dýchať, aj to by mohlo zabrať na bolesť pľúc."

„Kde len by som bol bez tvojich cenných rád," zamrmlal som napokon.

Netrvalo dlho, kým Tiberius znova odišiel. Párkrát som sa ho pýtal, kam mizne na celé dni – najmä posledné, keď už nemali s Ambrosom prácu –, ale odpovede som sa nikdy nedočkal. Viditeľne ho však veľmi tešilo, že má predo mnou nejaké to hlúpe tajomstvo.

Chvíľu som ešte strávil nad knihou, no následne ma Victor Frankenstein znova natoľko frustroval, že som knihu zavrel, hodil na seba kabát a šiel sa prejsť na čerstvý vzduch. Do západu slnka zostávala ešte dobrá hodinka. Zbehla však rýchlejšie, než by som sa nazdal. Čoskoro sa obloha a oceán naokolo opäť kúpali v sladkých ružových odtieňoch. Končil sa ďalší deň a my sme boli znova o niečo bližšie k pobrežiu Ameriky. Hoci som si na život na lodi celkom aj zvykol, nemohol som sa dočkať, kedy stúpim nohami opäť na pevnú zem.

Na ošetrovňu som to vzal menšou okľukou – znova som sa zastavil v knižnici. Spomenul som si na útlu zbierku prác Oscara Wildea, ktorú som si vzal so sebou. S Frankensteinom som to nevidel moc ružovo a hoci ma čakalo ešte niekoľko kníh, chcel som mať ešte o niečo väčší výber.

Pomalým krokom som sa následne vybral späť. Nemal som sa kam náhliť, žiadny vzrušujúci program ma dnes už nečakal. Čítanie, pri troche šťastia večera a potom dlhé hodiny trápenia v posteli. Posledné dve tri noci sa mi nespalo dobre. Priveľa som premýšľal, hlavou mi bežalo úplne všetko. Spomienky na posledné dni, na udalosti ešte z Benátok či dokonca z domova. Behom sekundy ich ale vystriedali predstavy na príchod do Ameriky. Nemal som ani poňatia, čo ma tam bude čakať. Pomaly ale isto som sa rútil do stavu, ktorému som musel čeliť len krátko po nalodení. Nemohol som si však pomôcť. Nič nezaberalo, nebol som schopný tok myšlienok zastaviť a sústrediť sa jedine na prítomnosť.

Bol som už skoro pri dverách, keď som sa ale musel na chvíľu zastaviť. Dnes som toho nachodil zjavne viac, než predošlé dni. Začínali ma dosť citeľne bolieť nohy spolu s chrbtom. Väčšie starosti mi ale robili pľúca – musel som im dať čas, aby sa zotavili, predsa len dostali poriadne zabrať. Zároveň som sa ale obával, že sa tak rýchlo a ľahko späť do každodennej formy nedostanem.

„Ach, dočerta," vydýchol som sťažka a oprel sa chrbtom o stenu. Prsty pravej ruky som pevnejšie ovinul okolo knihy, aby mi nespadla na zem. Dvakrát za život som už bol u pneumológa, ešte keď som chodil na základnú školu – ako malý som býval pomerne často chorý a väčšinu času so mnou býval doma starý otec, keď naši pracovali. No naozaj som si nechcel ani predstaviť, čo by som doktorovi poprípade naklamal teraz. Pretrvávajúce ťažkosti z choroby, ktorá naposledy vyčíňala sto rokov dozadu, by mi zjavne neuveril.

Potreboval som pár minút, než som sa dokázal znova pohnúť z miesta. Než sa mi znova vyjasnilo pred očami a prestali ma obchádzať mdloby a nevoľnosť. Bol som tak päť krokov od dverí, keď ich niekto rázne rozrazil a vybehol mi naproti.

„Prepáč!" zvolal Ambrose, ktorý do mňa vrazil. „Tiberius je dnu, ja som hneď späť."

„Počkaj, čo..." nenechal ma ani dohovoriť. Obišiel ma a doslova sa rozbehol chodbou, smerujúc ku schodom vedúcim hore.

Trocha bojazlivo som vzal za kľučku od ošetrovne a otvoril dvere. Tiberius tam skutočne bol, avšak nie sám. Stál sklonený nad lôžkom, kde ležala mladá žena. Mohla mať tak sotva dvadsať rokov, ak vôbec.

„Čo sa to tu deje?" opýtal som sa a zastavil na prahu dverí. „Kam bežal Ambrose?" Vyzrel som na chodbu, ktorá ale zostala po jeho náhlom odchode prázdna.

„Po alkohol, máme málo dezinfekcie a nechceme ju minúť všetku." Zmätene som pokrčil obočím a konečne vošiel dnu. Privrel som dvere a položil si knihu z knižnice na stôl.

„A o čo sa tu pokúšaš ty? Kto to je?" Kývol som hlavou na dievčinu. Už ma ani trocha neprekvapilo, že si ma nevšímala. Sústredila sa na Tiberia, ktorý mal pravú ruku položenú na jej pleci. Viditeľne sa silno koncentroval, hoci zároveň komunikoval aj so mnou. „Tíšiš jej bolesť?"

„Áno, aspoň kým poriadne zaberie morfium a zaspí." Chápavo som prikývol a podišiel bližšie. Na prvý pohľad to pôsobilo, akoby ju len uisťoval a upokojoval svojou prítomnosťou. V skutočnosti jej ale preukazoval veľkú službu, ktorú by jej nedokázal dopriať nik iný. Mohol som hovoriť zo skúsenosti. Na vlastnej koži som predsa pocítil, aký mocný náš rodinný dar je. „Počkaj... čože to Ambrose vravel? Asi... niečo ako akútna... akútna apend-volačo... slepé črevo, niečo so slepým črevom."

„Akútna apendicitída," opravil som ho. „A je to isté? Ako na to prišiel?"

„Ja neviem, počkaj než sa vráti a vyspovedaj potom jeho. Vyznám sa do medicíny, ale nie do všetkého. Nikdy v živote som nebol prítomný pri operácii."

„Takže idete operovať?" Šarlatán mykol plecami, hladkajúc dievčinu palcom po pleci. „A je to naozaj nutné? Nestačia pokoj na lôžku a infúzie? Vieš, aby..."

„Michael!" skočil mi rázne do reči. „Teraz som ti povedal, aby si počkal na Ambrosa. Darmo ma zahrnieš otázkami, neviem ti odpovedať. Robím len to, čo mi bolo povedané. Držím ju v pokoji, kým sa Ambrose nevráti."

„Dobre, prepáč." Nervózne som si zašiel pravou rukou do vlasov a klesol na stoličku.

„Tak, výborne. Posaď sa a zhlboka dýchaj, hlavne žiadnu paniku. Nezabúdaj, že teba sa nič z tohto netýka. Je to náš problém a my dvaja budeme tí, ktorí ho vyriešia." Trocha skepticky som vzal spodnú peru medzi zuby, zatínajúc ruky v päsť. „Teraz to neber, prosím, v zlom. Ale ako dokážeš s tou svojou úzkosťou fungovať na medicíne? Hlavne na praxi."

„Prečo?"

„Nedokážem si ťa predstaviť v nejakej vyhrotenej situácii. Clio nám hovorila, že si praxoval na pohotovosti, čo asi znamená to, že ti tam prídu rôzne prípady a ty sa na ne dopredu nevieš pripraviť. Však?" Prikývol som, pevne zatínajúc sánku. Až mi nepríjemne zaškrípali vrchné zuby o spodné. „Ako si fungoval?"

„Normálne. Počkal som na pacienta a riešiť začal až potom."

„Takže si zbytočne nepanikáril a nestrácal hlavu z toho, že nemáš všetko dokonale pod kontrolou?"

Na chvíľu som sa zamyslel. Potom som však pokýval hlavou. „Prvé dni možno, ale potom som pochopil ten princíp. Neodviedol by som žiadnu prácu, keby neustále len panikárim a zmätkujem hore-dole." Na pohotovosti som prepínal do úplne iného módu. Niečo ako keď som bol na sále. Riadil som sa inštinktom a podvedomím. Nechával som sa proste viesť racionálnymi myšlienkami. „Skrátka dokážem vypnúť a byť akoby niekým iným."

„Ďakuj dobrým génom."

„Hm?"

„Nehovor mi, že si si to nevšimol."

„Asi nerozumiem, kam presne mieriš, Tiberius." Alebo som to len možno nechcel nahlas priznať. „Vlastne..." začal som napokon, zapierajúc sa lakťami do kolien. „Všimol som si to, keď ma primár chirurgie prizval na sálu. Reagoval som na nejaký problém skôr, než hocikto iný. Akoby som vedel, čo presne sa stane niekoľko sekúnd predtým, než sa to naozaj stalo."

„No vidíš, presne o tomto hovorím. Si niekto úplne iný, keď liečiš a pracuješ s pacientmi. Si ako tvoji predkovia, skutočný Algarotti." Pousmial som sa skôr, než by som si to bol uvedomil. Ešte viac ma prekvapilo, že Tiberius mi úsmev úprimne opätoval.

Ambrose sa vrátil mihnutím oka, v ruke niesol zatiaľ neotvorenú fľašku vodky. „Niečo nové?" opýtal sa brata. Na mňa sa ani nepozrel, akoby som tu ani nebol. Plne sa sústredil jedine na problém, ktorý teraz museli riešiť.

„Už skoro spí," odpovedal Tiberius a zavadil pritom pohľadom o dievčinu. „Nebude to bolieť, neboj sa," prihovoril sa jej, keď si zjavne všimol zdesenie v jej pootvorených očiach. Milo sa na ňu usmial a pohladil ju po líci. „Pozývam ťa potom na večeru. Ako také malé bolestné."

„Tiberius!" zahriakol ho brat. Pacientka sa však na neho vyčerpane usmiala, akoby s jeho návrhom súhlasila.

Bez ďalšieho slova položil fľašu vodky a odišiel do kajuty vedľa. Zjavne z kúpeľne priniesol menší plechový lavór, otvoril vodku a nalial z nej doň. Tiberius zatiaľ vytrvalo stál nad pacientkou, ktorá pomaly privrela oči a viac ich neotvorila.

„Uspal si ju ty?" opýtal som sa.

„Lieky, ja som len dopomohol."

„On ju bude v spánku udržiavať, kým ja budem operovať," odpovedal Ambrose. Z úplne spodnej police skrinky s liekmi vytiahol dva poskladané chirurgické plášte. Podobali sa na tie dnešné jedine tým, že boli dlhé až pod kolená a zaväzovali sa vzadu na krku a na chrbte. Farebne boli biele a ušité z látky, nie vyrobené z jednorazového sterilného materiálu. „Budeš mi musieť ale pomáhať aj inak, sám to nezvládnem."

„Je ti dúfam jasné, že som nikdy v živote nikoho neoperoval a nebol ani prítomný pri nejakej operácii. Možno ti tu omdliem hneď, ako do nej zarežeš, čo ja viem."

Ambrose znepokojene nadvihol obočie. „Ak to naozaj urobíš, stratíš všetok môj rešpekt."

„Bolo by to naozaj veľmi trápne," zamrmlal som zo svojho miesta. Ambrose sa medzitým obliekol do plášťa a pohľadal si pár rukavíc. „Akú si mal lekársku špecializáciu, Ambrose?"

„Oficiálne som bol všeobecný lekár, ale zhruba rok pred začiatkom vojny som začal svoj chirurgický výcvik. Naučil som sa dosť, aby som si vystačil na vojne, tam ma kolegovia tiež veľmi radi naučili nejaké svoje triky a finty."

„Chcel si v Amerike pokračovať?" Bez slovnej odpovede prikývol a podišiel k bratovi. Ten na chvíľu pustil dievčinu a Ambrosovi zozadu zaviazal plášť. Následne si obliekol svoj vlastný.

„Nikdy som nechcel byť len chirurg, ale myslel som, že vedieť operovať sa zíde." Tiberius sa mu obrátil chrbtom a Ambrose mu zaviazal plášť, presne ako predtým on jemu. „Celkom ma to aj bavilo. Bolo to na úplne inej úrovni ako v škole, tam sme sa k operáciám veľmi nedostali. Myslím prakticky, väčšinu z nich sme presedeli v hľadisku."

„Nie je nič horšie, ako keď sa máš len dívať a nemôžeš zasiahnuť," odpovedal som, zabiehajúc spomienkami na moje prvýkrát na sále. Bál som sa, bol som úplne rozklepaný z toho, čo sa bude diať... ale predsa som chcel byť súčasťou diania. Niečo urobiť, zasiahnuť v tú správnu chvíľu. „To ma teraz čaká, že? Budem sa musieť nečinne prizerať."

Obaja súhlasne prikývli.

Nepohodlne som sa zahniezdil na stoličke, opierajúc sa ľavým lakťom o kraj stola. „Nemám z toho dobrý pocit. Máš vôbec potrebné nástroje?"

Ambrose prikývol. „Akurát ich ešte pre istotu vydezinfikujem. Tiberius, ty na ňu dávaj pozor. Nechcem, aby sa zobudila a začala tu zas skuvíňať od bolesti." Šarlatán sa bez námietok obrátil späť k pacientke a ruku jej položil na rameno.

„Spomínaš si, čo som ti minule hovoril?" opýtal sa ma.

„Musíš byť s tou druhou osobou v priamom fyzickom kontakte." Prikývol. Na tvári sa mu usadil spokojný výraz. „Nestane sa ti to, čo minule? Vieš, ak ju musíš takto zbavovať bolesti a zároveň udržiavať v bezvedomí počas celej operácie..."

„Toto je úplne iná situácia. Pri Lorenzovi som aj ja sám bol v šoku z toho, čo sa stalo, bol som unavený z dlhej cesty, z celého dňa a podobne. Prispelo k tomu mnoho faktorov."

Nezostávalo mi nič iné, len mu veriť. Sledoval som zatiaľ, ako Ambrose zo zásuviek povyťahoval chirurgické nástroje, dôkladne ich poumýval v alkohole a potom položil na pripravený a poskladaný kus gázy.

„Si si naozaj istý, že je operácia potrebná? Zápaly slepého čreva sa dajú riešiť aj inak... infúzie, pokoj na lôžku."

„Keby čakám a dúfam v zázraky, mohlo by dôjsť až k perforácii čreva, Michael. Vieš, čo by to v jej veku mohlo znamenať?"

Neoblomne sa na mňa zahľadel a čakal na odpoveď. „Odhliadnuc od možnej smrti?" Prikývol. Na chvíľu som sa zamyslel. Snažil som sa vybaviť si všetko, čo som o tejto téme vedel z prednášok. V praxi som sa ešte s touto diagnózou nestretol. „Sterilitu," povedal som napokon. „Mnohonásobne by sa zvýšilo riziko, že nikdy nebude môcť mať deti."

„Presne tak," pritakal. Na perách sa mu objavil nepatrný úsmev. Ďalej pritom ale čistil nástroje a pripravoval si všetko potrené. Skalpely s rôznou čepeľou, chirurgické nožnice, niekoľko druhov klieští, svorky, ihlu a niť.

„Máš všetko?"

„Skús mi povedať ty," nabádal ma a kývol hlavou, aby som pokojne pristúpil bližšie. Neisto som vstal na stále roztrasené nohy a podišiel. Prebehol som očami po všetkých nástrojoch. „Tak?"

Mykol som plecami. „Neviem, asi je to všetko. Nikdy som ešte slepé črevo neoperoval."

„Raz na to príde, nič sa neboj."

„Raz určite," pritakal som. Možno to bude prvý prípad, ktorý ma v novom roku privíta na chirurgii. Alebo jeden z prípadov, ku ktorému si ma doktor Kan prizve na sálu. Ak teda prijmem jeho ponuku. „Mohol by som..." začal som skôr, než by som si uvedomil, čo vlastne chcem povedať. „Mohol by som sa vás niečo opýtať? Zišla by sa mi rada... viac názorov na konkrétny problém."

Clio už o všetkom vedela. Chcela, aby som tú ponuku prijal a ďalej sa rozvíjal ako chirurg. Verila, že na to mám – možno dokonca viac, než ja sám. Otec to poňal podobne. Radil mi, aby som takúto jedinečnú šancu nezahadzoval. Ja som si však stále nebol istý. Bál som sa. Od Darylovej operácie sa pre mňa z operačnej sály stal obrovský strašiak.

„Dostal som ponuku od primára chirurgie," začal som a očami pritom znova prebehol po pripravených chirurgických nástrojoch. „Už niekoľkokrát ma vzal so sebou na sálu a nechal ma pomáhať. Pritom všetci hovoria, že takéto láskavosti nerobí skoro vôbec, je veľmi prísny a nekompromisný aj keď ide o výber rezidentov, nieto ešte ak je reč o študentovi." Niečo mi nesedelo, medzi nástrojmi chýbalo dačo veľmi dôležité. Nie nevyhnutne potrebné, ale mimoriadne užitočné. „Ambrose, nemáš úplne všetko. Chýba ti retraktor na roztvorenie rany." Malo mi to do očí udrieť okamžite. Hneď, ako ma vyzval, aby som si nástroje pozrel.

„Výborne," pochválil ma. „Ale žiadny som nenašiel, čiže..." pozrel na brata, ktorý okamžite zbledol – asi vedel aká požiadavka bude nasledovať, „ranu mi podržíš otvorenú ty. Ja budem potrebovať obe ruky."

„Ako som hovoril... nečuduj sa, ak ti tu omdliem."

Ambrose prevrátil nad bratom oči, než sa vrátil ku mne. „Pokračuj, počúvam ťa."

„Hej, jasné." Sledoval som, ako pacientke lepšie obnažil brucho, vzal dve čisté poskladané plachty a prikryl ju. Spod nich jej trčali len hlava a brucho. „Na nový rok začínam praxou u neho na chirurgii. Teším sa, bude to zjavne fajn."

„V čom je teda problém?" opýtal sa Tiberius.

„Ponúkol mi miesto vo svojom chirurgickom tíme, s jeho dvoma rezidentmi."

„Ešte si ujasnime, kto presne je rezident, prosím."

„Aha, jasné... kvázi lekár v zácviku, už s dokončenou školou a diplomom. Po škole si vyberieš špecializáciu, ktorej by si sa chcel venovať a keď získaš miesto, stáva sa z teba rezident," vysvetlil som šarlatánovi. „Dĺžka rezidencie potom závisí od špecializácie a mnohých iných faktorov."

„A ako dlho také dačo trvá?"

„Zväčša od troch do siedmich rokov. A myslím, že chirurgovia to majú minimálne na päť." S nefalšovane zaujatým výrazom tváre prikývol. Pravú ruku nechával na pleci dievčiny, palcom ju stále nežne hladil. No zjavne tým skôr upokojoval sám seba, nie ju. Ona, našťastie, o ničom nevedela.

„Dobre začíname, Tiberius," zahlásil zrazu Ambrose. Vzal lavór s alkoholom a zašiel ho vyliať. Potom doň nalial čistý, natiahol si rukavice a ruky ponoril do čistého alkoholu. Sprvu som nechápal prečo, logicky si mal ruky umyť prv a rukavice dať až potom. Nič tu však nebolo natoľko sterilné, ako by sa žiadalo a preto musel improvizovať.

„Okej, čo mám robiť? Musíš mi všetko hovoriť."

„Rukavice a umyť ruky, potom sa už ničoho nedotýkaj." Tiberius prikývol, vzal do rúk druhý pár rukavíc a trocha nešikovne si ich natiahol. Ruky následne ponoril do lavóra, hľadiac stále na brata. Akoby čakal, že každý jeho pohyb odsúhlasí. „Ja jej teraz vydezinfikujem brucho a urobím rez, zatiaľ sa len pozeraj a dávaj pozor, aby sa neprebrala."

„Nad tým nemám žiadnu kontrolu, ak sa jej nedotýkam."

„Tak sa budem modliť, aby tú chvíľku vydržala."

„Dal si jej lieky na spanie, nie?" opýtal som sa. Nedokončil som síce svoju myšlienku, ale pre teraz bolo asi lepšie nechať ich konať.

„Áno, ale bez poriadnej anestézie nikdy nevieš," odpovedal Ambrose. Na očistenie brucha pacientky použil riadnu dezinfekciu, nie alkohol. „Tiberius, dobre ma počúvaj. Maj oči na stopkách, prosím ťa. Je možné, že ja si niečo nevšimnem, preto sa budem spoliehať na teba."

„Na čo konkrétne by som ťa mal upozorniť?"

„Dávaj pozor hlavne na krvácanie. Nesmieme riskovať žiadnu väčšiu stratu krvi." Šarlatán chápavo prikývol. Videl som, že je vydesený a neistý. Zrazu ho opustilo všetko sebavedomie, ktoré z neho inokedy sršalo už na kilometre. „Ak by si náhodou naozaj omdlieval, ozvi sa. Nie, že tu tebou len tresne o zem."

„Ak stihnem, tak ti určite dám vedieť."

Ambrose sa ešte raz zhlboka nadýchol, než vzal spomedzi nástrojov skalpel a urobil prvý rez. Keby operuje v dnešných podmienkach, zjavne by volil inú metódu. K laparoskopickému prevedeniu operácie by mu stačili tri menšie rezy. Pacientka by sa po zákroku rýchlejšie zotavila.

Bez slova som sledoval, ako si postupne prerezával cestu do brušnej dutiny. „Dobre, teraz potrebujem, aby si oboma rukami podržal ranu roztvorenú, aby som videl, čo robím," prehovoril, dvíhajúc pohľad k šarlatánovi. Ten doposiaľ nemo stál a so zatajeným dychom sledoval brata pracovať. „Hlavne sa toho neboj, ona nič necíti."

„Nikdy som sa druhej osobe v bruchu nešpáral," zašomral, krčiac tvár do znechutenej grimasy. Pristihol som sa, ako sa škodoradostne usmievam. Robilo mi radosť vidieť, že konečne niečo poriadne roztriaslo kolená aj jemu. „Ambrose..."

„Upokoj sa!" napomenul ho, položil skalpel a bratovi názorne ukázal, čo od neho očakáva. „Pozri sa, nie je to nič náročné. Viac od teba nechcem." Trvalo to ešte pár sekúnd, ale Tiberius sa následne svojej úlohy chopil pomerne dobre. Ranu opatrne roztvoril, aby mohol Ambrose pokračovať. „Hlavne dýchaj, jasné?"

„Snažím sa," šepol zastretým hlasom. „Rýchlo, pracuj!"

Ambrose s úškrnom pokýval hlavou skôr, než by pokračoval. Pristúpil som ešte o krok bližšie, aby som mal čo najlepší výhľad. Pomaly a veľmi opatrne sa dostal k pobrušnici, ktorá vystiela brušnú dutinu a zároveň obaľuje v nej uložené orgány, a otvoril ju.

„Povoľuješ ľavou rukou, nevidím dostatočne dobre," napomenul brata bez toho, aby zodvihol hlavu. Pozrel sa akurát na nástroje a vzal do ruky vhodné kliešte. Chytil nimi jeden z nastrihaných kúskov gázy, vsunul ho dnu a osušil si dané miesto, aby lepšie videl. „Odvráť teraz na chvíľu hlavu, bude to tak lepšie."

„To mi dvakrát hovoriť nemusíš."

„Hlavne poriadne roztvor tú ranu, aj keď sa nepozeráš." Tiberius presne chápal, čo po ňom jeho brat chce, snažil sa. Ale prax mu veľmi viditeľne chýbala, nemal potrebné pohyby v rukách.

Ambrose siahol po druhých kliešťoch a za ich pomoci sa pokúsil dostať na potrebné miesto. Išlo to však zjavne ťažšie, než si myslel. Tvár mal zrazu nečitateľnú. Čelo mu pokrývala tenká vrstva potu. Nebol vyrovnaný a sebaistý, hoci sa tak snažil pôsobiť. Na celej lodi ale bol jediný, kto mal akú-takú prax. Ak malo byť to dievča v poriadku, bol jej najlepšou šancou práve on.

Mne samotnému spadol kameň zo srdca, keď sa k slepému črevu konečne dostal a opatrne ho povytiahol von. Ten pohľad mnou neotriasol, videl som už horšie. Šarlatána, ktorý po očku pokukoval, však viditeľne celého striaslo.

Ambrose si to všimol tiež. „Dýchaj," pripomenul bratovi, akoby sa skutočne najväčšmi bál práve toho, že mu tu skolabuje a on zostane na všetko úplne sám. „Robím tak rýchlo, ako dokážem." Pomerne šikovne podviazal potrebné cievy, ktorých úlohou bolo doposiaľ appendix vyživovať. Následne vzal dve svorky a umiestnil ich len kúsok od seba – chcel tak minimalizovať prietok krvi zo slepého čreva do jeho koncovej časti. „Teraz potrebujem, aby si sa sem pozrel a dobre ma počúval."

Tiberius bez námietok otočil hlavu a prebehol očami po aktuálnom dianí. Do tváre takmer okamžite zbledol o minimálne dva odtiene. „Och, preboha..." dostal zo seba priškrtene, akoby potláčal potrebu vracať. „Čo mám robiť?"

„Chyť túto svorku, potrebujem voľnú pravú ruku."

„To je všetko?" Ambrose prikývol a pravačkou sa načiahol za skalpelom. Druhú svorku mohol na chvíľu pustiť. Jedným dobre vyváženým pohybom rezal priamo medzi dvoma svorkami. „Ambrose..."

„Teraz mi tu neodpadávaj!" zasyčal na neho cez zaťaté zuby.

Tiberius sklonil hlavu, trocha sa zapotácal a nakoniec sa lakťami nešikovne zaprel o kraj lôžka. Svorku ani okraj rany pritom nepustil, naďalej sa snažil byť bratovi čo najviac nápomocný.

„Tiberius!"

Prerývane sa zhlboka nadýchol. „Poďme, pracuj!" poručil bratovi. Hlavu nechal sklonenú, aby sa nemusel pozerať. „Som v poriadku," dodal sotva počuteľne. Úsmev sa dávno vytratil aj z mojich pier. Aj napriek všetkému mal môj obdiv, zvládal to celkom dobre.

Ambrose odložil odrezaný kus čreva aj s kliešťami na malú pripravenú tácku. Potom sa však zarazil. Na niečo pri príprave zabudol.

„Dokážeš chodiť?" opýtal sa Tiberia. „Potrebujem pomoc mimo operačný stôl, to zvládneš."

Šarlatán sa párkrát zhlboka nadýchol, než zodvihol hlavu a pozrel bratovi priamo do očí. Zavadil pritom aj o môj pohľad. Zmohol som sa aspoň na maličký úsmev. „Čo potrebuješ?"

„Zapáliš sviečku, vezmeš čistý skalpel a rozohreješ čepeľ. Mal som na to myslieť, úplne som zabudol."

„A čo s horúcou čepeľou?" Ambrose od neho prebral svorku, ktorú doposiaľ držal.

„Zacelí miesto, kde som práve rezal. Potom budem môcť odstrániť svorku a celé to tam podviazať, aby nedošlo ku krvácaniu."

Tiberius prikývol, trocha neistým krokom odstúpil od stola a rýchlo zamieril do skrinky. Vedel, kde presne nájde sviečku aj malý svietnik, išiel na istotu a nezaváhal ani na chvíľu. Do tváre sa mu pomaly vracala zdravá farba. Z vrecka nohavíc pod plášťom vytiahol škatuľku cigariet a sviečku zapálil.

Už-už išiel vziať do rúk skalpel s najširšou čepeľou, keď ho Ambrose zastavil. „Najprv si vymeníš rukavice a znova si ich opláchneš v alkohole."

„Jasné, prepáč." Celé mu to trvalo niekoľko krátkych sekúnd. Výraz na Ambrosovej tvári ale pôsobil, akoby musel čakať celé hodiny. Každou sekundou sa jeho maska viac lámala a menila na prach. Aj napriek tomu, že si doposiaľ viedol úplne fenomenálne.

„Dobre, vezmi ten široký skalpel a čepeľ chvíľu podrž v plameni. Nepotrvá to dlho." Bola to veľmi šikovná alternatíva, musel som uznať. Svoju úlohu splnila hneď, ako Ambrose skalpel prevzal a jeho rozhorúčený koniec opatrne priložil na koniec odrezaného čreva. „Znova poriadne roztvor ranu a pridrž mi túto svorku, na chvíľu ju tam ešte musím nechať."

Ambrose položil skalpel a vzal chirurgickú niť, ktorou začal podväzovať črevo len kúsok pod miestom, kde ešte stále bola svorka – tej sa podľa jeho pokynov znova chopil Tiberius. Sprvu sa pokúsil dívať na dianie, ale potom odvrátil hlavu bokom. Dýchal pokojne, stále trocha roztrasene. Akoby si ani sám nebol istý, či mu opakovane nepríde zle. No bolo zjavne lepšie, keď nevidel, ako jeho brat znova osušuje vnútrajšok rany od krvi a na tácku vyhadzuje jeden kus zakrvavej gázy za druhým.

„Teraz potrebujem, aby si sa pozrel sem, musíme spolupracovať."

„To robíme celý čas, nie?" podpichol ho a pokúsil sa o smiech. Vyznelo to však skôr ako vydesené zakvílenie. „Prepáč, hlúpy vtip. Čo mám robiť?"

„Pustíš ranu ľavou rukou, ja ju podržím otvorenú a tebe hneď podám svorku, idem zašívať pobrušnicu."

„Môžem si ju radšej prehodiť do pravej ruky?" Ambrose prikývol a keď Tiberius jednou rukou ranu pustil, on si ju na svojej strane roztvoril, aby mal znova čo najlepší výhľad. Vzal svorku a opatrne ňou uchopil kúsok pobrušnice. Svorku potom podal bratovi. Následne vzal druhú a urobil rovnaký úkon, akurát ju nechal následne položenú, než sa chopil tretej.

Trvalo len chvíľu, než niekoľkými stehmi následne pobrušnicu znova zatvoril. Tiberius medzitým mohol pustil svorku a miesto nej dávať pozor na to, aby sa bratovi pri šití jednotlivých stehov niť nezamotala alebo niečo podobné.

„Už len drž ranu otvorenú, kým tu všetko došijem a uistím sa, že nikde nepresakuje krv."

„Fajn," vydýchol.

Prekvapilo ma ale, keď neodvrátil hlavu. Miesto toho sa zostal prizerať. Pozorne sledoval každý pohyb Ambrosovej ruky – po posledný steh predtým, než by bol ranu ešte naposledy prečistil a zbavil všetkého, čo v nej nechcel zanechať. Zabralo ďalších niekoľko minút, než padol skutočne finálny steh. Rana bola konečne znova zacelená a najnáročnejšia časť operácie u konca.

Stále úplne fascinovane som hľadel na oboch bratov. Chvíľami by sa mi bolo len ťažko hádalo, ktorý z nich bol viac hotový zo všetkého, čo sa tu práve udialo. Tiberius bol do tváre znova trocha priveľmi bledý, zatiaľ čo Ambrose zacúval k voľnej stoličke a klesol na ňu. Ruky si utrel do plášťa, ktorý zostal poznačený niekoľkými jemno ružovými až červenkastými škvrnami.

„Chceš, aby som to dokončil?" opýtal sa Tiberius.

„Nie, hneď som tam."

Zostávalo už len ranu zakryť a potom sa postarať o to, aby pacientka po prebudení necítila priveľa bolesti. Od toho tu ale bol zjavne Tiberius, ktorý si už stiahol rukavice a dievčinu pohladil po vlasoch.

Nechcel som to priznať nahlas, ale mal môj obdiv, že celkom dobre ustál operáciu a pritom dokázal ustrážiť aj pacientku. Bol bratovi naozaj oporou a pomocou, ktorú potreboval k odvedeniu čo najlepšej práce. Ja sám som bol v tej chvíli naozaj hrdý – na oboch a rovnako na skutočnosť, že sme pokrvná rodina.