Michael

Loď a šíri oceán boli nenávratne preč. Naokolo seba som videl prírodu – široké pláne v diaľke, po pravej ruke hustý les a len niekoľko krokov pred sebou pomerne mohutne pôsobiaci vojenský zákop. Pripomínal mi tie, ktoré som už neraz videl v nejakom filme. Tesne za ním bolo niekoľko mohutných násypov, ktoré by v prípade potreby poslúžili ako dobrý úkryt.

„Tiberius?" zmätene som sa obzrel naokolo seba, hľadajúc hocijaké náznaky jeho prítomnosti. Šarlatána ale nikde nebolo.

Rovnako, ako ani jeho brata.

Ozval sa však hlas niekoho iného. Nemecké pokriky, ktorým som nerozumel a ktoré ku mne priniesol slabý vánok. Otočil som sa okolo vlastnej osi, hľadajúc pôvod hlasu. Prvého vojaka som uvidel učupeného za kmeňom vysokánskeho stromu. Drevo bolo miestami poznačené zablúdenými guľkami a niekoľkými krvavými šmuhami.

„Hlavu dole!" sykol niekto spoza môjho chrbta. Rozpačito som sa otočil a premeral si územie. Nikde nebolo ani živej duše.

Vojakov som objavil, až keď som podišiel bližšie k zákopu. Asi desiatka z nich sa krčila tesne pri okraji, zbrane mali pripravené a v tvárach zapísaný zvláštny pokoj premiešaný s nefalšovanou panikou. Letmo som prebehol po ich tvárach, nachádzajúc v nich len samých cudzincov. Ani jedného som nemal odkiaľ poznať.

Až kým som neuvidel vojaka, ktorý sedel o kúsok ďalej. Chrbát si opieral o stenu zákopu, nohy mal pokrčené v kolenách a pritiahnuté v hrudi, zatiaľ čo v rukách pevne zvieral pušku. Na ľavom ramene mala jeho uniforma biely pruh s červeným krížom.

„Povedal som ti, synak, aby si nevykúkal! Strelia ti do hlavy a potom už tú svoju Lorettu o ruku nepožiadaš!" nasyčal jeden zo starších vojakov a buchol po hlave muža vedľa seba, viditeľne mladšieho. „Tam sa posaď k ostatným a čakaj!" dodal, schmatol vojaka za golier na uniforme a potiahol ho za seba. Ten s tichým frflaním poslúchol a nadurdene sa usadil vedľa jedného zo svojich spolubojovníkov.

„Pán poručík!" zvolal na staršieho muža niekto spoza jeho chrbta. Okolo Ambrosa akurát po štyroch preliezal vojak, ktorého som doposiaľ nevidel. Urobil som pár krokov doprava, nachádzajúc v zákope akýsi tunel, odkiaľ vojak vyliezol. Zjavne viedol niekam medzi násypy za ich chrbtami. „Môžeme sa stiahnuť, druhá čata je dostatočne ďaleko na to, aby sme sa jej vyhli. Ak pôjdeme popri rieke, do zotmenia by sme mali byť mimo ich zónu," zahlásil rozhodným hlasom. Nešlo ale prehliadnuť, ako sa mu trasú ruky o ktoré sa opieral.

„Desiatnik, ste si istý? Nerád by som napochodoval do pasce s vami všetkými za chrbtom."

„Som si istý, pán poručík! Vzduch je čistý, akurát by som neodporúčal, aby sme išli všetci naraz. Niekto by mal zostať tu, aby nás v prípade núdze kryl."

Poručík s hustou, ale upravenou čiernou bradou prikývol. „Dobre, dávam na vaše slovo."

„Ďakujem Vám, pane." Vojak na seba vyzeral byť hrdý. Aj takéto krátke uznanie pre neho zjavne znamenalo veľmi veľa. Najmä z úst niekoho vyššie postaveného.

„Rozdelíme sa na tri skupiny, ja pôjdem ako posledný," začal poručík po krátkej chvíli ticha. Pohľadom prebehol po svojej jednotke, ktorá ho s očakávaním počúvala. „Albini, Carlozzi, Comolla... vy pôjdete prví. Tunelom k predposlednému násypu, tam počkáte na druhú skupinu, ktorá vás bude za krátko nasledovať. Mattia, Rigio, Ponte... vy sa pripravíte po nich, ale zatiaľ počkáte. Pohnete sa, až keď vám dám priamy rozkaz."

Vojaci zasalutovali ako jeden a menovaná trojica sa pripravila. Dvaja z nich si pušku prehodili krížom cez seba, aby ju mohli niesť na chrbte. Ten tretí si ju pre istotu nechal v rukách, čo mu ale lezenie po štyroch sťažovalo. Naposledy sa pozreli na svoj oddiel, než by vyrazili tunelom preč. Prešlo sotva päť minút, keď poručík poslal za nimi druhú skupinu.

„Palma, Lauro, choďte teraz vy dvaja. Keď prídete k ostatným, pošlete ich znova po trojici o násyp ďalej. Druhá skupina nech chvíľu počká. Nesmieme to uponáhľať."

„Pane..." oslovil ho trocha roztraseným hlasom mladý chlapec, ktorého predtým karhal za jeho priveľkú odvahu nakúkať von zo zákopu.

„Len pokoj, Martini. Vy a Algarotti pôjdete o pár minút so mnou." Pozrel pri týchto slovách na Ambrosa, ktorý bez námietky prikývol. Pravou rukou vzal hnedú, od zeminy a prachu zašpinenú tašku a prehodil si ju krížom cez pravé plece, znova berúc do oboch rúk pušku.

Na jeho tvári nebolo vidieť ani štipku strachu. Síce nepokojne klepal pravou nohou, ale svoju nepohodou a zjavný strach inak nedal vedieť. Zjavne sa v takejto situácii neocitol prvýkrát. Minimálne predpokladal, čo sa bude diať ďalej a vedel, že panika mu v žiadnom prípade nepomôže. Skôr naopak – mohol by sa z nej stať zabijak.

Narýchlo som sa obzrel za seba, aby som skontroloval oponentov schovaných medzi stromami. Na prvý pohľad mi prišlo, akoby tam už nik nebol. Akoby sa stiahli a chceli na celé toto tu zabudnúť.

„V pohode, zvládneš to?" Znova som obrátil pozornosť do zákopu, kde už poručík kľačal pri Ambrosovi. Pravú ruku mal uisťujúco položenú na jeho pleci.

„Samozrejme," odpovedal ráznym hlasom. „Dostali sme sa už z horších šlamastík, nejaké nečakané obliehanie nás nezaskočí. Hlavne ak velíš ty."

„Ak sú len pred nami, sme v suchu."

„Pochybujem, že sú len pred nami," namietol Ambrose, hľadiac pritom poručíkovi priamo do tváre. Tykali si, zjavne mali medzi sebou dôvernejší priateľský vzťah. „Celý čas mám pocit, že nás niekto z okolia sleduje. Nikoho som však zatiaľ nezbadal."

„Prečo si mi nič nepovedal?"

„Práve preto, že zatiaľ ide len o moje domnienky," odvetil a kývol pritom hlavou smerom doprava. Poručík tomu dal šancu, ale takisto nepochodil. Nikoho vidno nebolo. „Mali by sme čo najskôr zmiznúť, to bude najlepšie."

„Súhlasím."

„Kam potom?"

„Obídeme Tri vrchy a smer Monte San Lorenzo, presne ako sme mali pôvodne v pláne. Akurát s obchádzkou a menšími komplikáciami."

„Prečo sa ten tábor volá Tri vrchy, pán poručík?" opýtal sa mladý Martini, naprávajúc si pušku na pleci. Do tváre bol bledý ako stena. Zjavne bol súčasťou niečoho podobného prvýkrát a nedokázal odhadnúť situáciu. „Už som o ňom, samozrejme, počul, ale netuším podľa čoho dostal svoje meno."

„Podľa postáv troch bájnych bojovníkov z jednej poviedky, mama ju hovorila aj mne ako malému. Poznáš ju, Ambrose?"

„Áno, rodičia nám ju s bratom rozprávali," pritakal a mladému Martinimu príbeh ešte o niečo priblížil. „Na mieste, kde tých bojovníkoch pochovali, vyrástli tri mohutné vrchy. A tie následne krajinu chránili pred ďalšími útokmi."

„A kto ten tábor pomenoval práve podľa týchto bojovníkov?" vyzvedal Martini.

„To neviem, mladý. Keď dorazíme do Monte San Lorenzo, môžeš sa skúsiť niekoho popýtať. Vojaci z okolia by to mohli vedieť," poradil mu a pozrel na hodinky na svojom pravom zápästí. „Dobre, páni. Dvíhame kotvy, nech na nás pridlho nečakajú."

„Pôjdem prvý," navrhol Ambrose.

„Nie, Martini pôjde prvý, ty až potom," rozhodol poručík. Počkal, než sa mladý vojak párkrát zhlboka nadýchol a následne vliezol do pomerne úzko vyzerajúceho tunela. Až potom sa potichu znova prihovoril Ambrosovi. „Ak sa zdravotník účastní podobnej akcie, je prioritou udržať ho v čo najväčšom bezpečí," vysvetlil.

„Aby som potom v prípade núdze ja udržal nažive vás?"

„Páli ti to, kamarát." S trocha kŕčovitým úsmevom mu hlavou pokynul, aby vyrazil.

Sotva však Ambrose spolovice vliezol do tunela, spomedzi násypov sa ozval krik, ktorý sprevádzal výbuch tak hlasný, až sa mi pod nohami zatriasla zem. Inštinktívne som si dlaňami prekryl uši a čupol si, skláňajúc hlavu.

„Algarotti!" zakričal poručík a takisto sa celým telom hodil na zem. Ambrose zostal chvíľu nehybne ležať, no potom sa pomaly vysúkal z tunela, utierajúc si chrbtom pravej ruky zašpinenú tvár od prachu a zeminy. Vyzeral byť v poriadku.

„Fabrizio, si celý?" opýtal sa poručíka a vypľul z úst zakrvavené sliny.

„Ja áno, čo ty?"

„Zahryznutie do jazyka asi prežijem." Obaja sa krátko zasmiali. „Čo to, dopekla, bolo?" Ambrose sa opatrne nadvihol na kolenách, aby lepšie dovidel na svoje okolie. V doslova poslednej chvíli tak zočil trojicu rakúskych vojakov, ktorá sa k zákopu rozbehla od stromov za ktorými sa doteraz ukrývali. „Rýchlo, strieľaj!" zvrieskol na Fabrizia, zatiaľ čo odistil svoju vlastnú zbraň a nadvihol ju k útoku.

Poručík Fabrizio reagoval rovnako rýchlo. Prevalil sa na chrbát, odistil zbraň a vystrelil hneď, ako zbadal prvého vojaka. Zasiahol dvoch, zatiaľ čo Ambrose sa postaral o toho tretieho. Prvá strela prešla vojakovi cez pravé rameno, druhá priamo krkom. Najprv v bolestiach padol na kolená a potom za krvavého prskania a lapania po dychu padol tvárou k zemi.

„Celkom dobrá muška," pochválil Ambrosa, kým prebil zbraň a šikovne do nej vsunul nové náboje.

Urobil tak presne včas, aby stihol vystreliť na dvoch ďalších, ktorí sa blížili k zákopu. V takmer rovnakej chvíli ale jeden vojak vyliezol aj z tunela a schmatol Ambrosa zozadu okolo krku. V pravej ruke držal nôž, ktorý sa mu ale nešťastne vyšmykol, keď so sebou Ambrose trhol na bok a následne sa na vojaka zvalil celou svojou váhou. Viditeľne mu vyrazil dych, čo ho zmiatlo a spomalili dosť dlho na to, aby sa mu Ambrose vyšmykol zo zovretia. Nahmatal na zemi svoju pušku a pažbou vrazil vojakovo priamo do tváre.

Chcel ho len omráčiť, nie zabiť.

Poručík Fabrizio však vytiahol vlastný nôž a vojakovi podrezal krk skôr, než by Ambrose vôbec stihol namietnuť.

„Nikdy ich nenechávaj žiť, lebo pri ďalšej príležitosti ťa podrežú alebo zastrelia ako dobytok!"

„Pozor!" zakričal Ambrose na odpoveď, namieril zbraň ponad poručíkovo plece a strelil vojaka, ktorý akurát zoskakoval dole do zákopu. Trafil ho však len do stehna, nezabil ho.

Dal mu tak šancu, aby spoza opaska vytiahol granát a odistil ho. Behom sekúnd zákopom otriasol obrovský výbuch. Okolie sa naplnilo prachom, cez ktorý nebolo vidno absolútne nič. Najmä, ak čoskoro prišiel ďalší výbuch, akurát o kúsok ďalej. Násypy sa roztriasli a povolili – zjavne pochovali a zavalili vykopané tunely.

Spolu s vojakmi, ktorí boli dnu alebo v bezprostrednej blízkosti.

Po treťom výbuchu zaplavilo okolie smrteľné ticho. Zem sa triasla ešte niekoľko desiatok sekúnd, než sa konečne ustálila. Spoza stromov vyšlo niekoľko vojakov. Pušky mali pripravené do boja. Háčik bol ale v tom, že už nemali na koho strieľať. Zákop bol zrazu skoro celý preč, zasypaný ťažkou zeminou, ktorá sa pri výbuchu uvoľnila a zosunula.

Niekoľko výstrelov odznelo z miesta, kde predtým stáli násypy. Tajne som dúfal, že ide o obranu zo strany Talianov. Keď ale po chvíli zaznel výkrik v nemeckom jazyku, moje nádeje pohasli. Tie výstrely zjavne odrovnali aj posledných Talianov, ktorým sa podarilo prežiť výbuchy.

Nerozumel som, čo si vojaci medzi sebou povedali. Do niekoľkých minút sa ale pobrali preč, akoby sa tu nebolo ani nič stalo. Neobzreli sa na svojich padlých druhov. Nesnažili sa ani zistiť, či niekto z nich neprežil a nepotrebuje vykopať. Ich veliteľ prísnym hlasom zavelil na odchod a jednotka nemala na výber, iba ho nasledovať.

Ja som sa ale nezmohol na nič. Musel som čakať, než sa veci znova rozhýbu. Nech to vyzeralo hocijako beznádejne, Ambrose bol nažive a mne zostávalo len čakať, kedy znova niečo urobí.

Neviem, koľko to napokon trvalo. Slnko začalo pomaly zapadať, než sa nános zeminy pohol. Vyrazila spod neho pažba pušky, ktorú držali poodierané a zakrvavené prsty. Ešte párkrát zabrali, než sa vojakovi spod zeminy podarilo vystrčiť hlavu.

Bol to Ambrose.

Husté kučeravé vlasy mal plné špiny a drobných kamienkov, na čele krvavý šrám. Zadýchane sa vyhrabal spod zeminy a zvalil sa na chrbát. Oči uprel na oblohu, ktorá sa pomaly ale isto začínala ponárať do zlatistých odtieňov. Na vydýchanie si ale doprial iba niekoľko krátkych sekúnd.

Potom sa znova intenzívne pustil do hrabania.

„Algarotti..." zalapal poručík Fabrizio do čerstvom vzduchu, sotva mu Ambrose odhrnul zeminu z tváre a hlavy. „Povedz mi, ako je možné, že ešte stále žijeme?"

„Neteš sa z toho, zjavne sme vyplytvali všetko šťastie až do konca našich životov."

„No skvelé," zavzdychal bolestivo, sťažka si vyslobodil ruky a pomohol Ambrosovi, ktorý sa ho snažil vyhrabať. Sotva bol do pol pása vonku, Ambrose sa mu otočil chrbtom a začal hrabať len kúsok odtiaľ, odkiaľ vyšiel on sám. „Čo hľadáš?" opýtal sa ho Fabrizio.

„Nepýtaj sa, pomôž mi!" sykol na neho, utierajúc si spotené čelo.

„Je tam ešte niekto?"

Ambrose bez odpovede hrabal ďalej. Podišiel som bližšie k nim presne vo chvíli, keď sa spod zeminy vynorila hustá štica hnedých vlasov. Nasledovala ju tvár mladého vojaka – nebol to však Martini z ich oddielu. Ale vojak v tmavozelenej uniforme, akú mali na sebe aj pred nedávnom víťazne odchádzajúci nemeckí a zjavne aj rakúski vojaci.

„To nemyslíš vážne!" zakričal na neho poručík Fabrizio. „Vážne ideš pomáhať človeku, ktorý toto celé spôsobil?!" oboril sa na Ambrosa, okamžite dávajúc ruky preč od práce. Nechápavo nad ním krútil hlavou a sťažka oddychoval. Nevyzeralo to, že by bol vážnejšie zranený. Skôr asi len otrasený zo všetkého, čo sa udialo. A hlavne zo skutočnosti, že vôbec prežil.

„On po tebe granát nehodil," odsekol Ambrose. „Veď je to ešte len chlapec, nemôžeme ho tu nechať umrieť."

„A čo s ním chceš robiť? Ťahať ho s nami? Namiesto nášho oddielu, ktorý je kvôli nemu a jeho ľuďom zjavne celý mŕtvy?!" zareval tak hlasno, až som mal pocit, že sa zem znova otriasa. Ambrose medzitým opatrne pomohol vojakovi von – ten pritom kričal bolesťou, akoby ho niekto z kože sťahoval.

Až keď mu Ambrose pomohol von úplne, som si všimol, že ľavé stehno má celé zaliate krvou. Ambrose pohotovo reagoval, šikovne mu vytiahol z nohavíc opasok a použil ho ako škrtidlo, aby vojak nestratil viac zbytočnej krvi.

„Čo Martini?"

„Ležal v tuneli len kúsok odo mňa, mŕtvy," zamrmlal Ambrose na odpoveď. „Ani o tomto chalanovi by som nevedel, keby tam v panike netápa naokolo seba a nezachytí sa mojej ruky."

„Ambrose..."

„Pomôž mi nájsť moju tašku, musel som si ju dať dole." Fabrizio sa ani nepohol. Miesto toho sa zvalil na chrbát a zapichol oči do zlatistého neba nad ich hlavami.

Ambrose s tichým zamrmlaním chvíľu hľadal sám, než konečne vytiahol svoju tašku približne z miesta, odkiaľ sa vyhrabal aj on sám. Mladý nemecký vojak zatiaľ takisto ležal, bolestivo skrúcal tvár a držal sa za poranené stehno, ktoré neprestávalo krvácať.

„Dobre, hlavne pokoj," prihovoril sa mu Ambrose po anglicky. „Rozumieš mi aspoň trocha?"

„Málo," odpovedal mu so silným prízvukom. „Prečo mi... ty pomáhaš?" opýtal sa cez bolesťou zaťaté zuby, upierajúc na neho zaslzené oči. Keby neviem, že plnoletosť bola potrebná k tomu, aby niekto mohol nastúpiť do vojny, nepovedal by som, že už stihol osláviť osemnáste narodeniny. „Ja som chcel... mal som zabiť."

„Ja viem. Ale ak si toto celé prežil, ja nechcem byť ten, ktorý ťa nechá umrieť." Chvíľu sa hrabal vo svojej taške, kým našiel, čo potreboval. Mladému vojakovi najprv podal dávku morfia a až následne venoval pozornosť jeho poranenému stehnu, ktoré opatrne prečistil od vytečenej a zaschnutej krvi. Mal v ňom guľku, ktorá sa ale, našťastie, vyhla tepne. „Dobre, počúvaj. Teraz ti nohu len obviažem, guľku vyberiem inde. Tu je priveľa prachu, zbytočne by sme riskovali infekciu."

Súhlasil som v jeho návrhom. Bolo by zbytočné zvyšovať riziko, beztak sa už mohlo stať, že do otvorenej rany vniklo niečo, čo za pár hodín vyvolá škaredý a život ohrozujúci zápal.

„Fabrizio, buď taký láskavý a choď sa pozrieť, či náhodou niekto z našich neprežil. Ak už mi teda nechceš pomôcť inak."

„Nevládzem sa ani pohnúť, Algarotti," zasipel vyčerpane. „Ak si zabudol, bol som k tomu granátu bližšie a následne strávil skoro hodinu pod skurvene ťažkým nánosom zeminy, ktorá ma skoro rozpučila a zadusila. Takže mi prepáč, ak sa nepôjdem hrať na psa, ktorý vyhrabáva kosti!"

Ambrose ho spražil vražedným pohľadom. „Uvedomuješ si, že hovoríš o svojich vlastných ľuďoch?" Až keď sa následne pokúšal zo sedu zdvihnúť na kolená som si všimol, koľko bolesti sa votrelo do jeho tváre. Zjavne bol zranený aj on sám, no beztak si plnil svoju povinnosť. Aj voči nepriateľovi.

„Počul si tie dva následné výbuchy a streľbu, nie? Vieš rovnako dobre ako ja, že nikto neprežil. Sme tu už len my dvaja a ten prašivý pes, ktorému tak veľkoryso pomáhaš s použitím našich zásob."

„Všetok zdravotnícky materiál mám na starosti ja, minimálne teda na tejto misii. Takže ja rozhodujem o tom na koho čo miniem." S týmito slovami vzal ďalšiu jednorazovú dávku morfia – tentokrát ale pre seba. Chvíľu počkal, aby liek zapôsobil, ale ani potom v hrdle nezadusil bolestivý výkrik, ktorý sprevádzal stavanie sa na nohy. Na ľavú nedokázal poriadne dostúpiť, nechával ju zohnutú v kolene, kde zjavne bolesť pramenila.

Konečne takto ale dostatočne zaujal Fabriziovu pozornosť. „Čo ti je?"

„Niečo s ľavým kolenom, to je teraz jedno. Chodiť zvládnem," uistil ho bez váhania. „Mali by sme..." začal, pričom pohľadom upieral smerom, kde donedávna stáli násypy. Pod ich zvyškami boli teraz pochovaní všetci ich muži. „Mali by sme vyraziť, čoskoro sa zotmie. Utáboríme sa niekde po ceste, zapálime oheň a ošetrím mu nohu. Potom uvidíme, čo ďalej."

„Vážne ho chceš ťahať s nami?"

Ambrose sa na chvíľu zamyslel. V jeho nasledovných slovách bolo počuť mnoho odporu, ale boli volené múdro – poručíka Fabrizia dostatočne presvedčili. „Ak na to príde, použijeme ho ako rukojemníka. Nemci a Rakúšania si veľmi cenia životy svojich, dalo by sa s nimi možno vyjednávať."

Podopierajúc jeden druhého vstali. Ambrose vo svojej ľavej nohe nemal priveľmi veľkú oporu či stabilitu, ale so zaťatými zubami s Fabriziom postavili aj mladého vojaka. Ten však prešiel sotva niekoľko krokov, než od bolesti a zjavne veľkej straty krvi omdlel. Obaja Taliani tak skoro vypľuli dušu, kým sa o pol hodinu, už za nastupujúcej tmy, zložili v hustom poraste stromov. Rozložiť oheň bolo riskantné, ale potrebovali ho kvôli svetlu a hlavne teplu. Zapadajúce slnko vzalo so sebou všetko teplo z okolia a na vojnou poznačené Taliansko dosadla chladná, temná noc. Na nebi nebolo vidno mesiac ani hviezdy. Niekde v diaľke tichučko hrmelo a postupne silnejúci vietor prezrádzal, že sa blíži búrka.

Kým Fabrizio držal stráž s nabitou a odistenou puškou, Ambrose venoval pozornosť mladému vojakovi. Opatrne mu zo stehna odmotal krvou úplne premočený obväz a za veľmi chabej žiari ohňa ranu znova prečistil. Opasok trocha povolil, ale nechal ho na jeho stehne, než guľku nevybral. Šitie mu už následne išlo od ruky. Bolo hotové za skutočne rekordný čas. Ranu následne opäť prekryl a čo najlepšie zaistil obväzom. Viac pre neho v týchto podmienkach urobiť nemohol.

Už takto sa k nemu zachoval obetavejšie než jeho vlastná jednotka.