Michael

Myklo ma, keď niekto tresol dverami. Zničene som pootvoril oči, okamžite vnímajúc nepríjemnú bolesť, ktorá sa rozliala celým mojim chrbtom. Tajne som dúfal, že spanie dole v ošetrovni bude lepšie, než predošlé noci na sedačke. Škaredo som sa však mýlil. Kým som v noci konečne zaspal, nedokázal som pomaly nájsť polohu, ktorá by bola aspoň znesiteľná, ak už nie pohodlná.

„Dobré ráno, spachtoš," zašvitoril Tiberius odporne sladkým hlasom, nesúc si pritom šálku silne voňajúcej kávy v ruke. Sledoval ma pobaveným pohľadom. „Nespal si v noci, čo?"

„Trocha," zamrmlal som, prehadzujúc si ľavú ruku cez oči. Nechcelo sa mi vstávať. Ani napriek tomu, že som bol celý dolámaný a zostať tu znamenalo ešte si priťažiť. „Kde si zohnal kávu?"

„Skočil som na otočku do jedálne."

„Čo tvoje skrývanie sa pred zrakmi všetkých?"

„Ja sa nechcem tváriť, že tu vôbec nie som. Ide mi len o to, aby si ma nikto nespájal s postom lodného lekára," vysvetlil a znova sa napil. Pokrčil však nosom, takže káva zjavne nechutila práve najlepšie.

„Dokedy mám očakávať, že ti to vydrží?"

Mrkol na nástenné hodinky. „Ešte chvíľu."

„Takže dnes to celé praskne?"

„Dnes nie. Ale keď to príde, bude to štýlom, ktorý by si naozaj nechcel." Naposledy si odpil z kávy, než by s grimasou položil šálku na stôl. Odsunul ju čo najďalej od seba. „Bude to ešte zaujímavých niekoľko desiatok dní, Michael. Až moc zaujímavých." Natiahol sa na stoličke, zakladajúc si ruky za hlavu.

Znechutene som si natiahol kapucňu mikiny na hlavu, strčil pod ňu strapaté vlasy a čo najopatrnejšie sa posadil. Môj chrbát okamžite zaprotestoval ešte viac, než keď som ležal.

„Dopekla, po týchto vašich výletoch budem potrebovať navštíviť fyzioterapeuta."

„To zvládneš," uistil ma nezaujato. „Si rozmaznaný, priveľmi zvyknutý na pohodlie."

„Nemám ten pocit."

„Ja zas nemám pocit, že by sme sa my dvaja niekedy v niečom zhodli."

„Hold, smutný osud," zamrmlal som. „Máš v kajute kúpeľňu alebo..."

„Skromnejšiu ako skromnú, ale poslúži. Cením si, že mysleli na takýto detail."

„Skvelé, tak ju obsadím." Vstal som, schmatol kôpku svojho oblečenia a odišiel skôr, než stihol namietať. Po jeho kajute som sa priveľmi neobzeral – bola malá a rovnako tmavá, ako samotná ordinácia a napokon aj kúpeľňa.

Voda bola studená, z čoho som zostal ešte viac namrzený. Dlhé minúty som sa mračil na svoj vlastný obraz v malom zrkadle, než som vôbec dokázal pomyslieť na to, že sa vrátim za šarlatánom. Nechcel som tu byť. Absolútne som si nedokázal predstaviť existovať v tomto prostredí ešte niekoľko týždňov – cudzom, stiesnenom, temnom a vyslovene nehostinnom.

Zrazu som nebol schopný sa pohnúť z miesta. Civel som do zrkadla, prsty až bolestivo pevne ovíjal okolo krajov umývadla a snažil sa v pokoji zhlboka nadýchnuť, čo mi však znemožňovala nepríjemná ťažoba na hrudi. V duchu som sa preklínal na všetky možné spôsoby za to, že som si so sebou nepriniesol lieky na úzkosť. Mal som počítať s tým, že sa bez nich v podobnej situácii nezaobídem. Najmä, ak som po nich potreboval siahnuť aj v poslednej dobe. Už to bol varovný signál, že sa zjavne pomaly znova stanú častou súčasťou môjho každodenného života.

Strhol som sa, keď na dvere zaznelo tiché klopanie. Nemal som poňatia, koľko času som tu strávil. Možno som sa na svoj obraz v zrkadle mračil a prosebne díval minúty, možno dokonca hodinu. V podobných chvíľach mi koncepcia času priveľa nehovorila. Aj tá najkratšia minúta trvala občas celú večnosť.

„Všetko v poriadku?" opýtal sa šarlatán.

„Áno," odvetil som krátko, nepúšťajúc sa hrán umývadla. Hánky som mal úplne biele a celé stŕpnuté bolesťou.

„Neznieš tak, trasie sa ti hlas."

Zahryzol som si do jazyka, pustil vodu a opláchol si tvár. Zrazu mi jej chlad dokonale vyhovoval.

„Michael..."

„Je mi fajn," odsekol som. „Daj mi... daj mi svätý pokoj." Obzrel som sa, kontrolujúc zámku. Kľúč v nej nebol, takže zamknúť pred ním dvere neprichádzalo do úvahy.

Ruky som strčil pod tečúcu vodu a držal ich tam, až dokým som v nich od končekov prstov až po zápästie nepocítil nepríjemný nával bodavej bolesti.

„Ale, no tak... môžeš so mnou hovoriť. Nie som až taký bezcitný idiot."

Privrel som oči, sotva vzal za kľučku a dvere otvoril. S povzdychom som zastavil stále tečúcu vodu a vošiel si vlhkými rukami do vlasov.

„Pôjdem za vzduch," zamrmlal som potichu, zvrtol sa na päte a pretlačil sa naokolo neho von z kúpeľne. Z kraja lôžka v ošetrovni som schmatol zapožičaný kabát, hlavu čo najviac vtiahol medzi plecia a vybral sa na hornú palubu.

Do piatich minút ma z každej strany bičoval silný nárazový vietor, ktorý sa pohrával s obrovskou masou vody všade naokolo lode. Nemal som poňatia, kde presne sa môžeme zachádzať a koľko z našej cesty uplynulo. Všade, kam moje oko dovidelo, boli len rozbúrené vody a sivé, ťaživé mračná. Vyzeralo to, akoby sa schyľovalo k silnej búrke. Vo vzduchu sa vznášal ten divne príjemný, ťaživý pocit prichádzajúceho dažďa.

Na chvíľu som sa posadil na jednu z lavičiek, ruky si zastrčil do vreciek kabáta a oči uprel niekam ďaleko pred seba. Srdce mi celý čas nepríjemne búšilo, až som mal pocit, že sa celý trasiem. Dokonca aj tu, na otvorenom priestranstve a s oblohou nad hlavou, som mal pocit, že nemám dostatok vzduchu a čoskoro sa zadusím.

Moju pozornosť odpútal mladý pár, ktorý sa priplietol na palubu. Vybehli von, akoby ich niekto naháňal – mladý vojak, mohol mať tak sotva dvadsať rokov, a rovnako mladučko vyzerajúce plavovlasé dievča. Držali sa za ruky a smiali sa.

„Videl si... videl si, ako sa tváril?" opýtalo sa ho dievča, sťažka hovoriac v záchvate smiechu.

Vojak prikývol, celý vysmiaty ju objímajúc okolo pása. Pritiahol si ju k sebe a vášnivo ju pobozkal na ružové pery. „Nečakal, žeby ťa tam našiel. V noci sa vrátil taký opitý, až bol zázrak, že vôbec trafil do správnej kajuty."

„A ešte ako sa vrátil zo sprchy a... spadol mu ten uterák..."

„Do tváre sa červenal ako rak." Obaja sa znova hlasno rozosmiali skôr, než by sa opäť pobozkali. Vojak objal svoje dievča okolo pliec, skryl ju pred vetrom v hrejivom objatí a pomalým krokom sa vydali ďalej prázdnou palubou. Rozprávali sa, ďalej sa smiali a užívali si deň aj tak škaredý, akým bol ten dnešný.

Pridlho som na lavičke nevydržal. Potreboval som sa rozptýliť, natiahnuť si nohy. Palubu som prešiel niekoľkokrát, narazil na hrsť ďalších cestujúcich – vojakov aj civilistov. Nikto mi nevenoval ani pohľad navyše. Nevšímali si, ako bolestivo zatínam sánku či ruky v päsť vo vreckách kabáta. Ako sa obzerám ponad plece a snažím sa pritom dýchať čo najpokojnejšie.

Nevšímali si moju snahu o to, aby som čo najviac zostal pri zmysloch a neprepadol myšlienkam, ktoré by ma uvrhli do nekonečnej špirály.

⫷⫸

Nasledujúcich niekoľko dní som z ošetrovne nos nevystrčil. Nik služby lodného lekára nepotreboval, takže Tiberius mohol naďalej hrať svoju hlúpu malú hru a chodbami lode sa zakrádať ako prízrak. To práve on mi priniesol niečo pod zub, keď som súhlasil s tým, že sa aspoň pokúsim najesť.

Inak som len bezducho ležal alebo posedával s nejakou knihou v rukách. Niekoľko sa ich ukrývalo v spodných zásuvkách jednej zo skriniek s liekmi. Akési staré, ošarpané dejiny medicíny v dvoch zväzkoch, lekársky slovník, bylinkár a niekoľko ďalších. Niektoré som prebehol len veľmi zbežne, do iných som sa pokúsil začítať a rozptýliť si tak myseľ.

Chvíľami sa mi to darilo.

Včera v noci mi však už bolo natoľko zle, že som sa dvakrát ocitol s hlavou nad záchodom. Z nervov a neustáleho napätia sa mi skrúcali vnútornosti a napínalo ma, až kým som nevyvracal aj to málo, čo sa mi podarilo zjesť. Takto zle mi bolo jediný raz v živote, rovnako počas noci, iba niekoľko hodín po dôležitom zápočte. Clio sa vtedy príšerne vyľakala. Netušila, čo má so mnou robiť, ako mi pomôcť. Ja som však nemal dosť síl, aby som jej povedal, čo v tej chvíli potrebujem. Strávili sme hodiny sediac na podlahe v kúpeľni, až konečne prišlo ráno a mne sa trocha uľavilo. Zvyšok týždňa som už do školy nešiel.

„Mám dobré správy!" zvolal Tiberius, sotva vpadol dnu a zamkol za sebou. „Klebetné vtáčiky na hornej palube hovoria, že zajtra na chvíľu zakotvíme."

Rozpačito som zodvihol hlavu od ampulky, ktorú som držal v rukách. „Hm?"

„Zajtra zakotvíme v portugalskom Lagose. Prišiel akýsi telegram, naberáme prominentných cestujúcich. Známi jedného z generálov."

„Skvelé," zamrmlal som. „Ďalšie zbytočné zdržanie." Akoby nám počasie uplynulé dni nerobilo dostatočné problémy. Údajne sme sa pre silné vlny dvakrát mierne vychýlili z kurzu počas toho, ako sme prekračovali Alboránske more a dnes skoro ráno Gibraltársky prieliv.

„Ale..." zatiahol prekvapene, akoby si až teraz všimol, čo vlastne robím, „si na nohách, to je po uplynulej noci dosť veľké prekvapenie."

„Niečo hľadám."

A zjavne som našiel. Akurát som si nebol tak celkom istý, či je to dobrý nápad, alebo či zo mňa hovorí už len moje zúfalstvo. Nevládal som pomaly už ani existovať. Nespal som, nechutilo mi jesť, nebavilo ma s nikým hovoriť a každá moja myšlienka ma len viac mučila. Nedokázal som prestať myslieť na Clio, natoľko som sa o ňu bál. Stále dookola som videl, ako sa toto celé skončí, ja sa vrátim domov a ona tam proste už nebude.

„Viem ti nejako pomôcť?"

Mykol som plecami. „Čo ste používali za vašich čias na liečbu úzkosti? Nedokážem sa rozpamätať, pritom sme to v škole určite brali." Spomínal som si iba na útržky z poznámok, ktoré ma doviedli k ampulke v mojich rukách. Nemala práve najšťastnejší obsah, ale evidentne na mňa nečakalo nič lepšie.

„Veľa toho nebolo, popravde. Niektorí sa stále držali toho, že ústavy a elektrošoky sú to pravé. Prípadne nejaké opiáty, hocičo so sedatívnym účinkom. Mnohí sa obracali na cigarety a alkohol... vieš, taká svojpomocná terapia."

„Nie, to nie."

„Efektívne boli deriváty kyseliny barbiturovej, takzvané barbituráty."

„Sú návykové a nebezpečné, ľahko sa nimi dá predávkovať," oponoval som, zvierajúc ampulku pevnejšie v pravej dlani. Obsahovala injekčný roztok na báze fenobarbitalu – jedného z poddruhov derivátov, ktoré spomínal Tiberius.

„To áno, ale stal sa z nich veľký hit. Najmä ak prišlo na lieky na spanie."

Prikývol som. „Oni sú..." začal som, na sekundu privrel oči a zhlboka sa nadýchol. Hlavou mi prúdilo nespočetné množstvo myšlienok, ktoré predpovedali ako by sa tento experiment mohol skončiť. „Sú prvou generáciou hypnotík, dnes máme miesto nej druhú a tretiu, relatívne bezpečnejšie varianty."

„A akože sa volajú?" Cylinder pohodil na stôl, vyzliekol si kabát a podišiel ku mne. Zo skrinky vybral rovnakú ampulku, akú som v ruke držal ja, prezerajúc si etiketu.

„Benzodiazepíny a nebenzodiazepinové hypnotiká."

„Skvelé, na tom slove si jeden môže jazyk vylomiť."

„Tiež som si to ako menší hovoril," dodal som s malým úsmevom. Lekárska terminológia mi zo začiatku robila veľké problémy – v dobe, keď som si otcove či starkého knihy čítal prvýkrát. Našiel som v nich mnoho výrazov a termínov, ktoré som nedokázal ani poriadne prečítať, nieto sa ich naučiť a používať.

„Mohlo by sa ti od toho uľaviť. Ak nič iné, vyspal by si sa."

„Ono v istej forme sa stále používa, hlavne v rozvojových krajinách." Ak som si dobre spomínal, siahalo sa po ňom aj v prípade, ak pacient nereagoval dobre na liečbu iným druhom antiepileptík. „Možno by som mal zájsť za Ambrosom," zamrmlal som napokon.

„A ten ti pomôže ako?"

„Čo ja viem, možno..." Slová mi došli ešte skôr, ako by som dopovedal. Nemal mi ako pomôcť, ak práve teraz som stál pred zásobou liekov, ktoré táto loď mala. Ani Ambrose by niečo ďalšie nepričaroval len tak zo vzduchu.

A najmä by... najmä by sem kvôli mne neprišiel. V minulosti sa tak totiž nestalo, prvýkrát ho sem prinútilo prísť niečo úplne iné. Odlišná situácia, ktorá nás zjavne čoskoro čaká a neminie.

„Máš pravdu. Ak to nezaberie, aspoň sa vyspím."

„Ja viem, že je ti na zomretie, ale mohol by si tie prvé slová ešte raz zopakovať." Podpichol ma a pravým lakťom sa oprel o moje rameno. Okamžite som ho spražil čo najhnusnejším pohľadom. „Dobre, prepáč." Zagúľal očami a zamieril cez otvorené dvere do svojej kajuty.

Jednu ampulku injekčného roztoku som si teda položil na stôl a vrátil sa do skrinky pohľadať striekačku s ihlou. Tie ani náhodou nepripomínali dnešné moderné, ktoré sme používali na praxi. Kovové ihly neboli jednorazové, po použití sa nevyhadzovali. Stačilo ich precízne sterilizovať a následne ešte raz prepláchnuť, čím sa skontrolovala priechodnosť. Pred ďalším použitím sa skrátka nasadila späť na striekačku a bola rovnako dobrá ako nová.

„Nedumaj nad tým už toľko," prihovoril sa mi znova Tiberius a hodil mi čierny opasok.

„Veď hej." Všetko som si položil na stôl a vyhrnul si ľavý rukáv na košeli. Už niekoľkokrát som sa pokúšal trafiť do vlastnej žily a nie vždy to vyšlo. Na niekom inom to bolo rozhodne jednoduchšie, dokonca aj keď mal horšie viditeľné žily.

„Chceš pomôcť?"

„Radšej nie, vďaka."

Urazene pokrčil obočie a klesol na stoličku predo mnou. „Niečo si tu a teraz ujasnime, Michael, dobre? Nikdy som nebol úplné nemehlo, keď prišlo na medicínu. Viem toho pomerne veľa, takže by som naozaj veľmi ocenil, keby si o mne prestaneš myslieť len to najhoršie."

„Ani slovom som nepovedal, že si o tebe myslím iba to najhoršie."

„Ale chováš sa tak. Aj teraz si chcel rovno bežať za mojim bratom, hoci tu máš mňa."

„On je doktor," oponoval som, naťahujúc do striekačky obsah ampulky. Ihla bola v tomto prípade nová, nemusel som sa zdržiavať ešte jej čistením.

Tiberius prevrátil očami nad mojou odpoveďou, znova vstal a chopil sa opaska na stole. Napevno mi ho utiahol tesne nad ohybom ľavého lakťa, takmer okamžite nachádzajú dve vhodné miesta na vpich. Bez slova sa vrátil ku skrinke s liekmi, nalial trocha dezinfekcie na kúsok vaty a mne pokynul, aby som sa posadil na prázdnu stoličku.

„Zabudol som ti povedať, že niektorí mudrlanti stále veria, že na liečbu psychických ochorení pomáha púšťanie žilou. Údajne má tak telo možnosť zbaviť sa všetkých svojich démonov."

„Hej, jasné. Najmä ak psychické ochorenia majú svoj pôvod v hlave, nie niekde inde v tele."

Vrátil sa ku mne, ukazovákom nežne prešiel po oboch vystúpených žilách na mojej ruke a vybral jednu z nich. Nervózne klepúc pravou nohou som ho sledoval, ako dané miesto dôkladne prečistil a načiahol sa po striekačke. To bol moment, kedy som ruku odtiahol.

„Ver mi," bolo jediné, čo povedal. Sklopil pritom pohľad na moje roztrasené ruky – doposiaľ som im nevenoval priveľkú pozornosť, ale zjavne by som s nimi nadchádzajúci úkon nezvládol. Tiberius sa preto sebavedome chopil striekačky, vytlačil z nej nepatrné množstvo roztoku, aby sa uistil, že je ihla dobre priechodná, a potom voľnou rukou chytil tú moju, aby som sa viac nemykal a neodťahoval.

Zadržal som dych a s myšlienkami divoko vrieskajúcimi v mojej hlave mu prikývnutím dal povolenie pokračovať. Tuho som privrel oči, keď mi ihla vnikla pod kožu. Zaštípalo to o niečo viac, než som bol zvyknutý.

Cítil som, ako uprene na mňa šarlatán pozerá, až som sa prinútil pootvoriť oči. Striaslo ma však od zimy, keď sme nadviazali očný kontakt. Bolo to, akoby som hľadel do svojich vlastných očí bez toho, aby som mal pred sebou zrkadlo. Naša obrovská podoba bola skutočne komická... až nevysvetliteľná. Delili nás od seba dve generácie, hoci na prvý pohľad to pôsobilo, akoby sme boli kópia jeden druhého. Nie úplne dokonalá, ale pritom skutočne len s malými odchýlkami.

Clio mala pravdu. Keby bola moja mama beloška, podobal by som sa mu ešte o to viac.

Celé to trvalo iba niekoľko krátkych sekúnd. Tiberius na ich konci čo najopatrnejšie ihlu vytiahol, vzal mi z ruky vatu a pritisol ju na miesto vpichu.

„Bolo to také hrozné?" Spýtavo nadvihol husté čierne obočie, pričom sa mu však na pery tlačil typický škodoradostný úsmev.

„Ruka mi neodpadla, to beriem ako dobré znamenie."

Aj napriek mojej uštipačnej poznámke bolo vidno, že ho istým spôsobom potešila. Zjavne sa dostatočne podobala na jeho bežný štýl vyjadrovania. „Expert ako ty by mal vedieť, že niečo také sa stať nemôže."

„U teba asi neexistuje žiadna záruka."

„No vidíš, učíš sa pomerne rýchlo, ak naozaj chceš." Kývol mi hlavou, aby som vstal a nasledoval ho. Nechápal som, ani keď sme obaja zastali pred lôžkom, kde som bežne trávil nekonečné, bezsenné noci. „Posaď sa, niečo skúsim."

„To, že som ti dovolil pichnúť mi injekciu ešte neznamená, že budem tvojim pokusným králikom na bohvieaké šarlatánske praktiky."

„Bohvieaké šarlatánske praktiky si precvičím na niekom inom. Teraz mi ale dovoľ, aby som sa ti pokúsil ukázať, ako funguje náš rodinný dar."

„Akoto, že mi môžeš pomáhať? V skutočnosti som tu s tebou nikdy nebol, v tomto čase si skrátka robil niečo úplne iné."

Celá situácia sa vymykala spod kontroly. Každou sekundou prestávala dávať akýkoľvek význam, čo mi naháňalo stále väčší a väčší strach. Ako... dopekla, ako som sa mal upokojiť v takomto prostredí? Nič naokolo mňa nebolo reálne a stabilné. Všetko, čo som videl a čoho som sa mohol dotknúť, bolo v skutočnosti už dávno preč. Táto loď by sa dnes už po mori určiť neplavila. Nič na jej palube by dnes už cestujúcim slúžiť nemohlo. Nehovoriac o tom, že všetci na palube, vynechávajúc mňa, boli dávno po smrti.

„Ide o kľúčové udalosti, ktoré proste nejde zmeniť a vynechať. Tie sa udiať musia presne tak, ako pred sto rokmi. Ale drobnosti..." Mykol plecami a nežne ma strčil do ramena, aby som si konečne sadol. „Je to veľmi komplikované, Michael. No možno ti odľahne ak poviem, že ani ja a Ambrose tak celkovo nechápeme, čo sa deje."

„Prečo by mi malo odľahnúť? Proste..." Zničene som zacúval a dosadol na kraj lôžka. „Príde mi, že som sa úplne zbláznil. Som uväznený niekde, kde ma okrem vás dvoch nikto neberie poriadne na vedomie. Nič z tohto tu," rozhodil som rukami naokolo seba, „už v mojej realite neexistuje. Rovnako ako vy dvaja, či hocikto na tejto lodi. Ste dávno mŕtvi, tak prečo... ako som sa ocitol medzi vami?"

Natoľko som dúfal a chcel, aby mi odpovedal. Keď však zostal predo mnou mlčky postávať, sklamane som privrel oči a sklonil hlavu. Lakťami som sa zaprel do kolien, zachádzajú si rukami do vlasov. Netušil som, koľko potrvá, kým pocítim nejakú úľavu. Asi zostávalo dúfať, že skôr, ako úplne vyletím z kože.

„Neboj sa, nebude to bolieť," povedal zrazu Tiberius potichu. Pristúpil bližšie skôr, akoby som zodvihol hlavu, a položil mi teplú dlaň zozadu na krk. „S tíšením symptómov psychických ochorení mám malú skúsenosť. Ale za pokus nič nedám."

„Nemusíš to robiť."

„Mal som sa pokúsiť už skôr. Ešte pár dní a takýmto tempom sa úplne zničíš. Tomu by som veľmi rád predišiel, čaká nás toho ešte veľa."

„Ale ako..." Nestihol som ani dopovedať, keď som zrazu pocítil ako mi oťažela hlava a s ňou celý zvyšok tela. Nebolo to však nič nepríjemné, skôr naopak. Pocit, ktorý sa veľmi silno podobal na ten tesne pred zaspávaním, napríklad po poriadne dlhom a náročnom dni. „Tiberius..."

„Neľakaj sa."

Sťažka som pootvoril oči, pozerajúc na špičky svojich topánok. Každým žmurknutím sa mi pred očami viac a viac rozmazávali. Postupne, aj napriek otupeným zmyslom, som si však začal všímať isté účinky. Ruky sa mi pomaly ale isto prestávali triasť. Z celého tela a najmä z hrude, chrbta a ramien sa konečne vytrácal pocit nekonečného napätia, ktoré prerastalo až do fyzickej bolesti a únavy.

Bol to podobný pocit, ako keď pomaly začínali účinkovať moje lieky doma. Keď som zbadal prvé náznaky toho, že čoskoro bude koniec. V takej chvíli som sa dokázal už o niečo ľahšie nadýchnuť, hoci v mojej hlave stále vládol chaos. Už ho ale nesprevádzali natoľko výrazné a obmedzujúce fyzické príznaky.

„Lepšie?" opýtal sa potichu. Bez premýšľania som prikývol. „Dobre, to som rád. Pomaly si ľahni." Myklo ma, keď sa jeho ruka zraz vzdialila od môjho krku. Akoby ma opustila veľmi dôležitá opora. Poslúchol som ho však bez jedinej námietky. „Chceš, aby som ti ešte pomohol počkať, kým lieky zaberú? Alebo myslíš, že už to zvládneš sám?"

Zmätene, spomienkami niekde úplne inde som zamrmlal: „Clio vždy počká, kým je mi lepšie a lieky zaberú. Aj keď potom zaspím, je vždy pri mne, keď sa zobudím."

„Dobre, tak to urobím ako Clio," odvetil láskavým tónom, ktorý ma sám od sebe prinútil zavrieť oči a nehľadieť do stropu, ktorý som skúmal toľko nekonečných nocí predtým.