Clio

Znova som spokojne privrela oči, sotva som si bola istá, že sa Michael prešmykol bezpečne von. Nikto ho nevidel, moja spoločnosť bola ešte priveľmi zaneprázdnená. A ja som sa im ani nedivila. Atmosféra bola doslova na prasknutie preplnená mágiou, ktorá zahltila každý kút redakcie. Bez nejakých pochýb sa nám podarilo odtiaľ vyhnať všetky zvyšky negatívnej energie, ktorá tam po lupičoch ostala, zároveň vrhajúc na naše okolie ochranný štít. Niečoho podobného som bola súčasťou skutočne po prvé. S Rylandou a Tyrou, sme nejaké menšie rituály už skúšali, ale nikdy to nebolo takéto. Takéto... veľké, seriózne, nadpozemské. Nikdy predtým som necítila toľko energie a hlavne toľko sebavedomia v tom, čo robím. Každú sekundu som si bola istá, že moje miesto je práve tu, že konám správne a pomáham prospešnej veci. Tento pocit ešte zosilnel, keď som pozrela na Rylanda. Robila som to v prvom rade kvôli nemu. Chcela som pomôcť ako skutočná priateľka za ktorú ma bral.

„Hej," Mykla som sa, keď ma oslovil a položil mi ruku na plece. Bol prvý, ktorý vstal na nohy a opustil svoje miesto v kruhu. Chlapec, krásna černoška a postarší pán, rovnako ako ja, kľačali stále na svojich miestach a vstrebávali všetko, čo sa stále vznášalo vo vzduchu. „V poriadku?"

Uisťujúco som prikývla, prekrývajúc jeho ruku. Pod prstami som hneď pocítila jeho chladivé prstene. „Ďakujem, že si mi dovolil to s vami absolvovať, bolo to úžasné." Aj napriek tomu, že mi odmietol našu spoločnosť bližšie predstaviť. Povedal mi iba ich krstné mená, nič viac o nich, odkiaľ sa poznajú alebo čomu sa v bežnom živote venujú. Mladý Levi, skúsene pôsobiaci Johan a čarokrásna Nia akoby len vystúpili z nejakej magickej kresby, aby nám dnes večer pomohli svojimi zručnosťami.

„Videl som, že si nejaká vystresovaná."

„Možno trocha, predsa len som si nebola istá, čo presne nás čaká." Dôverovať bola jedna vec. Mať skúsenosti zas niečo iné. „Čo zajtra? Prídem pred vyučovaním ako vždy?"

„Nie, to nie. Zajtra prídu vymeniť sklá v oknách, vy budete pracovať z domu do odvolania. Nechcem, aby sa tu motalo toľko ľudí, stačí ak tu budem ja."

„Ak by si chcel spoločnosť..." Mohla som pokojne prísť ráno na ôsmu a zostať až do jednej, vyučovanie mi začínalo až o druhej, aj to nepovinnou prednáškou, kde vyučujúci dochádzku nekontroloval. „Alebo sa zastavím okolo piatej, keď pôjdem zo školy. Môžeme skočiť na večeru, možno by ti to padlo dobre. Michael pôjde možno znova do nemocnice."

Pri vyslovení jeho mena si Ryland sťažka vzdychol a pokynul mi, aby som sa postavila. Oprášila som si teda stehná a následne aj kolená. Ešte chvíľku som však stále ostala hľadieť na teraz už roztopenú dračiu krv, ktorá sa lepila na čierne kúsky turmalínu a zvyšky soli zmiešané s bazalkou a mätou. „Sľúbil som, že sa ti nebudem miešať do vzťahu, ale povedz mi, čo na tom chlapcovi vidíš?"

„A zaujíma ťa to, lebo..."

„Lebo si chcem byť istý, že tráviš čas v dobrej spoločnosti." Pohŕdavo som zvraštila obočie, zakladajúc si ruky na hrudi. Neraz mi už vyhodil na oči, že Michael a ja by sme si mali dať zbohom. Už si však mohol zvyknúť, že podobné slová nikdy nepadnú na úrodnú pôdu. „Nie je to chlapec pre teba, Clio."

„Kde je napísané, že musím mať vedľa seba partnera, ktorý bude mať úplne rovnaké záujmy ako ja a žiť rovnakým štýlom? Nehovorí sa náhodou, že protiklady sa priťahujú?"

„Áno, možno vo fiktívnych príbehoch nehynúcej lásky."

Posmešne som sa uškrnula. „Vážne nevidím dôvod na to, aby si riešil s kým bývam a spávam. Chová sa ku mne úctivo, miluje ma a to je hlavné. Bol by si radšej, keby som s nikým, kto ma denne mláti ako žito?"

Otrávene povzdychol. „Vieš, že takto som to nemyslel. No udivuje ma, že sa vy dvaja dokážete vôbec na niečom zhodnúť. Ste úplne protichodné póly."

„Staraj sa radšej o svoj milostný život, hm? Budem ti za to veľmi vďačná." Bez ďalšieho slova som sa k nemu otočila chrbtom a podišla k svojmu stolu. Cez opierku stoličky som mala prehodený po kolená dlhý vlnený sveter čiernej farby, ktorého teplo som privítala s otvorenou náručou. Provizórne prikryté okná sem chlad novembrovej noci prepúšťali v takmer plnej sile.

„Neber si jeho slová k srdcu. Muži vidia lásku inými očami, odjakživa to tak bolo," prehovorila Nia. S úsmevom sa postavila vedľa mňa, stiahla si zo zápästia tenkú gumičku a uviazala si ňou tenučko zapletené vrkôčiky do jedného. „Tvoj priateľ vyzeral veľmi sympaticky a inteligentne. Nebudem klamať, išla z neho pomerne negatívna energia, ale to nie je nič, čo by sa nedalo zmeniť."

„On má na hocičo magické svoj vlastný názor. Medicína ho naučila premýšľať hlavne logicky a pracovať s tým, čo už veda overila a potvrdila," vysvetlila som, obdivujúc pritom jemné črty jej tváre. Pôsobila ako z nejakej maľby. Pokožku mala úplne hladnú a žiarivú, hlboko vsadené tmavé oči lemované upraveným hustým obočím. Jej nos a pery pôsobili tak symetricky a bezchybne, akoby sa s nimi maliar hral aj niekoľko dní, len aby ich dotiahol do čo najväčšej dokonalosti. Hýbala sa a hovorila s tajomnou vznešenosťou, ktorú odrážal aj jej éterický štýl oblečenia v zemitých farbách. „Sme spolu dva roky, ale nikdy som nemala pocit, žeby musel vidieť svet mojimi očami. Áno, dokážeme sa na našom odlišnom vnímaní všetkého pochytiť, ale to sú len také malé, hlúpe hádky. Do niekoľkých hodín už ani nevieme, že sa niečo udialo."

„Ak cítiš, že si so správnym človekom, nenechaj sa nikým presvedčiť o opaku. Nikto tvoje srdce nepozná lepšie ako ty sama. Vždy sa drž ľudí pri ktorých sa cítiš bezpečne, sebavedome, milovane a pochopene."

„Ďakujem." So žiarivým úsmevom sa vzdialila tak rýchlo ako prišla, mieriac rovno za Rylandom, ktorého objala okolo ramien. Zjavne ho vyrušila v rozhovore s Johanom, čo ale nedal najavo. Tiež ju objal a privinul si ju k sebe, akoby sa naozaj dôverne poznali. Rozhliadla som sa naokolo seba, ale Levi sa niekam vytratil. Zostali sme len my štyria.

Tiež som sa ale dlho nezdržala. Zdvorilo som sa s každým rozlúčila, prehodila si cez seba kabát a s batohom na chrbte zavrela za sebou dvere, ktoré na mieste držali len tak-tak. Ryland dal miesto celkom šikovne dokopy, než prišiel za mnou a potom ma sem priviedol. Aj tak ale zaberie pomerne veľa času, práce a hlavne financií, než bude to miesto pripomínať našu starú redakciu. Ak sa teda na to miesto ešte budem niekedy vedieť pozrieť rovnakými očami.

Po zvyšok dneška som sa touto záležitosťou ale zaoberať už nechcela. Odnášala som si odtiaľ blažený pocit spokojnosti a rozčarovania, ktorý som si chcela ponechať čo najdlhšie. Zhlboka som sa nadýchla studenej noci a zbehla schodmi, na spodku ktorých ma čakal Michael. Sedel na okraji posledného s kolenami pritiahnutými k hrudi a tučnou učebnicou farmakológie v rukách. Bez slova som si čupla zaňho, objímajúc ho okolo krku. Mala som za sebou únavný deň, ale s tým jeho to zjavne nešlo ani porovnať.

„V poriadku?" opýtal sa, opierajúc sa chrtom o moju hruď. „Už ťa nepotrebujú? Môžeme ísť domov? Je tu dosť chladno, ale učenie pod nočným nebom má aj svoje čaro." S unaveným výrazom tváre sa obzrel ponad plece za mnou, špúliac pery pre pusu, ktorú som mu tak rada dopriala.

„Všetko je fajn, môžeme ísť. Najbližšie dni budem pracovať z domu, než to tu dá Ryland znova dokopy."

„Škoda, že ja budem väčšinu času na praxi," zamrmlal otrávene, nešikovne zatvárajúc knihu.

„My máme poslednú dobu neustále šťastie na toto obchádzanie sa."

„Lezie mi to akurát tak na nervy."

„Nezabúdaj, že obaja pracujeme na našej vysnívanej budúcnosti. Ak nič iné, stretneme sa v posteli."

„Kým neprídu nočné praxe." Pobavene som nad jeho frflaním prevrátila očami, láskyplne bozkávajúc jeho pery. Myslela som na neho počas celého dňa a držala mu podvedome palce. Verila som, že všetko dnes bude hrať v jeho prospech a keby aj nie, on sa s tým hrdinsky popasuje a situáciu obráti na triumf. Mal to v sebe, schopnosť zo všetkého vyťažiť len to najlepšie, aj keď on sám v seba chvíľami neveril. „Ja som z toho učiva na zajtra úplne tupý, nič mi nejde do hlavy a nepamätám si nič ani z toho, čo som sa učil posledné dni."

„Prejdeme sa na metro, môžeme vystúpiť skôr ak myslíš a kúpime si v tej malej nočnej kaviarni na rohu horúcu čokoládu."

„Dlho sme ju už nemali."

„Čokoláda pomáha pri učení, možno ťa nakopne." Alebo kombinácia horúceho pitia s chladnou nocou zapôsobí úplne inak a on doma padne rovno do postele. V škole musel byť už na siedmu, čiže vstávať sa bude nechutne skoro. „Ako vidíš zajtrajšok? Užijem si ťa viac ako dnes?" Pery som pritisla za jeho pravé ucho, vyčerpane na pár sekúnd zatvárajúc oči. Milovala som pocit, že nech mám za sebou akýkoľvek deň, v jeho prítomnosti na všetko zabudnem a chytím druhý dych.

„Nič nesľubujem, zjavne sa domov dostanem až večer. Aj dnes nám operácia trvala vyše päť hodín, aj keď mne na sále to tak vôbec neprišlo. Vošiel som dnu a od tej doby akoby ma niekto ovalil kladivom po hlave."

Nechcene, ale odtiahla som sa od neho a narovnala sa, lebo v podrepe mi už tŕpli nohy. Michael si rýchlo zbalil knihu, oprášil nohavice a ruka v ruke sme sa pomaly vybrali k najbližšej stanici metra. „A akože si sa to stal hrdinom celej operácie?"

„Je to troška zamotané..." začal nesmelo, ale keď sa spomienkami vrátil na operačnú sálu, hovoril a hovoril. Všetko, čomu som nerozumela, mi podrobne vysvetlil a uistil sa, že s ním stíham držať krok a stále viem o čom presne hovorí. „Bola to sekunda. Všetko zaliala krv a ja som proste skríkol na sestričku, aby mi podala svorku. Nejde mi do hlavy ako som mohol tak rýchlo reagovať."

„Vždy ti hovorím, že máš medicínu v krvi."

„Žeby až takto doslova?"

„Samozrejme. Takéto dary sa prejavia vždy, keď ich človek najviac potrebuje a hlavne najmenej očakáva." Zasmial sa, pevnejšie mi stískajúc ruku. Robil to často, niekedy úplne podvedome a ako prejav lásky či podpory, a inokedy ako ďalší z nenápadných prejavov úzkosti. Išlo skutočne o maličkosť, ktorú som si sprvu absolútne nevšímala. Až po istej dobe, keď sa opakovala a keď som v takejto chvíli dávala väčší pozor na jeho celkové správanie či vyjadrovanie. To dokázalo napovedať celkom slušne. „Viem, že som ti to povedala a napísala už niekoľkokrát, ale som na teba neskutočne hrdá. A to ešte len začínaš. Predstav si, kam ťa tvoja šikovnosť dostane behom najbližších rokov."

„Hlavne nič nezakríknime. Istú mám znova len zajtrajšiu operáciu a ďalej sa uvidí. Možno pochybím a primár si ma do tímu nepozve už nikdy."

„Alebo budeš ešte šikovnejší, než si bol dnes," protirečila som mu okamžite. „Čo tvoj otec? Čo hovoril?"

„Nevolal som mu, nebol som po tom celom priveľmi vo svojej koži. Zavolám mu zajtra, budeme mať ešte viac tém na preberanie."

„Ako to bude viac vyhovovať tebe." Letmo som ho pobozkala na líce predtým, ako sme zišli dole schodmi do stanice metra. Čakalo tam na nás niekoľko spolucestujúcich. Niektorí osamote, iní v spoločnosti svojich partnerov alebo priateľov či známych. Samotná cesta trvala iba niekoľko minút, ani sme nepostrehli a už aj prišla naša zastávka. Predsa len sme vystúpili o stanicu skôr a zašli do maličkej kaviarne, ktorá sa otvárala o siedmej večer a fungovala až do rána, po najlepšiu horúcu čokoládu v našom okolí. Zahriala nás počas skoro pätnásťminútovej prechádzky domov, ktorá bola nezvyčajne tichá. Prešlo okolo nás minimum áut a peších chodcov sme nestretli žiadnych. Až to bolo trocha desivé.

Vo vyhriatom byte na nás čakal náš drobný kocúrik, ktorý spokojne ležal pod konferenčným stolíkom. Mama pod neho kúpila niekoľko rokov dozadu chlpatý a maximálne jemný koberec, ktorý si Kalif úplne zamiloval a spával na ňom pomerne často. Hlavne prvé dni, ktoré u nás trávil. Koberček pod stolíkom sa stal jeho útočiskom. Keď som ho aj niekoľko hodín nevidela a netušila, kam sa mohol podieť, skoro stále sa utiahol na toto miesto. „Ahoj," pozdravila som ho, líhajúc si k nemu na koberec skôr, než som sa vyzula či si vyzliekla kabát. „Ako si sa tu mal celý deň, miláčik?" Podstrčila som mu svoj pravý ukazovák, čakajú na jeho reakciu. Premeral si ma veľkými čierno-žltými očami, už intuitívne sa zaháňajúc prednými labkami po mojom prste. „Chýbali sme ti, všakže?"

„Chvíľami som vážne zvedavý, čo by nám odpovedal, keby vie hovoriť."

„Bolo by to určite veľmi zaujímavé." Poškrabkala som ho za ušami, nechávajúc ho spokojne ležať pod stolom aj naďalej. „Si hladný?" opýtala som sa Michaela, konečne sa zbavujúc nadbytočných vrstiev oblečenie a členkových čižiem. „Zajtra skočím do obchodu po čerstvé pečivo, ale zo včera nám ešte určite niečo zostalo. Máme ešte aj z polievky." Navarila som predsa len viac v domnienke, že s nami povečeria aj moja priateľka. „Hladný sa nemôžeš ísť učiť."

„Polievka môže byť, aj včera bola vynikajúca. Nebude vadiť ak najskôr skočím do sprchy? Chcem zmyť zo seba všetko, čo som dnes videl a počul."

„Bež. A pokojne zakrič, keby si sa tam cítil osamelo." Šibalsky som na neho žmurkla, umyla si v rýchlosti ruky a kúpeľňu mu úplne prenechala. Zdržal sa neprirodzene dlho a veľmi mĺkvy bol aj počas večere. Rýpať do neho ale nemalo cenu. Tiež som zvolila mlčanie. Mohla som sa aspoň spomienkami vrátiť do redakcie a do všetkého, čo sa tam udialo. Stále som na tele cítila zimomriavky, len som si spomenula na rituál. Veľmi som dúfala, že pocit blaženosti a sily ma tak skoro neopustí a bude ma sprevádzať ešte aspoň niekoľko dní. Prišlo mi troška zvláštne, že sa Michael nevypytoval viac, ale pri pohľade na tmavé kruhy pod jeho očami a hrubú učebnicu, ktorá ho čakala, to bolo viac ako pochopiteľné.

⫷⫸

„Ale hej, máme sa dobre. Unavene, ubehane, ale šťastne. Veď to poznáš, život sa nezastaví ani na chvíľku," povedala som mame, zatiaľ čo som si to mierila do knižnice. Článok som dopísala, poslala Rylandovi a tak nemalo cenu, aby som sa knihy šarlatánov držala dlhšie. Počas raňajok som v nej ešte zalistovala, naposledy si prezrela Tiberia, prečítala o ňom to málo, čo kniha obsahovala, a dala mu zbohom. Aspoň teda v spojitosti s touto knihou. „Michael mal včera svoju prvú operáciu, do tímu si ho pozval samotný primár chirurgie. Dopadlo to nad naše očakávania. Dnes poobede má druhú."

„Hneď mi bolo jasné, že je to veľmi šikovný chlapec, zlatko. Hovorila som ti, aby si sa ho držala."

„Mami, ty si pred ním padla na kolená len zo skutočnosti, že vôbec študuje medicínu," zasmiala som sa, lepšie si k telu priťahujúc smaragdovozelený kabát. New York sa prebudil do snáď najchladnejšieho rána tohtoročnej jesene. Bolo až náročné vyliezť z vyhriatej postele. Hlavne po noci akú sme mali obaja za sebou. Ľahli sme si hneď po večeri, ale tesne pred druhou ma zobudilo, keď sa Michael vykrádal do obývačky, aby sa učil na dnešný zápočet. Nemala som to srdce spať ďalej a tak som zašla za ním a pomohla mu do takej miery, do akej mi to dovolil. Tíško som ho sledovala. Túlila si pritom k sebe Kalifa a keď ma poprosil, preskúšala som ho. Napokon sme do pol šiestej vyrábali pomocné kartičky z ktorých sa chcel učiť ešte cestou do školy.

„Lekári sú dobrá partia, to si pamätaj."

„Lekári, právnici a podobné lukratívne povolania, čo?"

„Áno, presne tak. Človeku sa žije lepšie ak vie, že má vplyvné známosti." Prevrátila som očami, prechádzajúc na druhú stranu cesty. Nebola som si istá, či dnes pôjdem do školy. Cítila som sa hrozne, hlava mi išla doslova vybuchnúť a tak celkovo som nechcela ani pomyslieť na to, žeby som sa dnes mala trepať na fakultu a potom ešte späť domov. „Čo škola? Dúfam, že sa neflákaš."

„Nie, to ani náhodou. Pracujem rovnako poctivo ako vždy predtým, hoci teraz toho mám viac aj v redakcii. Ryland má poslednú dobu veľa práce a stále viac sa spolieha aj na mňa a moju pomoc."

„Nie je ti to skôr na príťaž?"

„Skôr naopak. Teší ma, že mi natoľko dôveruje." Bolo toho chvíľami skutočne dosť, akoby občas zabúdal, že ja popri práci chodím aj do školy, ale nesťažovala som si a hlavne jeho prosbu o pomoc neodmietala. Keby mi neverí a nevidí vo mne potenciál, nerobil by to. Takto mi ale dával skvelé základy do mojej budúcej kariéry, ktorú som chcela rozvíjať práve pod jeho vedením. „Ja viem, že z neho si nebola priveľmi nadšená, ale je to úžasný človek," dodala som rýchlo. Mama ho stretla osobne len raz, keď sa ma počas svojej návštevy rozhodla pozrieť priamo v redakcii. Nezanechal na ňu vďaka svojmu výzoru práve najlepší prvý dojem, ale mama vždy verila môjmu úsudku. Na ľudí som mala zväčša dobrý nos. Odhliadnuc od môjho bývalého priateľa Dereka, ktorý ma poza môj chrbát podvádzal na každom rohu a ja som bola priveľmi slepá a hlúpa. Rozišla som sa s ním tesne pred koncom strednej školy a kým mi do cesty neprišiel Michael, oblúkom som sa randeniu vyhýbala. „A hlavne nezabúdaj, že práve on sa zľutoval nad úbohou študentkou, ktorá túžila po praxi čím skôr."

„Tej úbohej študentke som pokojne mohla prax vybaviť aj ja."

„Mohla, ale predsa sme sa dohodli. Chcela som si to vybaviť sama." Knižnica sa mi už na konci ulice črtala v zornom poli, hoci jej krásnu vežičku zahaľovala jemná hmla. Tá posledné dni mestom blúdila až priveľmi často. „No nič, moje známosti nechajme tak. Čo ty, kde si? Posledné dni sme spolu priveľmi nehovorili." Každý deň sme si vymenili minimálne dve správy, aby sme si boli isté, že tá druhá je v poriadku. Na dôkladnejšie rozhovory ale nebol čas vždy, čo ma chvíľami veľmi mrzlo. Darmo bola mama preč už dlhšie, stále som si tak plne nezvykla a chýbala mi.

„V hlavnom meste Sierra Leone, je to tu nádherné, bodaj by si tu bola so mnou."

„Takže ťa zamilovanosť do Afriky ešte neprešla, čo?"

„Nie, ani zďaleka. Každý deň objavujem ďalšie a ďalšie dôvody, pre ktoré to tu milujem ešte viac." Znela úplne zasnene, presne ako keď mi volala asi mesiac dozadu z Kapského mesta a predtým z mesta Lusaka, hlavnej metropoly Zambie. „Cez letné prázdniny musíte prísť za mnou. Určite by sa vám tu páčilo."

„A z čoho si akože zaplatíme letenky do Afriky?"

„Ja vám ich zaplatím, pozývam vás."

„Mami, to nie je len tak, nejde o žiadnu lacnú maličkosť." Navyše ani jeden z nás nemohol vedieť, aké letné prázdniny nás čakajú. Koľko budeme mať času a hlavne ako budú v tej dobe naše život vyzerať. „Naozaj nič ti nemôžem teraz sľúbiť."

„V poriadku, ani som to nečakala. Leto je predsa ešte ďaleko."

„A stať sa dovtedy môže hocičo. Možno ťa dokonca omrzí tvoj cestovateľský duch a vrátiš sa domov."

Radostne sa zasmiala. V pozadí za ňou bolo počuť tiché šumenie vĺn, určite sa prechádzala niekde na pobreží. „Domov? Myslíš pod jednu strechu s tebou a tvojim milým? To by som vám nikdy neurobila."

„Nič v zlom, ale ak máš dostatok peňazí, aby si nám ponúkala letenky do Afriky, zjavne by si zvládla aj nejaký podnájom," navrhla som trocha neistým hlasom. Bolo to možno trúfalé, ale mama podobný humor znášala dobre. Sama ho používala pomerne často a ja som ho mala zjavne práve po nej. „Bola by som rada, keby prídeš aspoň na návštevu. Chýbaš mi."

„Aj ty mi chýbaš, Clio." Za jej slovami toho ale bolo viac. Nemala v pláne prísť, priveľmi sa zamilovala do slobody a svojej práce. Vedela, že som v dobrých rukách a s Michaelom sa o seba postaráme viac ako dobre. Tušila som, že to takto bude hneď po oznámení, že dala výpoveď vo svojej starej práci a vzala všetko do vlastných rúk. Nikdy sa netajila plánmi odísť do sveta, keď sa ja už budem schopná postarať sama o sebe. Aspoň teda čiastočne, finančne mi vypomáhala stále. „Vážne sa s ním máš dobre? Rozumiete si?"

„Áno, máme sa skvele."

Váhavo sa nadýchla, akoby sa doslova bála položiť otázku. „Neubližuje ti? Nepodvádza ťa ako Derek?"

„Nie, nič také. Ako ti to vôbec napadlo?" opýtala som sa prekvapene, obzerajúc sa ponad plece za hlučne sa smejúcim dievčaťom. New York bolo hlučné mesto. Darmo som tu žila celý svoj život, na tento detail som si nikdy tak úplne nezvykla. Ak bolo priveľmi hlučno, dokázalo mi to liezť na nervy. Ale zas ak bol priveľký pokoj, znervózňovalo ma to, lebo mi prišlo, že niečo nie je v poriadku. „Mami, prečo si myslíš, žeby sa malo diať niečo podobné?"

„Videla som už a písala o všeličom. Chlapca poriadne nepoznám, len z tvojho rozprávania a to mi v niektorých chvíľach robí starosti."

„Nikdy na mňa ruku nezodvihol, to ti môžem prisahať. Vieš, že nie som typ, ktorý by si niečo podobné nechal. Aj s Derekom som sa rozišla hneď, ako som zistila, čo robí." Úprimne som toho chlapca ľúbila, ale nedokázala som mu odpustiť a tváriť sa akoby sa nič neudialo. Bolo lepšie na neho zabudnúť, pozbierať svoje zlomené srdce a pohnúť sa ďalej. „Michael je úplne iný. Nikdy by mi neublížil, viem to." V hlase som nemala ani štipku pochybnosti. Nikdy som ho v ničom podobnom nepodozrievala. Nedával mi na to absolútne žiadny dôvod, vždy bol úprimný, dochvíľny a ohľaduplný. Láskavý, trpezlivý a chápavý. „Som v poriadnu, mami, neboj sa. Som šťastnejšia ako kedykoľvek predtým."

„Dobre, dobre. Verím ti, Clio."

„Ďakujem. Mami, musím už ísť. Som pred knižnicou, musím vrátiť jednu knihu, skočiť nakúpiť, do redakcie a potom ešte do školy."

„Och, samozrejme. Len utekaj. Ľúbim ťa."

„Aj ja teba, ahoj." Položila som, odkladajúc si mobil do vrecka kabáta. Nemusela som to urobiť tak rázne, ku knižnici som to mala ešte dobrých päť minút cesty, ale preberať s ňou môj vzťah bolo po poslednej noci priveľmi náročné. V hlave mi hučalo a oči sa mi zatvárali dokonca počas chôdze. Čím skôr som tu chcela skončiť, zájsť nakúpiť a potom späť domov do postele. Žiadna redakcia a škola sa nekonali. Bola som ochotná maximálne zalistovať medzi našimi receptami a niečo uvariť, než Michael príde domov.

V knižnici ma za pultom čakala iná pracovníčka ako naposledy. Zdvorilo som sa jej pozdravila, podala jej svoju členskú kartičku a následne na pult vyložila knihu šarlatánov. Lúčilo sa mi s ňou trocha ťažko, ale bolo správne sa jej zbaviť. Ak už nebude v dohľade, zabudne na ňu aj Michael a necháme túto tému za sebou. Nech už ma spojitosť medzi ním a Tiberiom zaujímala hocijako veľmi.

„Aj si chcete vybrať niečo ďalšie, slečna?" opýtala sa postaršia pani za pultom. Troška mi pripomínala starú mamu, ktorá zomrela pred niekoľkými rokmi. Mala rovnako husté, kučeravé a skoro úplne snehobiele vlasy a vľúdny pohľad. Drobné oči jej ohraničovali jemné vrásky. „Ak vás zaujíma táto téma, dnes ráno jeden mladý muž priniesol späť podobné knihy."

„O šarlatánoch?" opýtala som sa zvedavo. Pani knihovníčka prikývla, vstala od počítača a pomalým krokom zašla k vozíku plnému kníh za sebou. Chvíľu si ich obzerala, až z veľkej kopy vzala tri malé tenšie knihy. Áno, vrátením knihy som chcela túto tému úplne uzavrieť, ale keď knihovníčka držala zrazu v ruke ďalšie publikácie, ktoré by mohli niečo ukrývať, bolo mojou nepísanou povinnosťou si ich aspoň zbežne prelistovať.

„Nie je to téma pre každého, ale pokojne si ich prezriete."

„Ďakujem vám." S knihou v rukách som sa usmiala a zacúvala do útrob knižnice, hľadajúc voľné kreslo. Nečakala som, že medzi policami bude schovaných toľko ľudí, hlavne nie v stredu predpoludním. Nakoniec som si ale našla kreslo v opustenom kúte v prírodovednej sekcii, kde nado mnou nik nestepoval.

Aj napriek príjemne teplému vzduchu som sa stále triasla od zimy, čiže kabát som si radšej nechala. Knihy som si položila na kolená, berúc do ruky prvú z nich. Čas a nie práve opatrné zaobchádzanie na nej zanechali stopy. Obsahu sa ale nedotkli, ten bol jasne čitateľný a mne do niekoľkých sekúnd prezradil, že Tiberius sa v knihe nenachádzal. Inak tomu nebolo ani v zvyšných dvoch knihách. Nikde ani zmienka. Prekvapilo ma to? Sklamalo? Niečo medzi. Zjavne išlo o znamenie, aby som vážne prestala a hľadela si svojho. Pani knihovníčke som zaniesla knihy späť, poďakovala sa jej a odišla, mieriac do najbližších potravín. Potrebovali sme hlavne pečivo a nejaké to ovocie, zvyšok vydrží do ďalšieho nákupu, nech už sa dnes rozhodnem variť zjavne hocičo.