Clio

Vedela som, že raz to príde.

Že Michael príde domov z nemocnice so slovami, že prišiel o svojho prvého pacienta. Rovnako dobre som vedela, že pôjde o veľmi náročný moment a ja budem musieť v sebe pozbierať silu za nás za oboch – aby som ho utešila a ubezpečila, že svet sa ani napriek takejto tragédii nerúca.

Ani v najhoršom sne by mi však nenapadlo, že to celé bude za takýchto podmienok. Mne samej sa tisli slzy do očí, keď mi rozprával ako sa to celé udialo. Cítila som ako sa ma zmocňuje strach z predstavy, že sa niečo mohlo pokojne stať aj jemu. Zároveň som ale cítila neskutočnú hrdosť. Zvládol veci, ktoré som si ja nedokázala ani predstaviť urobiť. A zvládol ich bez pomoci a mimo nemocnice.

„Čo ruka? Nebolí?" opýtala som sa potichu, bozkávajúc ho do vlasov. Boli pomaly tri hodiny ráno, ale my sme stále nespali. Iba v skoro úplnom tichu ležali v našej posteli a túlili sa k sebe. Bolo však ťažké povedať, komu z nás tá bezprostredná blízkosť padla lepšie. Zjavne sme z nej silu čerpali obaja.

„Keď ňou nehýbem, tak nie."

„Sme teraz pekný párik kriplov, obaja máme zranenú pravú ruku." Nechcela som sa smiať a dobre som vedela, že jeho moje hlúpe slová nerozosmejú ani náhodou. Ohlušujúce ticho ale začínalo byť priveľmi frustrujúce. „Vážne na ňu nechceš ľad? Bola dosť opuchnutá, keď si prišiel domov."

„Do rána odpuchne," zamrmlal sotva počuteľne. Čelom sa opieral o moju hruď, zatiaľ čo ja som ho hladkala po vlasoch a objímala ho tak pevne, ako to len potreboval. „Nepovedal som ti úplne všetko."

„Ako to myslíš?"

„Primár mi dal ponuku. Predtým než... než som od neho z kancelárie vybehol ako idiot."

Podľa jeho slov mu bolo zle už v nemocnici. No tabletky si pred odchodom domov nedal. Ešte aj po dni aký mal za sebou si nahováral, že to bez nich zvládne. Doma však po nich siahol skoro okamžite. Ešte skôr, akoby šiel do sprchy, kde sa motal tak dlho, až som musela zájsť za ním a uistiť sa, že je v poriadku. Práve v kúpeľni mi vyrozprával prvú časť príbehu, všetko o zásahu v teréne a ako sa skrývali pred strelcom. Potom ho však premohli slzy a na dlhší čas zmĺkol.

Podarilo sa mi ho nahovoriť, aby sme zašli do spálne. Ospravedlňujúco som sa usmiala na Marciu, ktorá nás neisto sledovala zo sedačky, no vyzeralo to, že pochopila. My sme teraz skrátka potrebovali byť spolu. Preto som jej pred nosom zavrela dvere našej spálne a obrátila všetku svoju pozornosť jedine na Michaela. Trpezlivo som čakala, než začali tabletky účinkovať a on si dokázal pokojne ľahnúť. Znova hovoriť začal až keď som si myslela, že zaspal. Ja som po celý čas ležala pri ňom, objímala ho, hladkala a potichu mu opakovala ako veľmi ho milujem. Zároveň som sa ho však snažila čo najlepšie utešiť a upokojiť. Pochopiť, čo presne asi cíti a čo sa mu preháňa hlavou.

„Nemusíš mi to hovoriť teraz."

„Vie, že na nový rok idem praxovať na chirurgiu," začal so stále mierne roztraseným hlasom. Keď mu bolo naozaj veľmi zle, ťahalo sa to aj niekoľko hodín. Aj napriek liekom a všetkému, čo som robila. „Ponúkol mi miesto vo svojom tíme. Stále miesto." Úsmev sa mi na pery natlačil úplne automaticky. „Teda... do konca školského roka."

„Bude to niekoľko skvelých mesiacov strávených na operačnej sále."

„Nepatrím tam, Clio."

Láskyplne som ho pobozkala na čelo, nežne mu kresliac nechtami po chrbte. Neležalo sa mi už dobre, ruku v sadre som mala celú stŕpnutú a ubolenú. Avšak pri pohľade na to ako pohodlne a pokojne Michael konečne leží, som nemala to srdce žiadať ho, aby sme si kvôli mne ľahli inak.

„Nie raz si počas tých najhorších chvíľ hovoril, že nepatríš ani na medicínu. A pozri ako hrozne si sa mýlil. Ako ďaleko si od tej doby došiel, čo všetko si dokázal. Primár chirurgie ti leží pri nohách už teraz a to si ešte ani nedokončil školu. Len si predstav, kam ťa táto skutočnosť dostane."

Bol to zázrak. Snáď ani v tých najbláznivejších snoch nedúfal, že práve jemu by sa naskytla podobná príležitosť. No teraz bola tu. Dopracoval sa k nej vlastnou šikovnosťou a tvrdou prácou, ktorej obetoval naozaj mnoho – času, úsilia aj energie.

„Ako si reagoval na jeho ponuku?"

„Nijako, neodpovedal som. Poďakoval som sa a odišiel. Vraj stačí, ak mu moje rozhodnutie oznámim po sviatkoch."

„Tak to máš kopu času na premýšľanie," uistila som ho. Neodvážila som sa v tej chvíli hádať, ale veľmi som dúfala, že rozhodnutý bol už teraz. Bolo by nekonečná škoda prepásť podobnú príležitosť. V budúcnosti by si to veľmi vyčítal, aj keď v prítomnej chvíli cítil k operačnej sále ako takej veľkú averziu. „Určite sa o tom porozprávaj aj s otcom, rád ti poradí."

„Nemám poňatia ako sa mu po dnešku pozriem do očí."

„Hlavne si nenamýšľaj, že ťa ukameňuje alebo ešte niečo horšie. Ani on nezachránil každého pacienta, ktorý sa k nemu dostal."

„Nejde o to, aby som zachránil každého..." namietol. Jeho slová ma mierne zaskočili. „Možno to tak vyznie, ale to nie je pravda. Ja viem... viem, že nezachránim každého. Ale ak sa to pozrieš inými očami..."

„Ako inými očami?"

„Keď niekoho ošetruješ, nemyslíš na ďalších pacientov. Sústredíš všetku svoju pozornosť iba na toho jedného, rozprávaš sa s ním, zisťuješ ako je na tom, čo sa mu presne stalo a ako. Ak je na tom dobre, pýtaš sa na jeho celkovú situáciu a tak."

„Narážaš na to, že si vedel o jeho dcére?"

Prikývol. „Keď ma k nemu doviedla, zabudol som na všetkých zvyšných pacientov, ktorým som len krátko predtým zavesil do krku červený štítok. Videl som len Daryla s jeho zraneniami a opakoval si, že ho musím zachrániť najmä kvôli jeho dcére. Tá zo všetkých doktorov odchytila práve mňa a mne verila, že pomôžem jej otcovi."

„A ty si mu pomohol." Musel vidieť a uznať aj túto skutočnosť. Nemohol sa na prípad pozrieť iba ako na neúspešný. Tým by bol, keby neurobí nič, keby nevyvinie úsilie, aby toho muža zachránil a dostal do nemocnice. „Udržal si ho nažive, kým bol výhradne v tvojej starostlivosti."

„Prečo to nikto z vás nechápe?" opýtal sa frustrovane a odtiahol sa odo mňa. Takmer okamžite som sa prevalila z boku na chrbát, držiac však oči výhradne na jeho chrbte. „Je úplne jedno, čo som urobil ak Daryl zomrel. Lebo keby neurobím nič, viedlo by to k rovnakému výsledku. Takže si, prosím, všetci nechajte tie reči o tom ako som urobil úplne všetko. Sami dobre viete, že to nie je pravda a pripomínate mi to len z povinnosti."

„A čo by si chcel počuť? Mám ti povedať, že keby sa viac učíš, tak by si ho zachránil?"

„A nie je to pravda?"

„NIE!" sykla som rázne a taktiež sa posadila. „Sám si mi hovoril, že v dôsledku zranení a veľkej straty krvi mu zlyhalo srdce, Michael. Zamysli sa a povedz mi, ako by si mohol predísť takejto situácii? Ktorá kapitola v ktorej knihe by ti dala presný návod so stopercentnou zárukou úspešnosti?" Nechcela som na neho byť hnusná a tvrdá, ale ak sladké chlácholivé reči nepomáhali, bolo načase pritlačiť. Donútiť ho, aby si uvedomil nakoľko nezmyselne uvažuje a ako veľmi si tým ubližuje. „Hovoril si, že krvácanie si čo najlepšie zaistil už priamo na mieste. Následne si priamo na ulici zarezal živému človeku do hrude, len aby sa neudusil skôr, než sa k vám dostane pomoc. A krátko nato bolo po všetkom, strelec bol zneškodnený a vy ste sa okamžite vydali do nemocnice. Povedz mi teda čo viac si chcel robiť?"

Presne ako som čakala – nevedel mi odpovedať. Sám si veľmi dobre uvedomoval, že sa obviňuje zbytočne. Že tie frázy o svojej vine opakuje len úplne automaticky, lebo si myslí, že by mal. Lebo keby tak neurobí, pôsobil by chladne a ľahostajne. Pritom v hĺbke srdca vedel a bol zmierený s tým, že dnešok mal dopadnúť skrátka takto. Nešťastne, srdcervúco a tragicky.

V bolestnom tichu som čakala na hocijakú reakciu z jeho strany, avšak nepadlo už ani slovo. Michael sa miesto toho postavil a vyšiel zo spálne. Trvalo len chvíľu, než som započula buchnutie dverí od kúpeľne. Tento zvuk však nasledovali tiché kroky, až som uvidela medzi dverami Marciin unavený výraz.

„Viem nejako pomôcť?" opýtala sa, zapierajúc sa do rámu dverí.

„Ako vidíš, tak pomôcť nedokážem ani ja."

„Otrasie sa z toho, presne ako minule."

„Minule to nebolo na toľkoto zlé." To som videla hneď po jeho príchode domov. Obe smrti ho zasiahli, avšak omnoho inak. Tá dnešná mala väčšiu váhu. Možno aj kvôli tomu, že sa udiala počas jeho poslednej služby na pohotovosti. Zbožňoval to tam, chaos posledných mesiacov mu dal do praxe tie najlepšie možné základy. Nebolo spravodlivé, že sa to muselo skončiť práve takto. „Mrzí ma, že ťa nenecháme vyspať."

Bezstarostne mávla rukou. „To je jedno, nerob si starosti. Povedz, ak by ste čokoľvek potrebovali."

„Ďakujem." Myslela som to naozaj úprimne. Vážila som si jej ponuky, najmä vďaka neskorej nočnej hodine.

Michael sa vrátil do niekoľkých minút. Zavrel za sebou dvere a mlčky sa vrátil do postele. Zvalil sa na svoju polovicu a otočil sa ku mne chrbtom.

„Viem pre teba niečo urobiť?" opýtala som sa opatrne, zvierajúc v pravej dlani roh paplóna.

Najhoršie som sa vždy cítila vo chvíľach ako táto. Keď som nedokázala pomôcť, keď mi nič efektívne nenapadlo. Bolo to horšie, ako keď som sa snažila a skrátka to nezaberalo. Aspoň som sa však pokúšala. Teraz som len úplne otupene sedela na matracmi a v šere upierala oči niekam pred seba. Okrem svetelnej reťaze pod paletami postele sme mali zhasnuté všetky svetlá. V tej chvíli však nepôsobila upokojujúco ani zlatistá žiara rozťahujúca sa po drevenej podlahe. Izba pôsobila neprirodzene nehostinne a chladne – akoby som zabudla zavrieť okná a dnu tak prenikala mrazivá decembrová noc.

„Chcem spať," zamrmlal Michael napokon.

„Dobre, v poriadku."

Možno čakal, že si ľahnem späť a pritúlim sa k nemu. Ja som však miesto toho zostala nehybne sedieť až do doby, než sa na dvere neozvalo tiché škrabanie. Opatrne som sa postavila a pootvorila ich, púšťajúc dnu Kalifa. Ten sa však nerozbehol k posteli, aby robil spoločnosť Michaelovi a utešil ho. Namiesto toho sa obtrel o moje holé nohy a zamňaukal, zakláňajúc pritom hlavičku dozadu. Oči mu v tme žiarili úplne jasno, pohlcujúc do seba zlatisté svetlo z okolia.

„No čo? Dnes budeš spať s nami?" Zohnala som sa k nemu a vzala ho do náruče. Posledné noci spal skoro výhradne s Marciou v obývačke. Nechápala som tomu, ale jej to viditeľne veľmi pomáhalo a tak som nemala žiadne námietky. „Tak poď, skúsime si trocha pospať."

Aká škoda, že pri pokusoch to zostalo po celú noc. Oka som nezažmúrila, dokonca ani po východe slnka, ktoré akoby ulice mesta utopilo v zlatom prílive. Už veľmi dávno som nevidela niečo tak krásne. Aj napriek zreteľnému chladu a slabučkej námraze na oknách zrazu všetko pôsobilo tak mierumilovne a nežne. Tak dôveryhodne. Ako však slniečko stúpalo stále vyššie a vyššie, stratilo sa za spleťou mračien, ktoré už nedokázalo prežiariť. Tak sa do ulíc mesta vrátila ponurosť, ktorá mu vládla poslednú dobu skoro neustále.

⫷⫸

Vo veľmi podobnom duchu sme prežili zvyšné dni v týždni a následne aj víkend. V byte chýbal smiech, ktorý inokedy rezonoval stenami. Takmer nikto s nikým nehovoril, skrátka sme všetci traja žili vedľa seba a hľadeli si svoje. Kalif sa motal medzi nami, robiac neustále spoločnosť niekomu inému. Možno vycítil, že jediná pozitívna energia v celom byte je práve on.

Zdalo sa, že Marcia to chápe a do cesty sa Michaelovi snažila motať čo najmenej. Požičala si niektoré moje knižky a ponorila sa do čítania alebo stále dookola vykladala tarotové karty a snažila sa prísť na ich skutočný význam. Michael sa úplne uzavretý do seba učil na skúšky, ktoré ho čakali od pondelka a ja som robila v podstate to isté. Striedala som materiály a pripravovala sa na tri skúšky v jeden deň. V piatok som totiž neprešla a musela som si písomnú aj ústnu časť preložiť na pondelok.

V nedeľu večer som však toho mala už akurát tak dosť. Obliekla som sa a bez slova odišla z domu. Až po ceste som zavolala Rylandovi a poprosila ho, či by sme sa mohli niekde stretnúť. Bolo to troška trúfalé, mohol mať úplne iný program. Avšak takmer okamžite súhlasil. Zišli sme sa teda v jednom menšom bare neďaleko jeho redakcie, kam sme už párkrát po práci zašli. Bolo to zväčša pokojné a slušné miesto, ani náhodou podobné tomu, kam nás minule vzala Tyra.

Stále som kvôli tabletkám na riedenie krvi nesmela piť, takže som si objednala riadne sladký miešaný drink bez alkoholu, zatiaľ čo Ryland zostal pri dvojitej škótskej whisky s ľadom.

„Takže ste sa absolútne nikam neposunuli?" opýtal som po dlhšej chvíľke, upierajúc pohľad na kocky ľadu v pohári.

„Nie, skoro vôbec sme sa posledné dni ani nerozprávali. No dúfam, že sa všetko vráti do normálu, keď urobí budúci týždeň skúšky. Inak asi pôjde o riadne dusné sviatky."

„Idete k jeho rodičom?" Prikýva som, pohrávajúc sa so slamkou v pohári. Sladkosť drinku som zjavne precenila, lebo chutiť mi prestal už po niekoľkých glgoch. Jeho sýta oranžová až červenkastá farba alebo bola krásna. „Zmena prostredia padne dobre, aj keď idete na známe miesto."

„Veľmi dúfam, že mu jeho otec pomôže. Volala som s ním včera, ale Michael odmietal prísť k telefónu." Bolo mi to veľmi ľúto, lebo Matteo ma ubezpečoval, že on mu určite do duše prehovorí. Jeho syn mu však na to nedal ani šancu. Automaticky povedal, že má veľa učenia a nemá čas na klebetenie. „Nemyslela som si, že to bude na toľkoto zlé."

„Okolnosti prípadu určite zohrali veľkú rolu. Nebyť toho všetkého, čo sa udialo priamo na mieste, zjavne by to niesol inak. Ľahšie, dovolím si povedať."

„Áno, to máš asi pravdu." Keby pacienta spozná na operačke, všetko mohlo prebehnúť úplne inak. Takto to však bral až priveľmi osobne a to ho ničilo. „Hnevá ma, že mu neviem pomôcť. Že mi ani nedovolí, aby som mu pomohla."

„Možno je dobré, že sa musel hneď pustiť do učenia na skúšky. Musí sa sústrediť, nemá čas iba bezducho sedieť a utápať sa v myšlienkach."

„Otázne je nakoľko sa skutočne dokáže na učenie sústrediť. Nechcem si ani predstaviť čo bude nasledovať, ak neurobí niektorú skúšku. Alebo ak nedostane áčko."

„Môže ísť predsa na opravný termín, nie?"

„Môže, ale to ho len viac rozhodí a vystresuje." Presne ako keď mu nevyšiel zápočet z farmakológie a musel si ho napísať znova. Dodnes som mala v živej pamäti tú hordu materiálov, ktoré sme museli do rána prejsť – nehovoriac o robení kartičiek.

„A musí dostať áčko za každú cenu?"

„Iba tak dostane na konci semestra prospechové štipendium. A peniaze sa nám veľmi zídu." Vždy sme mali z čoho vyžiť, najmä ak nám veľmi ochotne pomáhali aj rodičia z oboch strán. No Michael v tom videl stále väčšiu tragédiu. Akoby sme boli jediný mladý pár, ktorý si popri štúdiu nevie zarobiť toľko, koľko by si predstavoval a preto musí prijať pomoc od rodičov. Mne to prišlo úplne prirodzené a normálne, najmä v dnešnom predraženom svete. Navyše časom sa to beztak zmení a my sa postavíme na vlastné nohy. „Celé je to ako hlúpy bludný kruh. Stále sa za niečím naháňame a keď to máme, tak je na dohľad niečo ďalšie a celý kolobeh začína znova."

„Tiež nemám na roky strávené na univerzite najlepšie spomienky. Nemal som peniaze ani riadnu strechu nad hlavou. Moji takzvaní priatelia stáli za hovno, domov som priveľmi nechodil..." Mykol sám pre seba plecami a odpil si zo svojej whisky. „Neustále nervy, bezsenné noci, nudné prednášky, nezmyselné seminárne práce. V skratke povedané, roky na vysokej škole som si predstavoval úplne inak."

„Ja v istom smere tiež."

Nemohla som povedať, že si svoje posledné študentské roky užívam. V súkromí som bola šťastná a mala som skvelú prácu, aj keď zatiaľ dočasnú, ale ak prišlo na štúdium ako také, moje očakávania boli niekde úplne inde – v rámci spolužiakov, profesorov aj samotného priebehu vyučovania či systému hodnotenia.

„V piatok som neurobila ďalšiu skúšku. Nepodarilo sa mi napísať test, takže na ústnu časť ma ani nepustili," posťažovala som sa. Bolo mi z pomyslenia na zajtrajšok zle. V hlave som mala všetko úplne pomiešané, netušila som ktorá informácia patrí ku ktorému predmetu.

„Kedy máš opravný pokus?"

„Zajtra. Takže dokopy ma čakajú tri skúšky, lebo si nahrádzam ešte jednu."

„Takže zjavne aj preto si potrebovala vypadnúť z domu." Prikývla som, znova drink zamiešala a dala mu ešte šancu. Chutil však rovnako odporne. Akoby mi niekto do úst nasypal kilo cukru a ešte ho polial javorovým sirupom. „Nechceš si objednať niečo iné?"

„Asi budem musieť, lebo toto sa vypiť nedá. Zbožňujem sladké, no nie až takéto sladké."

„Vážne si nedáš alkohol? Aspoň za jeden pohárik," pobádal ma, berúc do rúk nápojový lístok. Chvíľu v ňom listoval a následne mi ho podal. „Pila si už niekedy Bieleho medveďa?"

„V živote som o takom drinku nepočula, nieto ešte aby som ho pila." Keď som sa však začítala do zloženia, zostala som príjemne prekvapená. Kávu som síce nepila, ale kávový likér mi paradoxne chutil. V kombinácii s vodkou, ľadom a sladkou smotanou znel ešte lahodnejšie.

„Ja si naň brúsim zuby už od príchodu, len som potreboval najprv niečo tvrdé."

„Fajn, objednal dve, vyskúšam."

„Neoľutuješ," ubezpečil ma a s úsmevom privolal čašníčku, ktorá prechádzala okolo. Stačilo, že sa na ňu vrelo usmial a odhrnul si pritom vlasy z tváre – dievčine sa roztriasli kolená a viditeľne sa nevedela dočkať, kedy odíde naplniť jeho prianie. Všimol si ako zvedavo po ňom zazerám, tak radšej rýchlo nadviazal na náhodnú tému hneď, ako čašníčka odišla: „Čo ruka? Dokedy ešte musíš mať sadru?"

„Bola som v piatok ráno na kontrole, ešte minimálne dva týždne. Takže až kým sa vrátime po sviatkoch." Sklamalo ma to. Dúfala som, že Vianoce si užijem už v pokoji a nie s neželaným doplnkom na ruke. „Nehovorím, že som si nezvykla, ale mám jej už plné zuby."

„Aby ti potom ešte nechýbala."

„To nehrozí."

„Vážne? Rovnaké slová hovoril aj Damiano a nakoniec mu bolo ľúto, keď išla sadra dole. Aj keď je pravda, že jemu chýbalo skôr to ako sme ho všetci obskakovali." Pousmial sa, skláňajúc však hlavu, aby som mu nevidela do tváre. Odkedy mi povedal o svojich bratoch, lepšie som chápala prečo nehovorí o svojej rodine častejšie. Tá téma skrývala skrátka priveľa bolesti.

„Ja sa teším hlavne na to, kedy sa budem vedieť znova sama nalíčiť. Marcia mi veľmi ochotne pomáha, ale nerada ju využívam ako svoju osobnú kozmetičku." Bez pochýb jej to ale išlo viac ako skvele. Očné linky zvládala ako skutočný profesionál a neraz ma veľmi príjemne prekvapila. „Lebo ako vidíš," ukázala som na svoju nenalíčenú tvár, „vyzerala by som teraz rozhodne inak, keby sa nemusím na nikoho spoliehať."

„Odmietla ťa snáď nalíčiť?"

„Nie, ja som nikomu nepovedala, že idem preč. Obliekla som sa a skrátka išla."

„Takže mám čoskoro očakávať telefonát mimoriadne nahnevaného a možno trocha vystrašeného pána doktora?"

„Pochybujem." Nemyslela som si, že sa po mne bude Michael zháňať. Nie, žeby sa ku mne posledné dni správal nepekne, to rozhodne nie. Skrátka mal teraz iné priority. Nebol počas skúškového nikdy až takto utiahnutý a zahladený len do kníh. No teraz k tomu prispelo niekoľko iných, nie práve príjemných faktorov. A aby ich z mysle vytesnil, zavrel dvere rovno pred celým svetom. „Navyše bola by som radšej, keby mi nevolá. Len by nás vyrušoval."

„Musíš byť na neho riadne nabrúsená, ak takto hovoríš."

„Och, nie. Nemyslela som to v takom tom hnusnom slova zmysle. Vážne chcem s tebou niečo nerušene prebrať." Chcela som, aby to pôsobilo, že som ho von poznala len tak. Kamarátske posedenie pri poháriku, niekoľko hlbokých rozhovorov a následne sa rozídeme so slovami, že sa uvidíme v redakcii. Pravda však bola trocha inde. „Nemala som čas si nič pohľadať a popravde ani neviem, kde by som mala začať. No raz som niekde čítala, že si vieš do svojich snov pozvať duše zosnulých. Samozrejme, ak vieš o koho presne ide."

Ryland skepticky pokrčil obočím. „Ak máš na mysli..."

„Nie, nemám na mysli Tiberia." Sihla som do kabelky a vybrala z nej zápisník, ktorý som potiahla Michaelovi. Bol natoľko zaneprázdnený, že si to určite ani nevšimne, než ho nevrátim. „Potrebovala by som hovoriť s ňou." Zápisník som opatrne odbalila a spoza obalu vybrala čiernobielu fotografiu nádhernej mladej zdravotnej sestry.

„A ktože to je?"

„Volala sa Evelyn McKayová a podľa všetkého bola priateľkou alebo milenkou Ambrosa Algarottiho." Otočila som fotografiu a ukázala mu text, ktorý pre neho napísala. „A podľa toho, čo sa mi podarilo nedávno nájsť, tak práve Ambrose Algarotti je Michaelov prastarý otec. Nie Tiberius ako som si prvotne myslela."

„Takže si to nepustila z hlavy."

„Nie, ani náhodou." Stalo by sa tak, keby nenarazíme na tie prekliate cigarety. Vďaka nim som sa posunula ďalej a mohla pátrať po pravde, ktorá ma začínala zaujímať stále viac. Aká škoda, že život mi stále hádzal polené pod nohy, len aby som sa tejto téme nemohla venovať. Akoby mi samotný vesmír naznačoval, že to mám nechať plávať. Lenže ja som odmietala počúvať. Na to som sa dostala už priďaleko. Aj keby to má trvať roky, určite sa mi podarí nájsť pravdu. „Existuje spôsob ako by som sa s ňou mohla v mojom sne porozprávať?"

„Myslíš podobne ako keď si bola s Tiberiom?"

„Áno, niečo také." Nešlo o príjemné skúsenosti, ale v konečnom dôsledku mi pomohli. A rozhodne boli efektívnejšie ako stáť duchovi naproti. „Takže? Pomôžeš mi?"

Miesto odpovede sa len lišiacky usmial, dopíjajúc posledný dúšok svojej whisky.