Clio

Už som skončil, prídem za tebou, dobre? V knižnici bolo plno, nechce sa mi tam zostávať dlhšie, budem sa učiť radšej doma.

S úsmevom som odpísala a opäť položila mobil bokom. Práce som mala až-až, odkedy som sa posadila za svoj stôl, ani som sa nezastavila. Ráno som odišla krátko po Michaelovi do knižnice a pozbierala snáď všetko, čo budem cez víkend potrebovať k písaniu seminárnej práce z histórie žurnalistiky. Nakoniec som sa rozhodla nejsť domov, ale prísť do redakcie. Čakala som tu dobrú pracovnú atmosféru, ale opak bol pravdou. Redakcia aj tento piatok zívala prázdnotou. Našla som tu jedine Rylanda a na pár minút ešte Tyru, našu grafičku, ktorá sa však tiež náhlila preč, lebo na jednu mala byť už u očnej. Sotva sme stihli prehodiť pár slov, než utiekla a znova ma nechala so šéfom osamote. Poslušne som teda sadla za svoj stôl a pustila sa do práce. Ryland mi na mail poslal štyri články od nových externých prispievateľov, ktoré som mala prebehnúť, doladiť po jazykovej a štylistickej stránke a následne ich poslať späť. Hold, toto bol osud stážistky, chvíľami sa zo mňa stávalo dievča pre všetko, ktoré muselo popri tom stíhať aj vlastnú tvorbu. Aj napriek tomu som ale žila svoj sen a ďakovala za túto možnosť každý jeden deň.

Môj článok o mágii v medicíne ma ale pomaly privádzal do úplného šialenstva. Kým sa mi konečne podarilo skoordinovať všetky podkladové materiály a zakomponovať do nich aj niečo z mojej drahej knihy šarlatánov, mala som chuť vytrhať si vlasy. Dlho som sa hrala s jednotlivými detailmi, ale keď som si po sebe čítala už finálny produkt, bola som spokojná. Zostávalo dúfať, že rovnako spokojný bude aj Ryland, keď mu ukážem koncept. Dnes som ho poriadne ešte ani nevidela, jedine keď som prišla a keď mi veľmi láskavo priniesol kávu a nový pekárenský výtvor, ktorý mi s láskou poslala Daysha. Vedela, že čokoláda a maliny sú jednou z mojich obľúbených kombinácií.

Počuj, ak máš veľa práce, pôjdem domov a prídem po teba neskôr. Je mi to jedno, ako to tebe vyhovuje viac.

Napísal mi Michael po chvíľke znova. Ráno som okamžite videla, že mu nie je dobre a zjavne ho čaká náročný deň. Spoločná sprcha a mätový čaj boli zjavne plané pokusy o pomoc, ale na viac som sa, bohužiaľ, nezmohla.

Nie, nie. Na dnes mám dosť, chcem ísť domov.

Odpísala som, znova pokladajúc mobil displejom dole. Pokojne by som ešte zostala, možno sa pustila do niečoho ďalšieho, čo mal pre mňa Ryland určite prichystané. Nepáčila sa mi ale predstava, žeby potom Michael vymýšľal ako ma príde neskôr počkať. Zbytočne by sme sa len doťahovali, keď takto to šlo vybaviť jednoducho. Zjavne na dnes naozaj stačilo, odviedla som poriadny kus práce a splnila cieľ, ktorý som si stanovila.

„Clio?" Až ma myklo, keď ma Ryland zrazu oslovil. Zapozeraná do notebooku a hlavne zahĺbená do svojich myšlienok som ho vôbec nepočula podísť až k môjmu stolu. „Na slovíčko?"

Pozrela som naňho ako postáva s rukami založenými vo vreckách veľmi extravagantných nohavíc. Na vrchu vyzerali super, boli skrátka čierne, dokonca ani potrhaná látka na stehnách či kolenách nebol problém. Ten nastal až od lýtok smerom dole, kde sa na prvý pohľad nudné čierne nohavice rozhodli oživiť trblietavé červeno-oranžovo-žlté plamene. „Nech potrebuješ čokoľvek, tak dnes už nie. Michael je na ceste, pôjdem už domov."

„Dávaš mi košom?" opýtal sa s pokrčeným nosom, podišiel bližšie a posadil sa na kraj stola.

„Musím si ho užiť, budúci týždeň má veľmi rušný."

„Akoby si nevedela, že to takto dopadne. Medici nemajú čas na súkromný život, žijú len pre školu a nemocnicu."

„Dobre, podobné moralizovanie si vážne neprosím. Čo potrebuješ?" Unavene som si zahrabla do vlasov a otočila sa na kancelárskej školičke tvárou k nemu. Nemala som si dovoľovať, bol to môj šéf a ja som nemala v pláne si ho proti sebe pohnevať, ale po dlhom dni ma jeho úvahy vážne nebrali. Hlavne ak mi ich trieskal o hlavu pri každej príležitosti. „Zas máš toho veľa?"

„Nie, nie," pokýval hlavou, „chcem sa spýtať na budúcu sobotu. Prídete na moju oslavu, že? Počítam s vami."

„Prídem sama, Michael nemôže." Nemohla som po ňom chcieť, aby si pre podobnú príležitosť prehodil prax. Zbytočne by si narušil rozvrh, ktorý sa mu už aj tak dával dokopy veľmi ťažko. „Snáď je to v pohode." Samej sa mi popravde ani veľmi nechcelo, ale keby neprídem, Ryland by sa smrteľne urazil.

Mykol plecami. „No čo už s vami, musíš mi stačiť aj ty." V skutočnosti mu to bolo zjavne jedno, možno mu dokonca odľahlo, že Michael nepríde. Ak bolo treba, vychádzali spolu. Inak sa ale priveľmi nemuseli. „Popravde... neuraz sa, ale som rád, že prídeš sama. Myslím, že tak lepšie oceníš zábavu, ktorú som vymyslel." Zvedavo som nadvihla obočie, pobádajúc ho tak, aby pokojne pokračoval. Možno, ak ma dostatočne naladí, začnem sa dokonca tešiť. „Rezervoval som nám veľmi špeciálne miesto a prídu rovnako špeciálni hostia."

„A čo také budeme robiť na tom špeciálnom mieste s tými rovnako špeciálnymi ľuďmi?"

Spokojne sa uškrnul. „Oddávať sa mágii, zlatko. Mám v pláne prizvať aj hostí z iného sveta, čiže ak chceš hovoriť s niekým zo záhrobia, stačí povedať. Dvaja moji skvelí priatelia sú médiá a budú tam." Dopekla, on vážne vedel ako niekoho navnadiť. A hlavne ako urobiť večierok, na ktorý nikto z prítomných nezabudne. Možno mal pravdu a bude dobre, ak Michael nepríde. Priveľmi podobné veci nemusel, často prevracal očami aj nad všetkými mojimi štúdiami mágie a nadprirodzena. Neraz podotkol, že žurnalistikou len strácam čas, ktorý som mala plne venovať spiritualite a postaviť si na nej biznis ako veštica alebo rovno médium. Akoby to bolo tak ľahké, hlavne ak išlo o veštenie, ktorému som zatiaľ na kĺb tak celkom neprišla. Zamiešať balíček tarotových kariet a prečítať ich bola jedna vec, ale vyložiť si ich význam správne bolo niečo úplne iné. „Očakávam, že prídeš odetá tak akurát na podobnú príležitosť."

„Sklamalo ťa niekedy moje oblečenie?"

„Nie a preto dúfam, že nehodláš začať na moje narodeniny." Spokojne sa usmial, zoskočil zo stola a už aj mieril späť do kancelárie. Zvuk klopkania jeho oceľových opätkov pritom zaplnil až priveľké ticho celého otvoreného priestoru. V rýchlosti som naposledy prebehla očami po svojom článku a potom notebook zaklapla. Na dnes akurát stačilo, už ma boleli oči z toho neustáleho pozeranie na obrazovku. Preto som si zbalila všetky svoje veci a už sa len pohodlne oprela, zaklonila hlavu a privrela oči. Nechcelo sa mi na Michaela čakať dole v zime, radšej som zastala posedávať tu v príjemne vyhriatom priestore. Dlho som na neho ani nečakala, možno tak polhodinku. Počula som ako sa otvorili ťažké dvere a ako Michael pozdravil Rylanda.

Počkala som, kým podišiel ku mne a sklonil sa pre pusu. Oči som unavene otvorila vo chvíli, kedy sa jeho sladké pery odtiahli od mojich a ja som si bola istá, že sa pozriem do jeho tváre. „Ahoj, miláčik," pozdravil ma sladko, ešte na chvíľku sa skláňajúc k mojim perám.

„Ahoj, zlato." Načiahla som k nemu ruku a pohladila ho po líci a po brade. Ráno nemal silu na to, aby sa oholil, čo mne ale vôbec neprekážalo, skôr naopak. „Ako ti ubehol deň? Hlavne po tom hektickom ráne?" Veľmi sa snažil predstierať, že je všetko ako má, hoci úzkostlivé pocity z neho sálali na míle ďaleko. Príznakom, že sa niečo deje, bolo však aj niečo iné. Nevstal skôr, aby sa mohol ešte pred školou pozrieť na materiál, ktorý brali naposledy. Pritom to však robil skoro každé ráno, prispal si skutočne málokedy. K učebniciam si sadal skoro ráno dokonca aj vtedy, keď nad nimi sedel dlho do noci a nespal kvôli tomu dokopy viac ako päť hodín.

Písal mi po príchode do školy, že už sa cíti lepšie a prestala ho bolieť hlava, no možno to urobil len preto, nech si o neho nerobím zbytočne starosti. Hlavne po včerajšku. „Celkom fajn, kúpil som si kávu, po druhej prednáške sa najedol a hneď bolo lepšie. Semináre ma navyše zamestnali natoľko, že som nemal žiadny čas premýšľať nad nevoľnosťou alebo niečím podobným."

„Keby na hodine povieš, že sa necítiš dobre, hádali by podľa symptómov spolužiaci tvoju diagnózu?"

S úsmevom pokýval hlavou. „To asi nie, máme hrozne veľa učiva."

„Ale to by ste spojili prax s teóriou." Šikovne si ma otočil s celou stoličkou k sebe, zapierajúc sa dlaňami do opierok na ruky. Páčilo sa mi ako sa uškŕňal a hlavne ako sladko pozeral po mne. Oči mal pritom plné nefalšovaného šťastia a spokojnosti. A to bolo pre mňa najdôležitejšie. „Pôjdeme sa niekam najesť, objednáme si alebo uvaríme?"

„Variť sa mi dnes nechce."

„Môžeme si niečo aj kúpiť po ceste a najeme sa doma. Priveľmi sa mi nechce nikde vysedávať." Tešila som sa kedy za sebou zavrieme dvere nášho bytu a budeme konečne zas len vo svojom. Najeme sa, zvalíme sa na posteľ a budeme sa venovať ešte nejakému učeniu, nášmu kocúrikovi a hlavne jeden druhému. Urobíme si ešte pokojný večer a snáď sa obaja čo najlepšie vyspíme. Minimálne sobota sa bude pre nás pre oboch zjavne niesť v znamení školských povinností.

Poobliekala som sa, vzala si tašku a vyrazili sme. Ryland nás pozdravil spoza stohu papierov, no inak ho priveľmi nezaujímalo, že sme ho nechali osamote. Ruka v ruke sme vykročili do zimy, ktorá ma prekvapila. Chladno bolo od rána, no teraz bolo snáď desaťkrát horšie, čomu nepomáhala ani hmla, ktorá sa rozliezala všetkými ulicami. Zahaľovala vysokánske budovy naokolo nás, ktorých svetlá ju veľmi zaujímavo prežarovali a tvorili tak tajomnú atmosféru.

V jednom z našich obľúbených bistier sme si napokon kúpili snáď tie najlepšie zapekané bagety v celom New Yorku a po ceste domov sa aj najedli. Nemalo cenu čakať, kým prídeme, zbytočne by nám dobré jedlo len vychladlo. Alebo by nám polovicu zjedol Kalif. Takto sme popri kochaní sa nočným mestom, ktoré sme poznali už naspamäť, zahnali hlad a dvere od nášho malého hniezdočka lásky odomykali oveľa spokojnejší. Spoločne sme si to namierili do sprchy, ktorá po toľkom chlade padla neskutočne dobre. Horúca voda a hlavne para, ktorá z nej sálala, zaplnila celú kúpeľňu a príjemne ju vyhriala. Zdržali sme sa niekoľko dlhých minút, ktoré napokon skončili až v posteli. Ja som si v polospánku prezerala knihu šarlatánov, zatiaľ čo Michael listoval učebnicou neurológie. Tvrdil mi, že sa zatiaľ nemieni upnúť na konkrétny smer, no predpokladala som, že niekde v hlboko v srdci sa už rozhodol a pôjde po stopách svojho otca.

„Dnes som dokončila článok, zajtra si ho už len v rýchlosti prebehnem a pošlem Rylandovi," prehovorila som zrazu a rozbila tak ticho, ktoré rušil len hluk z ulice, prípadne Kalifove tiché mňaukanie. Ani sa od nás nehol odkedy sme si ľahli do postele. Túlil sa však radšej k Michaelovi, čo som si často brala osobne. „Ak by si chcel, môžeš doň nahliadnuť."

„Potrebuješ moju skromnú a veľmi amatérsku recenziu?"

„Chcem počuť nakoľko si na mňa hrdý, že som niečo podobné dala dokopy tak skvele," podpichla som ho. S úškrnom vykukol spoza učebnice, ktorá mala snáď osemsto strán. A podľa jeho slov stála celý majland. „Spomenula som aj tvojho predka."

Zvedavo nadvihol obočie. „Kam si ho zaradila?"

„Na koniec, kde som spomenula podľa knihy pár šarlatánov, ktorí zjavne doplatili na svoje klamstvá a zavádzanie alebo celkovo zomreli mladí."

„Nemohla si si to odpustiť, čo?" Šikovne mi vzal knihu z rúk a už spamäti nalistoval konkrétnu stranu. Prevalila som sa na jeho stranu postele, upierajúc oči na ilustráciu, ktorú sme už zjavne obaja poznali spamäti. „Z čoho myslíš, že mal tie jazvy?" Palcom prešiel po mieste, kde mal Tiberius rozopnutú košeľu a pokožka pod ňou vyzerala zjazvene. Napadlo mi, či nejde len o technickú chybu pri tlači, či originálna kresba nebola pokrčená, zašpinená alebo tak. No skutočne to pôsobilo, že išlo o zámerný detail. „Nedovolím si s istotou povedať, že vyzerajú ako po popálenine."

„Takto je to ťažké, možno keby vidíme kvalitnú fotografiu alebo niečo..."

„Možno," šepol neisto.

Niečo mi ale nedalo pokoj aj na jeho pohľade. Na jeho očiach. Keď som sa na ne sústredila, akoby som skutočne hľadela do očí chlapca, ktorého natoľko milujem. Spoznávala som v nich jeho osobnosť, cieľavedomosť a hlavne láskavosť, ktorej mal plné srdce. A môj dojem z nich sa nezmenil ani vtedy, keď som si uvedomila, že nehľadím do očí môjho priateľa, ale do očí niekoľko desaťročí mŕtveho cudzinca. „Zaujímalo by ma ako sa mu darilo tak dobre klamať ľudí. Medicína a jej výsledky vždy hovoria samé za seba, ale čo v takomto prípade? Ako mal neustále prácu, keď ľudia prišli na jeho podvody?"

„Píše sa tam, že veľa cestoval. Našli sa mnohé zápisky z jeho ciest, čiže asi tak. Niekde mu prišli na jeho techniky, ľudia si jeho služby už ďalej nežiadali, tak šiel ďalej."

Priklonila som sa bližšie, skúmajúc stranu už ani neviem koľký krát. „Narodil sa vo Florencii, vyrastal v Benátkach, ale nepíše sa, kde zomrel. Ani kam presne viedla jeho posledná cesta."

„Vrátil sa do Benátok, keď vypukla vojna, ale silne pochybujem, žeby štyri roky zostal na jednom mieste. To mi pri pohľade na jeho zoznam ciest nesedí."

„Čo ak musel narukovať? Taliansko sa predsa v roku 1915 zapojilo do boja, nie? Otvoril sa taliansky front."

„Nezdá sa mi, že po návrate do Benátok sa po ňom akoby zľahla zem. Následne je už spomenutá len jeho nepotvrdená smrť v roku 1918. Možno po konci vojny, možno ešte pred ňou."

Pousmiala som sa. „Čo ak mu srdce prebodla milenka? Takému fešákovi museli pri nohách ležať všetky krásavice Talianska." Vyslobodila som mu knihu z rúk, pokladajúc ju obrátene za svoj chrbát. „Vyzeral ako taký riadny sukničkár, obľúbenec mladých žien s najstarším povolaním."

„Aha, tak teda vďaka," zamrmlal, brnkajúc mi po nose. „Ešte nedávno sme sa zhodli, že sa na neho podobám a teraz povieš niečo takéto?" S pevne zovretými perami pokýval hlavou. Načiahol sa však za mnou, berúc ma za ľavú ruku. Palcom ma pohladil po hánkach, až skončil na mojom prstenníku, kam po chvíľke pritisol svoje pery. Pohľad mal pritom úplne zasnený. Premýšľal nad niečím, čo mi ešte nebol pripravený povedať. „Ak by som ťa niekedy zanedbal alebo niečo, neprebodávaj mi srdce, hm?" opýtal sa nakoniec, nevinne pritom klipkajúc mihalnicami.

„Nie, to nie je môj štýl. Ja na teba pošlem zlých duchov, tí ťa potrestajú horšie ako nejaká dýka v srdci. Pri mojom šťastí by si ju ešte zvládol pomerne šetrne odstrániť."

„Hmmm, to asi nie, tak precízne zručnosti z chirurgie mi zatiaľ chýbajú. A kto vie, či sa to niekedy zmení."

„Máš to v krvi, som si istá. Bola by večná škoda, keby nezdedíš zlaté ruky svojho otca." Čítala som o ňom niekoľko článkov a hlavne som si vypočula mnoho jeho príhod priamo z operačnej sály. Ten človek akoby sa narodil so skalpelom v ruke.

„No karty sú dávno rozdané, akurát som ich ešte všetky neodkryl a netuším s akými hrám."

Zasmiala som sa. „To si povedal pekne. Tak... poeticky." Naklonila som sa k nemu pre pusu, no zároveň, aby som uchmatla Kalifa a pritúlila si ho k sebe. Hlasným zamňaučaním dal najavo svoj protest, no ako náhle som sa prevalila na chrbát a jeho si vyložila na hruď už bolo dobre. Spokojne sa usalašil, skladajúc si hlavu k môjmu krku. Prvé dni a noci u nás na seba len sotva nechal siahnuť. Chrčal a oháňal sa pazúrikmi, prskal po nás a utekal kade len videl. Väčšinu času strávil zalezený pod posteľou, kam sme mu ukladali aj misky s potravou a vodou. Až jednej noci sa osmelil, vyskočil si k nám na posteľ a usalašil sa medzi nami. Ráno som sa zobudila na pohľad ako sa túlil k Michaelovi, ktorý mal okolo pravej dlane obmotaný jeho čierny chvostík. „Mám nápad," zmenila som trocha tému. Zvedavým nadvihnutím obočia ma pobádal, aby som pokojne pokračovala. „Čo keby skúsime vyvolávanie duchov? Ryland má kamarátov, ktorí..."

„Brzdi, brzdi!" zhúkol zarazene. „Ja viem na čo myslíš a nie, nesúhlasím. Nebudeme vyvolávať ducha toho šarlatána, aby sme sa dozvedeli, či mu srdce prebodla milenka." Tváril sa pri týchto slovách veľmi seriózne. Všetka chuť žartovať sa vytratila aj z jeho očí. „Rešpektujem, že sa zaujímaš o takéto veci, ale neschvaľujem ich. A bol by som rád, keby pod našou spoločnou strechou neskúšaš žiadne seanse, či ako sa tie rituály volajú."

„Nemaj strach, niekto s tak uzavretou mysľou ako máš ty, by si prítomnosť duší ani nevšimol."

„Wow, prichádzam skutočne o veľa, čo? Môj život bez podobných hlúpostí nemá žiadny zmysel." Nasrdene som zvraštila obočie, dvíhajúc hlavu. Zvyškom tela som však ani nehla, inak by sa spustila vlna protestov z Kalifovej strany. „Mala by si to už nechať plávať. Načo toho chlapa riešime?"

„Čo ťa to zrazu tak naštartovalo? Veď to bol len nevinný návrh," odvrkla som. „Navyše ty sám si o ňom chcel zistiť, či je to tvoj predok, takže to teraz nezvaľuj na mňa," dodala som ešte a predsa sa pohla. Pretočila som sa na pravý bok, tým pádom chrbtom k nemu. Človek aby sa v jeho blízkosti neodvážil ani žartovať, lebo on to celé obráti v niečo úplne katastrofálne a pomaly až nekresťanské. „Ak sa už nebudeš učiť, zhasni. Chcem spať."

„Je sotva pol deviatej," zamrmlal skôr len pre seba. Chvíľku nehybne ležal, no potom s povzdychom vstal. Zhasol svetlo, avšak následne sa ešte na chvíľu zavrel do kúpeľne. Ja som sa zatiaľ vo svojom objatí hladkaním snažila uspať Kalifa. Prebudil sa však a odbehol pod kreslo ako náhle Michael otvoril dvere a vrátil sa do postele. Akoby na chvíľku váhal, no napokon sa ku mne zozadu pritúlil, pevne ma objal a s tichým vyznaním lásky pobozkal zozadu na plece. Darovala som mu podobné slová plné lásky, následne zaspávajúc behom niekoľkých krátkych minút.

Z nejakého dôvodu som sa ale budila takmer celú noc. Mátali ma desivé sny, ktoré nemali hlavu ani pätu. Boli plné prízrakov bez tváre, ktoré kričali najrôznejšie nezmysly a svojimi prenikavými hlasmi ma budili. Nové ráno som teda vítala úplne strhaná. Okná nad našou posteľou prepustili dnu len minimum slnečného sveta. Jeho veľká väčšina sa utopila v hustých mračnách, ktoré vrhli na celé ráno temnú atmosféru, pripomínajúcu skôr večer, než začiatok nového dňa.

Ubolene som sa posadila, naťahujúc krk a dívajúc sa von jedným z okien. Ešte aj mesto akoby sa prebúdzalo omnoho pomalšie. Hoci bola sobota a sotva pol siedmej, vládol neprirodzený pokoj. Okná od spálne neboli orientované smerom k priveľmi rušnej ulici, ale predsa po nej v pravidelných intervaloch prechádzali autá, taxíky, autobusy a hlavne chodci. V radových zástavbách nízkych bytoviek či malých domoch bývalo až priveľa ľudí na to, aby tu vládol dokonalý pokoj. Dnes bolo ale mŕtvo, kam len moje oči dovideli. Akoby boli všetci preč, skrátka zmizli bez nejakej stopy.

„Si hore skoro," zamrmlal zrazu Michael stále rozospatým hlasom, hladiac ma po pravej ruke.

„Nespala som dobre, stále som sa budila." Unavene som si zahrabla do vlasov, s povzdychom si líhajúc späť. Takmer okamžite ma pevne vzal do náruče, bozkávajúc ma do vlasov. Počasie za oknami mi prišlo doslova mrazivé, ale inak tomu nebolo ani vo vnútri. V izbe bola nezvyčajná zima, dokonca pod perinou. „Ty prečo nespíš aspoň dnes? Nehovor mi, že sa chceš ísť učiť."

„Nechcem, ale musím. V stredu mám ďalší zápočet z farmakológie a poriadne som to ešte ani nevidel. Posledné dni som skôr sedel nad urgentnou medicínou. Modelové situácie priamo z praxe na ktoré by sme mohli naraziť na pohotovosti aj my."

„Ako fungujú? Máš konkrétny prípad a..."

„Áno, opísaný konkrétny prípad, všetky symptómy a ťažkosti pacienta a podľa nich mám prísť na diagnózu. Na ďalšej strane je potom správna odpoveď, čiže celkový postup, medikácia a podobne," vysvetlil, držiac pritom zavreté oči. „Je to šikovná pomôcka. Som za ne rád. Hoci prax je prax."

„Tú nenahradí žiadna teória. Ale zas bez nej by si bol stratený." Pobozkala som ho na bradu, tiež ešte zatvárajúc oči. Ani po tak mizernej noci mi však neprišlo, žeby som si dokázala aspoň pár hodín pospať. „Mikey?"

„Hm?"

„Mrzí ma, že som mala včera tie hlúpe reči." Nenávidela som, keď sme zaspávali pohádaní. Nemohli sme vedieť, čo sa počas noci stane a či dostaneme na ďalšie ráno možnosť ospravedlniť sa tomu druhému. Dokázala som však byť chvíľami poriadne tvrdohlavá a nahnevať sa aj na úplné maličkosti, ktoré by sa dali inak prehliadnuť. A presne to sa stalo aj včera. „Nechcem sa hádať, to nikdy nevedie k ničomu dobrému."

„Tiež som si mohol odpustiť svoje trápne komentáre," priznal potichu.

„Ste si s Rylandom veľmi podobní. Ty nedokážeš prísť na kĺb ničomu mimo overenej reality a on zas tomu, ako viem žiť s niekým, kto na tento spôsob zmýšľa." Vedel, že môj šéf nie je jeho najväčším fanúšikom. Ale akceptoval ho a vychádzal s ním, ak to bolo za potreby. „Keby sa troška posnažíte, podľa mňa, by ste si rozumeli."

„Pochybujem, nie je moja krvná skupina."

„Ani ja nie som tvoja krvná skupina," pripomenula som mu, otvárajúc oči. Zboku som sa prevalila na brucho, rovno na neho. Trocha sa mi pritom vyhrnulo tričko, ktoré bolo pôvodne jeho. Keď sme sa spoznali mal o dobrých pätnásť kíl viac, ktorých sa mu ale podarilo postupne zbaviť. Ja som sa jeho starých tričiek a mikín, ktoré mu boli teraz už privoľné, zhostila s veľkou radosťou. Tiež som nikdy nepatrila medzi najštíhlejšie dievčatá s dokonale plochým bruchom, chudými stehnami, malým zadkom a ideálne úzkym pásom. Plynúcimi rokmi som sa ale naučila na svoje telo nazerať inak ako v mladosti. Prestala som s ním bojovať a viniť ho za to, že nevyzerá ako telá modeliek na internete. Nemusela som byť ako ony, aby som sa cítila krásne a sebavedome. Aby som sa páčila svojmu partnerovi. A hlavne, aby som sa páčila sama sebe.

„Nie, nie. Si moja krvná skupina. Ja som B negatív a ty si nulka negatív."

„Z akého dôvodu si držíš v hlave moju krvnú skupinu?" Zostala som v úplnom úžase nad detailom, ktorý vyriekol.

„Lebo nikdy nemôžeš vedieť, čo sa prihodí. Je dobré pamätať si podobné veci." Pobozkal ma na špičku nosa a zhodil ma na moju polovicu postele skôr, než som sa nazdala. Miesto seba mi medzi periny vložil rozospatého Kalifa, ktorý ma sledoval pootvorenými žlto-čiernymi očkami. „Prosíš si niečo na raňajky teraz alebo až neskôr?"

„Neskôr." Pritúlila som si k sebe kocúrika, ktorý sa spokojne uložil v mojej náruči, a znova zavrela oči. Michael sa chvíľu motal po izbe, pozbieral si potrebné veci na učenie a odišiel do obývačky.

Keď spánok neprichádzal, vzdala som to a tiež vstala. Jediný, kto využíval víkendové ráno na poriadny oddych, bol Kalif. Mala som v pláne ísť si uvariť čaj, ale moju pozornosť upútalo niečo iné. Samotný dôvod našej včerajšej mrzutej nálady, ktorý ležal pohodený na zemi vedľa postele. Biela knižka pôsobila na prvý pohľad nevinne ako vždy. Bol to jej obsah, ktorý mal moc rozprúdiť debaty. Ignorovať sa mi ju však nepodarilo ani teraz. Spolu s ňou som siahla aj po notebooku, nahadzujúc do internetového vyhľadávača Michaelovo priezvisko. Dúfala som v hocičo, čo by mi možno dalo nejaké odpovede.

„Zlato?!" zakričala som na neho, sotva som očami prebehla niekoľko stránok a dostala sa k nejakým štatistickým údajom. „Tvoj starký sa narodil priamo v Benátkach alebo tam len vyrastal?" opýtala som sa, sotva nakukol dnu. Pravým ramenom sa zaprel do hrubého bieleho rámu dverí. „Vaše priezvisko sa najčastejšie vyskytuje v Taliansku, na území Lombardska, Piedmontu a Benátska. Tam ale žije len jedno percento. Lombardsko je deväťdesiatosem percent, Piedmont dve percentá."

S úškrnom pokýval hlavou. „Čo to zase stváraš?" Poddal sa môjmu prosebnému pohľadu a prišiel si sadnúť ku mne, nakúkajúc mi ponad plece do notebooku. „A áno, narodil sa v Benátkach a tam aj vyrastal. Takže zjavne spadá pod to jedno percento."

„V knihe sa píše, že Tiberius sa narodil vo Florencii, ale vyrastal v Benátkach. Prečo by jeho rodina odchádzala do Benátok? Možno preto, že tam mali ďalších príbuzných."

„Prečo? Ľudia sa aj v minulosti sťahovali za prácou, lepšími podmienkami a podobne. To ešte nemusí nič znamenať. Navyše nevieme, či boli jeho rodičia pôvodom Taliani. Určite žijú naši menovci aj v iných svetových končinách."

Prikývla som, hľadajúc danú informáciu v texte. „Spojené štáty, Francúzsko, Nemecko, Brazília, Kanada, Česko, Rusko, Španielsko a Tunisko."

„A máš to, deväť ďalších krajín odkiaľ mohli pochádzať." To áno, ale niečo mi predsa len na celej veci nesedelo. Zdalo sa, že Michael sa púšťa možnosti, že sú s Tiberiom rodina, pričom moje podozrenie sa stupňovalo. Chýbali mi presné dôkazy, ale podvedomie mi šepkalo, aby som nad tým len tak nemávla rukou. Bola tam tá neskutočná podoba medzi nimi dvoma, jasná spojitosť s Talianskom... „Môžeme to teraz konečne uzavrieť?"

„Ale nie je to fascinujúce?"

„Fascinujúce bude aj to, keď natlačím do hlavy farmakológiu." Bez ďalšieho slova ma nechal v spálni samú, vracajúc sa nad svoje knihy. Nestrácala som však čas hľadením na dvere, ktoré za sebou zavrel. Ponorila som sa späť do textu, čítajúc si všetko, čo som našla. Vrátane menného zoznamu niekoľkých ľudí s priezviskom Algarotti. Bolo tam zo desať mien, ale takmer k žiadnemu nijaké ďalšie informácie. Výnimkou boli tri z nich. Všetko muži – Ambrose, Luciano a Leandro. Všetkých troch spájala okrem priezviska aj oblasť ich kariérneho zamerania. Medicína. Najstarší z nich bol Leandro, ktorý žil a zomrel v osemnástom storočí a do dejín sa zapísal nielen ako uznávaný všeobecný lekár, ale aj ako jeden z najznámejších profesorov na vysokej škole University of Rome La Sapienza Medical School priamo v srdci Ríma. Luciano a Ambrose zomreli v dvadsiatom storočí. Príčinou smrti oboch bola epidémia španielskej chrípky. Luciano získal posmrtné vyznamenanie za svoju neúnavnú pomoc Benátkam práve počas tejto chrípkovej epidémie, zatiaľ čo Ambrose bol vyznamenaný vojenský hrdina, ktorý oddane slúžil ako vojenský lekár na talianskom fronte počas prvej svetovej vojny.

„Čo si o tom celom myslíš ty, hm?" opýtala som sa Kalifa, berúc ho do náruče. Tenkým hláskom zamňaukal, túliac sa ku mne. Stále sme si na seba zvykali, chvíľami nechápali jeden druhého, ale učili sme sa. Deň odo dňa to bolo lepšie, opatrne aj odvážnejšie skúšal naše hranice a učil sa dôverovať nám. Chápať z našej strany aj tie najmenšie a najnenápadnejšie prejavy lásky. „Aha, podobajú sa, nie?" Vzala som knihu, nalistovala už dobre známu stranu a ukázala kocúrikovi Tiberiov portrét. Myslela som to len zo žartu, ale na moje prekvapenie sa skutočne na knihu zahľadel, načiahol k nej labku a položil ju priamo na šarlatánovu tvár. „Tak aspoň niekto je na mojej strane." Pobozkala som ho na vrch hlavy medzu uši, obracajúc pohľad späť k notebooku.

Rovnaké priezvisko. Zameranie na medicínu. Benátky. Roky života. Až priveľa faktorov, ktoré všetky ukazovali iba na jeden výsledok. Bolo medzi nimi prepojenie, dosť pravdepodobne práve pokrvné. Kniha uvádzala, že Tiberius zomrel niekedy pred svojimi tridsiatymi piatymi narodeninami, bol vo veku, kedy už mohol mať vlastné dieťa. Dieťa, ktoré by sa jeho smrťou a prípadnou smrťou aj jeho družky dostalo do detského domova. Dieťa, ktorým by pokojne mohol byť Michaelov starý otec. Iba nedávno získané informácie ale ukazovali, že veľmi podobne na tom mohli byť aj Ambrose a Luciano. Ak bol Ambrose označený na vojenského hrdinu a bol priamo na fronte, nemohol byť až taký starý. Do vojny verbovali hlavne mladých, bojaschopných a práceschopných mužov. Teoreticky mohol byť biologickým otcom Michaelovho starkého hociktorý z nich.

Zároveň to ale nemusel byť nikto z nich.

Možno mal Michael pravdu a rýpala som sa v procese viac, než bolo dobré a potrebné. Nešlo o moju rodinu a ak to jeho skutočne nezaujímalo, najmúdrejšie by bolo nechať to celé plávať. Naše životy neboli nudné, mali sme čo riešiť. Odložila som teda knihu, vypla notebook a spolu s Kalifom zašla do obývačky za Michaelom. Zabalená do deky som sa posadila naproti nemu a vytláčajúc z mysle všetky nedávno získané informácie, som ho spokojne a s láskou sledovala zdolávať náročné učebné materiály.