Mohla by som povedať, že môj život sa zrútil, keď mi ten neznámy chalan, ktorého predstavili len dnes ráno, na tričko vylial mlieko s malinovou príchuťou a mňa učiteľka počula, ako som potichu zanadávala. Vtedy som si totiž úplne dokazila povesť poslušnej a nepoškvrnenej žiačky, ktorú som si tu budovala už jeden rok.

Má to však dva háčiky. Prvý je ten, že môj život sa zrútil, pokazil, skončil a nenávratne vytratil už veľmi dávno. Nebolo teda možné, aby sa to stalo znovu a ani som po tom netúžila - ten zážitok neprajem nikomu zažiť. Druhý zádrheľ je ten, že nie som natoľko povrchná, aby mi život zničila pokazená povesť v škole, to vás z omylu vyvádzam už teraz.

Pravdou však je, že nebolo ani trochu príjemné sedieť na tvrdej stoličke za stolom slečny Ning a pokojne znášať jej pohľad spoza hrubých okuliarov. Bola to úžasná učiteľka – najlepšia, na akú ste mohli naraziť - a zároveň bola školskou psychologičkou. Naozaj som ju mala veľmi rada; po celý čas bola na mňa milá a u zvyšku učiteľského zboru sa za mňa prihovorila, keď som sem mala nastúpiť do druhého ročníka.

Preto som sa cítila hrozne previnilo a nepríjemne, keď na mňa tak pozerala. Pocit, že som ju sklamala, bol príšerný a prehlboval už aj tak veľkú prázdnotu v mojom vnútri, ktorá sa každým dňom o niečo zväčšovala.

„Slečna Janniels, viete, že máme trochu pozmenený školský poriadok a takéto výrazy nemôžeme tolerovať," hovorila pokojným hlasom, no bola by som radšej, keby kričala. Bolo by to o niečo príjemnejšie. „Vlastne ste nespravila nič zlé, ale predsa len by som vám mala dať zápis."

Chcela som jej povedať, že by to nestálo za reč, keby vedela koľkí žiaci pred múrmi školy fajčia alebo pijú. Radšej som však bola ticho a poslušne sedela na stoličke. Bolo to totiž to, čo som celý minulý rok robila, a išlo mi to celkom dobre.

„Keďže však máte úplne čisté záznamy, čo sa tak často nevidí, myslím, že by sme to mohli bez zápisu aj nechať. Musím váš však poprosiť, aby ste sa zajtra poobede dostavila sem, do môjho kabinetu, a pomohla mi roztriediť jednu zložku papierov," rukou mávla k poličke vedľa nej, „ako menší trest. Nemôžeme to nechať bez povšimnutia."

Prikývla som, že rozumiem. Bola som nesmierne rada, že mi nedala zápis. Aj keď na normálnych školách by sa nad niečím takýmto nepozastavovali, u nás to je trošku iné.

„Môžem už ísť, slečna Ning?" opýtala som sa nesmelo a zdvihla zrak.

„Samozrejme, že môžete, slečna Janniels. Choďte, aby ste nezmeškali ďalšiu hodinu. Zajtra vás tu očakávam hneď, ako sa vám skončí vyučovanie," odvetila prívetivo učiteľka predo mnou.

Usmiala som sa na plavovlásku s modrými očami a postavila som sa. Pred tým, ako som vyšla z triedy som ju ešte pozdravila, a vydala som sa smerom k východu zo školy. Nemusela som jej hovoriť, že škola sa mi končila už siedmou hodinou, zrejme to aj vedela, keďže len málo žiakov máva osem alebo deväť hodín.

Mala som v pláne odísť, prísť domov, spraviť úlohy a potom nejako užitočne stráviť voľný čas - čítaním kníh, písaním básní, chystaním večere. Bolo to v podstate jedno, hlavne som musela zamestnať ruky aj myseľ, takže pozeranie televízie veľmi nepripadalo do úvahy. Navyše som ani nemala náladu tupo pozerať na obrazovku a nechať sa sužovať tou priepasťou vo mne alebo temnými pocitmi, ktoré sa v nečakaných chvíľach predierali na povrch.

Plánovanie v mojej hlave však prerušil hlas. Neboli to náhodné pozdravy či časti viet, čo som prepočula z rozhovor ostatných ľudí. Nebol to ani džavot skupinky vyskoých dievčat, ktorých intenzita hlasu bola až neprirodzené. Nie, tieto veci som sa naučila už dávno prehliadať, nevšímať si ich.

Ten hlas, ktorý ma však prerušil, bol nový. Nevedela som ho k nikomu priradiť a už som si myslela, že som si ho vymyslela, čo by nebolo tak nepravdepodobné. Ani nie o sekundu na to som však do niekoho narazila, čo ma prinútilo uznať, že hlas skutočne existoval.

„Prepáč, nepozerala som sa na cestu. Nechcela som do teba naraziť," ospravedlňovala som sa, ale len čo som uvidela, kto mi zatarasil cestu, chcela som ospravedlnenie vziať späť.

Predo mnou stál presne ten chalan, ktorý ma oblial a kvôli ktorému som si musela bundu zapnúť až po krk, aby tú ružovú škvrnu nebolo vidieť. Ten bezočivec sa ešte usmial a v jeho jantárových očiach tancovali malé plamienky pobavenia. Najradšej by som mu do nich to malinové mlieko vychrstla.

Nechcela som sa s ním rozprávať, a tak som pokračovala v chôdzi, vo viere, že za mnou nepôjde a zostane v škole, začne sa zoznamovať s obľúbenými chalanmi, pridá sa do futbalového tímu a začne chodiť s jednou z tých džavotajúcich dievčat. Presne na tak sa mi totiž javil, ale zrejme som mala skreslený pohľad zlosťou, že mi zašpinil tričko a musela som po škole chodiť ako blbec. Nemala som rada, keď sa na mňa ľudia pozerali a šepkali si, ukazovali na mňa. Vtedy to vyzeralo, akoby vedeli...

Za bránou školy som zabočila doľava na autobusovú zastávku a dúfajúc, že ma neprenasledoval, som sa obzrela. Moje prosby však neboli vyslyšané, pretože stále kráčal vedľa mňa a stále sa tak hlúpo usmieval. Ten úsmev som neznášala - bol falošný, ale milý. Neznášala som ho, lebo som ho denno-denne všetkým rozdávala.

Bledohnedá štica vlasov za mnou išla až k prechodu, kde som musela zastaviť, lebo z druhej strany cesty na mňa blikal červený panáčik. Vtedy som sa ho konečne opýtala:

„Čo by si potreboval?"

„Zistiť ako si pochodila," odvetil jednoducho a pozrel na mňa, ale ja som statočne hypnotizovala semafor oproti.

„Dobre. Len zajtra mám ísť za ňou po škole a pomôcť jej roztriediť nejaké papiere ako trest," vysvetlila som jednoducho a v duchu som lamentovala nad tým, prečo už konečne nenaskočí zelená. Nechcela som v jeho spoločnosti stráviť ani minútu.

„Nechceš, aby som ti s tým pomohol? Predsa len, aj ja mám podiel na tom, že si dostala ten trest," pokračoval v konverzácii tak nenúteným a milým tónom, až som na sekundu uverila, že to myslí vážne.

„Nie, ďakujem, nemusíš. Zvládnem to sama. Triedenie papierov nie je až taká náročná práca, aby som pri tom potrebovala výpomoc," odmietla som.

Konečne naskočil zelený panáčik a ja som skoro vyskočila od radosti. Pochybovala som totiž, že so mnou pôjde až na zastávku. Zrejme bol úplne rovnako lenivý a hlúpy ako všetci ostatní v jeho veku z našej školy. Hoci neviem, do ktorej triedy chodí, stavila by som sa, že bude do tej mojej, lebo zákon schválnosti to inak nedovolí.

Avšak mýlila som sa, lebo rovnako ako predtým kráčal vedľa mňa, teraz kráčal o niečo predo mnou po prechode. Len som dúfala, že nenastúpi na ten istý autobus. To by bol už vrchol. Navyše by pravdepodobne uvidel, kde vystupujem, a naozaj nemám potrebu, aby niekto cudzí vedel, kde bývam. Skutočne nie.

„Aj tak. Naozaj nechceš, aby som ti pomohol? Koľko máš zajtra hodín?" vypytoval sa ďalej a ja som očami hľadala nejakú záchranu, ktorá neprichádzala.

„Mám ich osem, ale..."

„Dobre, ja tiež. Myslím, že by som to stihol. Je to Ningovej kabinete, však?"

Ach, čo ani na chvíľku nezmĺkne? Ani na chvíľku sa neprestane pretvarovať? Nemôže mi rovno povedať, ako výborne sa zabavil, keď som išla cez celú školu s mokrým tričkom? Nebolo by to jednoduchšie?

Mrkla som na hodinky na rukách, ktoré ukazovali, že môj odvoz domov by tu mal byť za takú minútku, dve. Snáď sa mu podarí prísť načas.

„Pozri, vážim si, že mi chceš pomôcť, ale nepotrebujem to, zvládnem to sama. Nehovorím to preto, že by som bola nejakým preveľkým zástancom feminizmu, ale proste mi dobre padne, keď okolo seba nikoho nebudem mať. Rozumieš?" spustila som.

V jeho očiach som zazrela zvláštnu iskru, pobavenie a prekvapenie. Čo všetko mu už o mne stihli za ten deň narozprávať? Aj keď vlastne nemali veľmi čo, radšej som to nechcela vedieť. Pre istotu, pretože by sa mi z toho ohovárania zrejme urobilo zle.

„Ja... chápem," potvrdil práve, keď som za rohom zbadala môj autobus.

„To som rada. Mne už ide autobus, takže sa asi rozlúčime," ukončila som náš rozhovor. „Ahoj."

Pozeral na mňa ako na zjavenie. Čo také zlé som urobila? A kde, dokelu, viazne ten autobus? Už som v ňom chcela sedieť, pohľad, ktorý na mňa upieral sa nedal vydržať. Viac som nezvládla sa naňho pozerať, a tak som sa odvrátila, ale jeho zrak som na seba cítila stále. Akoby mi do hlavy prevŕtal dieru a videl všetky moje myšlienky, spomienky a domnienky.

Nebol to zlý pohľad, pri ktorom by sa vám roztriasli kolená a mali by ste chuť sa skryť pod najbližšiu perinu alebo sa zakopať v zajačej nore. Ten pohľad však nebol ani dobrý. Bol iný. A ja som nevedela určiť, aký presne.

Moja spása však prišla v podobe otvorených autobusových dvier, ktoré sa priam ponúkali, aby som do nich vletela a nemusela sa zaoberať tým divným chalanom za mnou. Bolo to tak vábivé, až som nakoniec skočila dovnútra o niečo rýchlejšie ako obyčajne.

Neznámy zažmurkal, akoby si až teraz, o niekoľko sekúnd, všimol, že tam nie som a očami začal prechádzať po všetkých ľuďoch na zastávke. Bolo ich celkom dosť, ale zrejme mu došlo, že stojím v ešte stále otvorených dverách pred ním a opäť sa na mňa zapozeral.

Prečo je dnes všetko také spomalené?

„To ani nechceš vedieť, ako sa volá chalan, ktorý ťa na obede oblial mliekom?" vyslovil ešte jednu otázku, tento raz s náznakom smiechu v hlase, ktorý mu - hoci som to nechcela priznať - veľmi svedčal. A môže niekomu vôbec svedčať tón hlasu?

Práve som hľadala vhodné slová, ktorými by som záporne odpovedala, no vodič autobusu vyriešil moju dilemu za mňa. Zavrel mi dvojité dvere rovno pred nosom a šliapol na plyn. Neznámy sa mi spolu so zastávkou stále viac a viac vzďaľovali.

A možno to bolo takdobre, pretože jediná odpoveď, ktorá mi schádzala na um bolo strohé nie.