Mal som pocit, že rovno na mieste vypľujem dušu. Ktorý múdry človek povedal, že beh je výborný na odreagovanie? V mojom prípade je dobrý na to, aby som stihol oľutovať všetko zlé čo som napáchal skôr, ako ma kompletne vypne uprostred dráhy.

„Deväť! Poďme, poďme, Audrey!" zakričal mi tréner do ucha. Jemu sa to ľahko hovorí, keď celý čas len postáva pri kraji a stopuje mám čas. Aspoň na mňa nenakričal, že nestíham časový limit. Aspoň toto mi dovoľovalo vidieť veci svetlo.

Mám rád štvrtkové tréningy, to áno, ale nenávidím beh. Hlavne, ak mám dá tréner poľahky zabehnúť pätnásť kolečiek a ešte nám pridá, ak sa mu zdá málo. Alebo ešte horšie, keď už mi pľúca horia ako slama na horúcom slnku nám prikáže šprint. Amen tma.

„Desať! Audrey nebuď padavka!"

„Nemám to platené!" odvrkol som mu, načo ma prebodol pohľadom a radšej sa zameral na niekoho kto bol kúsok za mnou.

„To si mu naložil." vydýchol Noel a obaja sme sa uškrnuli. Nikdy sme sa pri behu veľmi nerozprávali, iba ak to bolo nutné. Ale teraz mi to bolo jedno. Dve tretiny sú za mnou a jediné čo ma poháňalo bola dobrá sprcha a jedlo. Ak by som nepočul svoj prerývaný dych, tak by som počul akurát tak neustále škvŕkanie. A potom, čudujte sa svetu, prečo som chudý, keď tuto za tie dve hodiny vybehám a spálim všetky kalórie čo som prijímal cez celý týždeň.

„Pätnásť! Výborne!" zreval tréner a pri každom chalanovi nezabudol slovo výborne zopakovať ešte dvadsať krát.

Zvalil som sa na zem a unavene uvoľnil nohy aj ruky.

„Downson prvý, Audrey druhý, Grisson tretí... panebože sprav si už niečo s tými dredmi! Fenrick štvrtý, Josset piaty..."

„Si sa pochlapil dneska." rypol Fenrick. Úprimne, možno bolo hlúpe, že som chalanov z nášho ročníka veľmi nepoznal, no aspoň som vedel že Grisson bol ten, ktorému som tak šikovne ukryl jointa.

Premeral som si Fenricka pohľadom a nič nepovedal. Nemám náladu na trápne reči ešte trápnejších ľudí. Navyše, odkedy nás predelili na základe výberu alebo dobrovoľného rozhodnutia na A-tím a B-tím, a jeho nevzali, tak sa teraz silou mocou snaží byť najlepší a tým sa nejako dostať do A-tímu. No to by aj znamenalo, že musí byť lepší ako najhorší hráč A-tímu, logicky. A hráči v A-tíme sú fakt dobrí. I keď sú to nízkozemci. A David Fenrick k nim má nábeh.

„Fajn, môžete ísť do šatní. A hlavne," tréner pokrčil nosom a ja som len prevrátil očami, lebo som vedel čo bude nasledovať, „sa osprchujte."

Spoločne sme sa pobrali smerom k budove. Stiahol som si dolu tričko a bezcieľne ho narovnával, keďže aj tak si ho do vaku proste hodím, a baby, ktoré smerovali dnu tiež mali na nás celkom dobrý výhľad.

Odignoroval som Franceskin pohľad, ktorým preskenovávala každého chlapca akoby bola porota v módnej šou a kúsok predo mnou sa objavila Amy s Christie. Amy s Downsonom prehodila pár slov, no Christie ma už z neznámych príčin skenovala pohľadom a s pootvorenými ústami. Bola to len chvíľka, lebo len čo ma Amy uvidela, už sa usmievala od ucha k uchu.

„Takže druhý?" vychrlila na mňa.

„Pošťastilo sa." mykol som plecami a s nimi dvoma po boku sme kráčali ďalej.

„Si strašne kritický." prevrátila očami, zatiaľ čo Christie sa uškrnula.

„Sila zvyku. A okrem toho, neviem, kto tu žiari ako svetielko."

„Narážaš na Bentona?"

„Tak trošku sa mi včera pochválil. Vzťahy na diaľku nie sú ktovie čo, ale zas je to najlepšia skúška." povedal som s poloúsmevom.

„Zažil si to?" opýtala sa zvedavo Christie a ja som mal chuť sa smiať.

Zastal som pri dverách do chalanskej šatne a otočil sa k nej: „Vôbec. Vieš, teória je jedna vec, ale okúsiť to v praxi, je zas tá druhá."

Usmial som sa a potom zmizol v šatni. Ohľadne takých tých románikov som veľa praxe nemal. Možno žiadnu, ak nerátam takú tú detskú lásku. Aj to mi vydržala asi dva týždne. Jednoducho, kto by chcel takého samotára a zložitú osobnosť ako som ja?

Do spŕch som ako vždy chodil medzi poslednými a dokonca ja posledný vychádzal. Vždy to vychádzalo tak, že prestávka bola dosť dlhá na to, aby som sa nemusel zbytočne ponáhľať a tráviť čas s tými úbožiakmi dlhšie ako treba. Pod sprchou som nestrávil veľa času, práve som si navliekal rifle a spomenul si, že mám tričko v šatni, keď som započul plač.

Zastrčil som si opasok a započúval sa ešte raz, či sa mi to len nezdalo. Nie, znova som počul ako niekto plače.

„Haló?" ozval som sa a spomienky na onú noc v hoteli sa vrátili rýchlo ako blesk a mňa striaslo.

Pomaly som pred seba kládol nohy a snažil sa potlačiť zdesenie. Nie, už nechcem žiadne čudné veci a hlavne, ak ma majú vystrašiť pokojne aj na smrť. Pokračoval som za slabým plačom, ktorý sa postupne zosilňoval, až som ostal stáť v šatni pred skriňou. Mierne ma desilo to, že som tu ostal naozaj sám. Pokúsil som sa ju otvoriť, ale bola zamknutá. Síce sám neviem, čo som si tým sľuboval, ale za pokus to stálo. No potom mi to napadlo. Podišiel som k nej zboku a mierne ju odsunul. Všimol som si menšej vetracej šachty. A pokiaľ som dobre vedel, vedľa boli dámske a chalanské toalety.

Bez váhania som vybehol von na chodbu a prekvapivo som natrafil na Amy.

„Nevidel si Christie?"

„Myslím, že viem kde je." povedal som a vbehol do dámskych. Tu už bol plač intenzívny.

„Christie? Si v poriadku?"

„Bojím sa. Veľmi sa bojím." šepkala skľúčene v jednej z kabínok. Veľmi rýchlo som pochopil, že zrejme trpí klaustrofóbiou. Podišiel som k tej kabínke, kde bola Christie.

„Christie, počúvaj ma teraz, dobre?" ohlásil som ju.

„Arian?" ozvala sa prekvapene s uplakaným hlasom a potom dodala, „Dobre."

„Postav sa na záchodovú dosku."

„Už stojím."

„Fajn, tak sa nezľakni." povedal som a odstúpil. Pre istotu aj Amy. Keďže škola všeobecne na veciach, čo boli dosť podstatné, šetrila, takmer každé dvere boli ako z papiera. Preto stačil jeden rázny kop a zámok sa hneď uvoľnil. Vykukla na nás bledá tvár Christie a hneď potom sa von vynorila celá. Podržal som ju, aby nepadla a ona sa ma kŕčovito zachytila.

„Ďakujem." povedala a bolo vidno, ako sa jej uľavilo. Objal som ju okolo pliec a potom ju opatrne predal Amy. Obe vyšli von a ja som sa ešte obzrel na dvere a pokrútil hlavou. Akoby nič som sa vrátil do šatne ešte pre tričko a vak s vecami a skôr, ako sa tréner vrátil, zmizol preč. Však on tie dvere nejako vyrieši. Aspoň raz zainvestujú do niečoho poriadneho.

Keď som uvidel dvere nášho domu, nemálo som sa potešil, pretože mi škvŕkalo v bruchu tak, že som si myslel, že to počul aj sused čo vedľa polieval trávnik. To, že prečo to robil keď beztak skoro stále prší, som nemienil zisťovať.

Vošiel som dnu, vyzul sa, tašku oprel o stenu a s úsmevom sa šiel privítať s maminou do kuchyne. Až na malý detail, že ona tam nebola. Rovnako ako obed. Snáď nebola doma? Musela byť, lebo dvere by neboli odomknuté.

„Mami?" ohlásil som ju a zastal na prahu obývačky, keď sa na mňa pozreli dva páry očí, mamine a nejakého neznámeho muža, „Ehm, dobrý."

„Arian, zlatko, nečakala som, že budeš tak skoro doma." zmätkovala mama.

„Prišiel som v normálny čas." povedal som nechápavo.

„Och, to už prešlo toľko času?"

Zameral som sa na muža, ktorý ma svojím pohľadom doslova skenoval. Bolo mi to dosť nepríjemné, a tak som radšej pohľad sklopil na hŕbu papierov čo mal na stole. Čo to má akože byť? Otec je z domu len chvíľu a mama si tu už kadečo vybavuje? Fajn, malé prehrešky sú dovolené, ale toto sa mi zdalo vážne.

„Prepáč, nestihla som ani navariť." ospravedlňovala sa mama, zatiaľ čo ja som znova uprel pohľad na toho neznámeho muža.

„Kto je to?" možno to bolo drzé, no bolo by dobré nás aspoň predstaviť.

Mama sa s otázkou v očiach otočila na muža. Vôbec som jej správaniu nechápal.

„Exekútor?"

„Panebože nie." chytila sa za srdce a rýchlo hľadala ďalšie slová, „Prosím ťa, vezmi si nejaké jedlo hore. Keď pán odíde, vysvetlím ti to, dobre?"

S očami ešte stále upretými na toho nepríjemného človeka som prehovoril: „Nenamáhaj sa."

Mierne som buchol uvoľnenou päsťou do trámu dverí a otočil sa na prahu. Vzal som si pre istotu hneď dva croissanty a aj so školskou taškou sa pobral hore do izby. No nemohol som si pomôcť, tie štyri steny mi prišli ako klietka. Musel som odísť.

Rýchlo som si hodil croissanty, mobil, kľúče a peňaženku do prázdneho ruksaku a bez slova zišiel po schodoch a vyšiel von na ulicu. S čudným susedom sa nám stretli pohľady a tak aby sa nepovedalo, mykol som bradou na pozdrav a pobral sa ďalej.

Kráčal som, až dokedy ma nezabrzdila prekážka v tvare rebríka. Raz- dva som po ňom vyšiel na strechu staršej budovy, na jedno z mojich osvedčených miest.

„Benton?"

„Arian čo sa deje?" prekvapilo ma, ako rýchlo zdvihol telefón.

„Ja... ja neviem." povedal som a klesol na zadok. Neprekážalo mi, že strecha bola studená.

„No tak, upokoj sa." povedal čo najkľudnejšie a vedel, že to zaberie i na mňa. Zhlboka som sa nadýchol a vydýchol. Pre istotu som to zopakoval ešte raz.

„Takže čo je vo veci?"

„Možno... možno to zbytočne zveličujem, ale keď som po škole prišiel domov, mamu som našiel v obývačke s neznámym mužom a..."

„V chúlostivej situácii?"

„Panebože Benton! Nie!" zhrozil som sa. Mama nebola ten typ, „Zdalo sa, že bola dosť formálna. Ako nejaký dôležitý rozhovor."

„A nepovedala čo je vo veci?"

„Správala sa veľmi divne. Väčšinou mi nič netají, ale teraz ma poslala preč so slovami, že mi to potom vysvetlí. Ale nevyzerá sa, že mi to aj chce vysvetliť."

„A aký je teda ten druhý problém?" dobrá otázka. Vedel, že ešte niečo mi nesedí.

„Poznáš takú tú veľmi silnú intuíciu, že niečo nie je dobre?"

„Napríklad keď vidím skóre a tak nejako tuším, že nemusíme vyhrať?"

„Niečo také. Ale oveľa silnejšie. Akoby som bol presvedčený, že ten muž nie je v poriadku. Neviem čo to znamená. Nechcem ho mať v dome. Doslova ma odtiaľ vyhnal aj keď nemusel urobiť vôbec nič. Nepáči sa mi to."

„Mal by si sa jej spýtať, kto to je." poradil mi.

„A ak mi to nepovie? Čo mi potom zostáva?"

„Intuícia."

Výsmešne som sa uchechtol: „A čo s ňou? Mám mame povedať, nech už toho muža nevodí k nám, pretože mi je vrcholne nesympatický?"

„Napríklad."

„Ale takto to nefunguje, Benton. To by si mal vedieť."

„Narážaš na Stuarta?" zdalo sa mi to, alebo som v jeho hlase cítil trochu pohoršenia?

„Čože? Nie." odpovedal som pravdivo.

„Už sme si to predsa vyjasnili..." nástojčil.

„Ja viem, Benton. Ja som na neho nenarážal." snažil som sa mu dohovoriť. Posledné, čo mi ku šťastiu chýbalo bolo, aby sme sa zase pohádali.

„Prepáč, niekto mi volá, budem končiť." povedal neutrálne.

„Benton..." hlesol som, no hovor sa skončil a ja som od zlosti šmaril telefón do tašky, „Idiot."

Vážne uprednostnil Amy, pravdepodobne Amy, predo mnou? Megaidiot.

Prehrabol som si vlasy a zadíval sa na zoskupujúce sa sivé mraky. Vzdychol som a skryl si tvár do dlaní. O chvíľočku mi začal oblečenie zmáčať jemný dážď, no mne to bolo jedno. Tak ako v tej chvíli všetko. Dokázal som len siahnuť po slúchatkách a zapnúť hudbu. Tá ma aspoň na určitú dobu odniesla preč z tohto úbohého sveta a chuť croissantov bol len drobný doplnok k tomu všetkému.

„Nepovieš mi, o čo šlo?"

„Prepáč Arian. Len som si potrebovala niečo vybaviť. Maličkosť." mávla rukou.

„Ak to je maličkosť, tak mi to môžeš povedať, nie?"

Vzdychla a konečne sa na mňa zahľadela: „Pozri, ak by to bolo niečo dôležité, určite by som ti to povedala."

„Ten človek sa tu už neukáže, však?" vychrlil som.

„Čože?"

„Nepozdával sa mi. Nerád by som ho tu videl znova."

Dlho vzdychla a zdalo sa, že niečo zvažovala: „Dobre. Neboj, už sa tu neobjaví."

Krátko som prikývol, zatiaľ čo predo mňa nastavila teplú večeru. Snažila sa odčiniť ten obed a taktiež nebola nadšená, že som prišiel domov premočený. No nestarala sa, kde som bol. Tak je to dobre.

Zavybroval mi telefón. Položil som chrumkavý krajec chleba a pozrel na správy.

Noah: Ak budeš hore, ozvi sa.

Pozrel som na druhú správu a hneď na ňu aj odpísal.

Benton: Sorry, Arian.

Ja: Vyser si oko.

Benton sa odhlásil a tak som sa zameral na správy medzi mnou a Noahom. Trochu to zabolelo, ale kto za to môže? Ak ma chcel tak veľmi odpísať, mal byť úprimný. Seriózne som uvažoval, aký veľký dosah má na neho Stuart. Že by sa už činil aj na Bentonovej strane?

Táto možnosť sa mi vonkoncom nepáčila.