Šklblo mi kútikmi úst do úsmevu, keď som videl prichádzajúci autobus. Len čo zastavil, chalani začali vystupovať a následne si brať kufre. úsmev mi rýchlo zmizol, keď som uvidel ako ku mne Benton kráča so Stuartom poboku.

„Daj mi chvíľku." mykol bradou na Stuarta a ten sa na mňa povýšenecky veľavýznamne uškrnul. Reagovať som nestihol, lebo už ma Benton kamarátsky objal. Opätoval som mu stisk a s úsmevom ho pobúchal po chrbte.

„Dúfam, že ste vyhrali každý zápas."

„To si píš." zoširoka sa usmial a mierne otvoril vak. Vo vnútri sa blyslo čosi zlaté.

„Vau, tak to gratulujem." povedal som a potriasol mu rukou. Naozaj, ako som tak pozeral po všetkých chalanoch, boli ozaj spokojní a šťastní. No potom som uvidel toho parchanta a už mi napadlo, čo som sa chcel spýtať, „Prečo len minútku? Idete niekam?"

„Musíme ísť ešte za trénerom. Odovzdať mu pohár a diplom." usmial sa, „A ja som čakal, že tu budeš so svojou frajerkou, nie len mojou."

Otočil som sa a všimol si, ako k nám naradostene kráčala Amy, ktorá sa Bentonovi hodila okolo krku a následne zvýskla, keď stratila pôdu pod nohami. Položil ju naspäť a potom sa obaja zvedavo pozreli po mne.

„Počkať, niečo mi ušlo?" opýtala sa Amy.

Mykol som plecami: „Benton provokuje."

Amy pozrela jeho smerom a on sa uškrnul: „Možno trošku."

„A kto je tá vyvolená?" usmiala sa Amy, a iskričky v očiach sa nedalo prehliadnuť.

„Kathleen. Len ona je..."

„Kathleen?" jemne sa zamračila Amy. Prečo sa akože mračila? Čo sa jej nepozdávalo? Možnože Kathleen tak celkovo. Ale predsa ani ja nie som práve ukážkový typ na priateľov. A to že je samotárka... asi má nejaké dôvody. Navyše, jej rodičia sú predsa zosnulí.

Chcel som niečo povedať, aspoň na obranu, no to nás už prerušil Stuart: „Benton, musíme ísť."

„Jasné." pritakal Benton a prestal objímať Amy a vybral sa za ním. Ešte sa na nás obzrel ponad plece a usmial sa: „Ozvem sa."

„Večer?" zvolal som ešte za ním.

„Jasné." žmurkol a potom pokračoval rýchlym krokom za zvyškom týmu.

„Hej, Arian." ohlásila ma láskavo Amy, keď si všimla, ako zrakom doslova vypaľujem dieru do Stuartovho chrbta.

Pozrel som mlčky na ňu.

„To bude v poriadku."

Krátko som pokýval hlavou a bez pozdravu sa pobral domov, keďže nám odpadli posledné hodiny a tréning a Kathleen bude najskôr asi doma. Nepáčilo sa mi, ako si už na pohľad so Stuartom rozumejú. Vôbec nie.

Pred zrakom sa mi ocitla plechovka energeťáku. Usmial som sa: „Ty vieš ako potešiť."

„Samozrejme." povedal, preliezol operadlo gauča, zošuchol sa ku mne a do druhej ruky, kde nemal svoj energeťák, vzal herný ovládač, „Strielačky alebo preteky?"

„Preteky." uškrnul som sa a našiel som pohodlnejšiu pózu. Otvoril som energeťák a odpil si. Vzal som svoj ovládač a z pekne vyzerajúcich áut si vybral červené Bentley.

„Klasika." poznamenal s úsmevom Benton a vybral si bieleho Passata.

„Vitaj pixelový svet." zamumlal som pri odčítavaní sekúnd do štartu a Benton sa zasmial. Len čo odznel tón štartu, naše virtuálne rýchle autíčka zaraz vyštartovali.

„Arian zaostávaš." zasmial sa Benton, „Snáď si netrénoval?"

„Nie, mal som na práci zaujímavejšie veci."

„Aké?"

„Naučiť sa podlým veciam." zaškeril som sa a skôr než si Benton uvedomil čo som povedal, priblížil som sa až k jeho Passatu, načo sa snažil oddialiť práve do strany, ako som chcel a rýchlo ho obehol.

„Muhahah." zasmial som sa precítene ako ten najpodlejší človek a Benton začal protestovať. Pridal som na najvyššiu rýchlosť a spokojne sa napil energeťáku. Keď som bol tesne pred cieľom, Benton stopol hru kvôli zvoniacemu mobilu.

„To nemyslíš vážne!"

„Ahoj Amy." odignoroval ma so smiechom, no ja som mu vytrhol z ruky mobil.

„Drahá Amy, práve si ma ukrátila o ten úžasne príjemný pocit z víťazstva, keď ma delilo pár sekúnd a potom som si mohol užívať tú eufóriu. Ver, že toto ti len tak nezabudnem." povedal som varovne, no veľmi dobre vedela, že si z nej uťahujem, aj keď to bolo ozaj nespravodlivé.

„Hráte hry?"

„Nie len také hocijaké." povedal Benton a dal ju na reproduktor, „Ale kvalitné, prosím pekne."

„Hra ako hra." povedala a Benton sa dotknuto zadíval na mobil.

„Môj človek." zasmial som sa a spustil hru, takže môj červený šíp pekne prešiel cieľovou čiarou a Bentonova kára nepekne nabúrala.

„Hej!" zaprotestoval, no ja som sa len spokojne pohodlne oprel a odpil si z plechovky.

„Benton, Benton, ešte aj Amy by ťa porazila a to by si stihla ešte aj nalakovať nechty."

„Ešte by mi stihli aj uschnúť." začala sa škodoradostne chichotať.

„Ste obaja hnusní." povedal urazene Benton, no uškŕňal sa jedna radosť.

„To aby ti to tvoje víťazné ego neprerástlo cez hlavu." rypla.

„Hej! Zaslúžim si trochu uznania!" rozhodil rukami, no potom sa zasmial a napil sa.

„Pohoniť si ho môžeš aj inak." utrúsil som potichu, no stačilo, že Benton doslova vyprskol obsah plechovky pred seba a ja som sa začal nekontroľovateľne smiať. Amy ma síce nepočula, no možno jej to Benton potom vysvetlí. Alebo ak ju nechce prípadne vyplašiť, tak radšej nie.

„Arian Audrey, v niektorých prípadoch môžeš byť vďačný, že ťa mám tak rád, inak by si veľmi zle dopadol."

„Trápne reči." zagúľal som očami a následne sa uškrnul. Chýbal mi ten blázon. Viac, než som si myslel.

„Hej Arian!" ako vždy, aj teraz to bol Bentonov hlas a jeho beh, čo sa rozliehal po chodbe. Zastal som a počkal ho.

„Plánuješ niečo na víkend?" opýtal sa, keď ku mne došiel.

„Vyzerám, že by som niečo plánoval?" zasmial som sa.

„Netvár sa tak. Kathleen by sa ti určite tešila. Bola vôbec dnes v škole?"

Zamračil som sa nad Bentonovou nevšímavosťou: „Panebože však sedela vo svojej lavici. Nevieš? Bruneta, celá v čiernom a stále si niečo kreslí."

Benton sa zatváril zamyslene, no to by ani nebol ten parchantský idiot, keď by sa aj tentoraz nevtrhol medzi nás a nepokazil mi náladu na celý deň.

„Čauko Benton... A šialenec." pozrel po mne nečitateľným výrazom.

„Čo máš doriti za problém?" vybuchol som. Nech si láskavo nemyslí, že si nechám od neho skákať po hlave. Už toho mám dosť. Jeho vtieravosti, hrozieb, bitiek, prefíkanosti, proste všetkého.

„Skôr ty Arian. Vieš že nekrofília sa považuje za dosť zvrátený koníček?"

„O čom dopekla táraš?" pozrel som nechápavo po ňom. Ale vážne, buď si niečo nalial a teraz hovorí totálne z cesty, alebo ja neviem o čo mu ide.

„Hovorím o tvojej milovanej Kathleen Rae Pierce." verte či nie, jeho tón hlasu nebol vôbec výsmešný. A práveže to ma znepokojovalo najviac. Nevedel som, čo si mám o jeho chovaní myslieť. Stále si zo mňa uťahuje, alebo ako? Navyše bolo jasné, že nás včera počúval, keď som Kathleen spomínal Bentonovi. Idiot.

Ešte horšie mi prišlo, keď mi podal akýsi vytrhnutý článok novín, zatiaľ čo Benton nás len mlčky sledoval. Opatrne som ho vzal, akoby ma mal Stuart každú chvíľu roztrhať v zuboch a pomaly ho roztvoril. Roztriasli sa mi ruky.

OSUDNÁ NEHODA: ZOMRELI RODIČIA A ICH DCÉRA

Rodina Pierce bola na ceste von z mesta, keď im do cesty skočil nečakane mohutný jeleň. Otec, ktorý šoféroval auto nestihol zabrzdiť a auto skončilo v priekope. Muž prerazil čelné sklo, žena mala po náraze zlomené väzy a dcéra sa udusila do príchodu. Záchranári mohli skonštatovať len smrť.

Odpočívajte v pokoji, manželia Jack a Emily Pierce a dcéra Kathleen Rae Pierce.

Pod textom bola ešte fotka rozbitého auta a tri obalené telá vo fóliách. Nehoda sa stala pred dvoma rokmi.

Ak by nebol Benton zareagoval, isto by som už tvrdo dopadol na zem. Toto nemôže byť pravda. Prosím, čokoľvek, len toto nie.

Na tú nehodu som si pamätal, hovorilo o nej celé mesto vtedy keď sme sa sem presťahovali. Vtedy mi tie mená akosi nič nehovorili a potom sa i tak všetká tá vrava okolo toho utíchla. No i tak som tomu nemohol veriť. Kathleen nemôže byť mŕtva. Ona nemôže byť duch. A navyše, predsa by mi o tom povedala...

„Arian?" ozvalo sa spoza nás. Otočil som sa a čo čert nechcel, stála tam. Akoby špeciálne čakala na túto chvíľu. Pustil som Bentona a začal cúvať.

„Daj mi pokoj. Zradila si ma!" skríkol som a potom sa nenávistne otočil aj na zmäteného Bentona a kamennú tvár Stuarta, „Aj vy dvaja! Dajte mi všetci pokoj!"

Po týchto slovách som sa rozbehol. A nezastavoval som ani keď som nechal školský areál dávno za sebou. Až keď som bol kdesi v dávnozabudnutom parku, kde chodia tak nanajvýš bezdomovci a feťáci, som padol do kolien a rozplakal sa. Nerozumel som tomu. Kde nastala chyba? A prečo práve ja?

Prečo práve ja musím vidieť duchov a rovno sa do jedného zaľúbiť? Prečo musí ísť každý proti mne? Prečo aspoň raz nemôžem byť šťastný? Čím zlým som sa previnil?

Plakal som tam ako posledný úbožiak, no tak som sa aj cítil. Všetko čo bolo tak jasné sa dokonale rozpadlo.

Kathleen je mŕtva, ale z nejakých príčin mi to nebola schopná ani povedať. Benton si môže o mne myslieť, že som sa dočista zbláznil, rovnako ako aj ostatní. A možno... možno je to pravda. Vidím duchov, preboha!

No potom mi napadlo, že vlastne nie som jediný. Aj Christie videla Kathleen pri tom hrobe. Pri jej hrobe. A to ani nespomínam babku. Ale keď to vedela, prečo mi nič nepovedala? Namiesto toho ma len podporila.

Vedel som, že čoskoro budú zo školy volať domov a to bude môj koniec. Všetci si budú myslieť, že som sa kompletne zbláznil.

Zdvihol som hlavu a utrel si slzy, aj keď sa drali von ďalšie. Cítil som sa príšerne. No i napriek tomu som sa postavil tackavo na nohy. Musím využiť čas, ktorý mi zostáva. A dobre som vedel, kam moje kroky poputujú. Potreboval som odpovede a ona bola jediná, čo mi ich mohla dať.