Hore máte, ako Arianova maska vyzerá :)

Opieral som sa o zábradlie a díval sa na hviezdy. Dokonca aj noc bola príjemne teplá, až na chladnejší vietor, čo mi bičoval tvár. Vďaka kapucni, čo som mal na hlave mi ale bolo teplejšie. Na nose som mal okuliare s červeným rámom a užíval si pohľad na jasné nebo.

„Vyzeráš smutne." ozval sa jemný hlások vedľa mňa, až som sa čudoval, že ho neodvial ten neúprosný vietor. Sklonil som pohľad a pozrel na ňu, na jej krásne smutné sivé oči, a snažil sa spracovať to, že sem skutočne prišla.

„Predsa len si prišla."

Chabo sa usmiala: „Už to tak vyzerá."

Chcel som sa spýtať, aký bol dôvod, no napokon som ostal ticho. To, že ma hrialo pri srdci mi poskytovalo rovnakú útechu ako jej spoločnosť. Uprela zrak na oblohu, zastrčila si neposlušné dlhé hnedé vlasy za ucho a nasadila si čiernu pletenú čiapku. Vyzerala roztomilo.

„Je ich naozaj krásne vidieť." povedala s jemným úsmevom a ja som sa donútil odvrátiť od nej zrak aspoň na chvíľu.

„Ja som to vravel." utrúsil som a započul jej tiché uchechtnutie. To ma donútilo znova skloniť hlavu. Panebože. Kathleen Rae Piercová sa prvý krát zasmiala za celú éru čo ju poznám. Usmial som sa a pozrel znova hore na oblohu.

„Poznáš súhvezdia?" opýtala sa.

„Len niektoré." odvetil som a očami po niektorom pátral, „Veľký voz a Malý voz."

Obaja sme sa zasmiali: „Aspoň vieš, kde je polárka."

„Jasné. Poznáš ešte nejaké, ktoré ja nie?"

„Hm, asi hociktoré z tých ostatných, však?" mlaskla.

Zasmial som sa: „Ešteže ma nepodceňuješ."

Ostala ticho, tak som po nej poočku pozrel a videl, ako sa usmieva.

„Vidím Draka." hlesla.

„Kde?" opýtal som sa zvedavo.

„Klukatí sa presne medzi oboma vozmi." povedala a ukázala tenkým ukazovákom na oblohu, „Pozri sa na Polárku."

Spravil som tak a prikývol.

„Medzi ňou a najvyššou hviezdou veľkého vozu, bližšie k veľkému vozu, je hviezda, od ktorej sa vinie ďalší zástup hviezd do účka." hlesla a prstom pokračovala v tvare U doľava. Po chvíľke som natrafil na tie hviezdy, čo mi ukazovala.

„Obchádzajú Malý voz do najvyššieho bodu, potom klesajú k hlave tvorenej štyrmi hviezdami. Tá najjasnejšia je špicom hlavy. Volá sa Etamín."

„Je to dosť veľké súhvezdie."

„Ale ak ho raz nájdeš, už ho nestratíš." povedala a jemnosť jej hlasu ma doslova pohladila na duši. Pozrel som na ňu a usmial sa. Zdvihol som hlavu a znova sa zahľadel na súhvezdie Draka. Nemohol som si pomôcť, ale bolo mi s ňou veľmi príjemne. Ako ešte s nikým. Akoby táto osôbka vedľa mňa dokázala zaplniť tú samotu, čo ma neustále sužovala. Akoby jej úsmev bol liek. A hlas čaro. A oči celý vesmír.

Zacítil som letmý dotyk, a následne, ako mi Kathleen stisla ruku. Hneď na to akoby mnou prešiel príjemný elektrizujúci výboj. Bolo to nečakané a zároveň tak príjemné. Tak neskutočné.

Neodvážil som sa na ňu pozrieť. Len som mojimi prstami pohladil jej dlhé a tenké, chladnejšie ako boli moje. Stáli sme mlčky, držiac sa za ruky a dívajúc sa na hviezdnaté nebo hodnú chvíľu, pokým mi Kathleen nepustila ruku. Započul som jej prerývaný dych.

„Ďakujem za pekný večer, Arian." povedala a odišla skôr, ako som stihol niečo urobiť.

Díval som sa za ňou ako odchádza. Ako moja hviezda padá. Naozaj som počul v jej hlase náznak plaču?

„Arian?" prekvapilo ma, keď som videl na displeji Amyne číslo.

„Amy? Deje sa niečo?"

„Ide skôr o jednu párty."

„Panebože..." zamumlal som, no ona mi skočila do reči.

„Skôr než si začneš predstavovať nejaké hrôzostrašné scenáre, tak ti chcem povedať, že by som bola veľmi rada, ak by si prišiel. Navyše, o masku by sme sa nejako postarali."

„Masku?"

„Na oslavu treba prísť v maskách." povedala nadšene a potom nadhodila prosebný tón, „Prosím, Arian. Benton tu nie je a... ja nechcem ísť s nikým iným, iba ak s tebou."

Nerozumel som, prečo práve so mnou: „To by bola lepšia varianta ísť sama."

„Ale no tak." jemne ma zahriakla, no napokon vzdychla, „Dobre, nebudem ťa nútiť, zajtra v škole mi oznámiš ako si sa rozhodol. Budem ti veľmi vďačná, ak pôjdeš."

„Ozvem sa." hlesol som napokon a rozlúčili sme sa. Vedel som, že Kathleen sa na takom večierku sto percent neukáže. Navyše, potom, ako včera nečakane zdrhla, nevedel som, čo si o tom myslieť. Nechcel som ísť za ňou. Bál som sa toho, že som niečo pokazil. Predsa len, ako od vás niekto odchádza s plačom, niečo na tom bude.

Ale smiala sa... Prvý krát som počul jej krásny smiech. A ten príjemný pocit vo mne pretrvával od včerajšej noci. A nechcel ustúpiť. To som ani nechcel.

Okrem toho, večierok by ma mohol odpútať od myšlienok na ňu, pretože som si pomaly myslel, že sa z toho aj zbláznim. Neviem, ako to robí.

No rovnako bol aj večierok riskantný, pretože znova som na hubu dostať nechcel. Ale ak Amy hovorila o maskách... Možno to nemusí byť zlý nápad. Dokonca sa mi to celkom začalo pozdávať.

Ja: Pôjdem, ak vymyslíš čo najpresvedčivejšiu masku, aby ma nespoznali.

Amy: Žiaden problém ;)

Bolo hlúpe, ak som sa na ten večierok tešil?

Samozrejme, párty bola pondelková téma číslo jedna. Trochu ma mrzelo, že Noah nejde, no vravel, že má akési rodinné problémy. Príliš sme to nerozoberali lebo som videl, že sa mu o tom nehovorí ľahko.

Ostatok času som mal len oči pre Kathleen. Hnedú hrivu mala spletenú do dvoch malých vrkôčikov a stále sedela sklonená nad zošitom, kde si čosi maľovala. Tak veľmi som chcel ísť za ňou, no bol som zbabelec. Až príliš veľký. Len čo zazvonilo na hodinu a my sme si sadli na svoje miesta, Kathleen sedela krížom oproti mne. Vytrhol som malý kúsok papiera a nakreslil naň päť cípu hviezdu. Skrkval som papierik a presným hodom dopadol na jej lavicu. Chvíľu nereagovala, no napokon zdvihla hlavu a pozrela smerom kam papierik letel. Stretli sa nám ohľady a ja som sa pousmial. Sklopila pohľad sivých očí a otočila sa späť. Videl som, ako rozobrala papierik a myklo jej kútikom úst. Nevedel som, o akú reakciu išlo, no napokon papierik kamsi položila a znova sa sklonila nad zošit. Mierne ma to sklamalo.

Dobre, možno viac než mierne. Preto som od nej odvrátil pohľad a radšej sa venoval učivu na tabuli. Výnimočne som sa potešil dlhým poznámkam, pretože to zamestnalo moju hlavu a myšlienky na ňu nemali priestor. Prečo nás láska robí tak zraniteľnými?

„Pst." ozvalo sa mnou a ja som prestal písať a precvičil si boľavé zápästie. Otočil som sa a Amy sa na mňa prívetivo usmiala, „Christiin brat po teba príde dnes o pol štvrtej. Len mi daj adresu."

Podala mi papierik a ja som ju vypísal. Vrátil som jej ju so slovami, že budem nachystaný. Párty začínala až o šiestej, no úprimne, ak tam idem s babou, mal som to čakať. Aspoň znova nejaká činnosť, čo ma zamestná. Dúfam teda.

Po hodine som prechádzal do vedľajšej uličky, keď som uvidel postávať Kathleen pri stene. Sotva okolo niekto prešiel, takže mi bolo jasné, že vyhľadávala samotu. Preto ma prekvapilo, čo povedala.

„Čakala som na teba." chabo sa usmiala.

Nadvihol som obočie a pomaly sme sa pohli: „Prečo?"

„Ja..." začala, no akosi aj prestala. Videl som, e sa na niečo odhodláva, no napokon to vzdala a videl som to trápenie v jej očiach. Chcel som ju nejako rozveseliť.

„Na ten večierok asi nepôjdeš, však?"

Pobavene sa usmiala: „Mám odpovedať?"

„Nie." zasmial som sa a zadíval sa na jej zošit s kresbami a malinký papierik s hviezdou nalepenou na jeho rohu. Ona si ho nechala. Táto maličkosť mi vyčarovala úsmev na tvári, ktorý mi vydržal aj keď sme si v triede sadali na svoje miesta a Noah sa rozhodol robiť mi spoločnosť.

Zapôsobil som na Kathleen Rae Piercovú. To by sa malo zaznamenať ako osobný úspech.

„Dobre, vždy som si myslel, že to ženám jednoducho dlho trvá, ale..."

„Pre tento večer si to užiješ na vlastnej koži." usmiala sa hravo na mňa Christie a ďalej mi na tvár nanášala biely make up. Sedela predo mnou a svoje úplne tmavé, až gaštanové oči sústredene upierala na moju tvár. Krátke hnedé vlasy s blond odleskami, s ktorými sa pohrávalo slnko, mala stiahnuté v narýchlo urobenom, no celkom kvalitnom drdole.

Odložila biely make up a vzala čiernu ceruzku a farbu. Sledoval som, ako si sústredene oblizla pery a cítil, ako mi ceruzka prechádzala a tvorila presné tvary. Sám som netušil, čo má Christie zaľubom, jediná podmienka bola, nech vyzerám aspoň trochu k svetu a nech ma nespoznajú. Raz dva si do ruky vzala čiernu farbu a začala mi vyfarbovať okolie očí. Na chvíľočku sa mi zamyslene zahľadela do očí.

„Deje sa niečo?" opýtal som sa a sledoval jej reakciu. Žmurkla a pozrela na miesto, kde práve vyfarbovala.

„Nie. Prepáč." pousmiala sa a pokračovala v práci.

Pokračovala nečinne ďalej, následne vymenila svoje príslušenstvo a podľa jej pohybov a cítenia som vytušil, že šlo o tieňovanie.

„Máš tu tú čiernu bundu s kapucňou však?" opýtala sa a šibalsky sa usmiala.

„Mhm." zamumlal som, pretože som sa nechcel príliš hýbať, aby som jej nepokazil dielo. To, že ma bolel krk som nebral na ťažkú váhu.

Do izby vošla Amy, ktorú som počul debatovať zrejme s Bentonom a ako som si všimol, stihla sa aj namaľovať. Tvár a krk mala trochu bledší a oči jej zdobilo čierno červené dymové líčenie. Oblečené mala úzke čierne šaty, ktorých sukňa končila kdesi uprostred stehien. Možno som bol až príliš škodoradostný, no musel som uznať, že Benton nemá potuchy o čo momentálne prichádza. Amy sa usmiala a odhalila umelé pripnuté upírske tesáky.

„Tak, môžem byť?" opýtala sa mierne šušlavo kvôli tesákom. Christie sa obzrela ponad plece a usmiala sa.

„Si geniálna. Ešte tú umelú krv a si hotová."

Amy sa pozrela na mňa, no potom výraz jej tváre skamenel: „Christie... On je úplne dokonalý."

Christie sa mierne odtiahla a ja som sa uškrnul. Obe ma len sledovali, zatiaľ čo v Christiiných očiach sa ukazovala hrdosť na svoje dielo, Amy sa len užasnute dívala.

„Dala som si záležať." usmiala sa a potom zamumlala, „Tentoraz výnimočne."

Chcel som sa spýtať, prečo práve na mne si dala záležať, no nedala mi veľa priestoru, pretože sa pustila do posledných úprav. Nagélovala mi vlasy tak, aby mi ofina neprečnievala cez kapucňu a potom si šla opláchnuť ruky. Nasadil som si bundu s kapucňou a Amy ma už smerovala k zrkadlu.

„Trvalo mi dlho, kým som sa k nim dostala, ale mám pre teba menšiu vychytávku." povedala a podala mi krabičku so šošovkami. Po krátkom zaváhaní som si ich nasadil a pozrel sa do zrkadla. Christie to fakt zvláda dokonalo, pretože som nespoznával sám seba. Tvár mi zdobila tvár kostry a tieňovanie zvýrazňovalo môj naoko zamračený výraz a akoby prepadnuté líca a výraznú sánku. Šošovky mi zmenili farbu očí na matnú bielu. S kapucňou to vyzeralo úplne dokonale. Môžno súhlasiť s tým večierkom predsa len nebol najhorší nápad.

Christie sa napokon preobliekla do svojho kostýmu bosorky s čiernym klobúkom čo jej svedčal, v čiernych dlhých šatách a prispôsobila k tomu aj svoj make up a na ľavý spánok si nakreslila hviezdy. Amynina umelá krv vyzerala vcelku presvedčivo. No najviac ľudí sa otáčalo práve za mojou maskou, a samozrejme, výhoda bola, že nikto sa nemal prezradiť. Takže ostatným ostávalo len dumať, kto sa skrýva pod maskou Skeletona. Seriózne si myslím, že niektorí by ma v prvom rade na tejto párty ani neočakávali.

A prekvapujúco som sa bavil. Ako som očakával, zábava, Amyna veselá spoločnosť a občas aj Christiina ma dokonale odklonili od myšlienok na Kathleen, čo mi len prospelo. Amy mi zaťato robila stále spoločnosť, takže som sa ani tak osamelý necítil. Bavili sme sa o všeličom možnom, občas sa ani nevedeli prestať smiať. Zarozprávali sme sa aj s inými spolužiakmi a nesmierne ma tešilo, že ma nikto nespoznával, zatiaľ čo pohľady dievčat boli niekedy až neúprosné.

Dokonca som natrafil aj na tú Stuartovu skupinku, čo mi ešte stále dĺžili jednu cez hubu, no dočkal som sa od nich len nevrhlého pohľadu a následnej ignorácie. Nemohol som sa viac tešiť.

Jeden zlom prišiel v tedy, keď sa pri mne zastavilo dievča v zombie maske a ja som spoznal Francesku.

„Arian, tá maska je úžasná." hlesla zasnene, zatiaľ čo Amy a Christie o niečom horlivo diskutovali.

„Ďakujem. Pomohla mi..." Franceska ma veľmi rýchlo zrušila tým, že si sadla do môjho lona a ruky mi prevesila okolo krku. Z úst som jej cítil jemný alkoholový opar, ktorý značil, že toho vypila určite viac ako ja.

„Nie je to náhoda? Ja som zombie, ty kostlivec..." zoširoka sa usmiala a pohodila blond vyfúkanou hrivou, aby to vyzeralo strapato, no ešte vždy štýlovo.

„Možno ale ja som tu s..." znova prerušenie, no tentoraz už Franceska zvolila iný kaliber. Svoje pery pritisla na moje s takou odhodlanosťou a vášňou, až sa mi to ešte viac zhnusilo. Druhá vec bola, že som jej bozky opätovať nevedel a ani nechcel. A tretia vec, že už sa na nás upieralo viacero zrakov.

„Franceska daj si odchod." povedal som, len čo som ju od seba odtlačil. Chcela prehovoriť, no ja som ju možno až príliš tvrdo odbil, „Nemám záujem."

Nadurdene sa postavila a odbehla preč. Frustrovane som zaklonil hlavu. Tak takto som si svoj prvý bozk nepredstavoval.

A čo bolo najlepšie, keď sa Amy a Christie začali potichu smiať. Zazrel som po nich, no neubránil sa úškrnu. Christie sa ku mne nahla, jemne sa zamračila a prstom mi prešla po perách: „Takmer mi tá čúza pokazila dielo."

„To by nemohla byť Franceska." zasmiala sa Amy.

Napokon som sa rozhodol zahodiť to za hlavu a bavil som sa ďalej s nimi. O takomto úbohom prvom bozku radšej nebudem ani hovoriť. Ale kto povedal, že život je sladký a osud neškodný?