Alex u nás pobudla, až dokým ju sestrin krik nevyhnal. Nebol to nahnevaný krik, ale skôr ten veselý a Alex sa radšej zodvihla a odišla do pokoja domova.

,,Frajerka? Teda prepáč...Kamarátka," podpichla ma Karin a usalašila sa vedľa mňa na gauč. Jej nohy sa rovno vystreli a umiestnili na stolík.

,,Presne tak. Kamarátka," ubezpečil som ju.

,,A čo ste riešili?" zaujímala sa ďalej. Týmito otravnými otázkami mi niekedy liezla na nervy.

,,Dala mi zošity a tak sme sa rozprávali." Hovoril som pravdu. S Alex sme prebrali všetko možné. Cez jej bývali život, cestovanie, dovolenky, kamaráti...Tém bolo až, až. Musím uznať, že rozprávanie s ňou ma bavilo, nielenže sme sa nasmiali a viac sa zoznámili, ale aj mi bolo lepšie. Odreagoval som a nemyslel stále na upchatý nos.

,,Inač je ti lepšie?" pozrela na mňa zrazu.

,,Aká starostlivá odrazu!" zasmial som sa. Prevrátila očami a čakala na moju odpoveď.

,,Hej je. Zajtra však do školy tiež nepôjdem," vyplazil som jej jazyk a s mobilom v rukách odišiel do svojej izby. Aj tak ma už viac nevnímala. Mobil jej bol prednejší, ako inak.

***

Ráno som sa zobudil na zvláštny zvuk. Akoby padali krupy rovno mne do okien. Netuším koľko bolo hodín, ale všade bolo ticho, čiže určite viac ako osem. Vstal som, rozostrel žalúzie. Krupy však nepadali. Práve naopak, vonku svietilo slnko. Mykol som plecami a nechal to tak. Možno to bol len sen, zdanie, alebo mám halucinácie. Potom som to však začul znova a znovu od okna. Okno som otvoril a vystrčil von hlavu.

,,Konečne!" tleskla rukami Alex.

,,Čo tu robíš?" zľakol som sa.

,,Prišla som za tebou?" povedala ironicky a odišla preč spod okna. Zišiel som dolu a otvoril jej dvere.

,,Nemáš byť v škole?" spýtal som sa jej. 

,,Si ako môj otec...Tak som za školou, a? Niežeby si bol rád, že som prišla za tebou, ale ty si ešte zvedavý..." zasmiala sa a svoje veci zložil na chodbu. 

,,No, tak si sadni," vyzval som ju. Obaja sme si sadli na gauč a nastala trápna situácia. Ticho. Trápne ticho.

,,Tak...Čo potrebuješ? pozrel som na ňu.

,,Nič. Nechcem aby si bol sám, vieš...V škole sa aj tak nudím," mykla plecami a prepínala kanály v televízií.

,,Hm..A čo chceš akože robiť? Vieš, ja som chorý, takže tak trochu neschopný a veľa zábavy si so mnou neužiješ..." Možno mi trochu vadila jej prítomnosť, ale asi to bolo len zo začiatku, zo šoku, že sa zjavila pod mojim oknom a celé ho doškrabala kamienkami. A to som sa tešil na ďalší deň preležaný v posteli.

,,Dáš si niečo?" zodvihol som sa z gauča a šiel do kuchyne.

,,Vodu. Dík," zakričala.

***

,,Nie! Vymaž to!" smiala sa Alex a snažila sa získať môj mobil.

,,Najprv ty vymaž hento!" povedal som rázne.

,,Ale veď si tam zlatý!" zasmiala sa a pozrela sa na fotku, ktorá bola na jej displeji.

,,Nie som! To môžem povedať aj ja o tejto fotke," vopchal som jej pred oči svoj mobil, na ktorom bola momentálne jej fotka s veľmi vtipným ksichtom.

,,Ale bolo mi to myslené ironicky. Toto nie," namietala. Neviem prečo, ale cítim sa ako zdravý. Od rána som mal len jeden čaj a dve vstreknutia do každej nosnej dierky.

,,Jeremy!" skríkla zrazu a mnou myklo. Jej naštvano-veselý pohľad hovoril za všetko. Okamžite som sa spolu s mobilom postavil a rozutekal preč. Alex bežala za mnou s výkrikmi: ,,Stoj!" Schoval som sa do svojej izby a rýchlosťou svetla zabuchol dvere a oprel sa o ne. To dievča ma mení. Správam sa ako malé dieťa a to mi ťahá na sedemnásť. Navyše som včera umieral od sopľou a teraz sa tu naháňam s jednou šialenou osobou kvôli fotke a cítim sa akoby som zabehol maratón. Čo vy viete, možno by som vyhral...

,,Jeremy," búchala na dvere a mne to robilo príjemne na chrbát.

,,Jeremy je momentálne zaneprázdnený. Čakajte za dverami alebo zaklopte neskôr prosím," povedal som priškrteným hlasom. Alex sa zasmiala a zaklopala znovu.

,,Jeremy je stále zaneprázdnený. Skúste neskôr prosím," povedal som opäť rovnakým hlasom.

,,Neštvi ma!" buchla do dverí. Opatrne som otvoril dvere a široko sa usmial na Alex.

,,Čo si želáte?" spýtal som sa.

,,Vymazať fotku..." povedala Alex a trikrát zažmurkala.

,,Hmm...S tým by sa dalo niečo spraviť," chytil som sa za bradu a porozmýšľal.

,,A čo také?" priblížila sa ku mne Alex.

,,Niečo za niečo," povedal som a zahľadel sa jej do očí. Chvíľu sme si len tak bez slova hľadeli do očí a skúmali ich navzájom. Potom sa však Alex uvedomila.

,,No ták, Jeremy. Ja tú fotku nikde nedám. Nemôžem si ju nechať vo svojom mobile?" pozrela na mňa smutne.

,,Prečo?" spýtal som sa jej. Len mykla plecami.

,,Ani ja ju nikam nedám a tiež si ju chcem nechať...Bude mi skrášľovať mobil," zasmial som sa.

Naša hádka sa skončila a obaja máme fotky stále v mobile. Zhodnotili sme to tak, že ak tú fotku niekto iný uvidí, stane sa to aj s tou druhou fotkou. Ostali sme v mojej izbe a sadli si na zem. Alex odo mňa žiadala, aby som jej ukázal svoju fotku z detstva, keďže ja som tú jej videl.

,,Ale ja nemám fotku z detstva..."

,,Určite nejakú máš. Z prvej triedy, alebo druhej..."

,,Taká by sa možno aj našla, ale momentálne si zo mňa vyčerpala všetku energiu na dnešný deň a mne sa ju hľadať nechce."

,,To vyčerpanie energie znelo trochu divne..." zasmiala. Ja som prekrútil očami a zasmial sa tiež.

#Sorryfordĺžka #Nudné