Melanie.

Vietor sa mi zahrýza do kože a zafarbí ju do ružova, ale ja tomu nevenujem pozornosť. Nemôže to byť horšie ako bolesť, ktorú mi spôsobil Harry. Stále som v šoku – ako mi mohol povedať tie veci? Vie čo k nemu cítim a aké intenzívne môžu byť moje emócie. Buď to vedel a použil proti mne, alebo je hlúpy a vôbec si ich nevšimol. Tiež vie, že je jediný chlapec, s ktorým som kedy premýšľala, že by som mohla byť, okrem Deana, ale myslím, že tá loď už odplávala.

Mám pocit, že som vonku len pár sekúnd, keď sa okno otvorí a prelezie cezeň niekoho telo.

Spomeň čerta.

„Nemôžeš ma proste nechať na pokoji na dve sekundy?!" zakričím, ale prestanem, keď sa stretnem s Louisovými tyrkysovými očami. Venuje mi jemný úsmev a zamáva na mňa rukami, keď sa pokúsim ospravedlniť.

„Žiadne obavy, láska. Úplné to chápem." Vyšplhá sa na strechu aby si ku mne prisadol, jeho ruka vystrelí v pokuse udržať rovnováhu, keď sa na ceste hore pošmykne. „Je tu trochu zima, nemyslíš?" okomentuje to Louis, keď sa zvalí vedľa mňa. Pošúcha si dlaňami ruky, aby sa zahrial, ale ja už ten zavýjajúci vietor úprimne ani nevnímam. Moje myšlienky sú tak zahltené Harrym, že počasie je zatlačené do úzadia mojej mysle. „Chceš sa o tom porozprávať?"

Potrasiem hlavou a zabránim si plakať, keď ma jeho slová znovu zasiahnu, čo spôsobí, že môj krk pri tom zadržovaní bolí a páli. Harry si nezaslúži viac z mojich slz. Louis prikývne a vytiahne si kolená k hrudi, dávajúc mi tak priestor, ktorý tak zúfalo potrebujem. Som zaňho tak vďačná – vyzerá to, že je jediný, kto so mnou sedí vždy keď ho potrebujem a požičia mi jeho rameno na vyplakanie sa.

Harry zvnútra zakričí moje meno, ale ja nevydám žiadnu snahu na to, aby som sa pohla. Neviem, čo budem robiť, keď ho teraz uvidím. Pravdepodobne si vymyslí nejakú sprostú lož a povie mi ako ma potrebuje, keď je očividné, že nepotrebuje. Napriek tomu ako veľmi to nechcem priznať, hlavne teraz, ale ja som tá, ktorá potrebuje jeho. A vážne je to na nič, že to tak je. Je moja kotva, ale neviem, či tá, čo moju hlavu drží nad hladinou alebo tá, čo ma sťahuje dole a topí.

Sľúbila som sama sebe, že mi toto Harry nespraví, že mi neublíži spôsobom, ktorým mi ublížil. Išlo mu to tak dobre a museli by ste byť slepí, aby ste si nevšimli jeho zmenu a úsilie, ktoré vkladal do vecí. Naučil sa pre moje dobro kontrolovať svoj hnev a premýšľať predtým, ako niečo spraví. Harry sa naučil otvoriť a vpustiť ľudí dovnútra, počínajúc mnou. Hľadela som cez tiene v jeho srdci a išla rovno za svetlom. Lepšil sa, ale očividne to nestačilo. To, čo som myslela že v ňom bolo dobré a hodné váženia si, bolo len falošné zlato a, bože, ako som sa nechala oklamať.

„Si v poriadku?" spýta sa Louis a ja znovu pokrútim hlavou. Vie čo sa stalo, jeho sklamané oči to prezrádzajú. Vie čo sa stalo s Gabriellou a pravdepodobne počul našu hádku, ale nemôžem sa hnevať. Louis nemal byť ten, kto mi to povie, a Hannah tiež nie. Bol to Harry, kto to zapríčinil: on mal byť ten, kto sa prizná a povie mi pravdu.

Ako dlho to predo mnou plánoval držať v tajnosti?

„Melanie?" Ozve sa vedľa mňa hlboký, porazený hlas. Moje srdce spadne na zem, znovu raz sa rozbíjajúc. Otočím sa naňho, ale nakloním sa k Louisovi, aby som sa dištancovala od toho neposlušného chlapca. Cez Harryho nefritové oči prebehne zmätok a otvorí ústa aby prehovoril, ale Louis ho preruší.

„Mal by si odísť," prikáže tvrdo.

„Potrebujem sa s ňou porozprávať," odsekne Harry. Namieri svoj pohľad znovu raz na mňa. „Melanie, pod sem."

V odpovedi naňho zagánim a pritisnem sa k Louisovmu boku ešte viac. Pri mojom odmietnutí sa Harryho prsty okolo rámu okna zovrú o niečo pevnejšie. Sledujem, ako sa hnev v jeho vnútri pomaly vyparí a konečne sa tam usadí bolesť.

„Prosím," požiada. Nemôžem ho nechať, aby som mnou takto zachádzal: pomaly ma to trhá na kúsky a pripravuje o rozum. Nemôžem mu stále prepadať, keď viem, že nepadá spolu so mnou.

Ale tiež potrebujem vedieť, čo mi chce povedať. Potrebujem vedieť, či to bolo celé jedna veľká lož a či o nás dvoch vážne takto zmýšľa. On nemusí chcieť „nás" ale ja by som dala všetko za to, aby to bolo. Chcem mu pomôcť, napraviť ho a spraviť ho lepším mužom, než ktorým sa stáva. Na to aby som to mohla spraviť mi však musí pomôcť, a môže začať tým, že mi povie pravdu. Celú pravdu.

Louis zakryje moje telo pred Harrym, pripravený každú sekundu na bitku. Ale Harry sa nechce biť: proste mi len chce dať vysvetlenie. Všetkých šokujem, vrátane seba, keď sa postavím zo svojho miesta. Keď šplhám dole, sľúbim si, že mu tak ľahko neodpustím. Neroztopím sa v jeho rukách a nebudem veriť jeho slovám, nech znejú akokoľvek úprimne. Zachytím sa strany domu a vleziem do okna, odmietajúc Harryho ruku, keď sa mi snaží pomôcť.

Harry si udrží odstup zatiaľ čo prejdeme tú krátku vzdialenosť z mojej izby do jeho. Okamžite mu vynadám keď uvidím tú katastrofu čo vytvoril, ale on nad tým proste pokrčí plecami. Črepy rozbitého ílu robia na podlahe neporiadok, kvôli čomu je zložité vôbec vstúpiť do miestnosti. Moje prsty zdvihnú z podlahy vankúš a odstránim z neho návliečku. Kľaknem si a začnem upratovať ten neporiadok, ktorý, ako to vyzerá, robí len Harry. Pokračujem v tom aj napriek jeho námietkam.

„Máš dve minúty na to, aby si sa vyjadril," vyšteknem a odhodím zlomený kus do návliečky. „Môžeš medzi nami buď všetko napraviť a priznať sa k tomu čo si spravil ty, alebo môžeš pokračovať v tých nechutných rečiach o tom, ako bola Gabriella tá, čo ťa prinútila mať s ňou sex. Tvoja voľba. Dve minúty začínajú."

„Je mi to ľúto," vypadne z Harryho hneď ako dokončím vetu. „Je mi to tak ľúto, Mel. Priznávam sa, že som to spravil a netuším kurva prečo." Zabráni mi v tom, aby som zdvihla rozbitý veľký kus a vezme moju ruku do svojej: stojí ma to každý nerv, aby som ju z jeho zovretia nevytrhla.

Drží moju zovretú päsť vo svojej akoby to bol posledný raz, čo sa ma kedy dotkne.

„Je mi ľúto, že som všetko pokazil predtým, ako to mohlo byť dobrým. Je mi ľúto, že niečo v mojej hlave je pokazené a že sa k tebe správam ako k ničomu. Je mi ľúto, že som sa pred tebou uzatváral, ale sľubujem, že to napravím. Všetko napravím, aby to bolo znovu dobré."

„Môžem to zlepšiť," opakuje sa. „Budeme v pohode." Harryho hlas preskočí a ja v úžase sledujem ako sa jeho oči začnú lesknúť. Vyzerá tak zlomeno ako tá lampa a ja by som klamala ak by som povedala, že nevyzerám tak isto.

„Meníš ma, Melanie. Nútiš ma vidieť svet inak a nevzdať sa démonom v mojom vnútri." Položí ruky na moje ramená a zdvihne ma hore predtým, ako si ma pritiahne do tesného objatia.

Drží ma, akoby to bol posledný raz, čo cíti moje srdce biť vedľa svojho.

„Nútiš ma vidieť vo veciach svetlo a chcieť zmeniť moje cesty. Do čerta Melanie, nútiš ma chcieť byť dobrým," prehlási, znovu ma oberajúc o dych. „Chcem byť dobrý a vynahradiť všetku škodu a slzy, čo som spôsobil. Chcem ti dokázať, že sa môžem zmeniť a že môžem byť ten, v ktorého dúfaš." Jeho pery sa pritisnú na bok mojej hlavy a moje oči sa zatvoria. Môžem cítiť ako moja obozretnosť pri jeho slovách opadá a ja sa zbesilo snažím sa ňou znovu obaliť predtým ako by jeho slová na mne zanechali trvajúci efekt.

Harry sa odo mňa odtiahne a pokúsi sa skryť svoje trasúce sa ruky. Odvrátim od neho tvár, než by som začala znovu plakať. Jeho prosby rozbijú zvyšok mojej celistvosti, akoby už beztak nebola dosť zlomená. Moje emócie sú všade a ja sa nedokážem rozhodnúť čo s nimi robiť.

„Prosím... odpusti mi. Viem čo som povedal o tom, že medzi nami nič nie je, ale mýlil som sa," povie Harry úprimne. „Tie slová som povedal len aby som ti spravil napriek, a viem, že to vôbec nebolo správne. Nikdy nemali byť povedané a ja by som dal všetko za to, aby som ich vrátil späť."

Namiesto toho aby som odpovedala a dopriala mu zadosťučinenie z toho, že ma jeho slová pomaly trhajú na kusy, zostanem ticho a naďalej zbieram rozbité kúsky.

„Prosím, povedz niečo?" Požiada pri mojej hlasovej absencii. Harry pripomína dieťa s jeho očami plnými smútku a tichým hlasom. Malé, nešťastné dieťa, ktoré si konečne všimne že pokazilo svoju obľúbenú hračku a nemôže spraviť nič pre to, aby ju opravilo.

Chystám sa odpovedať, keď ostrá črepina poreže koniec môjho palca. Zalapám po dychu a priviniem si ho k hrudi, zatiaľ čo kľajem pritom ako samoje telo nakrčí. Harry si zanadáva popod nos a chytí moju ruku, hľadajúc v nej ďalšie úlomky. Potom sa postaví na nohy a odíde z izby, ťahajúc ma jemne za sebou do kúpeľne. Otočí kohútikom a vopchá moju ruku pod tečúcu vodu. Chvíľu sa prehrabuje v skrinkách nižšie, než sa postaví s obväzom v dlhých prstoch.

Harryho oči zostanú zafixované na rane, keď ju vytiahne z vody a opatrne obviaže. Jeho činy sú také nežné a milujúce v porovnaní s jeho násilným chovaním, ktoré zapríčinil jeho výbuch hnevu, len spred niekoľkých minút.

„Je mi ľúto, že som ti ublížil," povie, keď skončí. Je zrejmé, že jeho ospravedlnenie je myslené na niečo oveľa viac hlboké, než je moja malá rana.

„Tiež mi to je ľúto," odvetím jemne, keď si vytiahnem ruku z tej jeho. Zamračenie sa rozľahne jeho tvárou spolu s tou hlúpou vráskou na čele. Mám rada, keď tam tá čiara nie je. Vyzerá oveľa menej vystresovane bez nej... ako keď spí. Počas tých niekoľkých pokojných hodín vyzerá mladší, jemnejší. Vyzerá viac ako Harry.

„Čo ti je ľúto?" spýta sa. Jeho zelené oči sa uprú do mojich, keď čaká na odpoveď. Harry je dosť múdry na to aby vedel, že moja odpoveď nie je tá, ktorú chce počuť, ale napriek tomu ju prijme. Aj keď vie, že ho zlomí, Harry sa stále drží toho posledného kúska nádeje, že nejak zmením názor.

Drží sa toho, akoby som bola posledný kúsok nádeje, ktorý kedy bude mať.

Pozerám priamo do jeho očí a snažím sa nevenovať pozornosť tomu, ako sa rozpadá do mojej dlane, keď konečne odpoviem.

„Že som verila v niečo, o čom som vedela, že sa nikdy nemalo stať."