Melanie.

Nemôžem sa rozhodnúť, či ma hlasno udierajúce basy desia alebo vzrušujú. Desia ma, pretože je to akoby ma realita udierala do tváre, hovorila mi, že tu vážne som a nemám ani tušenie, čo má pre mňa noc prichystané. Ale zároveň ma to vzrušuje, pretože som nikdy takto nebola, som kým byť chcem, bez mojich rodičov dýchajúcich mi na krk. Odišla som skôr, než by si stihli všimnúť môj outfit alebo aby vedeli o mojich úmysloch.

Myslia si, že som s Gabrielou doma u jej starej priateľky.

Ľudia sa hrnú von a dovnútra a typické červené poháre sú rozhádzané po pozemku. Schmatnem Abbey za lakeť, keď prechádzame okolo páru opretého o strom, čo sa zo seba navzájom snaží vysať život: zasmeje sa na ich zvieracom chovaní. Je toto všetko, na čo sa mám túto noc tešiť?

„Melanie, to je v pohode. Sú to veci na párty, ktoré sa stávajú," uistí ma Abbey.

„Nechápem, že toto je to, z čoho je všetok ten povyk. Myslela som, že to bude lepšie než toto," poviem so znepokojeným smiechom. Dvaja premočení starší študenti bez trička vybehnú z domu, kričiac niečo idiotské a ja nadskočím, keď do nás nechtiac súria.

Vieš, nemusíš tu byť. Len povedz Abbey, že sa tu cítiš nepohodlne a chceš ísť domov. Vezme ťa späť.

Zastanem, čo spôsobí, že Abbey zastaví tiež. „Vieš, možno by sme proste mali ísť domov-"

„Mel, no tak. Ešte to neodpisuj. Počkaj kým nevojdeme dovnútra a neusadíme sa, a potom, ak tu ešte stále nebudeš chcieť byť, môžeme odísť. Sľubujem." Hľadím jej do očí odetých do make-upu a môžem vidieť skutočnú úprimnosť skrytú za jej falošnými mihalnicami.

„Okej," vydýchnem a odsuniem moje nervy bokom, keď vystupujeme po schodoch. Vo vnútri je to oveľa hlučnejšie ako som čakala a vyzerá to akoby tu bola celá škola. Ich oči nás preskenujú bez ďalšieho pozastavenia sa, považujúc nás za zvyčajných návštevníkov párty. To je až do momentu, ako sa pozrú znovu a uvedomia si, že som to vlastne ja. Sladká nevinná Melanie Kerry, ktorá je vonku z domu a na párty.

Moje ruky mi neisto zakryjú nahé brucho a Abbey mi ich odsunie, keď si to všimne.

„Prestaň. Vyzeráš sexy, to preto sa správajú tak divne," zašepká mi Abbey do ucha, keď na nás pristane množstvo očí.

Nepríjemná atmosféra sa ešte prehĺbi, keď sa teenageri pod vplyvom pre nás rozostúpia, môj výzor ich skutočne zanecháva v úžase. Nasledujeme udierajúcu hudbu do obývačky, kde tancuje väčšina z davu študentov.

„Čo budeme robiť?" zakričím na Abbey cez basy. Pokrčí plecami a zakričí späť niečo nepočuteľné. „Čo?" naznačím a ona pretočí očami v otrávení. Abbey ma k sebe pritiahne a ohraničí mi rukami ucho. „Chcem tancovať, ale viem, že ty asi nie," zakričí znovu.

„Chod, ja budem v pohode," naznačím jej a kývnem k davu. V skutočnosti nechcem, aby odo mňa odišla, moja ponuka bola tak trochu prázdne gesto. Usmeje sa a v priebehu sekúnd vsiakne Abbey spotená masa.

Stojím sama a zraniteľná, pohľady, čo po mne hádžu všetci tí bastardi plní hormónov neprejdú bez povšimnutia. Okamžite si všimnem Deana a pretlačím sa spotenými telami, klopkajúc mu po ramene, keď k nemu dôjdem. Otočí hlavu a odfrkne si, sebavedomý úškrn sa mu rozširuje po tvári. Jeho oči sa ani nestretnú s mojimi a na moment si myslím, že som si ho splietla s nejakým iným arogantným magorom. To si ani neuvedomuje, že som to ja?

„Pozri, viem čo chceš a-" povie, ale zasekne sa, keď sa konečne pozrie za môj vzhľad. „Melanie? Si to ty?" Jeho oči žiaria a ústa sa pootvoria. Zatiaľ čo zíza, moja myseľ bojuje sama so sebou s tým, či sa s ním chcem zostať rozprávať alebo nie. Je vážne takýto hrubý k ľudom, keď nie som blízko? „Wow, vyzeráš vážne kurevsky sexy," vdýchne mi do tváre a zápach alkoholu mi zaplaví zmysly. Mala by som byť polichotená alebo odradená jeho prostorekosťou?

„Uh, šťastný Nový rok," poviem, aby som sa pokúsila zmeniť tému, ale znie to viac ako otázka.

„Áno, bude to dobrá noc." Okamžite sa pri ňom cítim nepohodlne, keď jeho oči zamieria k môjmu hrudníku, a ospravedlním sa, skôr akoby by zašli niekam inam.

„Kam si myslíš, že ideš?" Zdrapne ma za zápästie, a ja sa pokúsim vyvliecť z jeho zovretia bez toho, aby som vyzerala priveľmi podozrievavo.

„Do kúpeľne, chcem sa dať trochu dokopy," poviem pokojne a prikryjem svojou rukou tú jeho, pomaly uvoľňujúc jeho pevné zovretie. Moment si ma prezerá, než prehovorí, jeho teraz temnejší a hmlistý pohľad sa snaží odhaliť klamstvo.

„Dole po chodbe, doľava." Vytiahnem si ruku len na to, aby si ma vzápätí znovu pritiahol blízko k hrudi. Jeho agresivita ma prekvapí, nikdy pri mne doteraz nebol takýto drsný. „Máš päť minút. A nemysli si, že nepôjdem a neskúsim ťa hľadať, ak sa nevrátiš," zašepká mi do ucha a zakončí to odfláknutým bozkom na líce.

Trochu ma odsunie preč a otočí sa k svojmu kamarátovi, zdvíhajúc si pohár k ústam. Otočím sa mu chrbtom a prejdem okolo stola plného červených pohárov. Ping-pongové loptičky lietajú všade a ozve sa pripíjanie, keď jedna pristane v pohári.

„Pardon," zamrmlem dnes v noci už po asi tisíci krát. Vydýchnem úľavou, keď vojdem do kúpeľne a zabuchnem za sebou dvere akonáhle som vnútri.

Konečne nejaký čas osamote.

Zachytím sa okraja umývadla a zavriem oči, keď sa pokúšam upokojiť moju rozbehnutú myseľ. Pomaly vdychujem a vydychujem a snažím sa v mojej mysli vyhrabať niečo, čo by ma odpútalo od toho pocitu nevoľnosti, čo ma odrazu privalil. Hudba a tanec a Deanova surová nálada spôsobuje, že sa začínam cítiť zle.

Missy? Nie, je otravná. Abbey? Nie. Dean? Haha. Pár temných zelených očí mi prebehne mysľou: môj prvý inštinkt je odsunúť ich preč, kvôli môjmu zjavne nekončiacemu prúdu hnevu namierenému voči ich majiteľovi. Mala by som jeho meno preklínať do nebies, ale už teraz môžem cítiť, ako sa mi dýchanie upokojuje, čím viac naňho myslím. Môj búšiaci pulz začína spomaľovať každou ďalšou sekundou, ktorú strávim myslením na Harryho. Jeho krásny a vzácny smiech nahradí hudbu zvoniacu mi v ušiach, a ja nechcem, aby to niekedy skončilo.

Bože, prajem si, aby tu bol so mnou.

Som vytrhnutá z myšlienok, keď naštvaná päsť zabúcha na dvere. „Pohni si tam, prosím! Práve na mňa vyliali môj drink a ja vážne nechcem, aby mi to zničilo šaty!"

Odomknem dvere, keď dievča v dlhých červených šatoch vojde dovnútra. Jej blonďavé vlasy sú výbuch a šedé oči svietia hnevom. Zaplaví ich úľava pri pohľade na môj odchod a teraz už prázdnu kúpeľňu.

„Ďakujem," zamrmle, než zaberie moje miesto. Nech chcem ísť akokoľvek domov, musím ísť za Deanom, aby nespravil scénu a tiež zo seba hlupáka na jeho vlastnej párty.

„Ale, ale, ale. Pozrime sa, kto sa konečne vrátil, chlapci!" Dean mi rukami objíme ramená a znovu raz si ma pritiahne k sebe. Vopchá mi svoj drink do ruky a odmietne moje gesto, keď sa mu ho pokúšam vrátiť.

„Ja to nechcem," poviem prísne.

„Vypi to," prakticky zavrčí. Jeho ton je tak hrozivý, že na moment zabudnem na svoje macho správanie. Predbežne si zdvihnem pohár k perám a pomaly dovolím tekutine, aby sa mi vliala do úst. Pálenie v mojom krku je rovnako nepríjemné ako táto situácia, a moje oči sa pri tom pocite zaslzia. „Dobre, vážne si poslúchla. Aj tak si potrebovala trochu vypustiť paru, zlato. Teraz to dopi." Neznášam spôsob, akým ma tak nazval. Na rozdiel od Harryho hlasu, ktorý to hovorí upokojujúco, Dean to povie s určitou nepríjemnou agresiou.

Jeho priatelia pokračujú v rozhovore o tom, koľko dievčat túto noc „dali", a tekutina v mojom pohári zmizne do desiatich minút. Ten drink je buď veľmi silný, alebo doňho niekto niečo dal, pretože už môžem cítiť účinok, ktorý na mňa má. Začínam sa opierať do Deanovho dotyku a chichotať sa na náhodných veciach, moja obozretnosť poľavuje a situácia okolo mňa sa stáva príťažlivejšou. Ani mi nevadí, keď mi Dean položí ruku dolu na chrbát.

Aj tak mu po nej však hravo plesnem. „Har- Dean, prestaň," zachichocem sa.

Vytiahnem si z vrecka mobil a skontrolujem čas. Odpočítavanie do nového roku by malo začať každú minútu, a mne dôjde, že už som tu takmer tri hodiny. Nevidela som svoju najlepšiu priateľku odkedy odo mňa odišla a ja vyberiem jej meno, aby som sa jej spýtala, ako dlho chce zostať. Som však prerušená, keď Deanova ruka prikryje môj mobil a odsunie mi ho z dohľadu.

„Poďme ti pre ďalší drink. Je s tebou väčšia zábava, keď si opitá a nepíšeš," zabrble a vyparí sa.

V momente ako odíde, vytiahnem mobil ešte raz a dokončím správu, než ju odošlem. Netrvá to dlho, kým mám Deana znovu po boku a podáva mi ďalší drink.

„Poďme tancovať." Nepočká na moju odpoveď, než ma vtiahne do spoteného davu spolu s ním. Môžem cítiť údery hudby pulzujúce v mojej krvi, rovnako ako alkohol prúdiaci mi v žilách. Deanove veľké ruky mi zovrú pás, a túžobne si môj predok pritiahne k sebe. Jeho boky sa hýbu proti mojim, a ja neviem, čo robiť. Mám nasledovať jeho pohyby?

„Tancuj so mnou, nestoj tam len tak," vypľuje. Nasledujem jeho kroky a čoskoro tancujeme ako zvyšok ľudí, čo tu je. Po chvíli môžem cítiť, ako ho začína nudiť môj nedostatok spätnej väzby.

A vtedy moje telo otočí naopak.

„Okej, myslím, že mám dosť-"

„Buď ticho a tancuj so mnou." Dean pritiahne môj zadok k svojmu predku a ja od neho odskočím. Môj napoly plný pohár sa vyleje nabok a ja sledujem, ako sa červená tekutina vpíja do koberca.

„Povedala som nie, Dean."

Prstami zovrie svoj pohár o niečo pevnejšie pri mojom odmietnutí, a jeho čeľusť sa zatne. Moja pozornosť je od neho odvrátená, keď dav začne skandovať.

„10, 9, 8..."

Môj pohár spadne na podlahu, keď Dean odrazu schmatne moju ruku a zatiahne ma dozadu miestnosti. Keď sa dopotkýňame k temnému kútu, drsne zdrapne môj pás a ja sebou trhnem pri tom prudkom kontakte.

„Dean, čo to-"

„7, 6, 5, 4..."

Moje ruky slabo zatlačia do jeho hrude, keď ma pritlačí k stene, váha jeho tela ma väzní.

„Dean, prestaň!" zakričím mu do tváre a odhodím jeho pátrajúce a dychtivé ruky.

„3, 2, 1. STASTNY NOVY ROK!"

Moje tlmené výkriky sú prerušené jeho perami, útočiacimi na tie moje. Opakovane sa pokúšam dostať ho zo seba a zabrániť jeho prístupu, keď sa snaží pretlačiť svoj jazyk do mojich úst. Ostrý výkrik sa mi vyderie z hrdla, keď zovrie moje dlhé vlasy a potiahne ich dozadu, čím prinúti moje ústa aby sa otvorili. Jeho boky sa začnú posúvať a jeho telo hýbať oproti môjmu, akoby sa snažil získať odo mňa reakciu. Naštvané a vyľakané slzy sa mi vykotúľajú z očí a ja zostanem stáť primrznutá k miestu, totálny šok mi zabraňuje hýbať sa.

Potrebujem sa od neho dostať preč, ale moje zvyčajne rýchle inštinkty a motorika zaostávajú a zdá sa, že sa všetko krúti. Ešte raz sa ho pokúsim odtlačiť preč, ale zostáva stáť vysoký a silný.

Vyjde z neho zavytie, keď zdvihnem nohu a tvrdo dupnem na jeho prsty. Pustí ma a ja od neho utekám cez dav preč. Podľa bolesti vychádzajúcej z mojej ruky, môžem povedať, že jeho nechty zanechali hlboké škrabance na mojej koži, keď som sa pokúsila ujsť.

Môj zúfalý útek prejde nepovšimnutý opitými teenagermi, ktorí ma obklopujú a ja vybehnem von, zabuchujúc za sebou predné dvere. Utekám k autu Abbey, len aby som si spomenula, že nemám kľúče a pila som. Slzy v očiach mi skresľujú okolitý svet a ja si ich zúrivo utriem, z nejakého dôvodu sa ich však nemôžem zbaviť.

Prstami lietam po obrazovke mobilu, keď skáčem cez kontakty a pristanem na jedinom čísle, na ktoré môžem myslieť, keď som v týchto chvíľach nekontrolovateľnej paniky.

„No tak, prosím... prosím, odpoveď," zašepkám do mobilu. Moje srdce klesne nižšie a moja nádej začína vyprchať s každým dlhým a mučivým zazvonením.

„Tu je Harry, zavolajte mi nesk-" ukončím hovor a padnem na kolená. Srdcervúri vzlyk mi unikne z úst, a moje telo sa trasie pri každom náreku. Potrebujem ho tu, aby ma ochránil v týchto bezmocných situáciách. Potrebujem ho po svojom boku, jeho silné ruky obmotané okolo mňa a jeho upokojujúci, hlboký hlas hovoriaci mi, že to bude dobré.

Ale nie je tu a je to človek, ktorého práve teraz na svete potrebujem najviac.

Môžem cítiť, ako sa môj hrudník prepadá, hystéria mi zabraňuje dýchať normálne a potom už nemôžem dýchať vôbec. Stále môžem na sebe cítiť jeho ruky, ako ma ohmatávajú a obchytkávajú proti mojej vôli. Bezmoc, ktorú som cítila, keď ma uväznil pod svojím telom, vyhrážajúc sa mi, že ma chytí, ak od neho odídem.

Prejdem k ďalšiemu číslu a stlačím vytáčanie, dostávajúc odpoveď na druhé zazvonenie.

„Melanieeee, moja láska. Čomu vďačím za to-"

Preruším ho.

„Louis, prosím, príď ma vyzdvihnúť. Ja-ja chcem ísť domov. Pro-sím, len pod po mňa." Už lapám po vzduchu a viem, že začínam hyperventilovať. Zdvihnem si ruku pred oči a zaznamenám svoju nekontrolovateľnú triašku. Nestále dýchanie mi zabraňuje hovoriť viac, a ťahám si za korene vlasov. Zmením polohu a sadnem si na bok, zatiaľ čo si pritiahnem nohy k hrudníku.

„Láska, čo sa stalo? Je všetko v pohode? Kde si?" Starosť je v jeho hlase jasná a môžem počuť, ako sa v pozadí hýbe.

„Ja-ja-ja som na Deanovej párty. Pošlem ti adresu. Prosím, pohni si."

S týmto ukončím hovor a napíšem svoju lokalizáciu tak rýchlo, ako mi to roztrasené ruky dovoľujú. Pošlem mu to a odložím mobil, keď odpovie, že je na ceste.

Prejde desať minút a ja môžem konečne znovu kontrolovať svoje dýchanie. Prekrúcam stonku trávi v prstoch, ale prestanem, keď si všimnem temné modriny, bodkujúce obe moje zápästia a dlhé červené pásy, ťahajúce sa od mojej ruky až po predlaktie. Bruškami prstov zľahka prechádzam po tých vyvýšených čiarach a ucuknem pri tej pichľavej bolesti.

„KDE KURVA JE?" Deanov dunivý hlas sa odrazu ozve z plných pľúc, čím ma znovu takmer pošle do môjho šialenstva. Vykuknem spoza nárazníka auta Abbey, dávajúc si pozor, aby som zostala skrytá a vidím ho, ako vyčína na rozľahlých pozemkoch. Nevýhodou pre mňa je, že jeho dom sa nachádza na konci dlhej štrkovej cesty, takže jeho susedia nemôžu vidieť scénu, ktorá bude nasledovať.

Schovám hlavu pred sliedivými svetlami a pokúšam sa zabrániť si v tom, aby som sa zase rozplakala.

Louis, prosím pohni si.

Niekoľko okamihov je ticho a vyzerá to akoby búrka prešla a Dean odišiel. Zostane to takto až pokým mi ruka nezdrapne zápästie a nevytiahne ma z mojej skrýše. Kričím a kopem a bojujem aby som sa vyslobodila spod Deana, ale on sa len smeje.

Dlhý, zlovestný, diabolský smiech.

„Ani sa nepokúšaj skryť, zlatko. Budem ťa loviť a napriek všetkému ťa vždy nájdem." Jeho nechty sa mi zaryjú do zápästia, keď ma prišpendlí dole. Môj pohľad sa znovu rozmaže a ledva môžem rozoznať prehlbujúce sa zamračenie na jeho tvári.

„Prečo plačeš? Nepáči sa ti to? Párty? Ja? Nemáš ma rada, Melanie?"

„Dean, prosím, nechaj ma ísť." Znovu zatlačí do mojich rúk, keď nedostane odpoveď, ktorú chce.

„Nemiluješ ma, Melanie? Ja ťa milujem, ty mňa nie?" Kričí mi do tváre a ja od neho odvrátim hlavu.

„Dean, prosím," skúsim to znovu, ale som prerušená, keď zdvihne ruku a násilne ma udrie do tváre. Moje dýchanie znovu raz zastaví a jediná vec, ktorú môžem cítiť je ostrá bolesť vystreľujúca mi z líca.

Keď sa čas spomalí až do zastavenia, všetko na čo môžem myslieť, je toto:

Udrel ma.

Dean ma práve udrel.

V tých niekoľkých zastavených sekundách je ten pocit neznesiteľný a on na mňa dolu hľadí bez ľútosti. Jeho tvár sa vyčistí svetlami a škrípajúce dvere auta sa v pozadí otvoria a zabuchnú.

„Čo sa to tu kurva deje?!" Zdá sa, že sa čas vráti do pôvodnej rýchlosti, keď si kútikom oka všimnem spodok topánky a Dean je v priebehu sekúnd na chrbte. Zastoná a zovrie si bok, kde sa Louisova topánka stretla s jeho rebrami tri sekundy dozadu.

Louisove oči sa stretnú s mojimi a jeho ústa sa otvoria, keď si všimne tú obrovskú modrinu, ktorá pravdepodobne ničí moju tvár.

„Ty skurvené vrece hovien! Ako sa kurva odvažuješ udrieť ženu!" Louis znovu kopne Deana do boku a zdvihne päste do vzduchu. Nakrčím sa pri zvuku jeho ruky udierajúcej opakovane do Deana. „To ťa tvoji rodičia nevychovali? Si kurva pomätený, ty kretén!" Jednou rukou zdrapne Deana za límec a zdvihne ho do vzduchu, len aby znovu spojil svoju päsť s jeho čeľusťou. Dean zakopne a spadne na zem na kôpku.

Keď si moja myseľ plne uvedomí scénu predo mnou, vyškriabem sa na nohy a potiahnem Louisa za ruku, aby som ho dostala od páchateľa.

„Louis, prosím, len poďme. Som v pohode, vidíš? Som v pohode," ponáhľam sa a vezmem ho za krvavé zápästie, než by ho znovu zapojil. Rýchlo kráčame k autu a Louis mi pomôže dovnútra a zapása ma. Zavrie moje dvere a spraví to isté na svojej strane, zaradí spiatočku a vezie nás preč.

„Máš šťastie, že som z neho nespravil kašu. Si v poriadku?" Louis na mňa pozrie a potom vráti zrak späť k ceste.

Utriem si slzu, moje posmrkávanie sa ozýva autom. Prstami zľahka zatlačím na poškodenú kožu a myknem sa.

„Nechytaj to."

„Ďakujem, že si ma vyzdvihol, Harry mi nezdvíhal." Znovu plačem.

Jeho zovretie na volante spevnie a z očí mu svieti hnev.

„Nemôžem uveriť tomu, že nezdvihol mobil a pri tom..." odznie dostratena a zamrmle si veci, ktoré úplne nezachytím.

„Čo?"

„Nič. Môžeš mi zavolať hocikedy. Hlavne keď sa niekedy stanú takéto sračky."

Rozhodnem sa neodpovedať, keď moju myseľ zaplaví nečakaná bolesť hlavy: trhnem sebou pri tom, ako silnie s každým úderom srdca. Je to ako deja vu a ja som odrazu späť v aute v tú noc, keď ma prvýkrát prepadli, Harry ticho sedí po mojom boku. Prehrávam si jeho komentáre v hlave, hľadajúc útechu v slovách ktoré kedysi povedal.

Cesta domov je tichá a štrk zatrasie autom, keď zabočíme na moju cestu.

„Všetci sú v posteli, takže budeš v pohode. Len buď potichu."

„Je tu Harry?"

„Nie." Povzdychne si a mne zovrie srdce.

Louis mi pomôže z auta a hore schodmi, keď sa dostaneme dovnútra. Stojí pred mojimi dverami, keď sa prezliekam z vecí do pyžama. Stiahnem si zo zápästia gumičku a opatrne si uviažem vlasy do copu.

Zapnem svetlá v kúpeľni a zalapám po dychu pri pohľade na modrinu, ktorá pokrýva ľavú stranu mojej tváre, je čierna a modré brušká prstov sa nachádzajú rovno pod mojim okom. Ani sa neobťažujem s odmaľovávaním sa. Väčšinu z toho beztak zmyli moje slzy. Louis sa oprie o rám dverí a vyzerá to, že odo mňa tak skoro neodíde.

„Môžeš ísť do postele, Louis. Budem v poriadku."

Len pokrúti hlavou a prekríži si ruky.

„Okej, tak keď zostávaš hore, môžeš mi povedať, kedy príde Harry domov?" Zhasnem svetlo a postavím sa mu tvárou. Kruhy pod jeho očami sú jasnou známkou vyčerpania a prikývne. Postúpim dopredu a obmotám svoje ruky okolo jeho krku, objímajúc ho, aby som mu ukázala svoju vďačnosť. Vráti mi objatie, pričom mi hladí chrbát.

„Ďakujem," zašepkám. Pustím ho a ešte raz sa usmejem, než vojdem do izby a zavriem dvere.

Som mimo v priebehu pár minút.

*

Zobudím sa v panike, keď zacítim niekoho ruky obmotané okolo mňa, držiac ma dolu. Na moment si myslím, že to je Dean a odsuniem sa preč, chystajúc sa na súboj.

„Hej, hej, pokoj. Shh... to som len ja," povie vedľa mňa hlboký hlas a ruka sa pomaly obkrúti okolo môjho zápästia, ťahajúc ma k pôvodcovi.

Zastavím svoje správanie, keď sa vpijem do smaragdových očí.

„To som len ja," zopakuje Harry. Z nejakého dôvodu znovu prepuknem v plač: môj tichý nárek sa ozýva miestnosťou, keď k nemu priľnem, hľadajúc ochranu a útechu. Posadí sa a bez toho, aby premiestnil moje ruky, posadí si ma na klin a pevne si ma tisne k hrudi.

„Shh, to je v poriadku. Som tu, to je v poriadku." Jeho ruky ma hladia po chrbte, v pokuse ma upokojiť. Vôňa jeho kolínskej ma ukludňuje a ja zvieram jeho tričko v rukách.

Minúty ubiehajú a čoskoro sedíme v tichu.

„Ja ho kurva zabijem, Mel, prisahám. Žiadal si o smrť v momente, ako sa na teba pozrel," povie, keď sa moje emócie nakoniec upokoja.

„Harry, prosím, dnes v noci už nechcem viac násilia. Potrebujem ťa. Prosím, len ma drž."

Natiahne sa za seba a upraví si vankúš tak, aby ho mal opretý o čelo mojej postele. Keď ho má tam kde chce, oprie sa dozadu a stiahne ma so sebou. Chvíľu takto sedíme, v temnote cítime prítomnosť len jeden druhého.

Tesne predtým, ako zaspím, pobozká ma na čelo. Prekrúca moje vlasy medzi svojimi prstami, keď prehovorí posledný krát.

„Dúfam, že vieš, čo ho čaká. Nikto neublíži môjmu anjelovi bez toho, aby pocítil hnev samotného diabla."