Nádych, výdych. Jedna noha, druhá. Dobre, mozog funguje, telo sa prebúdza. Ruka... Jeden, dva... Telo funguje. Zaťažiť nohy. Pohyb. Som hore. Streda. Čas 6:01 ako je možné, že som hore o minútu neskôr? Vypnúť budík. Pohyb dopredu. Pohľad do zrkadla. Vlasy hnedé ako vždy. Oči v poriadku, zorničky umiestnené v strede oka ako je zvykom.

Rýchly pohľad na inteligentné hodinky umiestnené na pravej ruke jeden a pol centimetra nad ohybom zápästia. Dvojklik. Môžem začať deň. Vytiahnem komunikačný prostriedok z nabíjacej súpravy, ktorá je umiestnená presne dva a pol metra od mojej hlavy. Spánok bol najkvalitnejší o druhej hodine rannej a štyridsiatejdruhej minúte, spal som presne deväť hodín. Dokonalé.

Pohyb, otvorím skriňu. Dokonale poskladané oblečenie. Dvadsaťosem bielych naškrobených košiel, dvadsaťsedem párov čiernych ponožiek, nohavice, saká a opasky. Dokonalé vyrovnané, nikde pokrčené. Pohybom zo seba zhodím spací úbor, ktorý zložený presuniem pod vankúš. Vyrovnám prikrývku a vrátim sa ku skrini. Vyberiem košeľu, ktorá visí bez pohnutia na vešiaku s číslom štyri. Dokonalo vyžehlená. Mechanickým pohybom ju premiestnim z vešiaku na moje telo. Jemná látka pohladí pokožku. Zapínam všetkých šestnásť gombíkov. Napravím límec. Navlečiem si kravatu, ktorú stiahnem, aby medzi ňou a látkou zostal presne jeden centimeter. Nohavice. Ponožky. Topánky. Zavieram skriňu.

Moje kroky smerujú do kuchyne. Hodiny nad kuchynskou linkou ukazujú presne 6:20. Stihol som to aj napriek rannému meškaniu. Ešte že tak . Plním pohár vodou, ktorá sa následne stráca v útrobách môjho tela. Nasledovaná ďalším pohárom. Dva poháre čerstvej vody, ideálne na prebudenie organizmu. Do hriankovača vložím plátok celozrnného chleba, zatiaľ čo pripravím stratené vajcia, chlieb je hotový. Krajec rozkrojím na dve časti. Vytiahnem avokádo, aby som ho mohol umiestniť na polovicu chleba, no je na jednej strane rozpučené a tak by sa nevytvorili dokonalé pláty a zelenina by mohla ľahko skĺznuť. Pohľad mi padne na vidličku na tanieri. Vytiahnem malú misku a vložím do nej avokádo. Následne ho jemne podrvím, pridám soľ a trošku citrónovej šťavy. Pomazánka hotová. Natriem ju na jednu polovicu chleba a na druhú natieram brusnicový džem. Následne pridávam vajce, hrsť orechov a ovocia. Perfektne vyvážené raňajky. Tanier pokladám na stôl. 6:35. Zjem vajcia, následne pol krajca chleba s avokádovou pomazánkou. Potom s džemom, orechy a nakoniec ovocie. Každé sústo prežujem tridsaťdva krát, než ho prehltnem.

7:00 beriem si sako a kontrolujem byt. Všetky okná sú zatvorené. Tanier, pohár aj miska sú v umývačke riadu, ktorá sa automaticky zapne o desať minút. Skontrolujem náramok na mojej ruke. Vonku je dnes dvadsaťtri stupňov a mierne zamračeno. Ochladilo sa, teplota skáče ako sa jej zachce. Obliekam si sako a zavieram dvere. Zámok zamknem na dvakrát a kľúče spoločne s telefónom vkladám do tretej priehradky môjho kufríka. Pomalým krokom idem k zástavke autobusu. Autobus príde presne o sedem minút a bude v ňom iba vodič. Nastupujem do autobusu a sadám si na štvrté miesto zľava. Cesta dnes trvá dvadsaťjeden minút. Aj autobus dnes mešká! Čo to je za deň?

Vystupujem na zastávke a obratne sa vyhnem ruke prudko gestikulujúceho pána v tmavomodrom obleku, ktorý mal zašpinený tesne vedľa kravaty, pravdepodobne od kávy. Jeho krik som počul ešte aj v podchode. Očividne dnes všetci majú zlý deň. Prechádzam podchodom a dúfam, že keď z neho vyjdem uvidím štyridsať metrov vzdialený strieborný stánok, no nie je to tak. Namiesto toho vidím len malú búdku, vedľa ktorej sa rozprestiera neveľká ohrádka, v ktorej si voľne pobehuje a hrá sa asi sedem psov. Nechápem čo to tu robí ešte včera tu bol stánok s limonádou. Idem bližšie. Približne v päť metrovej vzdialenosti začujem z domčeka Ariin hlas.
„Áno, pani Stephansová, na Ricka sa už veľmi teším, minule bol naozaj úžasný určite sa zabavíme aj tento krát," odpovedá s úsmevom, ktorý vidím aj zo vzdialenosti štyroch metrov a čím bližšie sa dostávam, tým je zreteľnejší. Položí telefón na dosku pred ňou a svoj pohľad uprie na mňa. Ihneď sa zdvihne a zakýva mi. Keď sa dostanem na približne dva metre, psi začnú štekať. Nevšímam si to, len vyjadrujú svoju náladu.
„Dobré ráno želám, mladý pán!" zahučí na mňa Aria skôr ako dôjdem až tesne k búdke.
„Myslím si, že dnes sa mi podobáš... Hmm," pozrie na psov, ktoré ju sledujú prázdnym pohľadom. Sú to predsa len zvieratá.
„Čo poviete chlapci, ako dnes vyzerá? Ja si myslím, že ako Lucas. Súhlasíte?" spýta sa smerom ku psom, akoby očakávala, že jej budú rozumieť. To je však nemožné, sú to len zvieratá. No niektorý zaštekajú a iný rýchlo zavrtia chvostami.
„Myslím si, že tiež súhlasia, aj ty si to myslíš Lucas?" otočí sa na mňa s úsmevom, no ja si len povzdychnem a prejdem ju pohľadom. Na košeli, ktorá má sýtu cyklámenovú farbu sa húpe čierna menovka v tvare zvieracej stopy. Podľa tvaru, vlčej. No na nej sa nachádza meno Libby.
„Nevravela ste včera Aria? A dnes Libby? A taktiež to nebol včera Sebastian?" spýtam sa ostro a zadívam sa skôr za ňu ako na ňu. Strieborný kávovar tam len čaká ako každé ráno.
„Ty si sa zas ráno pri holení buchol do hlavy Lucas? Ja som ti už dávno hovorila že tie sklenené dvierka nie sú dobrý nápad! Hovorila som to. Neuvidíš ich, rýchlo sa pohneš a je to tu, otras hlavy na svete. Ale Libby je len prehnane starostlivá však? No vidíš a takto sa ti to vyplatilo," smiala sa a ja som sa na ňu len nechápavo pozeral. Mlela piate cez deviate, nič poriadne. A hlavne v kúpeľni nemám žiadne sklenené dvierka. Proste si len vymýšľala.
„Neviem o čom rozprávate, a už vôbec nechápem, prečo dnes strážite psy, keď ešte včera ste mali stánok s limonádou. A navyše psi! Veď sú to len zvieratá! Nemusia mať stráženie, stačí ich uviazať a bude kľud," dokončil som rozhorčene a očami pri tom hypnotizoval hodiny na stene.
„Lucas, takto nehovor. Psi sú úžasné stvorenia. Ako raz povedal Mark Twain: „Pes, ktorého si uzdravil, ťa nikdy nepohryzie. V tom je hlavný rozdiel medzi zvieraťom a človekom. A na tom je niečo pravdy a preto si myslím, že aj tým, že nie sú doma samé, im pomáha. No teba asi zaujíma len tvoja káva. Nevadí. Akú si dnes dáš. To čo vždy alebo? Piccolo, latte, alebo snáď presso?" spýtala sa už len dodatočne.
„Espresso, ako vždy," odvrknem a sledujem pohyb jej rúk. Nič nehovorí, len mi o tridsať sekúnd podá moju kávu s nálepkou vlčej packy na obale.
„Želám pekný deň Lucas," zaželá a ihneď sa otočí späť ku psom, ktoré k nej nadšene vyskočia a olizujú jej tvár. Nechutné.

Pokračujem na univerzitu a hneď po skončení na autobus, ktorý smeroval domov. Vystúpil som, no pri odomykaní som si na svojom saku všimol jeden chlp. Psí chlp. Ako je možné, že som si ho doteraz nevšimol? Muselo to vyzerať naozaj neesteticky. Biely dlhý chlp na čiernom saku. Bez záujmu som ho odhodil za seba a vošiel do domu.

Žalúdok som zaplnil ľahkou večerou. Vyžehlil som si košeľu, ktorá visela na vešiaku s číslom päť, následne som si pripravil tašku na ďalší deň a presne o 20:50 som ležal v posteli pripravený na spánok a okolo mňa sa rozliehala inštrumentálna hudba, ktorá sa vypne presne 21:30, kedy moje telo už dávno bude v spánkovom stave. No dovtedy stimulovala moje myšlienky pre kvalitnejší spánok, ktorý sa začal presne o 21:00 a ukončil dnešný deň. Zajtra je piatok piateho.