Nádych, výdych. Jedna noha, druhá. Dobre, mozog funguje, telo sa prebúdza. Ruka... Jeden, dva, tri... Telo funguje. Zaťažiť nohy. Pohyb. Som hore. Udržať stabilný postoj. Streda, stred týždňa, deň ako každý iný, no pre mnohých symbolický vďaka vidine prichádzajúceho víkendu. Čas 6:00. Vypnúť budík. Pohyb dopredu. Pohľad do zrkadla. Vlasy nezmenené, farba stála. Oči taktiež v poriadku, zorničky na správnom mieste a v správnej veľkosti. Rýchly pohľad na inteligentné hodinky umiestnené na pravej ruke jeden a pol centimetra nad ohybom zápästia. Dvojklik. Môžem začať deň.

Vytiahnem komunikačný prostriedok z nabíjačky, ktorá je umiestnená presne dva a pol metra od mojej hlavy. Spánok bol najkvalitnejší o druhej hodine rannej. Deväť hodín spánku ako to má byť. Skvelé, ako inak. Pohyb, otvorím skriňu. Dokonalé poskladané oblečenie. Osemnásť bielych naškrobených košieľ, sedemnásť párov čiernych ponožiek, nohavice, saká a opasky. Dokonale vyrovnané, nikde pokrčené. Pohybom zo seba zhodím spací úbor, ktorý zložený dám pod vankúš. Vyrovnám prikrývku a vrátim sa ku skrini. Vyberiem košeľu, ktorá visí bez pohnutia na vešiaku s číslom trinásť. Čaká len na môj dotyk. No, nečaká, je to neživý predmet, nemôže čakať, je to len košeľa. Zatrepem hlavou a radšej si ju oblečiem. Zapínam všetkých šestnásť gombíkov. Napravím límec. Navlečiem si kravatu, ktorú stiahnem, aby medzi ňou a látkou zostal presne jeden centimeter. Nohavice. Ponožky. Topánky. Zavieram skriňu.

Moje kroky smerujú do kuchyne. Nalejem do pohára vodu, ktorú ihneď spustím dolu krkom aj s druhým pohárom za ňou. Vonku svieti slnko, no po dlhej dobe sa ani lístok na strome nepohne, je bezvetrie, len svieti slnko. Pokiaľ nezačne fúkať, bude dnes ešte veľmi veľké teplo, ktoré nehlásili. Malo byť príjemne, žiadne horúčavy. Len nad tým pokrútim hlavou a začnem sa venovať raňajkám. Chlieb s brusnicovým džemom, k tomu nakrájané mango a hrsť ovocia. Dnes sladké raňajky. K tomu všetkému ešte pohár džúsu a som spokojný. Sladký začiatok dňa. Raňajky položím na stôl a sadnem si k nim. Zatiaľ čo prežúvam chlieb s džemom a ovocie pozorujem svet za oknom. Sú tam tí istí ľudia ako boli včera, no sú iní. Pritom sú to stále oni. Iné oblečenie, iný účes, no stále len ľudia, čo aj predtým. Je zaujímavé pozorovať tváre, ktoré toho mnoho prezrádzajú. Ja však radšej pokračujem v jedení, aby som sa nezasníval na príliš dlhú dobu.

7:00, beriem si sako a kontrolujem byt. Všetky okná sú zatvorené. Tanier aj pohár v umývačke riadu, ktorá sa automaticky zapne o desať minút . Skontrolujem náramok na mojej ruke. Vonku je dnes dvadsať stupňov, o trošku teplejšie ako bolo včera, no nie zas také teplo, aby sa to nedalo vydržať. Sako zostáva visieť na vešiaku pri dverách. Ja prekračujem prah domu a zavieram dvere. Zámok zamknem na dvakrát a kľúče spoločne s telefónom vkladám do tretej priehradky môjho kufríka. Pomalým krokom idem k zástavke autobusu. Autobus príde presne o sedem minút a bude v ňom iba vodič. Nastupujem do autobusu a sadám si na štvrté miesto zľava. Sedím a pozorujem svet za oknom, všade ľudia ako inak. No z ničoho nič mi na rameno poklepe čiasi ruka. Otočím pohľad za osobou a predo mnou uvidím postaršiu pani, možno už aj babku, v sýto žltých šatách, ktoré takmer až svietia.
"Môžem si prisadnúť mladý pán?" opýta sa ma a ja len prikývnem. Opatrne si chytí šaty, pravdepodobne aby si ich neprisadla a sadne si na voľnú sedačku vedľa. Ani nemusím dlho čakať než začne rozprávať.
"Viete čo symbolizuje žltá farba? Keď ste si ma už na začiatku tak dôkladne premeral?" spýtala sa s jemným smiechom a ťukla do mňa. Ja som len pokrčil ramenami a čakal, čo z nej vypadne. Farby majú mnoho symbolík a tak som bol zvedavý, ktorú použije ona.
"Symbolizuje to, čo je nepopierateľné každému človeku, potrebu rozvíjať sa a rásť. Je to farba slnečného svetla, farba jari. Farba radosti, smiechu, všetkého krásneho, taktiež je však farbou zmeny. Preto som si ju obliekla práve dnes. Po šesťdesiatich rokoch sa sťahujem, je to tak obrovský krok, že si to ani neviete predstaviť, pre vás mladých to je možno nič. Ja sa však sťahujem z domu, v ktorom som vyrastala, v ktorom som strávila celý svoj život. Celý celučký život, už je to len pravda. Odchádzam z miesta, ktoré mi bolo domovom, keď som ho potrebovala, mojim útočiskom v ťažkých časoch a teraz ho opúšťam. Život však ide ďalej, život je zmena a zmien som ja veru za ten môj život veľa nespravila, len zopár aj to malých, tak na staré kolená niečo zmeniť predsa len môžem. A práve teraz aj svoju polohu, už je tu moja zastávka," pousmiala sa a pozrela na prírodu za oknom "už je čas na zmenu. Želám vám ešte pekný deň, vonku je predsa krásne." Dokončila a postavila sa vo chvíli, kedy sa dvere otvorili. Vystúpila a ešte mi z vonku zakývala. Neviem prečo, ale odkýval som. Zvyšok cesty ubehol, ani som sa nenazdal a stál som pred podchodom. Prešiel som až na námestie, kde sa to hemžilo ľuďmi, môj pohľad ihneď smeroval obvyklým smerom, no dnes som už z diaľky videl vežu telies naplnených héliom. Balóny. Stánok predo mnou sa ani v tom najmenšom nepodobal na stánok s kávou. Na vývesnom štíte stálo : "Balóny od Poppy" a pri tom kaktus s balónom na ihlici. Zaujímavá reklama. Prišiel som až k stánku, kde opäť stála ona a s úsmevom na perách práve viazala kvet z pestrofarebných balónov .
"Dnes Poppy?" spýtal som sa namiesto pozdravu, načo ona okamžite zdvihla hlavu a zahľadela sa na mňa.
"Ako myslíš to dnes? Veď ja sa tak volám každý deň v roku ty kakabus, nemrač sa tak však vonku je krásne. No, Tim zas a opäť ide akoby mu niekto zjedol posledný donut alebo v tvojom prípade vypil posledné Espresso na planéte. Joj to by bola len tragédia! Čo by si ty len robil, načisto by si sa pomiatol nemýlim sa snáď?" zasmiala sa nahlas, dokončila pri tom krásny kvet z niekoľkých balónov a zavesila za seba, toto nebol koniec jej každodenného monológu, samozrejme pokračovala ďalej.
"Možno by si sa nafúkol ako tie balóny a vyletel až do oblakov a tam praskol! Ako taký balónik. Iba také 'Pop' ako Pop-py, vidíš moje meno znie ako balón keď praskne. Balóny sú fascinujúce. Najmä pre malé deti, niektorí dospelí by sa nimi mali asi tiež fascinovať pretože sú ako oni. Hlavy plné hélia, ktoré ich tiahnu nahor a len tak ľahko bez problémov, no potom príde problém a už len 'Pop' dopadnú na zem ako kúsok gumy a len znečistia svet okolo. Až je zvláštne koľko toho majú niektorí spoločné práve s balónmi! Ty by si však musel byť taký vodný balón, keď mi stále hypnotizuješ kávovar! Čo preboha ja mám s tebou robiť človeče!" Vykríkla a ihneď sa otočila ku kávovaru.
"Tridsať sekúnd." Opäť mala pravdu tridsať sekúnd a už stál predo mnou pohár s mojou kávou.
"Maj pekný deň Tim, a nezabúdaj aj šťastie je ako balónik. Je krásne ľahké priam magické, no stačí málo a nezostane z neho vôbec nič," doplnila než pokračovala vo viazaní balónikov. Radšej som sa len otočil na päte a pokračoval na univerzitu. Tam som opäť strávil celý deň, ktorý uletel skoro ako voda, možno ešte rýchlejšie. A potom som sa presne o 19:00 objavil pred mojim domom. Pripravil som si večeru, taktiež košeľu s číslom pätnásť, ktorú som vyžehlil a následne zavesil späť do skrine a o 20:50 som ležal v posteli, pripravený na spánok. Všade okolo znela inštrumentálna hudba. Moja myseľ lietala nad oblakmi s predstavou balónov, ktoré sa zachytili v oblakoch. Tieto predstavy ukončil až spánok, ktorý začal presne o 21:00.

„Pýcha človeka nezdobí, lebo je svedectvom prázdnoty."
Valér Vendrinský