Nádych, výdych. Jedna noha, druhá. Dobre, mozog funguje, telo sa prebúdza. Ruka... Jeden, dva, tri... Telo funguje. Zaťažiť nohy. Pohyb. Som hore.

Utorok. Čas 6:00 správny moment. Vypnúť budík. Pohyb dopredu. Pohľad do zrkadla. Vlasy hnedé ako vždy. Oči v poriadku, zorničky pokrývajú skoro celú plochu oka. Tmavé prostredie, zabudol som rozostrieť. Rýchly pohľad na inteligentné hodinky umiestnené na pravej ruke jeden a pol centimetra nad ohybom zápästia. Dvojklik. Môžem začať deň. Vytiahnem komunikačný prostriedok z nabíjacej súpravy, ktorá je umiestnená presne dva a pol metra od mojej hlavy. Spánok bol najkvalitnejší o tretej hodine rannej a dvadsiatejtretej minúte, spal som presne deväť hodín. Dokonalé. Pohyb, otvorím skriňu. Dokonale poskladané oblečenie. Dvadsaťdeväť bielych naškrobených košiel, dvadsaťosem párov čiernych ponožiek, nohavice, saká a opasky. Dokonalé vyrovnané, nikde pokrčené.

Pohybom zo seba zhodím spací úbor, ktorý zložený presuniem pod vankúš. Vyrovnám prikrývku a vrátim sa ku skrini. Vyberiem košeľu, ktorá visí bez pohnutia na vešiaku s číslom tri. Dokonale vyžehlená. Mechanickým pohybom ju premiestnim z vešiaku na moje telo. Jemná látka pohladí pokožku. Zapínam všetkých šestnásť gombíkov. Napravím límec. Navlečiem si kravatu, ktorú stiahnem, aby medzi ňou a látkou zostal presne jeden centimeter. Nohavice. Ponožky. Topánky. Zavieram skriňu.

Moje kroky smerujú do kuchyne. Hodiny nad kuchynskou linkou ukazujú presne 6:20. Výborne. Plním pohár vodou, ktorá sa následne stráca v útrobách môjho tela. Nasledovaná ďalším pohárom. Dva poháre vlažnej vody na naštartovanie organizmu. Vyťahujem zo skrinky celozrnný chlieb. Krajec natieram kozím syrom a sypem naň zopár semiačok granátového jablka. Ovocia, ktoré by údajne malo predlžovať život. Na tanier priložím nakrájané mango a taktiež hrsť orechov. Do pohára si nalejem čerstvú mrkvovú šťavu. Raňajky pokladám na stôl. Cez okno vidím, že je slnečno a teplo sála dnu. Pomaly zjem krajec chleba, mango, orechy a všetko zapijem mrkvovým džúsom. Každé sústo prežujem tridsaťdva krát než ho prehltnem.

7:00. Beriem si sako a kontrolujem byt. Všetky okná sú zatvorené. Tanier aj pohár v umývačke riadu, ktorá sa automaticky zapne o desať minút. Skontrolujem náramok na mojej ruke. Vonku je dnes dvadsaťdeväť stupňov a slnečno. Cez deň sa má ešte otepliť. Veľmi teplé počasie. Sako dnes nechávam doma a zavieram dvere. Zámok zamknem na dvakrát a kľúče spoločne s telefónom vkladám do tretej priehradky môjho kufríka.

Pomalým krokom idem k zástavke autobusu. Autobus príde presne o sedem minút a bude v ňom iba vodič. Nastupujem do autobusu a sadám si na štvrté miesto zľava. Cesta dnes trvá dvadsať minút. Pri vystupovaní začujem detský džavot a následne aj hlas pravdepodobnej matky.
„Áno Elias, to je ujo. Ujooo," rozpráva pravdepodobne matka chlapčeka v modrých dupačkách, ktorý ku mne z neďalekej sedačky naťahuje ruky.
„Ujo má bielu košeľu," zhodnotí opäť a malý chlapec nemotorne zatlieska rukami. Neviem, čo sa stane, no moje kútiky sa stočia do úsmevu sekundu pred tým, ako vystúpim z dopravného prostriedku. Vystupujem na trinástej zastávke.

Prejdem podchodom na námestie a moje kroky ihneď smerujú správnym smerom a telo očakáva starý dobrý strieborný vozík, no realita sa opäť líši. Pod starým dubom stojí neveľký modrý stánok s ovocím na streche a pred ním niekoľko stoličiek a malých stolov. Kde to Sophia berie! Pred stánkom stoja ešte traja ľudia, ktorí pravdepodobne čakajú na svoju objednávku a tak sa postavím za nich. Zatiaľ čo Sophia pravdepodobne obsluhuje, ja skúmam kvetnatý vzor na košeli na slečne predo mnou. Spoznávam Muscari armeniacum, alebo tiež modrice, ďalej hyacinty, crocus vernus a tiež hydrangea macrophyla. Nádherné kvety. Ani si neuvedomím ako a stojím tesne pred Sophiou.
„Ale, čo to? Tie kvety na blúzke si obdivoval až moc pozorne nemyslíš Sebastián?" zasmeje sa nahlas, že to začuje aj slečna s blúzkou a škaredo po mne pozrie. Radšej si toho však nevšímam a prenesiem pohľad na Sophiu. Až teraz vidím, že jej za chrbtom visí menu, na ktorom je snáď dvadsať druhov limonád.
„Sebastian? Nebol to včera Timon? A niečo som vám už o tom tykaní hovoril. Bol by som vám veľmi vďačný, keby to rešpektujete," zavrčím mierne a pohľadom ju prejdem od hora až dolu. Všimnem si dokonca aj visačku, na ktorej je napísané Aria.
„Ale čo, nebuď predsa suchár a čo pozoruješ aj mňa? Ja na blúzke kvety nemám," spýta sa so smiechom a oprie sa lakťami o pult pred ňou.
„Nevraveli ste včera, že sa voláte Sophia?" odvetím bez záujmu nad jej podpichnutím. No ona vyskočí ako na pružine a dramaticky si priloží ruku na čelo.
„Preboha Sebastian! Ty si stále len vymýšľaš, aký Timon? Aká Sophia? Ja som predsa Aria a ty Sebastian. Už si načisto rozum potratil, že takto blúzniš, alebo ti tie kvietky pomiatli načisto hlavu?" začne dramaticky až sa k nám otočia niekoľkí okoloidúci.
„Upokojte sa! Sme na verejnosti!" snažím sa ju krotiť, no ona stále pokračuje ako keby stojí na doskách, ktoré znamenajú život.
„Ach! Tak upokojiť sa mám! Keď o priateľa ja prichádzam! Sťa by mi srdce sto mečov klalo! Takúto bolesť by ani jeden nespôsobil!" vykrikuje ďalej, no keď na mojej tvári neuvidí ani štipku pobavenia razom stíchne.
„S tebou nie je žiadna zábava Sebastian. Mal by si so sebou niečo robiť. Ako sa hovorí, keď ti život dal limetky, urob z nich limonádu. Keď ľad, sprav si studenú vodu. A keď ti k tomu dá aj niekoľko lístkov mäty a lyžičku hnedého cukru, môžeš si rovno urobiť mojito nemyslíš?"
„Práve ste úplne prekrútili slova..."
„Ja viem Sebastian, slová amerického spisovateľa a prednášajúceho, ktorý nosil meno Dale Carnegie. A povedal: „Keď ti osud podá citrón, urob si citronádu." Doby sa však menia a minimálne ja mám radšej mojito než citronádu," objasňovala so smiechom. Ja som len nervózne sledoval hodinky. Už som tu strávil pätnásť minút! Neuveriteľná strata času!
„Och pán je nedočkavý. Takže Espreso ako včera Sebastian? Alebo niečo iné? Piccolo, presso, latte? Či niečo špeciálne?" zaštebotala, no ja som bez slova prikývol. Iritovalo ma už len to slovo Piccolo!
„Za tridsať sekúnd to tu máš," ihneď zaliezla za kávovar a za tridsať sekúnd predo mnou zas a opäť stál pohár s kávou a na ňom malá nálepka limetky. Bez slova som si ho zobral a otočil sa na päte smerom k univerzite. Než som však zahol za rok započul som ešte ako na mňa kričí.
„Nezabudni na mojito Sebastian! Mojito!" len som zakrútil hlavou a pokračoval na univerzitu.

V ten deň som prešiel ako nôž maslom. Nestalo sa nič výnimočné, či odlišné od normálu. Klasický dokonalý deň! Teda okrem rána, ktoré mi pokazila ona. Nebol som na mieste o hodinu skôr ako mám zvykom a to ma rozhodilo. No nakoniec som stihol všetko ako som chcel. Ako to malo byť. Domov som prišiel presne o 19:00. Pripravil si podklady na ďalší deň a vyžehlil si košeľu, ktorá visela na vešiaku s číslom štyri, zjedol večeru a presne o 20:50 som ležal v posteli pripravený na spánok, okolo mňa sa rozliehala inštrumentálna hudba, ktorá sa vypne presne 21:30, kedy moje telo už dávno bude v spánkovom stave. No dovtedy stimulovala moje myšlienky pre kvalitnejší spánok, ktorý sa začal presne o 21:00 a ukončil dnešný deň. Zajtra je štvrtok štvrtého.