Nádych, výdych. Jedna noha, druhá. Dobre, mozog funguje, telo sa prebúdza. Ruka... Jeden, dva, tri... Telo funguje. Zaťažiť nohy. Pohyb. Som hore. Stojím nepadám. Čas 6:01. Minúta spánku navyše? Opäť, snáď ma nezabije. Vypnúť budík. Pohyb dopredu. Pohľad do zrkadla. Vlasy nezmenené, farba rovnaká ako každý deň. Oči taktiež v poriadku, zrenica opäť jemne zväčšená kvôli nepriaznivému svetlu. Rýchly pohľad na inteligentné hodinky umiestnené na pravej ruke. Dvojklik. Môžem začať deň.

Vytiahnem telefón z nabíjačky, ktorá je umiestnená presne dva a pol metra od mojej hlavy. Spánok bol najkvalitnejší o štvrtej hodine rannej. Deväť hodín spánku ako to má byť, plus tá jedna minúta. Skoro dokonalé. Pohyb, otvorím skriňu. Dokonale poskladané oblečenie. Pätnásť bielych naškrobených košieľ, štrnásť párov čiernych ponožiek, nohavice, saká a opasky. Dokonale vyrovnané, nikde pokrčené. Pohybom zo seba zhodím spací úbor, ktorý dám zložený pod vankúš. Posteliem si. Vyberiem košeľu, ktorá visí bez pohnutia na vešiaku sedemnásť. Zapínam všetkých šestnásť gombíkov. Napravím límec. Navlečiem si kravatu, ktorú stiahnem, aby medzi ňou a látkou zostal pohodlný priestor. Počas obliekania načúvam zvukom vonku, počujem dážď, nie silný či prenikavý, iba také kvapkanie, akoby sa už ani dažďu nechcelo zvyšovať svoju intenzitu. Možno však pršalo celú noc a teraz už len poprchá , to je jedno, vonku bude aj tak mokro. Obliekam si nohavice. Ponožky. Topánky. Zavieram skriňu.

Moje kroky smerujú do kuchyne. Nalejem do pohára vodu, ktorú ihneď spustím dolu krkom aj s druhým pohárom za ňou. Nikde sa nič okrem dažďa neozýva. Panuje tu všade prítomné ticho, ktoré ma pohlcuje. Pohľad cez sklenenú tabuľu mi potvrdí, že moje predpoklady boli správne, vonku naozaj prší síce jemne a mraky už nemajú čiernu farbu ako včera, ale prší. Radšej však ukončím svoje rozjímanie nad oblohou a venujem sa jedlu, ktoré si musím pripraviť. Vytiahnem toastový chlieb, ktorý natriem syrom a uložím naň plátky rajčín, dám zapiecť a zatiaľ si uvarím ovocný čaj, ktorý ochutím trochou citrónu. Hotovo. Raňajky položím na stôl a sadnem si k nim. Pomaly ukusujem z horúceho pokrmu a fúkam si popritom horúci čaj. Môj pohľad však smeruje aj na dianie vonku. Každý niekam ide, školopovinné deti si vykračujú s pestrofarebnými dáždnikmi dolu ulicou a na chrbtoch sa im nesú veľké tašky naplnené knihami, zošitmi a boh vie čím ešte. Sám som v školskej taške nosil ešte mnoho iných zbytočností, ktoré som koniec koncov vôbec nepotreboval. Mamy s malými deťmi, ktoré po ceste veselo skáču do každej kaluže aj ľudia, ktorí už teraz niečo nervózne vybavujú pomocou telefónu a nervózne pri tom rozhadzujú rukami. Mnoho ľudí, mnoho rôznych začiatkov. Pozornosť radšej opäť presmerujem na raňajky predo mnou, aj tie si ju zaslúžia.

7:00 beriem si sako a kontrolujem byt. Všetky okná sú zatvorené. Tanier aj pohár v umývačke riadu, ktorá sa automaticky zapne o desať minút Skontrolujem náramok na mojej ruke. Vonku je dnes sedemnásť stupňov rovnako ako včera. Keď otvorím dvere naskytne sa mi pohľad na bledomodrú oblohu, na ktorej pláva už len niekoľko malých oblakov. Známky, že pršalo už sú viditeľné len na veciach okolo. Mokrý chodník, tráva aj predmety. To všetko za deň opäť uschne a vráti sa do pôvodnej podoby. Obliekam si sako, ktoré ma aspoň trochu zahreje, prekračujem prah domu a zavieram dvere. Zámok zamknem na dvakrát a kľúče spoločne s telefónom vkladám do tretej priehradky môjho kufríka. Pomalým krokom idem k zástavke autobusu. Autobus príde o sedem minút a bude v ňom iba vodič. Nastupujem do autobusu a chcem si sadnúť na moje obvyklé miesto, no je už obsadené. Zmätene si prezriem sediaceho človeka na mojom mieste. Mladý muž zvierajúci kyticu kvetov a malú zamatovú krabičku. Neviem prečo, no pôsobil nervózne a mňa ihneď chytila myšlienka prihovoriť sa mu.
"Môžem si prisadnúť?" spýtal som sa opatrne a on prikývol a uvoľnil mi miesto vedľa seba.
"Dnes životné rozhodnutie?" spýtal som sa hneď ako sa môj spolusediaci opäť začal nervózne hmýriť na sedačke spolu s kyticou.
"Áno a ani nevieš aký som nervózny . Je to akoby som sa chystal skočiť z útesu, ale v tom prípade máš len dve možnosti, buď to, že skapeš kdesi na skalách, alebo ťa zachráni nejaký zázrak. Tu to je iné. Chystám sa k tomu už neuveriteľne dlho." Rozprával a jemne hladil krabičku palcom, akoby v nej bol ozajstný poklad.
"A prečo si sa k tomu odhodlal až teraz? Boli problémy alebo?" Načrtol som ďalšiu otázku a on sa jej okamžite chytil.
"Jej matka ma nenávidí. Vraj nie som dostatočne dobrý pre jej dcéru, poznáš to, vzdelaná rodina, rodičia inžinieri a ja som len vysokoškolák, ktorý maká na tom, aby vyštudoval. Nevravím, že mi to nejde, štúdium ma baví už teraz, mám mnoho ponúk na prácu, no pre jej matku som stále len mazal, ktorý si kreslí obrázky. Idem skúsiť šťastie, je to asi na štýl hop alebo trop. Nič medzi tým. No nič kamoš, ja už vystupujem, drž palce, aby ma moja snáď budúca svokra nezožrala zaživa keď ma uvidí." Zasmial sa nervózne skôr ako ma prekročil a vošiel do uličky autobusu.
"Snáď nie, určite. Držím palce, aby si to zvládol v jednom kuse," doplnil som so smiechom a povzbudivo sa usmial. Boli sme v polovici a ten zvyšok som strávil iba pozorovaním sveta za oknom, po rannej búrke už nezostalo okrem niekoľkých kaluží. Svietilo slnko, ktoré krásne hrialo na koži. Ani som si neuvedomil ako a ubehla aj druhá polovica mojej cesty a ja som stál pred mne známym podchodom. Prebehol som obe schodiská a moje kroky mierili ku štyridsať metrov vzdialenému miestu. Dúfal som v to, v čo každý deň, no ani dnes sa mi moje želanie nevyplnilo. Namiesto stánku s kávou miesto pod košatým dubom okupoval biely stan, spod ktorého sa ozývalo mňaučanie štekanie a taktiež škrek papagájou či iných zvierat. Nad vstupom do stanu sa pohupovala obria ceduľa s názvom 'Adopcie u Adeline' dnes teda Adeline? Zaujímavé, no lepšie ako včerajšie. Len som pokrútil hlavou a vošiel dovnútra.
"Dobrý deň Zach! Ako sa len máš? Prišiel si si osvojiť jedno z týchto nádherných stvorení? Úbožiatka malé. Všetky sú zachránené od nezodpovedných majiteľov, ktorí ich týrali alebo robili iné nekalosti. Och akí odporní ľudia!" povzdychla si namosúrene zatiaľ čo hladila malé šteniatko vo svojom lone.
"Dnes Adeline? Páči sa mi viac ako včerajšie." Poznamenal som a očami hľadal kávovar. Ten som nakoniec našiel uložený v skrinke v rohu stanu.
"Aké včerajšie Zach? Čo to zase melieš? Ty máš pamäť snáď ako ryba! Nikdy som sa nevolala inak ako dnes, ani včera. Stále som to ja Zach, nik iný! A nehypnotizuj ten kávovar, inak ho vypleštím von a budeš bez kávy. Veľmi ma udivuje že sa ihneď zháňaš po kávovare a nepozastavíš sa radšej nad osudom týchto úbožiatok. Ľudia, ktorí si ich zobrali, nie sú nič viac ako odporný surovci! Nič viac Zach! Iba hlupáci, ktorí zviera berú ako vec a nič viac. Pretože keď si dcérenka alebo synáčik rozkáže na narodeniny alebo Vianoce šteniatko či mačiatko, prečo mu to nesplniť, všakže. Ale to, že to šteniatko za chvíľku vyrastie a stane sa z neho pes, ktorý bez výchovy naozaj nebude poslúchať na slovíčko. A to isté aj pri mačkách. Potom sa stane, že nevychované detičky prestane ich maznáčik baviť a inteligentných rodičov nenapadne nič lepšie ako úbohé zviera vyhodiť na ulicu, alebo strčiť do útulku, kde mnohokrát nemajú ani základnú starostlivosť. Prepáč, že som taká znechutená, no naozaj ma to rozčuľuje a pri tom tie nemé tváre nikomu nič nespravili a snažia sa spraviť, čo nám na očiach vidia a my? My sa k nim správame ako zvery! Niekedy mám pocit, že v tomto svete sú zvieratá viacej ľuďmi ako my samy. Nikdy však nie je neskoro na zmenu všakže Zach. Každý by mal začať od seba a tak som začala aj ja. Ale ty sa pravdepodobne ponáhľaš. Dáš si kávu? Latte, presso alebo espresso ako vždy?" usmiala sa po svojom rozčúlenom monológu s jemným úsmevom na perách.
"To čo vždy, ďakujem," pousmial som sa a prikývol zatiaľ čo som pozoroval klietky so zvieratami okolo. Mali tam naozaj veľa miesta a vyzeralo to tak, že sú spokojné. A za tridsať sekúnd sa predo mnou objavil hrnček s kávou.
"Maj pekný deň Zach, maj pekný deň," usmiala sa Adeline a opäť sa začala venovať zvieraťu vo svojom lone.
"Aj ty Adeline, držím ti palce s adopciami," odvetil som a moje kroky ihneď smerovali na univerzitu.

Deň ubehol tak rýchlo, ani som sa nestihol spamätať a už som stál pred mojim domom presne o 19:00. Pripravil som si večeru, taktiež košeľu s číslom osemnásť, ktorú som vyžehlil a následne zavesil späť do skrine a o 20:50 som ležal v posteli, pripravený na spánok. Všade okolo znela inštrumentálna hudba, ktorá mi hladila myseľ. I tak som však premýšľal nad zverstvami nášho odporného druhu, nakoniec som sa upokojil až spánkom, ktorý začal presne o 21:00.

„Bude potrebné veľa vekov lásky, aby sme splatili zvieratám ich služby."
Christian Morgenstern