Nádych, výdych. Jedna noha, druhá. Dobre, mozog funguje, telo sa prebúdza. Ruka... Jeden dva tri ... Telo funguje. Zaťažiť nohy. Pohyb. Som hore.

Pondelok. Čas 6:00 správny moment. Vypnúť budík. Pohyb dopredu. Pohľad do zrkadla. Vlasy hnedé ako vždy, zorničky mierne zúžené z prebytku svetla, ktoré prúdi z okna. Farba nezmenená. Rýchly pohľad na inteligentné hodinky umiestnené na pravej ruke jeden a pol centimetra nad ohybom zápästia. Dvojklik. Môžem začať deň.

Vytiahnem komunikačný prostriedok z nabíjacej súpravy, ktorá je umiestnená presne dva a pol metra od mojej hlavy, aby ma nerušil počas spánku. Spánok bol najkvalitnejší o tretej hodine rannej, spal som presne osem hodín. Dokonalé. Pohyb, otvorím skriňu. Dokonale poskladané oblečenie. Tridsaťjedna bielych naškrobených košelí, tridsať párov čiernych ponožiek, nohavice, saká a opasky. Dokonale vyrovnané, nikde nepokrčené.

Pohybom zo seba zhodím spací úbor, ktorý zložený presuniem pod vankúš. Vyrovnám prikrývku a vrátim sa ku skrini. Vyberiem košeľu, ktorá visí bez pohnutia na vešiaku s číslom jeden. Mechanickým pohybom ju premiestnim z vešiaku na moje telo. Jemná látka pohladí moje telo. Zapínam všetkých šestnásť gombíkov. Napravím límec. Navlečiem si kravatu, ktorú stiahnem, aby medzi ňou a látkou zostal presne jeden centimeter. Nohavice. Ponožky. Topánky. Zavieram skriňu.

Moje kroky smerujú do kuchyne. Hodiny nad kuchynskou linkou ukazujú presne 6:20. Presne štyridsať minút na raňajky. Výborne. Plním pohár vodou, ktorá sa následne stráca v útrobách môjho tela. Nasledovaná ďalším pohárom. Dva poháre vlažnej vody na naštartovanie organizmu. Do hriankovača vložím plátok celozrnného chleba, zatiaľ čo pripravím stratené vajcia, chlieb je hotový. Krajec rozkrojím na dve časti. Na jednu položím dva rovnaké plátky avokáda a na druhý natieram brusnicový džem. Následne pridávam vajce a hrsť orechov a ovocia. Perfektne vyvážené raňajky. Tanier pokladám na stôl. 6:35. Zjem vajcia, následne pol krajca chleba s avokádom, potom s džemom, orechy a nakoniec ovocie. Každé sústo prežujem tridsaťdva krát než ho prehltnem.

7:00, beriem si kabát a kontrolujem byt. Všetky okná sú zatvorené. Tanier aj s pohárom v umývačke riadu, ktorá sa automaticky zapne o desať minút. Skontrolujem náramok na mojej ruke. Vonku je dnes dvadsaťšesť stupňov a slnečno. Skvelé počasie. Obliekam si sako a zavieram dvere. Zámok zamknem na dvakrát a kľúče spoločne s telefónom vkladám do tretej priehradky môjho kufríka.

Pomalým krokom idem k zástavke autobusu. Autobus príde presne o sedem minút a bude v ňom iba vodič. Nastupujem do autobusu a sadám si na štvrté miesto zľava. Cesta trvá dvadsať minút. Vystupujem na trinástej zastávke. V autobuse už je mnoho ľudí. Opatrne sa prevlečiem okolo slečny vo fialovom, ktorá má na vodíku malého pudla. Vystupujem na zastávke.

Nepozorovane prejdem podchodom až na námestie, kde sa v túto hodinu už motá veľa bytostí. Moje kroky smerujú do štyridsať metrov vzdialeného vozíka s kávou, kde si rannú šálku dávam už 569 dní v rade. Espreso, ktoré má dvadsaťpäť mililitrov a vteká do šálky dvadsaťpäť sekúnd. No namiesto strieborného vozíka s kávou, na mieste pod košatým dubom z roku 1987, stojí rúžový stánok s veľkým vývesným štítom 'DONUTS'.
Zmätene sa zastavím, no v tom ku mne už pribehne dievča s obrovskou táckou farebných koláčov, z ktorých ešte stúpa para.

„Dobré ráno! Vyzeráte výstavne mladý pán. Dáte si donut?" ozve sa pri mojom uchu, no ja stále pozorujem vývesný štít. Neodpovedám na jej otázku, no pokladám svoju.
„Kde je stánok s kávou, ktorý tu stáva?" slečna sa ihneď chytí za hlavu a zabedáka.
„Ach myslíte ten, čo tu stáva každé ráno? Bohužiaľ, majiteľ je na dovolenke a tak som tu na pár dní ja. Možno sa už zajtra vráti. Dáte si teda donut? Sú čerstvé, priamo vytiahnuté a ozdobené. A dnešná špecialita. S madagaskarskou vanilkou! Je vynikajúci to vám poviem vlastný recept!" štebotá ďalej a pod nos mi podstrkuje donut s bielou polevou a malými cukrovými kvetinkami. Znechutene tácku odstrkujem a pozerám priamo na ňu. Úsmev má širší než je na človeka zvykom. Nechápem prečo, keďže v ruke drží tácku plnú tuku a cukru.
„Viete koľko to má kalórii? Neexistuje snáď nič nezdravšie ako vysmážané kysnuté cesto s cukrovou polevou! Ani nemôžete chápať aký katastrofálny účinok to má na telo. Veď jeden donut priemerne obsahuje až..."

„238 kcal . Samozrejme, že to viem. čo by som bola za predajcu, keby neviem o svojich produktoch! No myslím si, že život si niekedy osladiť potrebujeme. Ako raz povedal Honoré De Balzac: „Jesť, to je to druhé najdôležitejšie v živote." No ako vidím váš zrak priťahuje len a len káva tak akú si dáte? Piccolo, espresso, presso, latte?" prerušila ma a ihneď zmizla v útrobách vozíku a ja som až teraz uvidel malý kávovar. Mal som chuť ju opraviť, že piccolo neexistuje. Už teraz som však stratil veľa času.
„Jedno espresso so sebou vás poprosím," objednal som si a ona sa usmiala. No skôr ako išla variť žiadanú kávu, oprela sa lakťami o pult a zapozerala na mňa.
„Inak ja som Rebecca. Len tak, keby náhodou. A tvoje ctené meno?" vypytovala sa.
„Neviem, kedy som si s vami potykal. A moje meno Vás nemusí zaujímať," odbil som ju a venoval pozornosť mojim hodinkám, už som tu stratil desať minút. O osem viac ako mi je zvykom.
„Och pardón. Pán sa hrá na netýkavku. No nevadí. Hodí sa mi na vás meno Greg. Čo vy na to? Greg, to je pekné meno. Mlčanie beriem ako súhlas. Takže jedno espresso Greg? Za chvíľku to bude, presne za tridsať sekúnd," zaštebotala, keď zapla stroj.
„Dvadsaťpäť," zasyčím zatiaľ, čo kontrolujem hodinky na mojej ruke. No jej odhad bol presnejší. Presne za tridsať sekúnd sa predo mnou zjavilo Espresso v malom papierovom pohári a taktiež Donut v papierovej škatuľke s priesvitným vrchnákom.
„Ja som si donut..."
„To je na účet podniku Greg, spravte niekomu radosť tým tukom a cukrom. Určite sa niekto poteší, keď už vy nie. A ta káva je na mňa. Želám Vám pekný deň. Dnes by nemalo pršať," dokončila a zaklapla predo mnou okienko vozu. Zmätene som zobral kávu a donut, ktorý som ukryl do kufríka.
„Tak teda pekný deň," zašepkám ešte rýchlo, než moje kroky rýchlym tempom smerujú na univerzitu.

Slečna z rána mala nakoniec pravdu. Moja spolusediaca dnes oslavovala narodeniny a tak mi čerstvý donut poslúžil ako dokonalý darček. Kto by povedal, že takáto malá vec poteší. Ja naozaj nie. Stále zastávam názor, že je to len 154 gramov tuku a cukru. Každý však máme iný vkus. Sto ľudí, sto chutí a pravdepodobne aj sto názorov.

Cesta domov mi trvala obvyklých tridsať minút. Žalúdok som zaplnil ľahkou večerou. Vyžehlil som si košeľu, ktorá visela na vešiaku s číslom dva, následne pripravil podklady na ďalší deň a presne o 20:50 som ležal v posteli pripravený na spánok a okolo mňa sa rozliehala inštrumentálna hudba, ktorá sa vypne presne 21:30, kedy moje telo bude už dávno v spánkovom stave. No dovtedy stimulovala moje myšlienky pre kvalitnejší spánok, ktorý sa začal presne o 21:00 a ukončil dnešný deň.