Nádych, výdych. Jedna noha, druhá. Dobre, mozog funguje, telo sa prebúdza. Ruka... Jeden, dva, tri... Telo funguje. Zaťažiť nohy. Pohyb. Som hore. Udržať stabilný postoj. Utorok. Čas 6:00 správny čas ako to má byť. Vypnúť budík. Pohyb dopredu. Pohľad do zrkadla. Vlasy ako vždy mierne strapaté, ale to vyrieši jemná úprava pomocou ruky. Oči v poriadku, zorničky okrúhle a v správnej veľkosti. Rýchly pohľad na inteligentné hodinky umiestnené na pravej ruke jeden a pol centimetra nad ohybom zápästia. Dvojklik. Môžem začať deň.

Vytiahnem komunikačný prostriedok z nabíjacej súpravy, ktorá je umiestnená presne dva a pol metra od mojej hlavy. Spánok bol najkvalitnejší o druhej hodine rannej, spal som presne deväť hodín. Dokonalé. Pohyb, otvorím skriňu. Dokonale poskladané oblečenie. Dvadsaťjeden bielych naškrobených košieľ, dvadsať párov čiernych ponožiek, nohavice, saká a opasky. Perfektne vyrovnané, nikde pokrčené. Pohybom zo seba zhodím spací úbor, ktorý zložený dám pod vankúš. Vyrovnám prikrývku a vrátim sa ku skrini. Vyberiem košeľu, ktorá visí bez pohnutia na vešiaku s číslom jedenásť. Nepohne sa ani o kúsok, čaká len na to, kedy ju zoberiem do rúk. Dokonale vyžehlená. Mechanickým pohybom ju premiestnim z vešiaku na moje telo. Všade je ticho a počuť len šušťanie látky. Jemne dopadne na moje telo a zakryje ho. Zapínam všetkých šestnásť gombíkov. Napravím límec. Navlečiem si kravatu, ktorú stiahnem, aby medzi ňou a látkou zostal presne jeden centimeter. Nohavice. Ponožky. Topánky. Zavieram skriňu.

Moje kroky smerujú do kuchyne. Hodiny nad kuchynskou linkou ukazujú presne 6:20. Stíham. Plním pohár vodou, ktorá sa následne stráca v útrobách môjho tela. Nasledovaná ďalším pohárom. Dva poháre vlažnej vody na naštartovanie organizmu, nič. Hlavu nasmerujem von oknom, slnko svieti a celý pohľad mi presvetľujú slnečné lúče, ktoré budia svet. Vytiahnem si ražnú bagetu, ktorú rozkrojím a natriem kozím syrom. Naň automaticky uložím niekoľko malín a lístkov mäty. Do pohára si odšťavím pomaranče a celé moje raňajky položím na stôl a púšťam sa do jedla.
7:00 beriem si sako a kontrolujem byt. Všetky okná sú zatvorené. Tanier aj pohár sú v umývačke riadu, ktorá sa automaticky zapne o desať minút. Skontrolujem náramok na mojej ruke. Vonku je dnes dvadsať stupňov, opäť sa otepľuje a čistá obloha je už teraz prísľubom pekného slnečného dňa. Sako nechám zavesené na vešiaku a zavieram dvere. Zámok zamknem na dvakrát a kľúče spoločne s telefónom vkladám do tretej priehradky môjho kufríka.

Pomalým krokom idem k zástavke autobusu. Autobus príde presne o sedem minút a bude v ňom iba vodič. Nastupujem do autobusu a sadám si na štvrté miesto zľava. Autobus sa pohne a čaká nás dvadsať minútová cesta. Ja však len sedím a pozorujem. Pozorujem svet za oknom. Svet, ktorý mi pláva pred očami ako film, ktorý niekto pustil. Akoby som v nemom kine, pretože vidím len obraz, no zvuk ku mne nedolieha. Jediný zvuk, ktorý počujem je rozhovor cestujúcich v autobuse a vrčanie motorov. Vonku sú však určite iné zvuky. Ale to je nepodstatné. Vonku je vonku ja som v autobuse.

Cesta prejde a miesto za oknom začína viac a viac pripomínať centrum mesta. Neprejde dlhá doba než začujem názov mojej zastávky. Zdvihnem, sa a opatrne prejdem okolo ženy, čo si ku mne prisadla. Zviera kabelku tak pevne, že má kĺby na rukách skoro až biele. Pod očami má čierne kruhy a jej tvár vyzerá strhano. Určite sa za ňou ukrýva nejeden príbeh. No radšej len zaklepem hlavou a vystúpim z dopravného prostriedku. Vonku už naozaj praží slnko, ešteže som to sako nechal doma. Prejdem podchodom, na námestí už sa motá mnoho ľudí . Môj pohľad však smeruje ku stánku štyridsať metrov odo mňa, verím, že tam uvidím strieborný kávovar a ju, neviem však v akej forme. No tentorkát nie. Stojí tam stánok. No nikto iný. Idem bližšie aby som sa pozrel, čo sa stalo. Modrý neveľký stánok. Nič nie je nikde napísané. Až potom na stole uvidím letáky s ponukou prehliadky mesta a o chviľu začujem ten hlas.
"Tak a tesne pred koncom našej prehliadky môžete po pravej strane vidieť starý dub, ktorý na tomto mieste rastie už celých 425 rokov! Hovorí sa o ňom ako o strede mesta a v dávnych záznamoch sa uvádza aj to, že okolo neho bolo mesto vybudované. Nie je to však nemožné. Podľa dochovaných prameňov, naozaj mesto pôvodne vyzeralo, že sa točí okolo tohto bodu, no neskôr, pri prístavbe nových moderných budov sa mesto rozvetvilo inak. Tento strom však naďalej zostáva ako stred mesta a dá sa povedať počiatok tejto komunity. A týmto sa dnes s vami lúčim a želám vám ešte krásny deň, ktorý nám takto nádherne spríjemnilo počasie, čo je viac ako dobré. Určite sa zastavte v niektorej z cukrární či kaviarni námestia, sľubujem vám neoľutujete!"

Rozprávala s nadšením a ukazovala rukami okolo seba na rôzne miesta na námestí, kde sa môžu dobre najesť. Všetci účastníci sa poďakovali a už po menších skupinkách sa rozpŕchli po meste. Ona sa však iba otočila na podpätku a venovala zas a opäť celú svoju pozornosť mne.
"Cameron! Zas počúvaš bez platenia? No toto! To ťa mama nenaučila, že sa nepatrí počúvať výklad cudzej sprievodkyne, keď nepatríš do jej skupiny? To mala! To veru mala! Čo už s tebou však? Čo taká chuderka ako som ja zmôže!" Vyčítala mi, no jej slová som bral na ľahkú váhu, keďže sa popritom smiala. Obišla ma a hodila sa na stoličku, ktorá stála za malým stolíkom, na ktorom boli porozkladané rôzne prospekty od výmyslu sveta.
"História je vskutku zaujímavá vec, najme na miestach, ktoré poznáš od mala. Vždy sa človek dozvie niečo nové, nemám pravdu Cameron? Ja si myslím, že mám." Povzdychla si a položila hlavu na ruky zložené pred sebou.
"Vieš, niekedy si len tak predstavujem ako by to asi vyzeralo, keby sa všetko vráti späť, keby všetky, budovy, cesty, mosty a to všetko proste opäť zmizlo. Zem tu bola už veľmi dlho pred nami. A myslím, že bude dlho po nás. No predstav si to ale, ako mohlo vyzerať, keď po tejto zemi ešte chodili dinosaury. Možno práve na tomto mieste niekedy nejaký stál. Alebo toto miesto bolo pod vodou a ležali na ňom mušle piesok a iné veci . Je to tak záhadné. Celá minulosť," rozprávala a niečo si pri tom kreslila vo vzduchu akoby som tam ani nebol.
"Smiem dostať kávu?" opýtal som sa opatrne po dlhom čase a ona ihneď vyskočila ako pružina.
"Cameron! Ale toto sa nepatrí! Ja ti tu rozprávam o svojich predstavách, aký by bol tento svet a ty myslíš stále len na tu stupídnu kávu! Na to, že sa menom Olivia nazývam, prisahám, že ma z teba niekedy trafí infarkt!" vykrikovala a rozháňala sa na stoličke rukami. Takže dnes Olivia, kde tie mená stále berie!
"Ale len kvôli tomu, že sa poznáme, po tebe tú kávu nehodím milý môj! Ber to tak, že to je znak toho, že ťa mám ako tak rada, máš to tu za tridsať sekúnd." Dokončila a stratila sa v stánku, odkiaľ som ihneď ucítil vôňu kávy, ktorá predo mnou po tridsiatich sekundách naozaj stála.
"Maj pekný deň Cameron a dívaj sa pod nohy, nikdy nevieš, kedy stúpiš na kus histórie!" Zakričala na mňa ešte, keď už som odchádzal smerom k univerzite.
"Radšej sa dívam do budúcnosti!" odkričal som naspäť a ďalej pokračoval bez slova.

Na univerzite som strávil ako zakaždým celý deň až do odchodu a príchodu naspäť domov o 19:00. Pripravil som si večeru, taktiež košeľu s číslom dvanásť, ktorú som vyžehlil a následne zavesil späť do skrine a o 20:50 som ležal v posteli pripravený na spánok. Premýšľal som nad históriou, nad príbehmi, ktoré sa stali tak dávno, že by na ne ľudia bez kníh úplne zabudli. Do uší sa mi vkrádala hudba, ktorá pomaly utlmovala moje zmysly a prenášala do spánkového stavu, ktorý nastal o 21:00.

„Šťastie nepozná zajtra ani včera, nepamätá si minulosť,
nemyslí na budúcnosť, jestvuje iba v prítomnosti - i to nie celý deň - ale iba okamih."
- Ivan Sergejevič Turgeněv