Nádych, výdych. Jedna noha, druhá. Dobre, mozog funguje, telo sa prebúdza. Ruka... Jeden, dva, tri... Telo funguje. Zaťažiť nohy. Pohyb. Som hore. Udržať stabilný postoj. Utorok. Čas 6:03. Celé tri minúty?! Čo to pre pána! celých 180 sekúnd! Vypnúť budík. Rýchly pohyb dopredu. Pohľad do zrkadla. Vlasy rastú, nič zvláštne, ani inak zafarbené. Oči v poriadku, rovnaká farba aj veľkosť. Rýchly pohľad na inteligentné hodinky umiestnené na pravej ruke jeden a pol centimetra nad ohybom zápästia. Dvojklik. Môžem začať deň.

Vytiahnem komunikačný prostriedok z nabíjacej súpravy, ktorá je umiestnená presne dva a pol metra od mojej hlavy. Spánok bol najkvalitnejší o jednej hodine rannej, spal som presne deväť hodín plus tie tri minúty. Pohyb, otvorím skriňu. Dokonale poskladané oblečenie. Dvadsať bielych naškrobených košieľ, devätnásť párov čiernych ponožiek, nohavice, saká a opasky. Dokonale vyrovnané, nikde pokrčené. Pohybom zo seba zhodím spací úbor, ktorý zložený dám pod vankúš. Vyrovnám prikrývku a vrátim sa ku skrini. Vyberiem košeľu, ktorá visí bez pohnutia na vešiaku číslo dvanásť. Nehýbe sa, akoby visela len tak, je to predsa košeľa, nič nemusí riešiť. Je to iba látka, ovplyvňuje ju iba gravitácia, nič viac a nič menej. Dokonale vyžehlená, ani od včerajšieho večera sa nepohla. Pohybom ju premiestnim z vešiaku na moje telo. Všade je ticho, tak ukľudňujúce ticho, ktoré rezonuje v každom mieste okolo mňa. Nepočuť nič, iba látku, ktorá sa kĺže po mojom tele a jemný vietor, ktorý si za oknom pohadzuje s lístkami. Zapínam všetkých šestnásť gombíkov. Napravím límec. Navlečiem si kravatu, ktorú stiahnem, aby medzi ňou a látkou zostal presne jeden centimeter. Nohavice. Ponožky. Topánky. Zavieram skriňu.

Moje kroky smerujú do kuchyne. Krátky pohľad venujem aj prostrediu, za oknom svieti slnko, no po oblohe pláva aj niekoľko bielych oblakov. Nalejem do pohára vodu, ktorú ihneď spustím dolu krkom aj s druhým pohárom za ňou. Do misky nasypem len ovsené vločky a prihodím niekoľko kúskov ovocia. Zalejem horúcim mliekom s trochou cukru. Prihodím tiež mango a raňajky môžu byť. Všetko naskladám na stôl aj s pohárom jablkového džúsu. Stíham, i keď som ráno meškal. Lyžicu po lyžici zjem celú ovsenú kašu, zatiaľ čo môj pohľad celý čas zamestnáva okno. Pozorujem vonku, prírodu, ľudí. Všetko a ani si neuvedomím ako zjem celé raňajky.

7:00, beriem si sako a kontrolujem byt. Všetky okná sú zatvorené. Tanier aj pohár v umývačke riadu, ktorá sa automaticky zapne o desať minút. Skontrolujem náramok na mojej ruke. Vonku je dnes devätnásť stupňov, jemne fúka a slnko praží všade okolo. Dnes bude pekný deň. Sako zostane aj dnes, doma mu je dobre, nikomu chýbať nebude. Zámok zamknem na dvakrát a kľúče spoločne s telefónom vkladám do tretej priehradky môjho kufríka.

Pomalým krokom idem k zástavke autobusu. Autobus príde presne o sedem minút a bude v ňom iba vodič. Nastupujem do autobusu a sadám si na štvrté miesto zľava. Autobus sa pohne a čaká nás dvadsať minútová cesta. Ja však len sedím a pozorujem. No na druhej zastávke mi na rameno zaťuká postaršia pani vo športovom odeve.
"Mladý muž prosím vás viete mi poradiť? Dnes sa u nás má bežať maratón a ja neviem, kde začína! Je to teda karambol! To vám poviem, no som to len ja hlava deravá, mám však ísť týmto autobusom a potom vraj na námestí! Viete mi povedať?" vyzvedala ihneď a ja som len prikývol, pravdepodobne musí ísť na tú istú zástavku, čo ja.
"Viem kde to je, neuveríte, no idem rovnakým smerom," usmial som sa a tá len ihneď spľasla ruky.
"To je priam úžasné mladý muž! To viete, určite si myslíte, že taká korytnačka stará, čo len tá ide na maratón robiť. No viete, ten môj starý, och, no len ten, ten toľko doma otravuje! Och jak ten mi píli uši! Veď Annie, Annie moja milovaná, veď aspoň na chvíľočku si sadkaj ku mne! Annie kvietok môj."
Rozprávala ihneď a menila hlas keď citovala pravdepodobne svojho manžela.
"To viete mladý muž, mne sa nechce len tak sedieť! Síce mám osemdesiat rokov, no aj tak mám dosť krvi v žilách! A predsa len, nech to každodenné behanie len tak nepremárnim! To viete, každý môže mať koníček, i keď ten vek, to veru..." rozprávala mi celučkú cestu a keď už sme mali vystupovať so smiechom odmietla moju pomocnú ruku pri vstávaní.
"Ale no tak! predsa idem bežať maratón! Ešte mi pomáhajte vstávať!" zasmiala sa a naozaj vyskočila zo sedačky ako srnka. Toľko energie v tak starej schránke, je to až neuveriteľné.
"Tak a teraz tadiaľto," poukázal som na podchod, keď sme vystúpili z autobusu.
"Tak ma veďte mladý muž! Nech snáď ten štart nezmeškám!" popoháňala ma do podchodu a zas z neho. Po východe som uvidel množstvo ľudí a všade bolo veľa balónov, banerov a rôznych reklám na maratón s heslom :"Beh pre všetkých za dobrú vec!" Stálo to na všetkých plagátoch, balónoch a všetkých reklamách. Zaujímavé. Moja hlava prahla po káve, ktorá sa má nachádzať štyridsať metrov odo mňa. Tam sa však nachádzal stánok s pitím a číslami pre súťažiacich. No stála tam aj Oli, ktorá práve podávala fľašky ľuďom s číslami, ktorí boli pravdepodobne súťažiaci. Annie ma však stočila k nej.
"Veľmi vám ďakujem, že ste mi pomohli mladý pán! Ja už bežím, držte mi palce!" zasmiala sa a ihneď bežala ku registračnému stánku kúsok od nás. Na mňa však hneď kývala Olivia.
"Cole! No tak, poď mi pomôcť! Nestíham a ty iba tak stojíš a dívaš sa do blba, makaj sem za desať minút je štart! Musíme stihnúť dať všetkým čísla! Tak pohni, dokonca aj ta paní bola rýchlejšia než ty!" vynadala mi hneď a ja ani neviem prečo, som sa naozaj postavil za ňu a začal pomáhať s vodami a číslami.
"Ešte štyri minúty a všetko to štartuje! Beh pre všetkých!" vykríkol niekto z rozhlasu a všetci sa postavili na štart. Bolo tam naozaj mnoho ľudí. Všetci boli staršieho veku, no aj deti, naozaj všetky vekové kategórie.
"Všetkým vám ďakujem za to, že ste sa dostavili na náš beh pre všetkých! Je to beh pre radosť, pre radosť iných! Želáme všetkým krásny beh! Užite si pohyb, precíťte každý nádych. Každý krok. Proste si to vychutnajte a tak pripraviť sa! Pozor! Štart!" vykríkol hlas a všetci sa naraz rozbehli. Ani nestačili odbehnúť prvú odbočku a ihneď ma zamestnala Oli.
"Nie je to krásne? Veštci, všetky vekové línie bežia spolu pre radosť. Je to prosto nádhera! Nemyslíš Cole? Beh je prirodzený, pre zvieratá pre nás, pre všetky živé stvorenia. No každý to využíva ako potrebuje. Ľudia behali, aby chytili jedlo, dnes už behajú z radosti. Kone behajú od prirodzenia. Chránia sa tak pred nebezpečenstvom. Teraz behajú, lebo ich k tomu nútime v športe. A tak by som mohla pokračovať. Je to zaujímavé ako sa z toho počiatočného stalo niečo úplne iné. Zaujímavý kolobeh už len raz pravda," zhodnotila spokojne zatiaľ čo si poklepkávala prstami po pracovnej doske.
"Olivia je to síce veľmi pekné, no ja sa ponáhľam, dal by som si kávu a musím ísť!" posúril som ju tá však len zalapala po dychu a chytila sa za srdce.
"Aká Olívia?! Ty ma snáď meníš za niekoho iného? Toto som si o tebe nemyslela Cole! Ja som predsa Isabelle! Isabelle. Už si spomínaš? " vykrikovala dramaticky a šermovala okolo seba rukami. Takže dnes Isabelle. Pekné meno, naozaj pekné.
"Čo už len s tou tvojou deravou hlavou! Zabiť ťa predsa nemôžem. Kávu tu máš za tridsať sekúnd. Len mi nikam neuteč," zasmiala sa mi do tváre než sa skrútila ku kávovaru a za tridsať sekúnd predo mnou naozaj stála káva.
"No tak a pripraviť sa! Pozor. Štart!" zakričala, no ja som len pomalými krokmi vydal na univerzitu.
"Aj tebe pekný deň, len nech ti neutečie. Zakričal som na ňu, než som sa stratil z dosluchu.
"Mne neutečie, no ty týmto tempom nepredbehneš ani slimáka!" Len som zakrútil hlavou a pokračoval na miesto, kde opäť strávim celý deň.
Deň nakoniec ubehol mne, ani som sa nestihol spamätať a už som sedel v autobuse pripravený na cestu domov. Tam som prišiel presne o 19:00. Pripravil som si večeru, taktiež košeľu s číslom trinásť, ktorú som vyžehlil a následne zavesil späť do skrine a o 20:50 som ležal v posteli, pripravený na spánok . Všade okolo znela inštrumentálna hudba, ktorá mi hladila myseľ, no aj tak moje myšlienky behali všade a nakoniec sa upokojilo až spánkom, ktorý začal presne o 21:00.

„Tak ako je kôň zrodený k behu, vôl na oranie, pes na stopovanie zveri, tak je človek zrodený na dve veci,ako vraví Aristotéles: na rozmýšľanie a na jednanie."-Marcus Tullius Cicero