Nádych, výdych. Jedna noha, druhá. Dobre, mozog funguje, telo sa prebúdza. Zaťažiť nohy. Pohyb. Stojím. Udržať stabilný postoj. Čas 6:00. Vypnúť budík. Pohyb dopredu. Pozerám do zrkadla, na seba samého, som to ja s ospalým pohľadom. No aj tak som to ja. Moje oči, vlasy, pohľad, všetko je moje. Nie niekoho iného, možno som naozaj iný. Teoreticky je každý človek iný, neexistujú dvaja rovnakí ľudia, dokonca aj dvojičky nie sú úplne rovnaké. Odlišujú sa či odtlačkami prstou, DNA alebo iba koníčkami, záujmami a vlastnými predstavami. Myšlienky radšej zaženiem. Rýchly pohľad na inteligentné hodinky umiestnené na pravej ruke. Dvojklik. Môžem začať deň.

Vytiahnem telefón z nabíjačky, ktorá končí na malom stolíku pri dverách. Spánok bol najkvalitnejší o tretej hodine rannej. Deväť hodín spánku ako to má byť. Skvelé ako inak. Pohyb, otvorím skriňu. Dokonale poskladané oblečenie. Osem bielych naškrobených košieľ, sedem párov čiernych ponožiek, nohavice, saká a opasky. Dokonale vyrovnané, nikde pokrčené. Pohybom zo seba zhodím spací úbor, ktorý dám zložený pod vankúš. Jemne po ňom prejdem prstami. Tieto obliečky sú moje obľúbené. Biele s neveľkými čiernymi bodkami. Úplne obyčajné, aj tak sú moje obľúbené, je to zvláštne no príjemné. Oblečiem sa a moje kroky ihneď smerujú do kuchyne.

Vonku je krásne, avšak možno nie tak, ako si pojem krásne predstavujú niektorí ľudia. Je zamračené, po oblohe plávajú obrie kusy mrakov, ktoré do seba navzájom narážajú a miešajú sa. Je to ako divadlo. Prúdia až nezvyklou rýchlosťou. Žeby dnes chcelo pršať? Nebránil by som sa, po dňoch tepla, kedy sa teplota šplhala nad tridsať štyri stupňov, by trochu vody nikomu neublížilo a už vôbec nie mne. Pri tej myšlienke sa pozastavím a ihneď si naberiem pohár vody, ktorá skĺzne mojim hrdlom až na miesto, kde má byť. Hneď je to o niečo lepšie a po druhom pohári je to skvelé. Pohľad však opäť zabodnem do miesta tam vonku, vtáčence za oknom dnes štebocú o trošku menej, možno aj kvôli tomu, že ich práve jeden z ich rodičov kŕmi. Starostlivosť musí byť. Zvieratá sú v tomto prípade mnohokrát lepší opatrovníci než ľudia. Je smutné, keď sa oni správajú ľudskejšie ako my. Radšej nad tým len bezmocne zatočím hlavou a pustím sa do prípravy raňajok na dnešné ráno. Ovsená kaša s ananásom a mangom, žlté raňajky. Veď prečo nie? Jedia aj oči. Pripravím si teda kašu, nakrájam ananás a mango a to všetko v jednej miske uložím na stôl. Mňam. S obrovskou chuťou sa do toho pustím, no moje oči aj tak ihneď smerujú od kaše cez okno, na cestu za ním. Sledujem ľudí, všetci v rukách nesú dáždniky. Akoby si mysleli, že si to, tie mraky rozmyslia a začne liať. Dúfam však v to, že nie, že bude len krásne pod mrakom a tým pádom nebude piecť slnko. I keď aj to niekedy treba. Všetko živé potrebuje aby sa ročné obdobia striedali a neboli to len také chvíľkové stavy. Myslím si však, že aj zem by teraz uvítala dážď, nech si s tým však počká, dnešný deň chcem prečkať v suchu.

7:00, beriem si sako a kontrolujem byt. Všetky okná sú zatvorené. Tanier aj pohár v umývačke riadu, ktorá sa automaticky zapne o desať minút. Skontrolujem náramok na mojej ruke. Vonku je dnes osemnásť stupňov, chladnejšie ako včera, čo je celkom pochopiteľné, keďže na oblohe nesvieti v strede len veľké slnko, ale plávajú tam mračná. Beriem si dáždnik, ktorý stojí pri dverách a sako len tak prehadzujem cez seba, aby sa nepovedalo. Zámok zamknem na dvakrát a kľúče spoločne s telefónom vkladám do tretej priehradky môjho kufríka. Pomaly sa vydám k zástavke autobusu na, ktorú autobus príde presne o sedem minút. Stojím na zastávke a ani po siedmych minútach autobus neprichádza. Pravdepodobne mešká. Čakám minútu, dve, tri až nakoniec zazriem jeho červený lak. Trojminútové meškanie, ktoré je však v poriadku. Svet sa nerúca. Nastúpim a sadnem si na obvyklé miesto. Sledujem scenériu za okom. Pomaly uteká, pohybuje sa a mení. Každú sekundu vyzerá inak. Keby sa na ňu pozerám každučký deň už od začiatku, pravdepodobne by som ju už vedel naspamäť. Poznal by som každú odbočku, každý dom, no možno aj každý strom. Možno však nie, aj keby som sa na ten obraz za oknom díval každý každučký deň, myslím si, že vždy by som našiel niečo iné. Iných ľudí, inak naskladané kvety v kvetinárstve, okolo ktorého prechádzame. Jednoducho inak usporiadaný svet. Po dvadsiatich minútach začujem názov svojej zastávky s vyzvaním k vystupovaniu. Zdvihnem sa a opatrne prejdem okolo pána, ktorý sa vedľa mňa posadil a na kolenách drží malú čivavu, ktorá nevyzerá veľmi šťastná z toho, že tu je, a že tu musí sedieť. Nečudujem sa jej. Prejdem do uličky, kde sa prederiem okolo slečny trochu väčších rozmerov, až sa konečne ocitnem vonku na čerstvom vzduchu a autobus sa za mnou zavrie. Predo mnou je zas a opäť podchod, ktorý smeruje na druhú stranu ulice, kam sa potrebujem dostať. Rýchlo vojdem a ešte rýchlejšie vyjdem na druhej strane. Kde je ako každý deň rušno. Všetci sa niekam ponáhľajú a každého kroky smerujú inam. Dnes je však niečo inak. Námestím sa neozýva len šum rozhovoru ľudí, ktorí sa ponáhľajú. Znie tu aj melódia, melódia hlasu, ktorá sa nesie celým námestím a mne je ten hlas až priveľmi známy. Moje kroky smerujú pod starý dub odkiaľ melódia vychádza. A vidím tam zas a opäť ju. Sedí na malom pódiu s mikrofónom a spieva. Pred sebou má klobúk, kde sa nachádza už celkom pekná kôpka peňazí. I keď si ma všimne, neprestáva spievať, spieva v jazyku mne neznámom, ktorý je však veľmi melodický a dobre sa počúva. Do klobúku jej aj ja sám prihodím nejaké drobné, aby sa nepovedalo. A čakám na koniec skladby, ktorý príde o malú chvíľku. Slečna speváčka sa ukloní malému davu, ktorý ju počúva a ide ku mne.
"Dobré ránko, dobré! Mojim skúseným okom ti ja, Lara, pripisujem meno Peter! Ako si sa dnes vyspal a páčila sa ti pesnička? Videla som, že si mi tam tiež niečo prihodil," usmiala sa a obsah klobúčiku vsypala do neveľkej škatuľky.
"Je krásne vedieť, že sa môj hlas ľuďom páči, a že to potom pomôže dobrej veci. Myslím, že nie je krajšieho pocitu ako je tento. A ak môže pomáhať tým, čo mám rada, je to ešte krajšie. Spev je sám o sebe krásny. A pritom tak starý. Myslím si, že už v praveku ľudia spievali. Možno pre zábavu možno pri rituáloch, alebo len tak z dlhej chvíle. Veľa sa toho nezmenilo. Aj teraz si tak ľudia spievajú, či mladý či starý. Spievajú si pre radosť, iní pre peniaze a niektorí si len tak pohmkávajú popri inej činnosti. V skratke nás proste spev sprevádza. No nie však len z ľudských hrdiel. Aj všade naokolo sa spieva. Vtáky, vietor, lístie, celá príroda si spieva svojim vlastným jazykom a vytvára tak operu, kde každý musí zaspievať svoju pasáž, aby všetko znelo tak ako má. Občas sa len tak posadím a počúvam. Počúvam to krásne súznenie zvukov, ktoré príroda vytvára. Je to priam fascinujúce, všakže? Načo chodiť do divadiel na predstavenia, keď hudba je všade okolo nás. A v každom z nás, však dokonca aj naše srdce má rytmus. Je to krásne nemyslíš? Ja si myslím, že áno a tiež si myslím, že ty premýšľaš zas a opäť len nad tou svojou kávou. Teba však asi nezmením. Máš to tu za tridsať sekúnd," poznamenala než sa postavila z pódia a prešla k malej čiernej skrinke, ktorá bola pri kraji, kde sa nakoniec schovával aj môj obľúbený prístroj. Za tridsať sekúnd mi podávala hrnček kávy, ktorú som si s úsmevom prevzal.
"Maj pekný deň, a počúvaj okolo seba, možno práve dnes bude mať svet novú operu," rozlúčila sa ešte než sa opäť postavila na pódium a spustila ďalšiu pieseň.
"Aj tebe pekný deň," zaželal som ešte a moje kroky smerovali na univerzitu.

Deň ubehol ako nič, možno aj preto, že som všade nastavoval uši a počúval všetko okolo seba, až som sa nakoniec o 19:00 ocitol pred mojim domom a jediné, čo som počul bol tichý večerný štebot vtákov. Vošiel som dnu, pripravil si večeru, taktiež košeľu s číslom dvadsať päť, ktorú som vyžehlil a následne zavesil späť do skrine a o 20:50 som ležal v posteli pripravený na spánok. Všade okolo znela inštrumentálna hudba, ktorú som však dnes počúval intenzívnejšie ako kedykoľvek, cítil som ju avšak len do doby kedy sa o 21:00 moje zmysly stlmili a ja som zaspal tichým spánkom.

„Každý by chcel rozumieť umeniu. Prečo sa nikto nepokúša rozumieť spevu vtáka?"
-Pablo Picasso