Nádych, výdych. Jedna noha, druhá. Dobre, mozog funguje, telo sa prebúdza. Telo funguje, hýbe sa a nebolí. Zaťažiť nohy. Pohyb. Stojím. Udržať stabilný postoj. Čas 6:00. Vypnúť budík. Pohyb dopredu. Pohľad do zrkadla. Vlasy rovnakej farby, rozlietané do všetkých svetových strán. Oči rovnaké, nezmenené. Rýchly pohľad na inteligentné hodinky umiestnené na pravej ruke. Dvojklik. Môžem začať deň.

Vytiahnem telefón z nabíjačky, ktorá je umiestnená presne dva a pol metra od mojej hlavy. Spánok bol najkvalitnejší o druhej hodine rannej. Deväť hodín spánku ako to má byť. Skvelé ako inak. Pohyb, otvorím skriňu. Dokonale poskladané oblečenie. Jedenásť bielych naškrobených košieľ, desať párov čiernych ponožiek, nohavice, saká a opasky. Dokonale vyrovnané, nikde pokrčené. Pohybom zo seba zhodím spací úbor, ktorý dám zložený pod vankúš. Vyrovnám prikrývku a vrátim sa ku skrini. Vyberiem košeľu, ktorá visí bez pohnutia na vešiaku dvadsať. Krásne číslo, už len jedenásť dní a je koniec mesiaca, koniec ďalšieho mesiaca v roku, ktorý nahradí opäť nejaký iný, ktorý so sebou prinesie opäť niečo iné. Obliekam si ľahkú látku a zapínam všetkých šestnásť gombíkov. Napravím límec. Navlečiem si kravatu, ktorú stiahnem, aby medzi ňou a látkou zostal priestor na pohodlné dýchanie. Nohavice. Ponožky. Topánky. Zavieram skriňu.

Moje kroky smerujú do kuchyne. Nalejem do pohára vodu, ktorú ihneď spustím dolu krkom aj s druhým pohárom za ňou. Za oknom svieti slnko, ktoré preniká až ku mne, dopadá na sklenený pohár, ktorý držím v ruke a zem sa ihneď roztancuje množstvom svetielok. Krása. Opatrne pohnem pohárom a svetielka sa pohnú zároveň s ním. Za oknom počuť štebotanie, vtáčence sú opäť hladné a dožadujú si svojej porcie jedla na dnešné ráno. Opatrne odložím pohár na miesto a začnem sa aj ja sám venovať príprave svojich raňajok. Nakrájam si niekoľko listov šalátu na jemné prúžky, taktiež dve kolieska rajčiny, rozkrojím žemľu, uložím do nej plátok syra spolu so zeleninou. Uložím to na tanier a vedľa toho ešte poukladám na mesiačiky nakrájanú rajčinu a papriku. Raňajky uložím na stôl aj s pohárom vody. Už automaticky sa môj pohľad ihneď presmeruje na ľudí za oknom. Rozmýšľam ako sa cítia dnes, vyzerajú šťastne. Spokojne a šťastne. Ale čo je lepšie, byť šťastný alebo spokojný. Byť šťastný chvíľu vo svojom živote a potom toto šťastie opäť hľadať? Alebo sa naučiť byť spokojný. Spokojný so sebou, so životom, ktorý máme s ľuďmi okolo seba, so svojimi prednosťami aj zlými či slabými stránkami, ktoré má každý. Mnoho z tých ľudí môže byť práve šťastných, napríklad vďaka počasiu, voľnu v práci alebo len tak. No koľko z nich je spokojných? S tým, čo majú, s tým ako sa cítia, s tým ako žijú svoj život. Moja hlava pracovala stále viac a viac a v mysli sa tvorili myšlienkove mapy siahajúce do nekonečna, no i tie som musel ukončiť, aby som venoval pozornosť jedlu pred sebou a nie úvahám nad nekonečnom.

7:00, beriem si sako a kontrolujem byt. Všetky okná sú zatvorené. Tanier aj pohár v umývačke riadu, ktorá sa automaticky zapne o desať minút. Skontrolujem náramok na mojej ruke. Vonku je dnes dvadsať stupňov, teploty cez deň sa však majú vyšplhať omnoho vyššie. Sako opäť zavesím na vešiak. Zámok zamknem na dvakrát a kľúče spoločne s telefónom vkladám do tretej priehradky môjho kufríka. Pomalým krokom idem k zástavke autobusu. Autobus príde presne o sedem minút a bude v ňom iba vodič. Nastupujem do autobusu a sadám si na štvrté miesto zľava. Opäť som v autobuse sám a opäť som si sadol na rovnaké miesto. Miesto, na ktoré som zvyknutý, je to zvláštne. Sedím a sledujem cestu, čo beží za oknom než na piatej zastávke nezačujem šuchotanie látky blízko mňa a následne nejakú zacítim aj na mojej ruke. Rýchlosťou blesku ruku stiahnem a zahľadím sa na nylónovú oštaru, ktorá sedí vedľa mňa, že ani skoro nevidím nositeľku tohto veľmi výstredného kúsku. Vidím len látku, látku, látku a flitre. Nič viac. Namosúrene si radšej rýchlo oprášim ruku, na ktorej ich niekoľko zostalo a radšej sa opäť zahladím cez okno. Nesledujem nič konkrétne, no je to lepšie ako sledovať ľudí okolo mňa, aspoň teda menej čudné. Ani sa nenazdám a okolie mi začne pripadať veľmi povedomé a dozviem sa aj prečo, keď zahlásia moju zastávku. Vstanem a s veľkou námahou sa pretlačím okolo tej obludnosti vedľa mňa, ktorej nositeľka na mňa ešte niečo nepekne zasyčí. Následne vystúpim z autobusu a zhlboka sa nadýchnem ako tak čerstvého vzduchu. Prejdem podchodom a vynorím sa na druhom konci, ktorý vedie na námestie. Ihneď nasmerujem oči pod starý dub, kde by sa mal nachádzať strieborný vozík s kávou, no ani dnes tomu tak nie je. Dnes tam stojí čisto čierny vozík, na ktorom sú rôzne nakreslené ohňostroje či rozprsknutia farieb. A za okienkom nesedí samozrejme nikto iný ako Jasmine. Sedí usmieva sa a jemne koncami prstov urovnáva prskavky na jej stole.
"Krásne ráno želám! Ako si sa len vyspal milý môj?" Zasmeje sa ihneď keď ma uvidí, uloží si ruky na pult a pohľadom ma prejde od hlavy až po topánky, na ktoré dovidí.
"No ako vyzerám dnes?" spýtam sa s malým náznakom smiechu a čakám, čo zo seba vypotí tentokrát a či to bude niečo rozumné alebo nie.
"Ty si dnes nejaký akčný, čo ťa ráno zrazilo auto? Kde je ten nemastný neslaný pajác, ktorého tu vidím každé ráno?!" Zakvíli a spľasne ruky akoby sa išla modliť. Na tom som sa musel naozaj uchechtnúť, vyzerala komicky.
"Ono sa to smeje hneď ráno! Ja neverím! Ja naozaj neverím! Ale tak dnes budeš teda, Aiden. Je to také veselé zvučné meno! No pre takého suchára by ho bola škoda, dnes, dnes nie. Niekam zmizol ten kus bielej múky a zjavil sa mi tu človek. Stále však rozmýšľam nad tým ako sa to podarilo. Žeby za to môžu tie prskavky? Milujem prskavky, hlavne na nový rok. No prečo si to nespestriť aj takto keďže Silvester je ešte v nedohľadne," vysvetlila s jemným, možno trošku smutný úsmevom na perách, zatiaľ čo prstami prechádzala po malých i veľkých prskavkách pred sebou.
"Je to krásny pohľad na Silvestra, vždy ho trávim na miestach, kde je ticho. Nepočujem vybuchujúce ohňostroje či zbesilé vyčíňanie ľudí okolo. A tak si len vždy zapálim prskavky a sledujem ako pomaličky horia a na svet okolo seba vrhajú krásne svetlo. Len tak prskajú a rozhadzujú okolo seba maličké hviezdičky. Je to naozaj krásny pohľad, nemyslíš Aiden? Akoby v tú chvíľku padalo milión hviezd, ktoré ti splnia želanie aké chceš. Tak krásny pocit. A ja si vždy niečo želám. Verím v silu prianí, možno sa niekedy nejaké splní. Predsa len pri takom obrovskom množstve padajúcich hviezd je nemožné, aby sa čo i len jedno nesplnilo. Priania sú, sú ako tie malé svetielka na ceste, ktoré nám pomáhajú prejsť a dávajú našim očiam možnosť zažiariť nádejou," rozprávala len tak, nerozprávala však na mňa. Rozprávala do diaľky, niekam za mňa, možno na niečo alebo niekoho úplne iného a možno na nikoho. No v očiach mala iný pohľad ako obvykle. Nie veselý šialený a čerstvý. Ale pokojný a nejakým spôsobom usmievajúci sa. Nevedel som to pochopiť než mi pred tvárou nezamávala jej ruka. Zas a opäť som sa zamyslel na veľmi dlhú dobu.
"To by ale stačilo filozofovania na ráno, ty si tu zas a opäť kvôli káve všakže?" zhodnotila a otočila sa do stánku, o malú chvíľku som zacítil vôňu kávy a taktiež som ju predo mnou uvidel. A na pohári bola položená malá šedá tyčinka. Prskavka.
"Skús si ju večer zapáliť a niečo si želať, možno sa ti to splní, maj pekný deň Aiden," rozlúčila sa a jemne mi zakývala na pozdrav.
"Pekný deň aj tebe Jasmine," zaželal som jej tiež, už, už som sa chcel otočiť na cestu než som začul silné buchnutie do dreva a ihneď krik.
"Ani to moje stupídne meno si nevieš zapamätať? Och ty si príšerný! Ty si tak príšerný že to snáď ani nejde! Tak zabúdajúci človek na tejto planéte snáď ani nejestvuje! Mal by si sa hanbiť ako pes, že si nevieš zapamätať ani meno svojej kamarátky! Som Ruby a už ti to hovorím po miliónty krát a prac sa už, lebo po tebe niečo hodím!" nakričala na môj chrbát až sa ostatní okoloidúci otáčali.
"Eh... Tak pekný deň Ruby," opravil som sa a radšej moje kroky ihneď nasmeroval na univerzitu, kde som strávil celý deň až do doby odchodu na autobus, pred domom som stál ako vždy o 19:00. Pripravil som si večeru, taktiež košeľu s číslom dvadsaťjeden, ktorú som vyžehlil a následne zavesil späť do skrine a o 20:50 som ležal v posteli, pripravený na spánok. No moje myšlienky stále utekali k malej šedej tyčinke, ktorú som mal uloženú v kufríku. Nedalo mi to. Opatrne som vstal z postele a prešiel ku kufríku, ktorý bol položený v kuchyni na pracovnom stole a vybral prskavku, ktorú som dostal. Zhasol som tak, že zostalo rozsvietené iba maličké svetielko nad pracovnou doskou v kuchyni. Ktoré som po nájdení zapaľovača taktiež zhasol. Opatrne som zapálil vrch prskavky a sledoval ako sa povrch sfarbuje do červena až nakoniec začali prskať všade okolo mňa maličké hviezdičky plné svetla. Nič som si neželal, nad ničím som nepremýšľal, len som sledoval ako tie maličké svetielka rozžiarili svet okolo mňa. Po stenách sa mihotali tiene a hýbali sa svojim vlastným životom, akoby nezáležalo na tom či tam som alebo nie. Po chvíli však aj prskavka zhasla a zostal z nej len spálený drôt, ktorý som ponoril do vody a následne vyhodil. Do postele som si líhal s jemným úsmevom na perách a môj spánok začal o 21:13.

„Svetielko duše bež hrejivosti srdca je často len bludičkou v tmách života."
-John Boynton Priestley