Nádych, výdych. Jedna noha, druhá. Dobre, mozog funguje, telo sa prebúdza. Telo funguje, hýbe sa, nie trhano, ani bolestivo, všetko je pravdepodobne v poriadku. Pri mojom uchu zaznie výrazné zamňaučanie a vrnenie. Opatrne nahmatám to stvorenie a pohladím ho po malom tele. Prehodím nohy cez okraj postele a vstanem. Čas 6:01. Nevadí. Vypínam budík a pár krokmi prejdem až ku skrini, na ktorej visí zrkadlo, ktorému venujem jeden krátky pohľad. Vlasy neučesané, neupravené rozlietané na všetky svetové strany, ktoré vôbec existujú. Čistý chaos, nič iné iba chaos. Rýchlo si ich len prečešem končekmi prstov a pohľad radšej upriem do skrine. Poskladané oblečenie. Tri biele košele a dva páry čiernych ponožiek, nohavice, saká a opasky. Vyrovnané, nikde pokrčené. Pohybom zo seba zhodím pyžamo, ktoré zložené vložím pod vankúš. Vyrovnám prikrývku, čím omylom zhodím vrniacu Sisi. Vrátim sa ku skrini. Vyberiem košeľu, ktorá visí bez pohnutia na vešiaku dvadsať deväť. Obliekam si látku a zapínam všetkých šestnásť gombíkov. Napravím límec. Navlečiem si kravatu, ktorú stiahnem, aby medzi ňou a látkou zostal dostatočný priestor. Nohavice. Ponožky. Topánky. Zavieram skriňu.

Po ceste si zoberiem nabitý telefón a aj so Sisi za pätami prechádzam do kuchyne, kde už sa to štvornohé čudo dožaduje svojho ranného prídelu jedla. Do misky jej vyklopím konzervu a ešte ju pohladím po chrbte, kým sa sám nevrhnem na prípravu raňajok. Ovsená kaša s ovocím. Môže byť, kým sa kaša varí, svoj pohľad upriem na svet za oknom. Je zamračené, ani sa však nestihnem zapozerať, keď na okno dopadnú prvé kvapky dažďa. Akoby niekto vylial kýbeľ vody. Strhne sa prudký dážď, ktorý tvrdo bubnuje na moje okno. Všade sa ihneď tvoria kaluže vody. Radšej si zoberiem raňajky a sadnem si s nimi za môj stôl. Za oknom sa deje to isté, ľudia ale aj tak idú, kráčajú dolu ulicou, akoby sa nič nedialo. Niektorí sa dokonca usmievajú, je to zvláštne. Ako sa niektorí dokážu radovať z niečoho, čo iným môže úplne pokaziť deň, nechápem tomu a asi ani nikdy chápať nebudem. Je to zvláštne, možno podivné, nemôžem to však odsudzovať, každý má dôvod na úsmev. Aj keď z nepochopiteľného dôvodu.

7:00, beriem si sako a kontrolujem byt. Všetky okná sú zatvorené. Miska aj pohár v umývačke riadu, ktorá sa automaticky zapne o desať minút. Skontrolujem náramok na mojej ruke. Vonku je dnes sedemnásť stupňov, avšak prší a tým sa vzduch môže ochladzovať ešte viac. Zoberiem si dáždnik, ktorý ihneď po otvorení dverí otváram. Zámok zamknem na dvakrát a kľúče spoločne s telefónom vkladám do tretej priehradky môjho kufríka. Pomalým krokom idem k zástavke autobusu. Autobus príde presne o sedem minút a bude v ňom iba vodič. Nastupujem do autobusu a sadám si na štvrté miesto zľava. Som v autobuse úplne sám, položím hlavu na studené sklo autobusu, ktoré ma chladí na pokožke. Po okne sa kotúľajú desiatky, možno stovky maličkých kvapiek, ktoré sú vytvorené z vody, ktorá dopadá na zem. Sledujem cestu za oknom, o toľko viac áut ako normálne. Nie veľa ľudí sa teší z toho že prší. Mnoho sa ukrýva pod strechy áut, aby nemuseli kráčať po premočenej zemi. Aj autobus sa dnes plní rýchlejšie ako obyčajne. Z úplne tichého miesta sa z ničoho nič stáva miesto plné rozhovorov a pulzujúce životom, všade sú hlasy, ktoré sa rozprávajú. Diskutujú a niekde vzadu sa niekto aj háda. Každý to má iné a keď si ľudia potrebujú niečo vyriešiť a nevadí im, že sú vo verejnej doprave a takto to bude počuť ešte niekoľko desiatok ľudí, je to ich vec. Súkromné veci by sa však podľa môjho názoru mali riešiť doma a medzi štyrmi očami a nie v plnom autobuse na ceste do práce. Cesta ubieha, hlasy sa miešajú, striedajú, zvyšujú a znižujú intenzitu jednoducho sa menia. Menia ako svet za oknom až nakoniec moja cesta končí na obvyklej zastávke. Opatrne prejdem okolo hádajúceho sa páru pri vchode, ktorý rieši niečo s peniazmi a rozvodom. Zvolili si naozaj zaujímavé miesto na debatu. Až nakoniec vystupujem. Ihneď sa skryjem pod dáždnik a prechádzam do podchodu, v ktorom by sa možno dalo aj člnkovať , na podlahe je totiž niekoľko centimetrov dažďovej vody, ktorá sem odniekadiaľ stiekla. Opatrne prejdem pri kraji vedľa steny, aby som sa nenamočil až sa nakoniec ocitnem na námestí. Samou zvedavosťou už teraz naťahujem krk a pohľadom mierim pod starý dub, moja hlava si sama začína predstavovať, čo by tam dnes mohlo byť. Avšak keď idem bližšie a bližšie, nevidím ani stan, ani stánok dokonca ani vozík nie. Stojí tam len ona, ona sama a kýva na mňa. Na krku jej visí krikľavo žltý polaroid a vďaka dúhovému dáždniku jej na tvári tancujú rôzne farby.
"Dobré ráno!" usmeje sa zvesela keď prídem až tesne k nej a stále sa zmätene pozerám okolo seba, či som stánok naozaj len neprehliadol. Naozaj tu žiadny nie je cítim však kávu. Až keď si ju celú prezriem moje oči zaostria na maličký kelímok ktorý zviera v ruke.
"Dnes som si povedala, že by nám prechádzka neuškodila. Nemyslíš Casper? Mám aj foťák, i keď je vonku tak nevľúdne počasie, spomienky sa môžu vytvárať kedykoľvek. A tak si pár môžeme vytvoriť aj dnes. Fotografie sú krásna vec. Zachovávajú aj tie malé spomienky, na ktoré niekedy zabúdame a pritom sú tak vzácne. Tak vzácne, že si na ne dovolíme zabudnúť, lebo sa nám zdajú nepodstatné. Vieš čo si však myslím? Každá spomienka je dôležitá, lebo každá z nich náš život nejakým spôsobom ovplyvnila. Vieš čo som vždy chcela Casper? Asi nevieš, nikdy som ti to nehovorila. Nemáš to odkiaľ vedieť. Chcela som sa raz vybrať na roadtrip. Len tak, z ničoho nič, možno s priateľmi, možno sama, neviem, ale viem, čo som chcela. Navštevovať malé zákutia. Miesta, ktoré nie sú v žiadnej z cestovateľských príručiek. Ktoré len sú a vedia o nich len miestni. Navštevovať malé kaviarne, po ceste počúvať svoju obľúbenú hudbu. Na dlhej prázdnej ceste stiahnuť všetky okná a spievať z plného hrdla. Cítiť sa slobodná a cítiť sa nažive. A to všetko si zaznamenať. Zaznamenať ako na fotky, tak aj do spomienok, ktoré mi nikto nikdy nezoberie. Škoda, že som si to nikdy nesplnila," rozprávala. Na tóne jej hlasu však bolo niečo iné. Bol o trochu chrapľavejší a tichší. To, čo povedala na konci ma zarazilo.
"Prečo škoda, veď ešte stále si to môžeš splniť nie je to nemožné želanie," pousmial som sa a jemne ju štuchol do pleca, keď sme prechádzali okolo malej kaviarne, z ktorej znela hudba. Ona sa však len rozpačito usmiala a prikývla.
"Možno nie je, možno je. Kto vie. Každé želanie môže byť možné, ale aj nemožné. Každé želanie je iné a špecifické pre niekoho nemožné, pre iného úplná maličkosť. To je však teraz jedno, usmej sa fotím!" vykríkla vzápätí a namierila na mňa foťák. Stihol som sa len usmiať a už cvakol. Toto sa zopakovalo ešte niekoľkokrát. Pri rôznych obchodíkoch na rohoch ulíc až nakoniec pri univerzite. Dokonca sme sa niekoľkokrát vyfotili aj spoločne. Musím uznať, že to boli pekné fotky. Priam krásne. Nakoniec už s dopitou kávou som stál pred univerzitou a díval sa na ňu ako sa usmieva na fotky.
"Maj pekný deň, vidíme sa zajtra ," zaželal som a už sa chcel otočiť k budove univerzity. Keď ma zastavilo jemné objatie. Okolo pása a jemný úsmev s pozdravom.
"Zbohom Casper, maj krásny deň," rozlúčila sa a môžem povedať, že na sekundu som v jej očiach zazrel slzy. To sa mi však asi len zdalo. Jemne som zakýval na rozlúčku a pokračoval na pozemok univerzity. Keď som sa otočil videl som len vzďaľujúci sa dúhový dáždnik. Vošiel som dnu a pokračoval v dnešnom dni.

Ubehol ani sám neviem ako, z ničoho nič bol preč a ja som sa ocitol pred mojim domom. Už nepršalo vytiahol som si kľúče z tašky avšak na chodník vypadlo aj niečo iné. Malá fotografia. Mňa a jej, ktorú urobila dnes. Opatrne som ju zdvihol končekmi prstov a hneď ako som vošiel ju dal do rámčeka vedľa malého papierového vtáčika, ktorý stál na poličke. Pripravil som večeru pre mňa a samozrejme aj pre Sisi, ktorá sa okolo mňa krútila. Obaja sme sa najedli, pohrali a ja som si popritom prichystal všetky veci na zajtra. Nakoniec sme uľahli do postele a moje myšlienky ťažili myšlienky. Aké by to mohlo byť na tom roadtripe, o ktorom mi dnes rozprávala. Ísť len tak, nebrať na nič ohľad, prosto len ísť naprieč svetom. Nájsť miesto, ktoré ešte nikto nenašiel. Aké by to bolo krásne. Myslel som na to až do chvíle, kedy moje viečka natoľko oťaželi, že som zaspal, no s úsmevom na perách.