Nádych, výdych. Jedna noha, druhá. Dobre, mozog funguje, telo sa prebúdza. Ruka... Jeden, dva... Telo funguje. Zaťažiť nohy. Pohyb. Som hore. Pondelok, nenávidený začiatok týždňa. Čas 6:01 ako je možné, že som zase o minútu zaspal?! Čo sa to so mnou deje? Vypnúť budík. Pohyb dopredu. Pohľad do zrkadla. Vlasy hnedé ako vždy. Oči v poriadku, zorničky umiestnené v strede oka ako je zvykom, dúhovka sfarbená ako vždy. Rýchly pohľad na inteligentné hodinky umiestnené na pravej ruke jeden a pol centimetra nad ohybom zápästia. Dvojklik. Môžem začať deň.

Vytiahnem komunikačný prostriedok z nabíjacej súpravy, ktorá je umiestnená presne dva a pol metra od mojej hlavy. Spánok bol najkvalitnejší o tretej hodine rannej, spal som presne deväť hodín. Dokonalé. Pohyb, otvorím skriňu. Dokonale poskladané oblečenie. Dvadsaťštyri bielych naškrobených košieľ, dvadsaťtri párov čiernych ponožiek, nohavice, saká a opasky. Dokonale vyrovnané, nikde pokrčené.

Pohybom zo seba zhodím spací úbor, ktorý zložený presuniem pod vankúš. Vyrovnám prikrývku a vrátim sa ku skrini. Vyberiem košeľu, ktorá visí bez pohnutia na vešiaku s číslom osem. Dokonale vyžehlená. Mechanickým pohybom ju premiestnim z vešiaku na moje telo. Jemná látka pohladí pokožku. Zapínam všetkých šestnásť gombíkov. Napravím límec . Navlečiem si kravatu, ktorú stiahnem, aby medzi ňou a látkou zostal presne jeden centimeter. Nohavice. Ponožky. Topánky. Zavieram skriňu.

Moje kroky smerujú do kuchyne. Hodiny nad kuchynskou linkou ukazujú presne 6:20. Stíham aj napriek rannému zdržaniu. Ešte že tak. Plním pohár vodou, ktorá sa následne stráca v útrobách môjho tela. Nasledovaná ďalším pohárom. Dva poháre čerstvej vody, ideálne na prebudenie organizmu. Z police vytiahnem čaj, ktorý si zalejem. Pripravím si rýchly obložený chlieb, ktorý sa skladá z avokáda, vareného vajca a niekoľkých semiačok sezamu. Pokladám k tomu hrsť mandlí a čučoriedok. Skvelé raňajky. Sadnem si ku stolu a začnem jesť. Nič nepočujem, na okná už nebubnuje dážď. Prestalo pršať. Presne ako hovorila predpoveď. Každé sústo z mojich raňajok prežujem tridsaťdva krát než ho prehltnem a nakoniec všetko zapijem čajom.
7:00, beriem si sako a kontrolujem byt. Všetky okná sú zatvorené. Tanier, miska aj pohár v umývačke riadu, ktorá sa automaticky zapne o desať minút. Skontrolujem náramok na mojej ruke. Vonku je dnes devätnásť stupňov, mierne zamračené, počas dňa sa nemá rozjasniť, no ani nemá pršať, dáždnik dnes zostáva doma. Obliekam si sako a zavieram dvere. Zámok zamknem na dvakrát a kľúče spoločne s telefónom vkladám do tretej priehradky môjho kufríka. Pomalým krokom idem k zástavke autobusu. Autobus príde presne o sedem minút a bude v ňom iba vodič.

Nastupujem do autobusu a sadám si na štvrté miesto zľava. Pozerám von oknom, ulice sú stále mokré od včerajšieho dažďa, no už sa sušia. Po ulici kráčajú mnohí ľudia, školáci sa ponáhľajú do školy. Iní do práce a niektorí sa neponáhľajú nikam, len tak sedia a pijú kávu. Ani si neuvedomím ako a z rozhlasu zaznie názov mojej zastávky. Obratne vyskočím zo sedadla. Prederiem sa skupinkou dievčat, ktoré stoja tesne pri dverách. Vystúpim a moju tvár okamžite zasiahne studený vzduch. Nestihnem ani vstúpiť do podchodu, keď za sebou začujem hlas.
"Mladý pán! Prosím vás mladý pán!" otočím sa za hlasom a uvidím starenku s taškou a paličkou ako si to ku mne rýchlo trieli.
"Mladý pán prosím vás! Neuveríte tomu, ale ja som si dnes doma zabudla okuliare do diaľky a som slepá ako črevo. Kde, ktorým smerom je prosím vás Kvetinárstvo Florence? Nedovidím na tie tabule a hlava deravá som si nezapamätala ako mi to tá moja dcéra hovorila," bľaboce si a pri tom v ruke mačká maličký papierik s názvom kvetinárstva. Moje kútiky sa jemne zdvihnú a prstom poukážem na koniec ulice.
"Tadiaľto a keď dôjdete na koniec zahnite doľava, tam už uvidíte veľký modrý vývesný štít. Určite trafíte," nasmerujem ju, tá sa len na mňa doširoka usmeje a prikývne.
"Och ďakujem! Pán boh vám to na pekných deťoch oplatí!" zakričí na mňa ešte, keď už sa otočí do smeru, na ktorý som ju poslal. Ja radšej vojdem do podchodu a moje kroky smerujú na námestie, kde si predstavujem malý strieborný vozík s kávou. No nič také tam nevidím. Len malý biely stan na štyroch vysokých nohách. Pod ním ihneď uvidím Florence, ktorá sa na niečom smeje a debatuje s mužom sediacim oproti na plastovej stoličke. Idem bližšie, muž vstáva a ona mu podáva papier, na ktorom je pravdepodobne niečo nakreslené.
"Tak Alphonso! Myslím, že manželka bude priam nadšená! Takýto narodeninový darček, no to sa nevidí!" začujem jej hlasný smiech, keď už som len necelé dva metre od stánku a lepšie zaostrím na obrázok, kde uvidím muža predo mnou, no v plavkách s poriadnymi svalmi a bujarou šticou vlasov. Celkom sa to líši od nízkeho, mierne bacuľatého holohlavého muža, stojaceho meter a pol odo mňa, ktorý sa šťastne usmieva.
"Ach, Seren vy to vždy tak perfektne vystihnete! Ako keby som sa do zrkadla sám na seba pozeral!" zasmeje sa zamáva klobúkom a aj s kresbou odíde.
"Och, teba som si tu ani nevšimla!" zasmeje sa na dnes Seren a upriami na mňa celú svoju pozornosť.
"Dnes Seren? Včerajšie bolo lepšie," zhodnotím a očami hľadám kávovar, ktorý nakoniec nájdem za ňou v skrinke a vedľa neho už typické vrecúško kávy.
"Aké včerajšie? Zas blúzniš Tom? Čistý šialenec! Čistý šialenec! Ja to hovorím stále!" vykríkne a dramaticky krúti hlavou, radšej to, že mi tyká už ignorujem.
"A mám tu pre teba tú kresbu! No dalo mi to teda zabrať, aby som tam nenakreslila len šedý fľak, alebo veľkú čiernu bodku! Poprípade štvorec, no je to hotové, snáď si spokojný!" mrmle ďalej, zatiaľ čo mi podáva list papieru, na ktorom som nakreslený ja, no inak. Síce ako človek, no so zalepenými očami, ústami, i ušami a nad hlavou mi svieti obrovský otáznik. Karikatúra.
"Ako vidím, zaujatý! Karikatúry sú krásna vec! Ukazujú na človeku jeho zaujímavé vlastnosti, vo veľkej miere až to možno pekné nie je. Ľudia si myslia, že sú takí a onakí, no až keď to uvidia takto na obrázku, pochopia, že to tak asi nebude. Jeden si myslí, že je inteligentný, nadaný, no proste skvost a pri tom je to len nejaký ťuťko, alebo povolaním syn, čo ani vlastné meno nevie. Ako sa hovorí, každý nevzdelaný je karikatúrou samému sebe*! Mýlim sa snáď? Pochybujem! No myslím si, že teba som vystihla dokonalo, ty vždy len ideš, nevidíš, nepočuješ, nehovoríš, ale ideš. Zaujímavé však?" pokračuje aj bez toho, aby som si ju všímal. Chcem jej to vrátiť naspäť, no obrázok mi aj tak zostane v ruke a nakoniec aj v taške.
"Ani mi to neskúšaj vracať ty nevďačník! Ani nevieš koľko som nad tým strávila! A nehypnotizuj stále tu kávu, lebo z nej spravíš čaj. Kto to bude potom piť!" zavrčí so smiechom a prejde ku kávovaru a za tridsať sekúnd predo mnou stojí hrnček kávy.
"Želám pekný deň Tom! Rada by som sa s tebou zdržala, no ako vidím, už mi sem ide ďalšia zákazníčka a tak radšej bež, ešte ju nakazíš tou...Tomovosťou! Ďalšiu kocku kresliť nehodlám!" smeje sa, zatiaľ čo ma rukami vyháňa von.
"Tak pekný deň," odvetím s jemným úsmevom a moje kroky smerujú k univerzite. Zas som sa tam zdržal celých osem minút! Stále však lepšie ako pätnásť.

Deň prejde s takým tempom, že ani nestihnem zaregistrovať a je večer a sedím v autobuse na ceste domov.
Prichádzam presne o 19:00. Pripravujem si večeru, podklady a košeľu na nasledujúci deň. Tak ako vždy, presne o 20:50 ležím v posteli pripravený na spánok. Okolo mňa sa rozliehala inštrumentálna hudba, ktorá sa vypne presne 21:30, kedy moje telo už dávno utlmené spánkom. No dovtedy stimuluje moje myšlienky pre kvalitnejší spánok, ktorý sa začal presne o 21:00. Zajtra je utorok deviateho, ďalší deň v poradí.

* „Každý nevzdelaný človek je karikatúrou seba samého."
-Friedrich Schlegel