Ráno počujem zvuk budíka. Otvorím oči a len stisnem maličké tlačidlo, ktoré zastaví ten odporný zvuk. Usmejem sa na práve zobúdzajúcu sa Sisi a jemne ju zdvihnem k sebe. Nezdvíham sa, neotáčam, len ležím. Zachumlám sa do periny až po uši. Pohľad mi ešte padne na pripravenú košeľu a nohavice, na ktorých leží pár kávových ponožiek. Len tak sa zvalím na druhú stranu postele.
"Máme ešte pol hodiny Sisi, bicykle existujú, prečo sa ponáhľať? Život je krátky..." Zívnem a stočím sa aj so Sisi do pevného objatia. A čo bolo ďalej? To predsa viete...