Nádych, výdych. Jedna noha, druhá. Dobre, mozog funguje, telo sa prebúdza. Otvorím oči, aj tak však stále nič nevidím, na očiach mám položený čísi chvost, ktorý ma šteklí. To je potvora ma takto zobudiť. Opatrne si sadnem, aby som ju nevyľakal a položím si ju do lona, kde sa ihneď skrúti a nechá sa škrabkať.
"Aj tebe dobré ráno Sisi," zaželám s jemným smiechom a pozriem na hodinky. Čas 6:04. Dva páry minút navyše, to nikomu nevadí, prečo by aj malo, predsa len času mám až, až. Opatrne ju preložím z môjho lona na posteľ a sám sa pretiahnem, aby som sa poriadne zobudil. Presuniem sa k zrkadlu, ktorému venujem naozaj len maličký pohľad, aby som si zvládol učesať to vrabčie hniezdo, ktoré sa mi objavilo na hlave. Ďalší pohľad venujem inteligentným hodinkám . Dvojklik. Môže sa začať deň.

Vytiahnem telefón z nabíjačky, ktorá je pri dverách od izby. Deväť hodín spánku ako to mám rád, a ktoré si sám dopriavam. Pohybom, otvorím skriňu. Poskladané oblečenie. Dve biele naškrobené košele a posledný pár čiernych ponožiek. Nohavice, saká a opasky. Vyrovnané nikde pokrčené. Vyzlečiem si pyžamo, ktoré dám zložené pod vankúš. Posteliem si. Vyberiem košeľu, ktorá visí bez pohnutia na vešiaku tridsať, zapínam všetkých šestnásť gombíkov. Zajtra je posledný deň mesiaca, po ňom príde ďalší a ďalší, až nakoniec skončí aj celý rok a príde nový. Napravím límec. Navlečiem si kravatu, ktorú stiahnem, aby medzi ňou a látkou zostal priestor tak akurát na dýchanie. Obliekam si nohavice. Ponožky. Topánky. Zavieram skriňu.

Pomalým krokom sa presuniem do kuchyne aj s votrelcom za mnou. Už teraz dovnútra cez okno presvitá slnečné žiarenie, ktoré rozjasňuje celú izbu. A naozaj, keď sa zapozerám von oknom, vidím len slnko tancujúce všade naokolo. Po čiernych mrakoch už nie je ani stopy a nahradila ich čistá modrá obloha. Z môjho rozjímania ma však vyruší to malé stvorenie pri mojich nohách, ktoré si výdatným mňaučaním pýta raňajky. Len s úsmevom siahnem po konzerve, ktorú jej do misky vyklopím a naservírujem pod kuchynskú linku. Zavďačí sa iba ďalším zamňaučaním a pustí sa do jedla. Ja sa radšej tiež pustím do prípravy raňajok. Dnes hrianky so zeleninou a syrom. Opečiem si dva kúsky, nakrájam zeleninu, vyberiem syr a všetko poukladám na tanier, ktorý nakoniec uložím na môj jedálenský stôl a pustím sa do toho. Raňajkám nevenujem skoro žiadnu pozornosť, všetku ju strháva ulica pred oknom, po ktorej už teraz ide mnoho ľudí. Oveľa viac ako včera keď pršalo. Viac ľudí má na perách úsmev a ešte viac sa smeje a rozpráva. Avšak vidím aj takých, ktorí len mrzuto zvierajú svoje veci a kráčajú s hlavou zarazenou do zeme. A zdá sa mi, že sú to dokonca aj tí, ktorí boli rovnako mrzutí aj včera. Niektorým ľuďom sa vyhovieť jednoducho nedá.

7:00 kontrolujem byt. Všetky okná sú zatvorené. Tanier aj pohár v umývačke riadu, ktorá sa zapne o desať minút. Skontrolujem náramok na mojej ruke. Vonku je dnes devätnásť stupňov, otepľuje sa, oblaky sa vypršali, asi svitá na lepšie počasie. Sako si len tak prehodím cez rameno a dáždnik nechávam doma. Zámok zamknem na dvakrát a kľúče spoločne s telefónom vkladám do tretej priehradky môjho kufríka. Pomalým krokom idem k zástavke autobusu. Autobus príde o sedem minút a bude v ňom iba vodič. Nastúpim a sadnem si na moje miesto, ktoré mám rád. A moje oči ihneď zablúdia za okno. Všetko akoby rozkvitlo. Dážď zmyl prach a všetky rastliny doslova žiaria novou farbou a energiou. Povedal by som, že niektoré dokonca cez noc rozkvitli. Svet je iný, možno však ani nie. Je to ten istý svet len pod iným svetlo. Iný uhol pohľadu, ktorý toľko mení a dokáže toľko zmeniť. Nielen na svete za oknom, ale aj na ľuďoch. Pri mnohých to platí. Pod iným uhlom pohľadu sa človek môže úplne zmeniť napríklad keď spoznáte celý jeho príbeh. Pozeráte sa na toho či tamtoho úplne inak ako predtým. Každá tvár za sebou môže skrývať tisíce nevypovedaných slov, ktoré zmenia celý pohľad na ňu ako šibnutie čarovného prútika. Takéto myšlienky mi plávajú hlavou a moje oči pozorujú všetkých naokolo než zvuk autobusu neoznámi moju zastávku a ja vystupujem. Prejdem k dverám, pred ktorými dnes na moje prekvapenie skoro nikto nestojí a vyjdem na čerstvý vzduch. Slnko ma ihneď zahreje na tvári a ja som nútený sa usmiať. Pomaly prejdem do podchodu, kde sa ešte stále nachádza malé množstvo vody, ktoré nestihlo odtiecť alebo sa vypariť. Prejdem až na druhú stranu, kde môj pohľad ihneď smeruje pod veľký dub. Vidím strieborný vozík, žeby dnes predávala zas opäť niečo pod zub? Nikde však necítim akúkoľvek vôňu. Idem bližšie a nakoniec zostanem len zarazene stáť. Keď sa spoza strieborného vozíku s kávou zdvihne postarší muž. Prejdem až k nemu. Celého si ma premeria pohľadom, pozná ma.
"Dobrý deň, mohol by som sa spýtať, kde je Gracia, teda Lara alebo Sarah?" spýtal som sa zarazene a on si ma len celého premeriaval, od hlavy až k päte.
"Toto sú mi veci, po skoro dvoch rokoch, čo sem chodíš každé ráno na kávu si ma po prvý krát pozdravil. Neverím!" vyhlásil so smiechom predavač a ja som sa v tej sekunde mal chuť prepadnúť pod zem, hanbil som sa ako pes. On ma však len jemne potľapkal po ramene a usmial sa.
"Vidím že ti tá moja mesačná dovolenka prospela a ak myslíš, kde je Joy, nemám právo ti to povedať," začal, chcel som ho ihneď prerušiť, aby mi povedal, čo vedel on však hneď pokračoval: "Nechala mi tu pre teba list." Dokončil a v jeho ruke sa ocitla malá žltá obálka, ktorú som si opatrne zobral, akoby to bola nejaká vzácnosť. A pomaly ju otvoril. Bol v nej list, ktorý som otvoril a začítal sa.

Ráno, ránko, ránečko milý môj

Dnes je to 600 káva, ktorú si tu dáš, ale ešte predtým pár vecí, ktoré ti asi vŕtajú mysľou tak čítaj

Asi ťa zaujíma kam som len tak zmizla však, odpoviem ti avšak budeš si musieť počkať, celé to musí mať hlavu a pätu, predsa len všetko musí mať svoj poriadok. Nemýlim sa všakže. Ako nikdy. Tak ale od začiatku. Nebudem ťa zaťažovať detailmi tak len čítaj. Pred pár dňami, presne pred mesiacom mi po dlhej dobe liečenia doktori oznámili vec, ktorú nechce počuť snáď nikto. Máte posledných tridsať dní života. Využite ich ako najlepšie viete. A to som aj urobila
Toľko mesiacov som ťa stretávala. Nikdy si sa na mňa ani nepozrel. Bola som pre teba duch ako všetci ostatní. Len ďalšia postava v dave. Videla som ako každý deň len plávaš životom. Nič ťa nezaujíma. Len ty. Ty a ty. Nič a nikto okrem teba. Rozhodla som sa preto posledné dni svojho života využiť tak, ako som chcela. Svoj život som zachrániť nemohla, aspoň som sa mohla pokúsiť zachrániť ten tvoj. Prvé dni, sám si ich pamätáš. Bol si taký ako stále. Bez duše, nič len schránka ľudského ducha. Nič viac a nič menej, len telo. Bavila som sa na tom, ako sa ti napli všetky svaly na tvári a zaťal si sánku zakaždým, keď som vyslovila presso. Ani raz si ma však neopravil. Ani raz si nenaviazal konverzáciu. Myslel si si, že som natoľko hlúpa, že by som nepochopila, čo by si mi povedal? Asi hej. To sa však už nikdy nedozviem. Dni plynuli a vidíš sám ako sa menilo okolie ako sa menilo toto miesto ako sa každý deň na tomto mieste objavili noví ľudia, nové veci. Menil si sa. Ráno si sa usmieval. Reagoval si na to, čo ti rozprávam, reagoval si na mňa. Smial si sa, mám pocit, že po prvýkrát si žil. Nemyslíš? Nebolo to lepšie, ako si len zobrať kávu a ísť? Každý deň som predstierala, že si ten predchádzajúci nepamätám. No videla som na tebe, že ti to nevadí. Všetky dni som videla v tebe. V tvojom chovaní, v tvojich očiach a úsmeve. Tak veľmi si sa zmenil. Až tomu sama nemôžem uveriť. Všetko, čo som ti povedala si, si zapamätal. Prijal si všetko, čo som ti dávala. Pamätáš si ako si ma pri maľovaní obrazu odbil len tou bodkou? Myslela som, že ten obraz zoberiem a roztrieskam ti ho o hlavu. Nakoniec som to nespravila. Lebo v ten moment som uvidela teba. Nie toho, koho z teba spravil tento svet, ale teba. Tvoju pravú stránku, ktorá chcela provokovať, smiať sa a jednoducho sa zabávať. Chcela žiť. A myslím, že naozaj žila. Ty si žil. Pamätáš na to, keď sme spolu skladali origami? Ja som ti povedala, že keď ich niekto poskladá tisíc, chorý sa môže vyliečiť, alebo sa mu splní prianie. Ja som sa však nevyliečila, no myslím, že prianie sa mi splnilo. Vieš aké bolo? Priala som si jednu jedinú vec, jedno prianie. Moje prianie bolo, aby som zachránila tvoj život, aby si začal žiť. Aby si otvoril oči a začal vnímať svet okolo seba nie ako zmes čísel, ľudí a niečoho, čo to všetko dopĺňa. Nie aby si ho videl tak ako som ho videla ja. Ako nádherné miesto plné nekonečných možností, ktoré musíš už len vyskúšať. Myslím, že moje prianie bolo vyslyšané a splnené.
Už ma bolí ruka a tak to skrátim. Ani nevieš aké je to namáhajúce písať s injekciou v ruke. Svet je obrovské miesto. Preskúmaj ho. Ži, aby si toho neľutoval. Chyť život taký aký je a nepusť sa ho. Ži tak ako keby si mal zajtra, alebo za tridsať dní zomrieť. Ži tak, akoby si sa už nikdy nemal zobudiť. Ži tak, aby si neľutoval ani jeden deň. Chcem, aby tu po mne aspoň niečo zostalo. Aby si tu zostal ty. S otvorenými očami, a čo je dôležitejšie, s otvoreným srdcom. Ži kľudne každučký deň ako niekto iný, vyskúšaj, čo je pre teba najlepšie. Každý deň s iným menom, aby si našiel to svoje.
Dnes je vonku krásne všakže. Tak sa usmej, usmej sa už len kvôli tomu, že svieti slnko a svet hýri farbami, lebo aj to je dôvod na úsmev. Dnes ťa nevidím. A tak ti nemôžem povedať, kto budeš. Myslím však, že po toľkých dňoch to vieš. Vyber si, kto budeš. A buď ním. Či len dnes. Alebo zajtra, či navždy. Je to na tebe.
Nakoniec ti chcem len povedať. Ďakujem. Ďakujem ti za posledných tridsať dní života, ktoré som s tebou mohla stráviť. A ďakujem za to, že si ma naučil, že nič nie je nemožné.

Ďakujem ti
Tvoja Joy

Dočítal som posledné slová a po líci sa mi spustila osamelá slza, ktorú som však okamžite utrel a pozrel sa na nebo nado mnou, žiarilo modrou. Usmievalo sa a tak som sa usmial aj ja. Až potom som svoj pohľad opäť uprel na muža pri stánku, ktorý mi podával kávu s otázkou na perách.
"Ako sa vlastne voláš milý môj?" spýtal sa s jemným úsmevom a ja som sa zamyslel.
"Som Simon, dnes som Simon."