Nádych, výdych. Jedna noha, druhá. Dobre, mozog funguje, telo sa prebúdza. Ruka... Jeden, dva... Telo funguje. Zaťažiť nohy. Pohyb. Som hore. Nedeľa, posledný deň v týždni, na ktorý sa mnoho ľudí teší najviac, pre niektorých však znamená len blížiaci sa pondelok. Čas 6:00. Tak ako vždy. Vypnúť budík. Pohyb dopredu. Pohľad do zrkadla. Vlasy hnedé ako vždy. Oči v poriadku, na zorničkách nevidno žiadne začervenanie, či iný príznak zlého spánku. Rýchly pohľad na inteligentné hodinky umiestnené na pravej ruke jeden a pol centimetra nad ohybom zápästia. Dvojklik. Môžem začať deň.

Vytiahnem komunikačný prostriedok z nabíjacej súpravy, ktorá je umiestnená presne dva a pol metra od mojej hlavy. Spánok bol najkvalitnejší o tretej hodine rannej, spánok trval presne deväť hodín. Dokonalé. Pohyb, otvorím skriňu. Dokonale poskladané oblečenie. Dvadsaťpäť bielych naškrobených košieľ, dvadsaťštyri párov čiernych ponožiek, nohavice, saká a opasky. Dokonale vyrovnané, nikde pokrčené.

Pohybom zo seba zhodím spací úbor, ktorý zložený presuniem pod vankúš. Vyrovnám prikrývku a vrátim sa ku skrini. Vyberiem košeľu, ktorá visí bez pohnutia na vešiaku s číslom sedem. Dokonale vyžehlená. Mechanickým pohybom ju premiestnim z vešiaku na moje telo. Jemná látka pohladí pokožku. Zapínam všetkých šestnásť gombíkov, jeden po druhom od vrchu nadol. Napravím límec. Navlečiem si kravatu, ktorú stiahnem aby medzi ňou a látkou zostal presne jeden centimeter. Nohavice. Ponožky. Topánky. Zavieram skriňu.

Moje kroky smerujú do kuchyne. Hodiny nad kuchynskou linkou ukazujú presne 6:20. Dokonalý čas, tak ako to má byť. Plním pohár vodou, ktorá sa následne kĺže hrdlom do tela a prebúdza organizmus. Na tanier položím krajec ražného chleba, v miske si roztlačím polovicu avokáda so soľou a citrónom. Túto zmes následne natriem na chleba, na vrch uložím niekoľko zrniečok granátového jablka a posypem to sezamom. Na druhú polovicu taniera položím hrsť orieškov a čerstvých malín. K tomu všetkému si nalejem ešte pohár vody a sadnem za stôl. Všetky moje úkony sprevádza klopkanie dažďa na okenné tabule. Vonku stále prší už od včerajšieho rána. Začnem jesť. Každé sústo prežujem tridsaťdva krát než ho prehltnem .
7:00, beriem si sako a kontrolujem byt. Všetky okná sú zatvorené. Miska aj pohár v umývačke riadu, ktorá sa automaticky zapne o desať minút. Skontrolujem náramok na mojej ruke. Vonku je dnes osemnásť stupňov, zrážky, tak ako včera, dnes dokonca silnejšie, nezaškodí to. Obliekam si sako, beriem dáždnik a zavieram dvere. Zámok zamknem na dvakrát a kľúče spoločne s telefónom vkladám do tretej priehradky môjho kufríka.

Pomalým krokom idem k zástavke autobusu. Autobus príde presne o sedem minút a bude v ňom iba vodič. Nastupujem do autobusu a sadám si na štvrté miesto zľava. Autobus sebou trhne a vyrazí na cestu. Trinásť zastávok a dvadsať minúť, dnes presne aj keď prší. Zaujímavé, keďže včera sme kvôli tomu meškali skoro dve minúty. Opatrne, aby som neskočil do kaluže, vystupujem z dopravného prostriedku a vchádzam do podchodu. Keď sa ocitnem pod strechou, začujem hlasný výkrik a následne netlmené nadávky. Ihneď hlavu otočím do smeru, z ktorého zvuk prichádza a uvidím ženu v bielych šatoch, ktoré sú už teraz skôr šedé a po lýtkach jej stekajú malé pramienky špinavej vody. Asi zabudla, že je momentálne cesta plná vody a keď bude chcieť len tak prejsť, nebude to bez následkov. Moje kútiky sa jemne nadvihnú, no radšej pokračujem vo svojej ceste. Zdržal som sa dosť.
Prejdem podchodom na námestie, ktoré sa zmenilo na prehliadku dáždnikov a iných ochrán proti dažďu. Moje kroky smerujú na štyridsať metrov vzdialené miesto. Čakám strieborný vozík s kávou, no opäť zostanem sklamaný, no tento krát aj zaskočený. Namiesto vozíka na mieste stojí veľký záhradný stan ako včera, no tento krát sú tri strany zakryté a jedna voľná, asi kvôli cirkulácií vzduchu. No namiesto plátien, stojanov, farieb a štetcov je tam niekoľko plastových stoličiek a stolov. Na moje prekvapenie nie je ani jedna voľná, všetky sú obsadené ľudmi, ktorí z plastových tanierov jedia, pravdepodobne podľa vône, ovsenú kašu. V zadnej časti uvidím veľký pult s hrncom, za ktorým stojí Lexi a práve so smiechom mácha naberačkou okolo seba, pri tom ako nakladá do taniera postaršiemu pánovi s dlhou bradou. Ten sa na ňu len usmieva a počúva jej rozprávanie. Nakoniec si sadne a pustí sa do jedla. Však keď ma uvidí ona, ihneď na mňa zakýva a rukou ukáže, že mám ísť k nej. Za ňou vidím mne známy kávovar a tak opatrne prejdem až k nej, aby som náhodou do niekoho nenarazil, alebo nevyrušil pri jedení.
"Ale, ale! Mladý pán nám prišiel pomôcť?" zaštebotá, vráti naberačku do hrnca a oprie sa o stôl lakťami.
"No, tak dnes! Dnes vyzeráš ako? Dnes vyzeráš akó! Naškrobený trkvas! Ale to nie je novinka, čo tak Graham, chápeš ako grahamový suchár. Myslím, že sa to k tebe hodí a nehypnotizuj mi ten kávovar, ešte sa pomätie a ja čo potom? Potom sa môžem s tou kávou nadobro rozlúčiť!" brblala a zatiaľ čo sa smiala na svojom hlúpom vtipe, sa vedľa mňa zjavil pán, ktorý asi už dlho nevidel sprchu ani mydlo. Znechutene som odvrátil hlavu na bok, aby som to až tak necítil.
"Florence? Môžem poprosiť ešte jednu porciu? Som hladný ako vlk!" zaprosil a len som počul ako Lexi vytiahla naberačku z hrnca.
"Samozrejme Joe! Stačí len povedať!" zasmiala sa a naložila mu do taniera poriadnu porciu.
"A nech ti chutí, keď už je dnes vonku také neľudské počasie!" on sa tiež usmial a presunul sa späť k svojmu stolu a pokračoval v rozhovore, ktorý sprevádzal smiech.
"Prečo im pomáhate, bezdomovci sú spodina spoločnosti, ktorá sa na dno dostala kvôli vlastnému správaniu. Nič viac nič menej, nech teraz znášajú následky," pohoršil som sa pri pohľade na ľudí pri stoloch.
"Prečo si to myslíš Graham? Nie vždy si za to ľudia môžu sami, a nie vždy sú to ľudia, ktorí nič nevedia. Pozri tamto Henrieta," kývla hlavou na postaršiu dámu, ktorá sedela v treťom stole od nás a sledovala dážď vonku.
"Kedysi bola úspešná maliarka, no ako život nechcel s vekom prišli problémy so zrakom, až nakoniec na jedno oko úplne oslepla a na druhé vidí len čiastočne. Manžel jej umrel a jej deti sa o ňu odmietli starať a tak skončila na ulici. Potom tamto James, vynikajúci hudobník, prisťahoval sa sem . Doma mali tiež chudobu myslel si, že to tu bude lepšie, no ako sa ukázalo mýlil sa. Človek bez peňazí ťažko môže ukázať, čo v ňom naozaj je.* A takto by som ti mohla povedať o každom z nich, no vidím že sa ako vždy ponáhľaš, i keď nemusíš. Espresso ako vždy však?" dokončila jemne a ja som len prikývol. Za tridsať sekúnd predo mnou stál malý pohár s horúcou tekutinou.
"Maj pekný deň a porozmýšľaj, koľko úspešných ľudí začalo od nuly, alebo na nej skončilo," usmiala sa ešte Florence než sa obrátila za seba k stolu, na ktorom krájala chlieb.
"Pekný deň," poprial som aj ja a vykročil k východu. Po ceste som sa pozrel asi do každej tváre a premýšľal, čo sa za ňou môže skrývať za príbeh. Mala pravdu, veľa ľudí začalo na nule a ešte viac na nej skončilo, no nie kvôli svojim chybám.
Celý deň som ako vždy strávil medzi knihami až do večera. Stále pršalo a tak bol všade kľud. Krásna atmosféra.
Domov som prišiel presne o 19:00. Pripravím si večeru, podklady a košeľu s číslom osem. Tak ako vždy, presne o 20:50 ležím v posteli pripravený na spánok. V hlave sa mi premietajú tváre ľudí, ktorých som dnes stretol, niektorí za sebou možno majú príbeh, niektorí nie a niektorí sa mi len tak podplietli pod nohy. Okolo mňa sa rozliehala inštrumentálna hudba, ktorá sa vypne presne 21:30, kedy moje telo už dávno bude utlmené spánkom. No dovtedy stimulovala moje myšlienky pre kvalitnejší spánok, ktorý sa začal presne o 21:00. Zajtra je pondelok ôsmeho, pondelok, deň mnohými tak nenávidený.

„Iba ťažko vyniknú ľudia, keď ich prednostiam bráni chudoba v dome."
- Decimus Iunius Iuvenalis