Nádych, výdych. Jedna noha, druhá. Dobre, mozog funguje, telo sa prebúdza. Ruka... Jeden, dva, tri... Telo funguje. Zaťažiť nohy. Pohyb. Som hore. Udržať stabilný postoj. Utorok. Čas 6:00. Vypnúť budík. Rýchly pohyb dopredu. Pohľad do zrkadla. Vlasy v poriadku ako inak. Oči taktiež, rovnaká farba aj veľkosť. Rýchly pohľad na inteligentné hodinky umiestnené na pravej ruke jeden a pol centimetra nad ohybom zápästia. Dvojklik. Môžem začať deň.

Vytiahnem komunikačný prostriedok z nabíjacej súpravy, ktorá je umiestnená presne dva a pol metra od mojej hlavy. Spánok bol najkvalitnejší o štvrtej hodine rannej, spal som presne deväť hodín. Pohyb, otvorím skriňu. Dokonale poskladané oblečenie. Sedemnásť bielych naškrobených košieľ, šestnásť párov čiernych ponožiek, nohavice, saká a opasky. Dokonalé vyrovnané nikde pokrčené. Pohybom zo seba zhodím spací úbor, ktorý zložený dám pod vankúš. Vyrovnám prikrývku a vrátim sa ku skrini. Vyberiem košeľu, ktorá visí bez pohnutia na vešiaku číslo pätnásť. Dokonale vyžehlená, ani sa od včerajšieho večera nepohla. Pohybom ju premiestnim z vešiaku na moje telo. Všade rezonuje len a len ticho, nič viac, nie je tu nejaký predmet, ktorý by mohol vyludzovať akýkoľvek zvuk. Zapínam všetkých šestnásť gombíkov. Napravím límec. Navlečiem si kravatu, ktorú stiahnem, aby medzi ňou a látkou zostal presne jeden centimeter. Nohavice. Ponožky. Topánky. Zavieram skriňu.

Moje kroky smerujú do kuchyne. Očami behám vonku po nebi, kde sa práve kudlia čierne mraky, po včerajšom nádhernom počasí nezostalo ani stopy, ani ľudia už nevyzerajú tak veselo ako pred dvadsiatimi štyrmi hodinami. Nalejem do pohára vodu, ktorú ihneď spustím dolu krkom aj s druhým pohárom za ňou. Vytiahnem toastovač spod linky a pripravím si dva sendviče plnené syrom a rajčinami. Do studeného rána aspoň niečo na zohriatie. K tomu nemôžem zabudnúť teplý ovocný čaj a raňajky sú pripravené. Spolu s tanierom a pohárom sa usadím za stôl a počas jedenia pozorujem ľudí za oknom, mnoho z nich kráča s dáždnikmi.

7:00, beriem si sako a kontrolujem byt. Všetky okná sú zatvorené. Tanier aj pohár sú v umývačke riadu, ktorá sa automaticky zapne o desať minút. Skontrolujem náramok na mojej ruke. Vonku je dnes pätnásť stupňov, jemne fúka, no zima mi udrie do nosa ihneď ako sa poriadne nadýchnem, obliekam si sako a beriem dáždnik, dnes sa to pravdepodobne nezaobíde bez dažďu. Zámok zamknem na dvakrát a kľúče spoločne s telefónom vkladám do tretej priehradky môjho kufríka.

Pomalým krokom idem k zástavke autobusu. Autobus príde presne o sedem minút a bude v ňom iba vodič. Nastupujem do autobusu a sadám si na štvrté miesto zľava. Dnes je to všade nejaké tiché, nepočuť spev vtákov, ani rozhovory ľudí, akoby to počasie všetko úplne stlmilo. Nezaujato pozorujem svet bez zvuku. Je to naozaj podivné, iba obraz nič iné. Dvadsať minút však ubehne a ozve sa názov mojej zastávky. Vstanem, musím prekročiť malého jazvečíka, ktorý sa moce po uličke, keďže jeho majiteľka len hľadí do telefónu a nereaguje na svet okolo. Od dverí ma delí už len slečna v príliš krátkej sukni, na ktorej bolo snáď použitého ešte menej materiálu ako na jej tope. Len som zakrútil hlavou a vystúpil pred podchod, ktorý viedol na námestie. Dokonca aj tu panovala pochmúrna atmosféra. Prešiel som podchodom a objavil sa na námestí, kde kráčalo mnoho ľudí s dáždnikmi a neveselým pohľadom. Moje myšlienky však už prúdili k štyridsať metrov vzdialenému stánku s kávou, teda veril som v to že s kávou. Už z ďaleka som však videl, že namiesto kovového vozíka, tam stojí neveľký čierny stánok. No hneď ako som sa dostal bližšie, obklopí ma záplava farieb. Najskôr som si myslel, že sú to len rôzne pestrofarebné látky, keď som sa však priblížil uvidel som ponožky. Naozaj. PONOŽKY! Farebné ponožky s rôznymi vzormi. No opäť ma zaujala aj postava nad nimi. Už na mňa z diaľky kývala a na červenej blúzke a jej pohupovala menovka s nápisom Nina. Takže dnes Nina? celkom pekné meno i keď včerajšie bolo zaujímavé. Dôvod som stále nenašiel, no prestal som to riešiť, možno ju to proste a jednoducho baví.

"Dobré studené ráno Conor! Naozaj krásne ale studené, najstudenšie za posledný týždeň!" hodnotila so založenými rukami a pozorovala oblohu a tiež teplomer na stene stánku, na ktorý som videl.
"Ale vieš, čo zahreje najlepšie počas studeného dňa?" spýtala sa. Ja som však len pokrčil obočie naozaj sa toto pýta pri tom ako predáva ponožky?
"Máš tri pokusy Conor a dám ti aj nápovedy čo ty na to?" navrhovala, pri čom narovnala rad žltých ponožiek s kaktusmi. Ja som len s úsmevom prikývol i keď som to nepotreboval.
"Takže! Moje nápovedy, tak počúvaj dobre, nebudem to opakovať dvakrát! Takže už v ôsmom storočí pred našim letopočtom sa o nich zmienil básnik Hesiod a nazval ich piloi, nosili ich najmä herci a boli vyrobené z vlasov zvierat. Ďalej v Ríme nosili takzvané udone, ktoré boli ušité z látky. Ďalej v starovekej Indii sa nenosili ich dlhé verzie skryté pod oblečením, ale navrchu. A nakoniec prvé blízko podobné našim, boli najduté v egyptských kopských kobkách a na pohrebiskách z tretieho až šiesteho storočia nášho letopočtu. Tak a to sú všetky moje nápovedy, vieš čo to teda je?" dokončila a naozaj ma prekvapila. Niečo takéto nepodstatné nosiť v hlave dá asi naozaj zabrať.
"Skúsim teda hádať, podľa mňa sú odpoveďou ponožky," odvetil som s jemným smiechom a ona ihneď zatlieskala.
"Uhádol si! Ako si to vedel! Predsa tie nápovedy neboli vôbec ľahké! Asi tú hlavu nemáš len preto, aby ti nenapršalo do krku, naozaj v nej asi niečo máš! Aspoň o ponožkách, keď o ostatných veciach pravdepodobne nie. Ponožky sú však veľmi zaujímavé. Je to síce úplne banálna vec, ktorú v našom živote považujeme už za akú takú samozrejmosť. Kedysi to tak nebolo ako mnoho vecí. V dnešnej dobe sa spoliehame na všetko, čo máme okolo seba akoby to nemohlo kedykoľvek zmiznúť a tak si prestávame vážiť maličkostí. Myslím si však ,že z maličkostí je potrebné sa tešiť! Už aj z ponožiek, predsa len ponožky samé o sebe sú skvelé. Ja sama milujem ponožky však vidíš. Mám ich asi tak rada ako ty svoju kávu. Kávu tu máš za tridsať sekúnd, lebo mi naozaj vystrašíš ten kávovar, keď naň budeš tak zazerať. A keďže si uhádol moju hádanku, mám tu pre teba jednu špeciálnu vec," rozprávala ako kolovrátok, lepšie povedané, mlela pántom, no na to som sa len jemne usmial a čakal na moju kávu, ktorú predo mňa položila presne za tridsať sekúnd a na vrchnáku ležali ponožky. No už od pohľadu nie len tak nejaké. Boli síce čierne no celé ich zdobili malé šálky na kávu, z ktorých stúpala nakreslená para. Musím uznať, že boli pekné. Naozaj veľmi pekné. S úsmevom som si ich zobral a vložil do kufríka. Kávu do ruky a bol som na odchode.

"Ďakujem Nina a pekný deň želám, aj s ponožkami." Pozdravil som už na odchode smerom na univerzitu.
"Aj tebe pekný deň Conor! A teš sa z maličkostí! Vždy to zlepší deň." Začul som ešte za sebou než som sa dostatočne vzdiali a okolo mňa opäť zneli len zvuky mesta.

Deň utiekol rýchlo aj bez maličkostí, ani som si nestihol uvedomiť, že prešlo nemálo hodín a o 19:00 som stál pred domom. Odomkol som si, pripravil podklady na zajtra, no keď som si z kufríka vyberal dnešné papiere, vypadli z neho aj ponožky. Opatrne som ich zobral a uložil na skrinku v obývačke, len tak na ozdobu. Pripravil som si večeru a vyžehlil košeľu s číslom šestnásť na zajtrajší deň. 20:50 som ležal v posteli, pripravený na spánok. Všade okolo znela inštrumentálna hudba. Ja som však rozmýšľal, či v tých dávnych dobách, kedy obuv podobná ponožkám bola často len z koží zvierat, niekto myslel na to, že o niekoľko sto rokov sa ponožky budú vyrábať rúžové s ananásmi alebo žlté s kaktusmi, bizarné kúsky. Tieto predstavy ukončil až spánok, ktorý začal presne o 21:00.

„Maličkosti zaberajú v živote veľké miesto."
Anatole France