Nádych, výdych. Jedna noha, druhá. Dobre, mozog funguje, telo sa prebúdza. Ruka... Jeden, dva, tri... Telo funguje. Zaťažiť nohy. Pohyb. Som hore. Stojím, dýcham, pravdepodobne aj žijem. Čas 6:00. Presný čas. Vypnúť budík. Pohyb dopredu. Pohľad do zrkadla. Vlasy nezmenené, farba rovnaká ako každý deň. Oči taktiež v poriadku, zrenica opäť jemne zväčšená kvôli nepriaznivému svetlu. Rýchly pohľad na inteligentné hodinky umiestnené na pravej ruke. Dvojklik. Môžem začať deň.

Vytiahnem telefón z nabíjačky, ktorá je umiestnená presne dva a pol metra od mojej hlavy. Spánok bol najkvalitnejší o štvrtej hodine rannej. Deväť hodín spánku ako každý deň. Dokonalé. Pohyb, otvorím skriňu. Poskladané oblečenie, na ktorom sa nič nemení stále, len leží nehýbe sa, nemá svoj rozum, ani svoje myšlienky, je to prosto len oblečenie, vec. Štrnásť bielych naškrobených košieľ, trinásť párov čiernych ponožiek, nohavice, saká a opasky. Dokonale vyrovnané, nikde pokrčené. Strasiem zo seba pyžamo, ktoré dám zložené pod vankúš. Vyrovnám prikrývku aj vankúš. Vyberiem košeľu, ktorá visí bez pohnutia na vešiaku osemnásť. Zapínam všetkých šestnásť gombíkov. Napravím límec. Navlečiem si kravatu, ktorú stiahnem, aby medzi ňou a látkou zostal priestor na dýchanie. Načúvam zvuky okolia vonku, už nepočujem kvapkanie, ani blesky či hromy. Dnes bude pravdepodobne lepšie počasie na rozdiel od predchádzajúcich dní. Kde občas len začujem tiché švitorenie vtákov za oknom. Obliekam si nohavice. Ponožky. Topánky. Zavieram skriňu.

Moje kroky smerujú do kuchyne. Nalejem do pohára vodu, ktorú ihneď spustím dolu krkom aj s druhým pohárom za ňou. Kým voda kĺže mojim krkom, aby ma zobudila, sledujem svet za oknom. Po zlom počasí nezostala ani stopa všade vidím usmievajúcich sa ľudí. Bez dáždnikov. Akoby niekto mávol čarovným prútikom a všetka včerajšia zlá nálada niekam zmizla. Vyparila sa, odišla, dočista zmizla. Zatrasiem hlavou. Akoby mohla nálada zmiznúť. Nie je to človek či zviera. Je to len vyjadrenie emócií. Nič viac. Radšej sa zahľadím pod svoje ruky, kde na stolíku už leží chlieb. Odkrojím si dva menšie krajce, ktoré natriem domácim džemom, ktorý ihneď rozvonia celú kuchyňu. Chlieb posypem niekoľkými plátkami mandlí a na tanier priložím zopár plátkov manga a hrsť lesných plodov. Tento farebný mix následne položím na stôl aj s ďalším pohárom vody. Svet vonku akoby sa nedal pomýliť dvomi dňami nepekného počasia. Všetko ide ďalej. Vtáci lietajú, stromy rastú a ľudia komunikujú. Vyzerá to všetko tak prirodzene akoby to tak bolo už od začiatku vekov. Pravda je však úplne iná. My sme na tejto zemi len krátkodobí návštevníci, ktorí si ju privlastnili. Akoby to asi vyzeralo okolo, keby neexistujú cesty, nestoja domy a neupravujeme prírodu podľa našich potrieb. Kde všade by bol teraz trávnatý porast či nepreniknuteľná džungľa. Ako by to tu asi všetko vyzeralo. Určite inak a určite krajšie. Ďalším sústom radšej zaženiem všetky konšpiračné teórie, ktoré sa mi vyrojili v hlave a dojem raňajky, ktoré ležia predo mnou. Na rozjímanie nie je čas.

7:00 beriem si sako akontrolujem byt. Všetky okná sú zatvorené. Tanier aj pohár v umývačke riadu,ktorá sa automaticky zapne o desať minút. Skontrolujem náramok na mojej ruke.Vonku je dnes devätnásť stupňov, opäť sa otepľuje. Slnko už teraz svieti, nonie vo svojej plnej sile. Svieti príjemne, akoby chcelo len zobudiť svet, nieho spáliť teplom. Obliekam si sako, prekračujem prah domu a zavieram dvere.Zámok zamknem na dvakrát a kľúče spoločne s telefónom vkladám do tretejpriehradky môjho kufríka, ktorého popruh si následne zavesím na rameno apomalým krokom idem k zástavke autobusu. Autobus príde o sedem minút a bude vňom iba vodič. Posadím sa na svoje typické miesto a pozorujem svet za oknom,ktorý sa mihoce. Uteká, akoby som sa ho snažil chytiť. Vždy len na chvíľočkuzastaví, keď do autobusu nastupujú ďalší a ďalší ľudia. Inak ide bez pomýlenia,bez zastavenia svojou trasou. Až nakoniec oznámi moju zastávku a ja sa pomalyzdvihnem. Prejdem okolo slečny vo fialovom, ktorá nervózne niečo kričí dotelefónu a znepríjemňuje tým cestu všetkým ostatným a aj okolo muža, ktorý vosvojom náručí zviera malého chlapčeka. Asi syna, ktorý šťastne vykríkne vokamžik ako autobus zastaví. Obratne z neho vystúpim a prejdem cez podchod užtakmer automaticky. Vyjdem na druhej strane, kde sa rozlieha námestie, poktorom už prechádza nespočetne veľa ľudí ktorí, sa ponáhľajú, iných ktorí práveotvárajú svoje stánky, ale aj takých, ktorí len tak sedia a pozorujú okolie. Anakoniec som si všimol aj malej skupiny pod veľkým košatým dubom, ktorá sedela podstanom na farebnom koberci a v rukách sa jej mihali farebné papiere. Keď somprišiel bližšie v zadnej časti stanu som nad malým stolčekom uvidel sedieť ajAdeline, ktorá práve pred seba položila malého vtáčika z farebného papiera.Origami. Krásna, no nepotrebná vec. Keď som však prišiel bližšie, jej pohľad saz malého vtáčika presunul na mňa a začala mi šťastne mávať. Ja som ju všakpozdravil až keď som bol tesne pri stole.
"Dobré ráno Adeline," zaželal som, no do nej akoby v tej sekundeudrelo tisíc bleskov.
"Koľkokrát ti mám hovoriť, že sa volám Ai? Ty tupohlav jeden, ty hadieseme! Ako inak ti môže človek povedať, keď si ani po toľkých rokoch ani jehomeno nepamätáš? Ha? Na to mi odpovieš ty mudrlant? Človek krátke meno má, peknémeno má a on si to aj tak nezapamätá! Och, čo len s tebou ty tupohlav!"nakričala ihneď, až som mal skoro potrebu sa niekam za niečo skryť.S myšlienkou, že vybuchne, keďže jej farba tomu naozaj naznačovala. Ja somvšak len rýchlo sklonil ruky na znak mieru než sa upokojí. Čo sa jej zaniekoľko málo sekúnd naozaj podarilo. Len tak sa lakťami oprela o dosku stolu apozorovala ma.
"Síce si ty moje meno nepamätáš, no ja tebe nejaké dám. No najskôr si ťamusím obzrieť, aby som vedela aké by ti pristalo," klepkala si zamysleneprstom po brade až z ničoho nič šťastne vykríkla: „Už to mám! Dnes si takýškaredý ako bola obloha včera. Dnes vyzeráš ako Sora, čo znamená japonsky nebo.Pekná symbolika všakže. A vieš čo znamená Ai? Znamená to láska. Krásnenemyslíš?" zasmiala sa veselo, no môj pohľad ihneď hľadal moju obľúbenústriebornú mašinku na kávu, keď to však dnes Ai zbadala, ihneď mi zakryla očirukami. Asi jej vadilo, že som nepočúval jej výklad o japonských menách. Kávaje však ráno dôležitejšia.
"Ty... ty! Ty! Ani neviem ako ti povedať! Najskôr si moje meno nepamätáš apotom ma ignoruješ? No však uvidíš! Kávu nedostaneš, dokým mi nepomôžešdoskladať zvyšné žeriavy. Potrebujeme ich tisíc a už nám chýba len päť, tak mipoď pomôcť a dostaneš svoju kávu. Ukážem ti ako, ale ustúp, na svoje origamipotrebujem priestor." Ponúkla mi a začala odborne prednášať špeciálne premňa ako sa skladajú. Nebolo to ťažké, no nedalo mi sa neopýtať.
"Prečo práve tisíc? Toľko papiera na škodu. Len kvôli vtáčikom."Položil som otázku a očakával odpoveď, ktorá nakoniec naozaj prišla.
"To vieš, teda asi nevieš, keď sa pýtaš. V Japonsku koluje tradícia, žepokiaľ sa tisíc žeriavov zavesí nad posteľ chorého vylieči sa alebo sa muaspoň splní pranie. Či bezbolestného odchodu alebo iné. A my ich skladáme... Prejednu známu, ktorá je ťažko chorá a chcem, aby jej bolo lepšie. Už toskoro máme a všetci veríme, že jej to aspoň máličko pomôže. Verím v to, žeáno a či už jej to dopraje len splnenie želania alebo vyliečenie sa uvidí. Jeto však krásny symbol pre šťastie a prosperitu." Vysvetľovala s úsmevom naperách, zatiaľ čo skladala maličkého modrého vtáčika a ja som nasledoval jejvzor a poskladal bieleho.
"Tak vidíš a už to je, dokonca si poskladal aj jedného na viac. Toho simôžeš nechať Sora. Nech ti do domu vnesie radosť a prosperitu. A daj michvíľočku, idem ti spraviť tú kávu," usmiala sa nakoniec a otvorilaskrinku za miestom, kde sme sedeli. Za tridsať sekúnd mi podávala hrnček a naňom sedel maličký biely žeriav.
"Maj šťastný deň Sora," usmiala sa na mňa, keď už som sa otáčalk univerzite, no ešte som jej aj ja stihol odpovedať.
"Pekný deň Ai." Potom už moje kroky smerovali na univerzitu, kde somstrávil celý deň s myšlienkami stále utekajúcimi za maličkým vtáčikom v mojomkufríku. Deň prešiel a ja som opäť stál pred mojim domom a otváral dvere.Vtáčika som ihneď uložil do poličky v obývačke, zdalo sa mi ako keby tampasoval. Akoby tam vždy bol a teraz sa tam len navrátil. Radšej som si všakšiel pripraviť večeru a podklady na zajtrajší deň a taktiež košeľu s číslomdevätnásť, ktorú som následne zavesil späť do skrine a o 20:50 som ležalv posteli, pripravený na spánok. Do uší sa mi vkrádala hudba, ktorá pomalyutlmovala moje zmysly a prenášala do spánkového stavu, ktorý nastal o 21:00.Zaspával som však s myšlienkou na malého bieleho vtáčika v mojej obývačke.