Nádych, výdych. Jedna noha, druhá. Dobre, mozog funguje, telo sa prebúdza. Telo funguje, hýbe sa a nejaví známky poškodenia či zranenia. Zaťažiť nohy. Pohyb. Stojím. Udržať stabilný postoj. Čas 6:00. Vypnúť budík. Pohyb dopredu. Pohľad do zrkadla. Vlasy rovnakej farby rozlietané do všetkých svetových strán. Oči rovnaké, nezmenené. Rýchly pohľad na inteligentné hodinky umiestnené na pravej ruke. Dvojklik. Môžem začať deň.

Vytiahnem telefón z nabíjačky, ktorá je umiestnená presne dva a pol metra od mojej hlavy. Spánok bol najkvalitnejší o tretej hodine rannej. Deväť hodín spánku ako to má byť. Pohyb, otvorím skriňu. Dokonale poskladané oblečenie. Deväť bielych naškrobených košieľ, osem párov čiernych ponožiek, nohavice, saká a opasky. Dokonale vyrovnané, nikde pokrčené. Pohybom zo seba zhodím spací úbor, ktorý dám zložený pod vankúš. Vyrovnám prikrývku a vrátim sa ku skrini. Vyberiem košeľu, ktorá visí bez pohnutia na vešiaku dvadsať tri. Obliekam si ľahkú látku a zapínam všetkých šestnásť gombíkov. Napravím límec. A započúvam sa do zvukov okolo. Nepočuť nič. Iba pohybujúce sa telo odeté v látke, ktorá sa prispôsobuje jeho pohybom. Navlečiem si kravatu, ktorú stiahnem, aby medzi ňou a látkou zostal dostatočný priestor. Nohavice. Ponožky. Topánky. Zavieram skriňu.

Moje kroky smerujú do kuchyne. Ľahký zvuk šuchotu látky vystriedajú dunivé kroky a následne aj prúdenie vody z potrubia. Zazriem von oknom a jemne sa usmejem pri pohľade nad malými vtáčatkami, ktoré zvedavo vystrkovali hlavy z maličkého otvoru v strome. Aké sú rozkošné. Už sú o niekoľko dní staršie a budú silnejšie. Vonku krásne jemne pofukuje, no slnko svieti a ohrieva celý svet okolo. Dnes bude opäť krásne. Počasie sa rozhodlo potešiť ľudí. Len sa jemne usmejem a skloním hlavu ku svojim raňajkám. Celozrnný chlieb, maslo a zelenina. Typické raňajky pre väčšinu ľudí. Pre mňa však nezvyklé. Celú porciu uložím na stôl aj s pohárom džúsu a sadnem si k takto prestretým raňajkám. Ihneď začnem jesť a popritom pozorujem svet za oknom. Rovnaký pohľad ako ktorýkoľvek iný deň. No i tak je dnešný špeciálny a iný. Už sa nikdy nebude opakovať. Nikdy sa ten moment neodohrá presne rovnako. Vždy to bude iné. Ako aj teraz. Pohľadom prechádzam po každom človeku, ktorý ide hore alebo dolu ulicou. Či mladý a či starý. O chvíľku dlhšie pozorujem dvojicu školákov, ktorí sa zastavili v strede chodníka. A jeden druhému s úsmevom zaväzuje šnúrky. Popri tom mu niečo rozpráva, ja však nemám najmenšiu šancu počuť čo. O chvíľu sa obaja opäť pohnú a mne sa stratia z dohľadu.
7:00, kontrolujem môj obytný priestor. Všetky okná sú zatvorené. Tanier aj pohár v umývačke riadu, ktorá sa automaticky zapne o desať minút. Skontrolujem náramok na mojej ruke. Vonku je dnes devätnásť stupňov, vcelku teplo a slnko je už teraz prísľubom krásneho počasia. Sako nechám zavesené tam, kde je a vychádzam z domu. Zámok zamknem na dvakrát a kľúče spoločne s telefónom vkladám do tretej priehradky môjho kufríka. Pomalým krokom idem k zástavke autobusu. Autobus príde presne o sedem minút a bude v ňom iba vodič. Nastupujem do autobusu a sadám si na štvrté miesto zľava. Oči mi opäť pristanú na svete za oknom, nevydrží mi to však dlho, keďže ešte ani nezastavíme na prvej zastávke a už ma niekto buchne do ramena a celou silou sa hodí na miesto vedľa mňa. Strhnem hlavu a v osobe ihneď spoznám pána spred pár dní, ktorého čakal životný krok. Ani ho nestihnem pozdraviť a už mám jeho ruky okolo ramien.
"Kamoško! Hádaj čo! Zobrala to! Ona naozaj povedala áno! Vieš ako som sa cítil? Bolo to úžasné. Teda až do sekundy, kedy nevyšla jej matka a nezačala jačať. Tá je fakt ako siréna, musím uznať, keby stojím bližšie, je zo mňa hluchý," zasmial sa a rukami si hrane zapchal uši.
"Ver mi kamoško, to nechceš počuť. Ale keď sa vyjačala, zrazu stíchla. Pozrela sa na svoju dcéru a na mňa. Vtedy! Áno vtedy som začal svoj prednes. Nemal som nič nachystané, len som jednoducho mlel, mlel, mlel a mlel. Až som skončil. Hovorím ti, za tú reč by som mal dostať špeciálnu cenu! Keď som stíchol. Zostala ticho aj ona aj moja snúbenica. A z ničoho nič sa rozplakala. Nakoniec z nej vypadlo, že som ju presvedčil. Že nám dáva súhlas! Och to bol taký pocit kamoško! To si nezažil takýto pocit určite nie!" rozpráva nadšene, nevedel sa skoro ani zastaviť. Až nakoniec náš rozhovor prerušilo oznámenie mojej zastávky. Snáď po prvý krát som nebol rád, že ho počujem. Veľmi dobre som sa bavil na komentovaní toho, čo všetko už naplánovali a ako veľmi sa teší. Čas však bol neúprosný a ja som musel aj napriek nevôli vystupovať. Rýchlo som sa rozlúčil, aby som neprešvihol zastávku a vystúpil. Ocitol som sa opäť sám pred podchodom, ktorým som prechádzal každučký deň. Prešiel som na druhú stranu a moje oči si ihneď našli smer tak ako vždy. Ihneď svoj pohľad zabodli do štyridsať metrov vzdialeného bodu. Uvidel som strieborný vozík a moje srdce poskočilo, keď som však podišiel o kúsok bližšie moja nálada opäť popadla. Strieborný stánok tam síce stál, no nie s kávou, ale s koláčikmi šťastia! Už zo vzdialenosti, v ktorej som stál, som cítil ich sladkastú vôňu. Keď už som stál asi len dva metre od malého stánku, spoza vreciek s koláčikmi sa vynorila postava mne až príliš známa.
Dobré ránko, milý pánko, Gracia ťa zdraví! Daj si koláč, veru áno, budeš dlho zdravý!" Zveršovala so smiechom, ktorý bol snáď nákazlivejší ako obvykle. A tak i mne po menej ako minúte zacukali kútiky úst.
"Aj tebe dobré ráno Gracia! Čo máš pre mňa dnes? Ako vidím niečo sladké s ponaučením." Nadškrtol som a vnútorne sa pripravoval na jej obsiahli monológ.
"Tak, tak, Harry! Ty si mi dnes nejaký bystrí, až sa mi to nezdá. Avšak niekedy aj motyka vystrelí. Pri tebe by to však nebola motyka, ale asi rovno bager, ten by sa musel vzniesť do vzduchu sám od seba, aby som pripustila, že ty snáď môžeš mať hneď po ránu dobrú náladu. I keď koláčik mi povedal, že mám očakávať neočakávané. Nemyslela som, že to bude až takto doslovné," smiala sa, zatiaľ čo hrabala pod pultom a ihneď mi ukazovala maličký biely papierik, na ktorom to bolo naozaj napísané. Len som s úsmevom pokrčil ramenami a čakal na druhé dejstvo, ktoré prišlo v zapätí.
"Vidíš aká maličkosť dokáže ovplyvniť tvoj deň? Ale o maličkostiach. To je na inokedy. Maličkosti sú také blbosti, ktoré si nikto skoro ani nevšimne, no iný si bez nich nevie predstaviť život. Prekvapenia sú však iné. Máš rád prekvapenia Harry? Ja áno! Prekvapenia sú krásna vec, ktorá nám ozvláštňuje život a stáva sa vďaka ním znesiteľnejší. Nemám pravdu? Niektorí však prekvapenia nenávidia. Je to otrasné, že takí ľudia vôbec existujú! Aký môže byť život bez prekvapení. Jedným slovom nudný! NUDNÝ, čo je to potom za život, ktorý je nudný! Je to život o ničom, život bez tej štipky zábavy, ktorú si môžeme dopriať aj inak ako veľkými a nehorázne drahými darmi. Pre mňa je každý deň prekvapením. Neočakávam nikdy nič a preto som vždy prekvapená. Je to nádherné ako ma každý deň niečo prekvapí!" usmievala sa od ucha k uchu a jemne sa pri tom pohupovala na tom malom mieste, kde stála až sa nakoniec len usmiala otočila a okamžite ma opantala vôňa kávy.
"Páči, že už ma neprerušuješ tvojimi kecmi o káve Harry, keď vieš, že ti ju aj tak vždy dám, cením si to naozaj, hej," zasmiala sa a položila predo mňa kávu, na ktorej bol položený koláčik šťastia, ktorý skenovala pohľadom. Jemne som ho teda otvoril a vytiahol papierik.
"Daj vždy viac ako chceš, nechaj po sebe viac ako si mal a pozoruj, čo sa nakoniec udeje," prečítal som nahlas a Gracia veselo zatlieskala.
"Tak maj pekný deň Harry, nechaj po sebe viac," rozlúčila sa a stočila svoj pohľad na koláčiky pred sebou.
"Maj pekný deň." Rozlúčil som sa a moje kroky smerovali na univerzitu.

Deň ušiel a ja som zas a opäť stál pred mojim domom a odomykal dvere. Tak ako každý večer som si pripravil večeru, taktiež košeľu s číslom dvadsať štyri, ktorú som vyžehlil a následne zavesil späť do skrine a o 20:50 som ležal v posteli pripravený na spánok. Všade okolo znela inštrumentálna hudba, ktorá mi hladila myseľ a ja som len tak premýšľal nad prekvapeniami, ktoré mi možno ešte život chystá, až nakoniec moje predstavy ukončil až spánok o 21:00.