Nádych, výdych. Jedna noha, druhá. Dobre, mozog funguje, telo sa prebúdza. Telo funguje, hýbe sa a nejaví známky poškodenia či zranenia. Zaťažiť nohy. Pohyb. Stojím. Udržať stabilný postoj. Čas 6:00. Vypínam budík a hladím práve zobúdzajúcu sa Sisi po hlave. Pohyb dopredu. Pohľad do zrkadla. Vlasy ako každé ráno, neučesané neupravené. Čistý chaos. To však rýchlo upravím pohybom ruky. Oči tiež v poriadku avšak v tých až takých chaos nepanuj. Rýchly pohľad na inteligentné hodinky umiestnené na pravej ruke. Dvojklik. Môže sa začať deň.

Vytiahnem telefón z nabíjačky, ktorá leží na malom stolíku pri dverách. Deväť hodín trvajúci kvalitný spánok ako to má byť. Otvorím skriňu. Dokonale poskladané oblečenie. Štyri biele košele a tri páry čiernych ponožiek, nohavice, saká a opasky. Dokonale vyrovnané, nikde pokrčené. Pohybom zo seba zhodím pyžamo, ktoré zložené vložím pod vankúš. Vyrovnám prikrývku, na ktorej sa vyvaľuje to chlpaté stvorenie a vrátim sa ku skrini. Vyberiem košeľu, ktorá visí bez pohnutia na vešiaku dvadsať sedem. Obliekam si látku a zapínam všetkých šestnásť gombíkov. Napravím límec. Zatiaľ čo sa obliekam, počúvam zvuky okolo seba. Nie je tu ticho, nie nepríjemné ticho. Počujem jemné vrnenie, ktoré sa ozýva z postele a občasné zamňaučanie. A tiež šuchot látky a zvuk lístia za oknom. Navlečiem si kravatu, ktorú stiahnem, aby medzi ňou a látkou zostal dostatočný priestor. Nohavice. Ponožky. Topánky. Zavieram skriňu.

Moje kroky smerujú do kuchyne. A za tými mojimi sa ozývali aj zvuky štyroch malých labiek. Dôjdem do kuchyne a ihneď sa ozve prenikavé zamňaučanie pod stolom.
"Raňajky?" spýtam sa s úsmevom a pohladím ju po tele, ktoré okolo mňa obmotáva. Rýchlo jej do misky vyklopím plechovku mačacieho jedla, za ktoré dostanem len ďalšie zamňaučanie.
"Dobrú chuť," zaželám a sám si pripravím rýchle raňajky v podobe ovsenej kaše s ovocím a orechmi. Sám si sadnem za stôl a pozorujem svet za oknom, ktorý nadobúda zas a opäť novú podobu. Sledujem chodník, po ktorom kráčajú ľudia. Vidím aj dvoch chlapcov, ktorých som videl minule. Zaväzuje mu opäť šnúrky. Asi sú priatelia. Inak by mu takto nepomáha. Asi určite nie. Šnúrky mu opäť zaviaže a pokračujú dolu ulicou počas čoho sa rozprávajú a smejú. Vyzerajú šťastný alebo žeby spokojný? Možno obe.

7:00, kontrolujem môj dom a zoberiem z vešiaka ako sako tak aj dáždnik, keby sa z tých mračien nad nami náhodou rozhodlo pršať. Všetky okná sú zatvorené. Veci v umývačke riadu, ktorá sa zapne o desať minút. Skontrolujem náramok na mojej ruke. Vonku je dnes sedemnásť stupňov, konečne sa to aspoň trochu ustálilo. Pri dverách sa so mnou lúči to malé stvorenie, ktoré dnes nechám len tak behať po dome, snáď nič nezničí. Zámok zamknem na dvakrát a kľúče spoločne s telefónom vkladám do tretej priehradky môjho kufríka. Pomalým krokom idem k zástavke autobusu. Autobus príde presne o sedem minút a bude v ňom iba vodič. Nastupujem do autobusu a sadám si na štvrté miesto zľava. Tak ako vždy ani neviem kvôli čomu. Radšej sa však zadívam von. Mračná nad mestom zahaľujú všetko do pochmúrneho kabátu, ktorý nie a nie zmiznúť. Niektorým ľuďom to však asi nevadí. Vidím ako idú po chodníkoch. Niektorí s taškami, či kufríkmi na pleciach, či chrbtoch. Iní nesú v rukách len dáždniky a zo zadného vrecka im trčia kľúče mobil či slúchadlá. Taký obyčajný, avšak iný deň. Deň ako každý iný i tak iný. Cesta mi ubieha pred očami. Skúmam farbu semaforov, ktoré svietia po ceste, aby usmernili dopravu a nenastali kolízie. Človeka by aj zaujímalo, prečo práve tieto tri farby. Predsa len tam mohli byť akékoľvek iné. Ten, kto to vyberal asi vedel prečo. Prechádzame ďalšími ulicami, ktoré sa kľukatia po meste až nakoniec zastavujeme a hlas z reproduktoru zahlási príchod na moju zastávku. Vystupujem. Opatrne sa prešmyknem okolo slečny, ktorá vo svojich rukách zviera dve veľké škatule, z ktorých stúpa naozaj kúzelná vôňa. Asi koláče. A taktiež okolo muža v strednom veku, ktorý niečo naštvane kričí do telefónu pri jeho uchu, toľko nervozity už ráno. Ten nebude mať veľmi šťastný deň. Vystupujem a hneď pred podchodom, ktorý sa otvára ako hladné ústa príšery. Nad tou myšlienkou sa len uchechtnem a vchádzam do jej útrob až k druhému otvoru, nad ktorým sa radšej nezamýšľam. Moje oči smerujú pod starý dub. Zastavil som sa pri tom, že som bol sám zvedavý ako bude dnes vyzerať stánok pod dubom a snáď som sa aj obával, že by som tam uvidel strieborný stánok s kávou. Dokonca som naťahoval hlavu, aby som mohol zazrieť, čo to bude dnes. Až som to nakoniec uvidel. Neveľký stánok z čistého dreva a na jeho doskách povešané rôzne náramky z bavlniek a šnúrok všemožných farieb. Nepotreboval som ani ísť bližšie, aby som uvidel mne veľmi známu tvár ako sa skláňa nad doskou, kde vznikal jeden nový náramok.
"Dobré ráno," zaželal som s úsmevom dnes prvý a ona ihneď trhla hlavou za zvukom a jej pery sa ihneď skrútili do veľkého úsmevu.
"Ja neverím! Ono to pozdravilo prvé! Ja naozaj neverím, že toto stvorenie bez ducha naozaj pozdravilo prvé! Štipnite ma niekto, inak tomu neverím, tak toto si zapíšem do denníka že si ty, ó veľký Oliver, oslovil mňa, len prízemnú myš Abigail pozdraviť! Ja naozaj neverím!" rozkrikovala sa a hrala divadlo až som sa musel nad jej umením smiať. Pôsobilo to naozaj komicky až som neveril, že na nás ešte nikto nezavolal zamestnancov blázinca.
"Dnes si nejaký vyškerený Oliver, čím to je? Asi si sa dobre vyspal všakže?" vypytovala sa, ja som zatiaľ skúmal povrch stánku posiaty množstvom náramkov a ozdôb s nápismi.
"Tak tebe sa tak páčia moje náramky priateľstva až mi neodpovedáš? No toto to som naozaj nečakala, že práve ty sa budeš zaujímať o náramky priateľstva. Práve ty. No ako vidíš, je ich tu naozaj kopa. A každý bude mať určite svojho nositeľa. Mám tu ale aj červené náramky pre detičky proti urieknutiu. No najviac ich tu mám priateľstva. Keď som bola malá, dávali sme si ich s kamarátmi a každý na ňom mal iné písmenko. Hocijaké a keď sme boli spolu ako pozdrav sme z nich poskladali slovo. No priatelia odchádzali a slová boli kratšie. A nakoniec už zostali len písmenká, ktoré bez ostatných nemajú skoro žiadny význam. Rovnako ako človek bez rodiny a priateľov. Čo je to za človeka. Možno má kariéru, úspech ale pre koho? Nemá s kým sa o to podeliť a to je smutné. Až moc smutné Oliver. Veď priateľstvo je tak krásna vec. Vec, na ktorú by sa nemalo zabúdať. A ktorú by mal každý spoznať. Nie len tak odsunúť ako niečo nepotrebné. Veď čo je väčšie šťastie ako mať priateľov. Dobre, ani milión by nebol zlý s kým, by si ho ale minul, keby nemáš priateľov. Na jachte predsa bude väčšia zábava, keď vás tam bude viac. Nemyslíš? No čo ty na to Oliver. Budeme kamaráti?" dokončila a ja som sa musel usmiať. Tieto jej úvahy už prestávali mať veľký zmysel a tak som ich mal rád. Len som prikývol na znak súhlasu. Ona mi v tej sekunde na ruku natiahla náramok s písmenkom A. A ukázala ten svoj s I.
"Ale s týmto toho veľmi neposkladáme Oliver. To sme nedomysleli," zadumala a poškriabala sa na hlave. Ja som si však spomenul na niečo spred pár dní. Priložil som ruku k tej jej a vzniklo slovo AI.
"Ai? To je nejaké citoslovce? Keď si privrznem ruku do dverí alebo tak. Ale že by to práve bolo slovo o tom neviem," špekulovala a skúmala naše ruky.
"Nie, to znamená japonsky láska. Naučila ma to jedna moja kamarátka pár dní späť, " vysvetlil som, na čo ona veselo zvýskla až som sa jej zľakol.
"To je krásne Oliver! Naozaj krásne, máš inteligentnú kamarátku. A mám pocit, že sa asi ponáhľaš. Kávu tu máš za tridsať sekúnd," doplnila nakoniec a otočila sa ku kávovaru, ktorý stál na skrinke za ňou. Za tridsať sekúnd predo mnou naozaj už stála káva aj so želaním pekného dňa som si ju zobral a otočil sa k odchodu smerom na univerzitu.
"Maj krásny deň!" započul som ešte než som stihol odísť dostatočne ďaleko, aby som to nepočul. Len som jej zozadu zakýval a pokračoval ďalej. Deň utiekol ako para nad hrncom a ja som už stál pred dverami môjho domu a odomykal čo najrýchlejšie, keďže za dverami bolo počuť nástojčivé mňaučanie, ktoré samozrejme patrilo tomu stvoreniu, ktoré tu so mnou už chvíľku prebývalo. Otvoril som dvere a ani som nemusel čakať a Sisi sa mi okamžite omotala kolo nôh. Bolo príjemné nebyť dom sám. Pripravil som si večeru a samozrejme aj pre moju mačaciu kamarátku. Obaja sme sa najedli nasledovalo hranie a pripravovanie vecí na zajtra, čo zahrňovalo aj žehlenie košele. Až som nakoniec o 20:50 zaľahol do postele aj so Sisi, ktorá spokojne vrnela pod mojou rukou. Moja myseľ však utekala k náramku na mojom zápästí, na ktorom bolo len to jedno malé písmenko, ktoré však s ostatnými mohlo mať naozaj význam. S touto myšlienkou v hlave som nakoniec zaspal a nechal sa unášať spánkom.

„Nič nie je v živote také potrebné ako priateľstvo."
-Aristoteles