Nádych, výdych. Jedna noha, druhá. Dobre, mozog funguje, telo sa prebúdza. Ruka... Jeden, dva, tri... Telo funguje. Zaťažiť nohy. Pohyb. Som hore. Stojím, dýcham, žijem. Tri veci za, ktoré by mnohí zabíjali alebo dali čokoľvek, no ja to len takto prosto konštatujem. Otočím sa a moje oči ihneď padnú na budík. Čas 6:59! Zaspal som! Zaspal som o celú celučkú hodinu! Čo to sakra je! Nemám šancu stihnúť autobus! Vyskočím z postele ihneď prejdem ku skrini natiahnem sa po košeli na dnešný deň. Obliekam si nohavice. Ponožky. Topánky. Zavieram skriňu. Ihneď hodím pyžamo pod vankúš na posteli. Nedbanlivo si prečešem vlasy rukou. Ako je možné, že som nepočul budík!

Moje kroky smerujú do kuchyne, sú prudké a nárazové snáď ešte hlasnejšie ako moje srdce, ktoré rýchlo poskakuje v hrudi a nedá mi dýchať. Nalejem do pohára vodu, ktorú ihneď spustím dolu krkom aj s druhým pohárom za ňou. Rozhliadnem sa okolo seba a hľadám hodiny, ktoré by mi prezradili čas. 7:07 autobus mi práve ušiel. Nemám sa ako dostať do mesta jedine žeby? Zoberiem kufrík, ktorý si prehodím cez chrbát a okrem mobilu sa tam ocitá aj balíček suchárov a jablko. Vyjdem pred dom, vonku svieti slnko, zamknem dom a namiesto toho odomknem garáž. Skoro prázdna no úplne čistá a všetko má svoje miesto. Svoju poličku. Pohľad mi padne na nenápadne postávajúci bicykel, nešiel som na ňom už veľmi dlho. Stále si však pamätám cestu cez les až do mesta na námestie. Je kratšia ako cesta autobusom, keďže ide skrz a nie okolo. Odomkol som zámok a vytiahol bicykel von. Zamkol som garáž a opatrne nasadol. Kufrík som si prehodil na chrbát a zašliapol do pedálov. Bolo to zvláštne. Tak zvláštny pocit, ktorý som nezažil už roky. Bol taký iný, akoby ma niekto oslobodil. Bolo to až podivné. Zabočil som na lesnú cestu, ktorá mi bola známa, aj keď som tadiaľto nešiel už takú dobu. Za chvíľu domy okolo mňa vystriedali stromy. Tráva a potok, ktorý potichu šumel. Nebol som tu sám. Všade znel zvuk prírody, šum listov, hlasy vtákov a všetko krásne dopĺňalo všade vládnuce ticho a pokoj. Všetko som to narušoval ja, môj bicykel a ja. Bol som ako votrelec v tomto prostredí akoby som sem nepatril. Radšej som sa len započúval a aj napriek rýchlosti šliapania do pedálov, si užíval pohľad okolo mňa. Z ničoho nič som začul kroky a dychčanie oproti mne niekto bežal. Ranný pohyb.
"Dobré ránko!" pozdravil zvesela a bežal ďalej. Ani som nestihol odpovedať a bol preč. Pokračoval som v ceste nakoniec sa lesná cesta zmenila na kamennú a nakoniec na asfaltovú. To už okolo mňa nezneli zvuky prírody, tá krásna liečivá harmónia, ktorá mi pomáhala zabudnúť na to, že som prespal skoro hodinu na viac. Všade okolo teraz zneli zvuky áut. Hovoriacich ľudí, smiechu, televízií a hudby, ktorá vychádzala z rádií v kaviarňach a malých obchodíkoch, ktoré práve otvárali. Z každého bolo počuť niečo iné. Z kaderníctva už teraz zvuk strojčeka a strihanie nožníc, v kvetinárstve si už popiskoval bacuľatý muž zvierajúci vo svojich mocných rukách krásnu Orchideu. Akvaristika už teraz znela kakofóniou papagájou anduliek, myší, zajacov rybičiek či hmyzu. Všetko znelo inak a aj tak sa to miesilo do jednotného zvuku mesta. Všetky zvuky boli ako nástroje v orchestri. Každý zvuk bol špecifický, tak iný, tak svojský. Niektoré zneli spolu, niektoré úplne samostatne, až sa všetky spájali do jednej hudby. Nie však veľmi peknej, no chaotickej a nepokojnej. Tak inej od melódie, ktorú som počul v lese. Z ničoho nič som však pred sebou uvidel podchod a môj autobus, ktorý práve odchádzal. Stihol som to. Stihol som to presne. Zoskočil som z bicykla, ktorý som preniesol oboma schodiskami, až som sa spolu s ním objavil na druhej strane. Ktorá však vyzerala ako každý deň. Rušná a zmätená. Môj pohľad však ihneď smeroval k miestu pod veľkým košatým dubom. Chcel som vidieť strieborný stánok s kávou. No čím rýchlejšie som sa približoval moje nádeje klesali. Stál tam obrí zelený stan, pod ktorým boli ukryté farebné kontajnery a rôzne cedule, ktoré boli bohato ilustrované. Pred stanom stálo niekoľko lavičiek na ktoré už teraz svietilo slnko. Na jednej z nich sa už teraz spokojne rozvaľovala ona a nastavovala tvár slnku. Bicykel som odstavil vedľa stanu a oprel ho o stojan. Nestihol som sa ani len otočiť a už som počul jej hlas.
"Tak ty si sa na mňa nevykašľal! Bála som sa, že dnes neprídeš. Predsa by si ma tu nenechal takto samú. Verila som v to a ty si nakoniec naozaj prišiel," radovala sa a premeriavala si ma od topánok až po hlavu.
"Ako vidím ideš na to tiež ekologicky, my už začíname rozmýšľať dočista ako jeden muž! Alebo si si konečne do tej tvojej makovice vtĺkol, že naša planéta nie je len tak pre zábavu? Že sa o ňu musíme starať tak, aby nám prosperovala? Keby to je tá druhá možnosť, budem na seba naozaj pyšná! Že som o tom presvedčila dokonca aj takú tupú hlavu ako si ty," smiala sa veselo a prikyvovala pri tom hlavou akoby sa zasekla, až som hlavou prikývol aj ja. Neviem prečo, aký to malo zmysel, no spravil som to.
"Takže naozaj! Počúvajte všetci dobre! Ja, Clara som dokázala! Dokázala som tu Marka von Tupohlava prinútiť, aby niečomu pochopil! Ja neverím! Ja naozaj neverím! Verili by ste tomu?! Ja, krehká žena, ja som to dokázala!" rozkrikovala sa, až sa na ňu všetci otáčali a niektorí si neodpustili ani jemný úškrnok nad touto prapodivnou situáciou.
"Clara upokoj sa, len som dnes zmeškal autobus. Nič viac!" Vykríkol som s jemným úškrnkom jej smerom a jej kútiky ihneď ovisli.
"Ty mi vieš tak dokonalo skaziť radosť! Si príšerný! No i tak som za to rada, že si išiel na bicykli. Zem je krásna a musíme ju chrániť dokým nebude neskoro. Dokým nebude príliš neskoro. Bohužiaľ je možné, že neskoro je už teraz. Je to tak hnusný pocit, tak odporná myšlienka, ktorá ti napadne myseľ. Predstav si to. Čo ak už je príliš neskoro. Príliš neskoro na to, napraviť všetko, čo sme za tie stovky rokov zničili. Zmizlo to a už sa nemusí nikdy vrátiť. Je to odporné. Tak odporné ako sú ľudia. Videl si niekedy obrázok zeme ako vyzerala kedysi? Bol to jeden veľký kus zeme, Pangea, prvý subkontinent. Vtedy to bol len jeden kontinent, celý náš svet iba jeden kontinent nič iné. Svet musel vyzerať akoby patril vode. Predstav si to. Tá voda okolo, všade okolo. Iba jeden kontinent a voda. Svet iných bytostí ako sme my. Svet tak odlišný od toho nášho, no i tak po ňom teraz chodíme. Je to pozoruhodné však?" Rozprávala s takým zápalom, s takým presvedčením, že by to mohlo byť naozaj iné.
"To všetko je ale iba otázka vekov a otázka, na ktorú si pravdepodobne nikdy neodpovieme však? A teraz ti idem po kávu, musíš sa istotne ponáhľať. Predsa len je nedeľa a ty nevieš ísť pomaly," dokončila jednoducho akoby sa jej už samej nechcelo rozmýšľať nad tým, čo predtým hovorila. akoby len vypla. Nič som nepovedal, len prikývol a za tridsať sekúnd mi podala hrnček teplej kávy.
"Maj pekný deň Marko," pousmiala sa, zatiaľ čo sa opäť vyvalila na lavičku aby na ňu svietilo slnko. Radšej som prešiel k bicyklu a kávu uložil do košíka vpredu. Než som sa vydal smerom na univerzitu, ešte som jej zamával a odišiel. Deň ušiel akoby mal nohy, skončil som tam, kde som mal a už si to štrádoval domov na bicykli po lesnej ceste. Domov som na rozdiel od ranného odchodu prišiel včas. Pripravil som si večeru, vyžehlil košeľu. A 20:50 som ležal v posteli a premýšľal, premýšľal nad nekonečnosťou a premýšľal nad modrou planétou. Až som nakoniec o deviatej zaspal.

„Videná z vesmíru je Zem modrá. Videná z vesmíru je Zem svetom veľrýb a nie ľudí."
Roy H. Williams