Nádych, výdych. Jedna noha, druhá. Dobre, mozog funguje, telo sa prebúdza. Ruka. Telo funguje. Zaťažiť nohy. Pohyb. Som hore. Udržať stabilný postoj, hýbem sa, čas 6:00. Vypnúť budík. Rýchly pohyb dopredu. Pohľad do zrkadla. Vlasy v poriadku, ako inak. Oči taktiež, farba pasuje ako má. Rýchly pohľad na inteligentné hodinky umiestnené na pravom zápästí. Dvojklik. Môžem začať deň.

Vytiahnem mobil z nabíjačky. Spánok bol najkvalitnejší o druhej hodine rannej, spal som deväť hodín. Otvorím skriňu. Poskladané oblečenie. Sedem bielych naškrobených košieľ, šesť párov čiernych ponožiek, nohavice, saká a opasky. Dokonale vyrovnané, nikde pokrčené. Pohybom zo seba zhodím spací úbor, ktorý dám zložený pod vankúš. Vyrovnám prikrývku a vrátim sa ku skrini. Vyberiem košeľu, ktorá visí bez pohnutia na vešiaku dvadsať päť. Opatrne si ju natiahnem na telo, aby som ju náhodou niekde neroztrhol a neponičil. Bolo by mi to ľúto. Natiahnem si kravatu na krk. Vonku je opäť pochmúrne už teraz vidím ako dovnútra nepresvitá žiadne slnko. Asi bude opäť pod mrakom, i keď dážď nepočujem, cez deň sa to však môže veľmi rýchlo zmeniť. Vykukol som z okna a skoro dostal infarkt, keď sa predo mnou objavila mačka. Tá sa tvárila akoby nič a len sa tak promenádovala po parapete z vonkajšej strany okna.
"Ahoj moja," zasmial som sa jemne a natiahol k návštevníčke ruku. Na moje prekvapenie neutiekla, ani ma neskúsila uhryznúť, čo by sa dalo očakávať od mačky, avšak keď som ju pohladil na jej krku, niečo zacinkalo. Obojok.
"Ty si sa stratila? No pekne. Panička by pravdepodobne nebola šťastná, keby vie, že sa takto túlaš a pravdepodobne nevie, kde si, nemám pravdu?" prihováral som sa stvoreniu, ktoré sa na mňa dívalo zvedavými očami a pozorovalo každý môj pohyb. Nikdy som nemal mačku, no táto sa mi záhadným spôsobom páčila. Zdvihol som si obojok pred oči a skúmal popis. Sisi. Pekné meno. Mačka, teda Sisi, si asi overila či ju náhodou nevyženiem s metlou von a tak sa mi dostala cez otvorené okno až dovnútra.
"Ale, no čo s tebou. Počkáš tu, kým sa nevrátim a potom skúsim nájsť tvoju rodinu, čo ty na to?" Usmial som sa na ňu a cítil sa pri tom ako totálny idiot, že sa rozprávam s mačkou, ktorá mi nemôže rozumieť. Ešteže majitelia, ktorí tu bývali predtým, si tu mnoho vecí nechali. Tie som potom ja presunul do jednej izby v dome a medzi nimi sa nachádzal aj mačací záchod a misky. Jednu som naplnil vodou, druhú tuniakom a všetko dal do tej jednej miestnosti, kde bolo dostatok miesta na pohyb a taktiež som tam naskladal deky, aby to čudo malo kde spať. Medzitým som sa aj obliekol a zjedol chlieb i s pomocníčkou v pätách. Stále za mnou behala, akoby som v rukách niesol kus ryby. A keď som si sadol, sadla si pod stôl a chvostom mi objímala nohu. Nemohol som uveriť, že ju to baví. Čas môjho odchodu sa však blížil a tak som ju zaniesol do jej provizórnej izby, aby mi tu náhodou počas dňa všetko nerozdriapala.

7:00, kontrolujem môj dom a zoberiem z vešiaka ako sako, tak aj dáždnik, pre istotu. Všetky okná sú zatvorené. Veci v umývačke riadu ktorá sa zapne o desať minút. Skontrolujem náramok na mojej ruke. Vonku je dnes osemnásť stupňov, studenšie ako včera, avšak lepšie akoby malo byť plus tridsať päť, či mínus pätnásť, toto je ideál. Zámok zamknem na dvakrát a kľúče spoločne s telefónom vkladám do tretej priehradky môjho kufríka. Pomalým krokom idem k zástavke autobusu. Autobus príde presne o sedem minút a bude v ňom iba vodič. Nastupujem do autobusu a sadám si na štvrté miesto zľava. Pozorujem svet za oknom a premýšľam, odkiaľ by mohla byť Sisi, nevyzerá týraná, ani som na nej nevidel známky toho, že by ju niekto bil. Možno trošku podvyživená, to sa mi však môže len a len zdať a nemusí to byť vôbec pravda. Uvidíme večer. Odfotím ju a hodím na internet, či niekto nestratil mačku. Možno sa niekto prihlási a nebudem jej už spôsobovať zbytočný stres. Tiež je pravda, že sa len možno stratila alebo utiekla, keď panička alebo pániček nedávali pozor a vybrala sa preskúmať svet. Nemožný však nie je ani variant, že bola len nechcený darček rozmaznaného decka a rodičov nenapadlo nič lepšie ako ju vyhodiť na ulicu. Mohol sa stať ktorýkoľvek z týchto scenárov, na tom však nezáleží, teraz pravdepodobne spí na dekách, ktoré som jej tam uložil a je spokojná. Veď prečo nie. Moju cestu zas a opäť ukončil až elektronický hlas oznamujúci, že moja zastávka je ďalšia v poradí. Opatrne sa prevlečiem okolo všetkých ľudí, ktorí mi stoja v ceste, až sa nakoniec dostanem pred dvere, ktoré sa práve otvárajú. Vystúpim, prejdem podchodom a už som opäť na námestí, ktoré srší životom, i keď je pod mrakom. Moje oči si ihneď nachádzajú cestu davom až pod starý dub, kde už teraz vidím biely stan a pod ním množstvo oblečenia. Čím bližšie idem, tým výraznejšie farby prevládajú, viac a viac, až nakoniec vidím len a len tie. I keď sa veľmi snažím, ani jedna z vecí nie je čierna, či aspoň šedá. Všetky hýria farbami. Žltá, čerená, fialová, tyrkysová, dalo by sa povedať, že všetkými z farebného spektra. No ani nestihnem zdvihnúť zrak, už počujem mne za tých pár týždňov, veľmi známy hlas.
"Dobré ráno, ráno, ránečko! André! Ako sa len máš? Určite výborne, všakže! Vidím to na tebe! Niečo je inak! Čože sa ti dnes ráno stalo?" zasmiala sa a zatlieskala mi pred tvárou. To je detektív.
"To až tak vidno, že sa niečo stalo? Nepracovala si pre FBI?" podpichol som ju a ona sa rozosmiala ešte viac.
"FBI sú na mňa slabí! Na mňa nemajú, ja som agent 00Annie, a ty práve stojíš v mojom stane s kostýmami, pre moje akcie. Ihneď zavri oči, inak ťa budem musieť zabiť," pokračovala a nenápadne okolo svojho krku obmotala hustý zelený šál. Kútiky mojich úst sa samé od seba začali vlniť. Musel som sa smiať.
"Vidím, že už som ti zlepšila náladu, tak čo myslíš, páči sa ti tu niečo? Myslím si, že minimálne tieto odznaky sa ti budú páčiť, pozri, je tu káva!" vykríkla nadšene a strkala mi pred nos malé kovové odznaky. Naozaj boli krásne.
"Nie je to síce oblečenie, no aj toto odzrkadľuje osobnosť človeka. Myslím, že každý by mal aspoň trošku ukazovať aký je, aj na svojom oblečení. Ukazovať aký je a nebáť sa pritom, čo na to povedia ostatní. I keď aj maličkými vecami, dokonca aj ja mám maličké vyjadrenie seba samej," usmiala sa a ukázala mi tašku. Svietila na nej maličká kovová slnečnica. Bol to farebný odznak. Tak ako tie kávové, ktoré som držal v rukách.
"Ak sa pýtaš, prečo slnečnica, páči sa mi ako sa otáča za slnkom. Je to kvet, ktorý ma inšpiruje, ako slnečnica otáča hlavu za svetlom, tak sa ja otáčam k novým nápadom a novým skúsenostiam. Chcela by som byť ako slnečnica. Pre niektorých je to len pekný kvet a nič viac. Pre mňa je to symbol, symbol sily a nových príležitostí a nápadov. Hovorí sa, že oblečenie robí človeka však? A možno aj okvetné lístky robia kvet. Avšak mali by sme sa pozerať aj inak než navonok. Je to klišé ja viem. No dôležité je to, čo je vnútri, nie vonku. Ľudia by sa skôr ako na postavu, mali pozerať do srdca, namiesto na vyzývavé oblečenie do očí a hľadať aký je človek naozaj a nie aké je jeho oblečenie," rozcítila sa s úsmevom na perách až sa mi z ničoho nič objavila pred rukami káva a aj odznak kávy na ňom.
"Maj pekný deň André a nepozeraj sa na okvetné lístky, ale na to dôležité," rozlúčila sa so mnou a jemne zakývala.
"Ďakujem Annie, maj pekný deň aj ty a nezlom si väzy, keď sa budeš otáčať za slnkom," zasmial som sa a moje kroky smerovali na univerzitu.

Deň ubehol, ani sám neviem ako a už som stál pred domom a odomykal. Ihneď som šiel do izby, kde som nechal Sisi. Tá ma na moje prekvapenie už čakala pri dverách a ihneď sa mi začala obtierať o nohy.
"Ty ma asi rada vidíš, všakže?" Usmial som sa na môjho mačacieho spoločníka, moje kroky smerovali do kuchyne, kde som si pripravil večeru ako pre seba, tak pre to malé čudo pri mojich nohách. Po ceste domov som sa zastavil aj v obchode, kde som kúpil granule aj nejaké konzervy. Aby som jej náhodou neublížil. No na večeru dostala ešte tuniaka z rána. Ako som skontroloval, tak nič neponičila. Tak som ju nechal len tak pustenú, aj keď som žehlil a pripravoval si veci na zajtra. Až som nakoniec o 20:50 skončil v posteli. Ani som sa nestihol spamätať a pod mojou rukou ležalo to čudo.
"Tak dobrú noc Sisi," zaželal som aj jej a jemne ju poškrabkal za ušami. Až som nakoniec aj s ňou o deviatej zaspal.

„Pravá krása nie je v jej postave, v spôsobe oblečenia, v šatách alebo štýle účesu.
Krásu vidno v očiach, pretože sú oknom do duše, miestom, kde prebýva láska."
-Upravený citát Audrey Hepburn