Nádych, výdych. Jedna noha, druhá. Dobre, mozog funguje, telo sa prebúdza. Natiahnem ruku a pohladím to klbko chlpov, ktoré sa mi motá pred tvárou, na túto prítomnosť som si zvykol až tak rýchlo, že mi to samému príde zvláštne. Možno dokonca máličko desivé. Je to však príjemnejšie ako by som čakal. Doškrabem Sisi, ktorá sa rôzne točí pod mojimi prstami a pohľad mi padne na hodinky. Čas 6:03. Tri minúty naviac venované mojej novej spoločníčke, myslím, že to nevadí. Opatrne sa postavím na nohy a pretiahnem si každú kosť v tele až sa celý rozpukám. Okolo nôh sa mi ihneď obmotá jemný chvost a začujem výrazné zamňaučanie. Ako inak ranný pozdrav musí byť.
"Spalo sa ti dobre ty guča chlpov?" spýtal som sa s hlasným smiechom ona tomu však pravdepodobne porozumela a výhražne zamňaučala. Presunul som sa k zrkadlu a pozrel sa na môj obraz. Vlasy na všetky svetové strany, možno aj na tie, ktoré neexistujú. Rýchly pohľad na inteligentné hodinky mi prezradil, že by som sa mal začať hýbať. Dvojklik. Môžem začať deň. Vytiahnem telefón z nabíjačky, ktorá je pri dverách od izby. Spánok bol najkvalitnejší o štvrtej hodine rannej. Deväť hodín spánku ako to má byť aj s niekoľkými minútami navyše, ktoré nikomu snáď neublížia. Pohyb, otvorím skriňu. Poskladané oblečenie. Tri biele naškrobené košele, dva páry čiernych ponožiek, nohavice, saká a opasky. Vyrovnané, nikde pokrčené. Vyzlečiem si pyžamo, ktoré dám zložené pod vankúš. Posteliem si. Vyberiem košeľu, ktorá visí bez pohnutia na vešiaku dvadsať osem, zapínam všetkých šestnásť gombíkov. Napravím límec. Navlečiem si kravatu, ktorú stiahnem, aby medzi ňou a látkou zostal pohodlný priestor. Obliekam si nohavice. Ponožky. Topánky. Zavieram skriňu. Moje kroky smerujú do kuchyne. Za mnou už beží aj to maličké stvorenie, ktoré hlasno mňaučí a dožaduje sa svojej porcie jedla na ráno. Nalejem do pohára vodu, ktorú ihneď spustím dolu krkom aj s druhým pohárom za ňou. Naberiem trochu vody do dlane a kvapnem Sisi na hlavu. Tá sa len zmätene pozerá okolo seba, čo sa deje a tomu sa musím len smiať. Do misky jej dám konzervu, do ktorej sa s chuťou pustí a za chvíľku už ani nevidno, že by tam nejaká bola. Sám si začnem pripravovať raňajky. Žemľa so syrom, rajčinou a šalátom. Na tom nemôže byť nič zlé. K tomu samozrejme pohár pomarančovej šťavy a môže sa ísť raňajkovať. Usadím sa za stôl a pozorujem svet vonku. Stále pod hustým závojom mračien, no nie a nie pršať. Je to až podozrivé, že neprší, príroda na niečo čaká. Keby som však vedel na čo a nemusel každé ráno vláčiť dáždnik, ktorý mi koniec koncov nakoniec len zavadzia a nie je k ničomu dobrý, maximálne ako ťažítko. Čo už stým, predsa len to nie je svetový problém a mňa toho pol kila navyše nezabije.

7:00, kontrolujem dom. Všetky okná sú zatvorené. Tanier aj pohár v umývačke riadu, ktorá sa zapne o desať minút. Skontrolujem náramok na mojej ruke. Vonku je dnes sedemnásť stupňov, ustálene avšak studenšie počasie, to nikomu neublíži, obliekam si sako, ktoré ma ihneď zahreje a beriem dáždnik, tak pre istotu. Zámok zamknem na dvakrát a kľúče spoločne s telefónom dám do tretej priehradky môjho kufríka, ktorý si zavesím popruhom na rameno. Pomalým krokom idem k zástavke autobusu. Príde presne o sedem minút a bude v ňom iba vodič. Nastupujem doň a sadám si na štvrté miesto zľava. Všade je ticho, počujem len zvuk motoru a jemne pustené rádio, v ktorom práve ohlasujú rýchle dnešné správy. Lepšie povedané len rozprávajú o nejakej prudko stúpajúcej novej hviezdičke, ktorá prerazila vo svete show biznisu. Nechápem prečo to tak dramatizujú. Hviezdička, ktorá zažiarila kvôli nejakej afére a zistila, že by z toho mohla vyťažiť nejaké peniaze, keď niečo zaspieva. I tak, prečo okolo straty súkromia robia také haló. Zakrútim radšej hlavou a pohľad presmerujem na svet za oknom, ktorý ubieha rýchlejšie a rýchlejšie. Až nakoniec úplne zastaví. Opäť sa rozbehne, zastaví, rozbehne, zastaví opakuje sa to, aj by som povedal donekonečna, to by som ale klamal. Po dvadsiatich minútach sa to pre mňa skončí a hlas autobusu oznámi, že sme na mieste. Vstanem zo sedadla, prejdem okolo skupinky mladých školákov, ktorý sa práve krčia nad telefónom jedného z nich a na niečom sa hurónsky smejú a neprekáža im, že tým rušia úplne celý autobus. Len zavrtím hlavou a vystúpim. Do tváre mi ihneď vrazí čerstvý vzduch, ktorý vo mne prebudí všetky bunky. Prejdem podchodom až na námestie, kde už od východu cítim sladkastú vôňu. Vôňu jedla, ktoré už od detstva obľubuje snáď každý a ja nie som výnimkou. Palacinky. Môj pohľad ihneď smeruje pod dub, pretože hlások v mojej hlave mi napovedá, že tam bude zdroj tejto omamujúcej vône. Tentokrát sa nemýlim a po štyridsiatich metroch naozaj uvidím stánok, z ktorého sa do okolia rozlieva tá nádherná vôňa. A aj vidím osobu, ktorá je za to zodpovedná ako práve podáva palacinku po okraj naplnenú jahodami, slečne v prenikavo žltej bunde. Len jemno zakývam, odkývanie od nej je omnoho energickejšie a radostnejšie, akoby som čakal. Prídem až k stánku, v ktorom už poskakuje priateľsky naladená osoba v ružovej zástere.
"Dobré ránečko, dobré ránko Jered! Vyspal si sa dobre? Podla Caitliného oka určite áno, avšak moje oko vidí aj niečo úplne iné. Si hladný všakže. Už od podchodu som videla ako naťahuješ nos za touto nádhernou vôňou tak sa posaď a ja ti urobím takú palacinku akú si ešte v živote nejedol! Predsa len, kto by nemal rád palacinky? Takého blázna nepoznám! Palacinky sú palacinky, a jednoducho sú to proste palacinky! Navyše ten názov palacinka je zaujímavý nemám pravdu? Ja myslím, že hej, no sadni si už konečne nestoj tu ako tyč v plote rozprávať sa budeme, neboj sa!" nakázala mi s naberačkou v ruke a jemne kývla na malý stôl s niekoľkými stoličkami, ktorý bol kúsok od dverí do stánku.
"Ako pani nakáže, tak splním," odvetím so smiechom a ruky zdvihnem v obrannom geste nad hlavu a radšej si teda sadnem za malý stolík.
"Ale Jered, poviem ti na to, že je palacinka tak dokonalá vec to meno vznikalo zaujímavo. Začiatok tohto mena siaha naozaj ďaleko, že by to človek ani nepovedal a myslel by si, že niečo ako palacinka je staré tak maximálne niekoľko rokov, nie to storočí. Ale začalo to už v staroveku, Gréci niečo podobné ako palacinka, malý plochý koláč, nazývali plakús. Domorodí Američania akési placky podobné lievancom nazývali nokehick, čo znamená niečo ako 'nie koláč'. Myslím však, že najnechutnejšie a najzvláštnejšie ich nazývali starovekí Rimania. Názov bol placenta, čo by som asi naozaj nechcela jesť, potom však prišiel iný o trochu lahodnejšie znejúci názov Alito Docia. To už znie ako nejaká dobrota a nie ako kus tela. Základ bol ale veľmi podobný a tak sa z toho vyvinuli až tieto úžasné sladké veci," ukončila a podávala mi obriu palacinku naplnenú jahodami, čučoriedkami a neviem čím ešte.
"A káva k tomu, maj pekný a aspoň o trošku sladší deň Jered, táto snáď nebude chutiť ako placenta," zasmiala sa a ja som musel tiež, placentu som v živote nejedol pochybujem však, že by to bola delikatesa.
"Určite nie Caitlin, maj pekný deň aj ty. A teda aj sladký, keď budeš celý deň piecť takéto úžasné veci, pochválil som a s chuťou sa zahryzol do mäkkého cesta. Moje kroky nabrali smer univerzity a predtým než som zahol, som ešte stihol zakývať na rozlúčku. Palacinku som mal zjedenú skôr ako som prekročil brány univerzity a rovnako rýchlo to dnes celé utieklo. Žmurkol som raz. Končil som na univerzite. Žmurkol druhý sedel v autobuse a na tretie žmurknutie už som stál pred dverami môjho domu. Samozrejme neubiehalo to tak rýchlo, mne sa to tak však zdalo. Odomkol som dvere pozdravil sa s tým mňaučiacim stvorením za dverami, ktoré som ihneď nakŕmil. Pohral sa s ním a popri tom si pripravil všetko na ďalší deň. Až som nakoniec zaľahol aj s tým klbkom chlpov do postele a hlava mi plávala v myšlienkach, ktoré som sa snažil utriediť. Plávali v nich palacinky, jahody a čučoriedky. Šialené predstavy o placentových palacinkách. Nakoniec som bol vďačný za spánok, inak by som asi musel navštíviť záchod s miernou nevoľnosťou.