Nádych, výdych. Jedna noha, druhá. Dobre, mozog funguje, telo sa prebúdza. Ruka... Jeden, dva, tri... Telo funguje. Zaťažiť nohy. Pohyb. Som hore. Stojím stabilne a nepadám. Čas 6:00. Okolo nôh sa mi ihneď obmotá jemný chvost a začujem výrazné zamňaučanie.
"Dobré ráno Sisi, ako si sa vyspala?" Usmial som sa jemne a sklonil sa k tomu čudu, aby som ju mohol poškrabkať. Presunul som sa k zrkadlu a pozrel sa na môj obraz. Vlasy nezmenené, farba rovnaká ako každý deň. Oči nezmenené, v poriadku. Rýchly pohľad na inteligentné hodinky umiestnené na pravej ruke. Dvojklik. Môžem začať deň.

Vytiahnem telefón z nabíjačky, ktorá je umiestnená presne dva a pol metra od mojej hlavy. Spánok bol najkvalitnejší o tretej hodine rannej. Deväť hodín spánku ako to má byť, aj s tým malým čudom. Pohyb, otvorím skriňu. Dokonale poskladané oblečenie. Päť bielych naškrobených košieľ, štyri páry čiernych ponožiek, nohavice, saká a opasky. Dokonale vyrovnané, nikde pokrčené. Pohybom zo seba zhodím spací úbor, ktorý dám zložený pod vankúš. Posteliem si. Vyberiem košeľu, ktorá visí bez pohnutia na vešiaku dvadsať šesť. Zapínam všetkých šestnásť gombíkov. Napravím límec. Navlečiem si kravatu, ktorú stiahnem, aby medzi ňou a látkou zostal pohodlný priestor. Obliekam si nohavice. Ponožky. Topánky. Zavieram skriňu.

Moje kroky smerujú do kuchyne. Nalejem do pohára vodu, ktorú ihneď spustím dolu krkom aj s druhým pohárom za ňou. A pritom len tak pozorujem mačku podo mnou, ktorá ma pozorovala inteligentnými očami, až ma nakoniec vyrušila hlasným zamňaučaním.
"Aj ty si hladná však?" Usmial som sa a opäť zamňaučala. Radšej som jej do misky vyklopil pol konzervy a sebe pripravil chlieb.
"Dobrú chuť Sisi," zaželal som mačke, ktorá sa ihneď pustila do svojej porcie a spokojne pri tom mrskala chvostom. Asi jej chutilo. Ja som si aj s raňajkami sadol za stôl a pozoroval svet za mojim oknom. Nevidel som ani lúč svetla, ktorý by osvecoval chodník. Bolo zatiahnuté, no nepršalo. Akoby príroda pripravovala divadlo a stále bola stiahnutá opona. To je však nemožné. Príroda sama o sebe nemôže nič chystať. Nemá ako. Príroda je príroda, nič neplánuje, nič nechystá. Prosto len je. Možno je to inak, no kto vie. Pravdepodobne nikto a pravdepodobne nikdy vedieť nebude.
7:00, kontrolujem byt. Všetky okná sú zatvorené. Tanier aj pohár v umývačke riadu, ktorá sa zapne o desať minút. Skontrolujem náramok na mojej ruke. Vonku je dnes sedemnásť stupňov, naozaj sa ochladzuje, nebránim sa tomu. Beriem sako, ktoré si ihneď obliekam a pre istotu beriem aj dáždnik. Zámok zamknem na dvakrát a kľúče spoločne s telefónom vkladám do tretej priehradky môjho kufríka. Pomalým krokom idem k zástavke autobusu. Autobus príde o sedem minút a bude v ňom iba vodič. Nastúpim a sadnem si na moje miesto, ktoré už na mňa čaká. Opriem sa a zapozerám sa von, na svet okolo. Nevydrží mi to však dlho, keďže kútikom oka zazriem ako si ku mne prisadol niekto celý odetý v oranžovej. Keď som obrátil hlavu, uvidel som pani, ktorá bola celá v žltom niekoľko dní dozadu. Mojim svojským názorom jej tá oranžová pristane viac. Pani na mňa namieri pohľad a ihneď sa usmeje.
"Ale, ale koho tu dnes nestretnem. Ako sa máte milý môj? Určite skvelo. Vidím to na vás. Vy na mne môžete asi tiež, avšak zreteľnejšie ako na vašom dvojfarebnom outfite," zasmiala sa a prstami mi poťahala za sako.
"Ako vidím, vy máte tiež dobrú náladu a farbu zmeny vystriedala oranžová o tej však bohužiaľ nič neviem, no snáď neznamená problémy či strasti. Snáď zmena nepriniesla nič zlé." Rozprával som a pani asi potešil tým, že som si zapamätal aký význam má žltá.
"Och milý môj, potešili ste ma! Veľmi ste ma potešili, teraz teda k vašej otázke. Oranžová je farbou vytrvalosti a očakávania. Je to ako keď čakáte na západ slnka. Obloha sa krásne farbí a už už tu je západ slnka a to je musím povedať, krásny okamih! A ja ju mám na sebe pretože očakávam ako sa celá tá moja zmena nakoniec vyvinie. Zatiaľ je všetko v poriadku. Je mi smutno, to sa však nemôžete diviť, avšak našla som si nových priateľov a to je krásne! Naozaj krásne milý môj," vysvetľovala s úsmevom a pri tom pyšne ukazovala na jej čisto oranžové oblečenie. Ani som sa nemusel pýtať a o chvíľku pokračovala ďalej s rozprávaním o tom ako a jej na novom mieste páči a koľko nových šancí jej takto život ponúkol, rozprávala aj o tom ako sa bojí, čo bude ďalej. To však hneď doplnila slovami, že sa života nemá báť, a že to celé je ako jedno veľké dobrodružstvo. Nakoniec som však musel vystupovať a tak som sa len rýchlo rozlúčil a zaželal všetko pekné do toho nového začiatku. Cesta ubehla, autobus odišiel a ja som opäť stál pred podchodom. Bez rozmýšľania som prebehol na druhú stranu a uvidel námestie naplnené ľuďmi. Pohľad mi ihneď smeroval na štyridsať metrov vzdialené miesto, na ktorom som už odtiaľto videl stáť veľký stan. Čakal som všeličo, ale to, že keď prídem bližšie a uvidím niekoľko veľkých drevených krabíc, ktoré boli až po vrch naplnené plyšákmi, som naozaj predvídať nemohol za žiadnych okolností. Na stane boli rôzne obrázky plyšových hračiek a pri nich rôzne dátumy a nejaké texty. Aj by som si to bol prečítal, keby na mňa zozadu niekto neskočí. Vykríkol som a hneď na to sa rozoznel smiech.
"Kričíš ako baba Ted," začul som a ihneď stočil pohľad k osobe, ktorá sa naozaj hlasno zabávala na môj účet. Len som bezmocne s úsmevom zakrútil hlavou a prezrel si vnútro stanu. 'Zberňa plyšákov u Sarah.' stálo na veľkej tabuli, na zadnej stene celého tohto stanu.
"Dnes Sarah?" spýtal som sa, načo som ihneď dostal ranu plyšovým zvieratkom do hlavy.
"Aké zas dnes! Veď sa tak volám každý deň ty neandertálec! Máš snáď v hlave plyš alebo čo?" Durdilo sa to stvorenie predo mnou so založenými rukami v bok.
"Prepáč, prepáč nič som sa nepýtal zabudni na to. Načo ich tu vlastne zbieraš?" nadškrtol som inú tému, aby som nedostal ešte druhý krát.
"Pre deti do nemocnice a detského domova. Plyšový medvedík vždy poteší, i keď už je tu s nami tak dlho. Vedel si, že plyšový medvedík sa na trhu objavil skoro v rovnaký čas, no na úplne rozdielnych miestach sveta?!" Rozprávala, ja som však netušil o čom a tak som sa len na ňu tak trošku nechápavo pozeral až pochopila, že naozaj asi nechápem o čom je reč a začala rozprávať inak.
"Pred približne 115 rokmi ušila krajčírka Margaret Steiffová v Nemecku plyšového macka, ktorého navrhol jej synovec. Asi mu pravdepodobne chcela spraviť radosť a tohto plyšového macka prezentovali na veľtrhu v Lipsku v marci 1903 a ihneď získala obrovskú pozornosť a obľubu. Zatiaľ čo na druhej strane Atlantiku to začalo poľovačkou vtedajšieho prezidenta, Theodora Roosevelta. Po celodennej poľovačke, kde nič neulovil, mu jeho hostitelia ponúkli zastreliť medvieďa, ktoré priviazali o strom. No on to odmietol so slovami: "Ušetrite toho medveďa!" Tento jeho výrok sa stal slávny a tak sa dočkal aj výtvarného zobrazenia od Clifforda Berrymana, ktorý bol v tej dobe známy politický karikaturista. A tohto obrázku sa chytili manželia Michtomovci a vyrobili macka. Ktorého vystavili vo výklade svojho obchodu. Záujem o hračku bol obrovský a Michtomovci dokonca žiadali po prezidentovi povolenie, aby mohol byť macko pomenovaný po ňom. Teddy ako Theodor bear. A odvtedy sa vyrába. Je zaujímavé, aká história sa skrýva za takou jednoduchou vecou akou je macko. Však Ted. No a za odmenu, že si ma neprerušoval, tu máš za tridsať sekúnd kávu," ukončila a ihneď sa zvrtla pod pult v rohu stanu. Ja som zatiaľ spracovával informácie, ktoré som dostal. Naozaj fascinujúce. Sám som si myslel, že plyšové hračky vznikli len tak a nemali za sebou žiadnu históriu. To som sa ale očividne splietol. O tridsať sekúnd mi Sarah podávala hrnček s kávou aj so želaním pekného dňa, ktoré som opätoval a vydal sa na univerzitu, kde som strávil celý deň. Až do času, kedy som šiel na autobus a domov. Doma už ma čakalo hlasné mňaučanie a dožadovanie sa mojej pozornosti. Nemohol som uveriť ako rýchlo si tu zvykla. Samozrejme som sebe aj jej pripravil večeru, sebe som vyžehlil košeľu na zajtrajší deň a potom nasledovala chvíľka hrania a následne som mieril do postele aj so Sisi za pätami. Ihneď ako som si ľahol mi vyskočila do postele a skrútila sa mi pod ruku.
"Dobrú noc," zaželal som a pohladil ju po hlave. Ja som zatiaľ však rozmýšľal o histórií. Histórii vecí okolo mňa, ktorá by mi snáď nikdy ani nenapadla, až som o deviatej zaspal.