Nádych, výdych. Jedna noha, druhá. Dobre, mozog funguje, telo sa prebúdza. Ruka... Jeden, dva, tri... Telo funguje. Zaťažiť nohy. Pohyb. Som hore. Udržať stabilný postoj. Utorok. Čas 6:00, lepšie, konečne na čas. Vypnúť budík. Pohyb dopredu. Pohľad do zrkadla. Vlasy hnedé ako vždy. Oči v poriadku, zorničky okrúhle vo správnej veľkosti. Rýchly pohľad na inteligentné hodinky umiestnené na pravej ruke jeden a pol centimetra nad ohybom zápästia. Dvojklik. Môžem začať deň.

Vytiahnem komunikačný prostriedok z nabíjacej súpravy, ktorá je umiestnená presne dva a pol metra od mojej hlavy. Spánok bol najkvalitnejší o štvrtej hodine rannej, spal som presne deväť hodín. Dokonalé. Pohyb, otvorím skriňu. Dokonale poskladané oblečenie. Dvadsaťtri bielych naškrobených košieľ, dvadsaťdva párov čiernych ponožiek, nohavice, saká a opasky. Dokonale vyrovnané nikde pokrčené. Pohybom zo seba zhodím spací úbor, ktorý zložený dám pod vankúš. Vyrovnám prikrývku a vrátim sa ku skrini. Vyberiem košeľu, ktorá visí bez pohnutia na vešiaku deväť. Nepohne sa ani o kúsok. Dokonale vyžehlená. Mechanickým pohybom ju premiestnim z vešiaku na moje telo. Všade je ticho a počuť len šušťanie látky. Jemná látka dopadne na pokožku. Zapínam všetkých šestnásť gombíkov. Napravím límec. Navlečiem si kravatu, ktorú stiahnem, aby medzi ňou a látkou zostal presne jeden centimeter. Nohavice. Ponožky. Topánky. Zavieram skriňu.

Moje kroky smerujú do kuchyne. Hodiny nad kuchynskou linkou ukazujú presne 6:20. Skvelo, bez meškania. Plním pohár vodou, ktorá sa následne stráca v útrobách môjho tela. Nasledovaná ďalším pohárom. Dva poháre vlažnej vody na naštartovanie organizmu. Nakuknem von oknom, je jasno, nebo bez mrakov a slnko už teraz svieti. Dnes bude krásne. Do misky na linke nasypem ovsené vločky a zalejem päťdesiatimi mililitrami horúceho mlieka. Nakrájam banán, ktorý tiež skončí v miske aj s dvomi lyžičkami trstinového cukru. Do pohára nalejem pomarančový džús a sledujem dianie za oknom, kým nechám kašu odstáť. Nič zaujímavé. Len ľudia, zvieratá a stromy. Tak ako každý deň. Nič zvlášť rozdielne. Zoberiem misku s teplým pokrmom a džús, obe položím na stôl, za ktorý si sadnem. Každé sústo prežujem tridsaťdva krát než ho prehltnem.

7:00, beriem si sako a kontrolujem byt. Všetky okná sú zatvorené. Pohár aj miska sú v umývačke riadu, ktorá sa automaticky zapne o desať minút. Skontrolujem náramok na mojej ruke. Vonku je dnes dvadsať stupňov a mierne zamračeno. Už to zas stúpa, v stredu má byť najteplejšie a potom to zas padnúť.

Obliekam si sako a zavieram dvere. Zámok zamknem nadvakrát a kľúče spoločne s telefónom vkladám do tretej priehradky môjhokufríka. Teda chcem, no zabráni mi v tom kúsok papiera, ktorý vytiahnem.Karikatúra, ktorú som včera dostal od Seren. Až bolestivo pravdivá. Zložím ju azastrčím do inej časti, aby mi neprekážala. Pomalým krokom idem k zástavke autobusu. Autobus príde presne o sedem minút a bude v ňom ako vždy len vodič. Nastupujem do autobusu a sadám si na štvrté miesto zľava. Pohľad opäť nasmerujem von z okna. Všade sú ľudia. Ani nevidím miesto, kde nikto nie je.Dvadsať minút ubehne a autobusom zaznie názov mojej zastávky. Opatrne vstanem aprevlečiem sa okolo slečny v obrích šatách, ktorá si ku mne prisadla, no anisom ju nezaregistroval. Až veľmi ma zamestnalo dianie za oknom. Nedopatrením som jej topánkou stúpil na jeden z dlhých volánov sukne. Bolo to naozaj omylom,no jej to bolo pravdepodobne jedno, keďže sa na mňa ihneď osopila.
"Neviete dávať pozor človeče?! Takýto dobytok by ani nemali púšťať do verejnej dopravy!" rozkríkla sa na celý autobus. Nebral som to s ťažkou hlavou. Takéto oblečenie je vysoko nepraktické a tak musela čakať, že sa s ním počas dňa niečo stane. Môže byť šťastná, že jejho už niekto neroztrhol. S krútením hlavy som vystúpil z autobusu a prešiel do podchodu a následne na námestie, kde sa už hmýrilo naozaj veľké množstvo ľudí.Môj pohľad smeroval ihneď na štyridsať metrov vzdialené miesto, kde by mal stáťstrieborný stánok s kávou, no opäť som sa sklamal. Dnes tam však nestálani iný stánok, len maličké pódium, na ktorom sedela Seren a vybrnkávala melódiu na gitare. Pred sebou mala položený cylinder, do ktorého okoloidúci hádzali mince. Niektorí sa zastavili, aby sa započúvali do tónov gitary, inýlen prešli bez záujmu. Môj pohľad zas a opäť upútal malý kávovar položený v malej skrinke za ňou. Chôdza sa zrýchlila a za niekoľko sekúnd už som stál predmalým pódiom a pozoroval Seren so zavretými očami, hrajúcu na gitaru. Pieseňskončila a až vtedy ich otvorila.
"Och, bludná duša! Azda i teba prilákala hudba veľkej Amber? No tak Will,netvár sa ako na pohrebe, usmej sa! Je utorok a už len tri dni a je opäťvíkend, nie je to skvelé? No tak! Bezduchý Will! Tak to znie zaujímavo! Skoro ako z nejakého filmu. Videl si film, kde sa hlavná postava volá Will? Ja nie,aspoň myslím, alebo? Vlastne áno! Zachráňte Willyho! Takže som ho videla, len tam je Will kosatka. To sa tiež počíta nie? Veď aj kosatky sú ľudia. Si aj ty kosatka Will? " spustila. To dievča musí niečo brať, takto rýchlopriemerný človek nemá šancu hovoriť.
"Tých filmov je ale päť, takže päť filmov, kde je jedna z hlavných postavWilly. Ten film mám rada, len pri ňom stále plačem. Dá sa stále plakať prijednom filme? Neomrzí to už človeka?" bľabotala ďalej. Nevenoval som tomuvšak veľkú pozornosť Nech sa vyrozpráva,ja chcem svoju kávu a svoj kľud, viac nepotrebujem a ak mám kvôli tomu počúvaťo filme s kosatkou, tak mi nič iné nezostáva.
"Ale kosatky samé o sebe sú nádherné stvorenia! Vedel si, že kosatky vedianapodobňovať zvuky okolo seba? Znie to akoby spievali. Spievali vo svojomtajnom jazyku, ktorý nikto nepozná. Je to úžasné ako hudba vie spojiť ľudí azvieratá. Je to jediný jazyk, ktorému rozumejú všetci. Preto mnoho ľudí hrá.Aby im ostatní rozumeli. Myslím, že je to pekná úvaha. Čo myslíš ty, Will?"obrátila pozornosť na mňa, no tá moja sa aj tak neustále sústreďovala nakávovar za ňou.
"Ja si myslím, že by som si dal kávu, espresso," vyjadril som a onasa rozosmiala.
"Myslím, že keby si bol hudba ty, nikto by ťa nechápal. Lebo ani ja sa vtebe nevyznám. Kávu tu máš za tridsať sekúnd," ihneď sa zdvihla odložilagitaru bokom a sklonila sa ku kávovaru v skrinke. A za tridsať sekúnd mi súsmevom podávala moju kávu.
"Pekný deň," zaželal som a otočil sa k univerzite. Než som všakstačil urobiť čo i len pár krokov začul som ešte jej hlas.
"Buď ako kosatka Will, spievaj svoju vlastnú pieseň."
Len som sa usmial a pokračoval v ceste. Deň akoby nebol dňom, zdalo sa mi tolen ako chvíľa než som sedel v autobuse na ceste domov a pozoroval skrz oknodianie vonku, kde sa už pomaly stmievalo. No aj napriek tomu som prišiel presneo 19:00. Pripravil som si večeru, taktiež košeľu s číslom desať, ktorú somvyžehlil a následne zavesil späť do skrine a o 20:50 som ležal v posteli,pripravený na spánok. Všade okolo znela inštrumentálna hudba, ktorá mi hladilamyseľ, no aj tak som premýšľal ako asi spievajú kosatky. Moje telo sa vyplo o21:00 a spánok ukončil dnešný deň s poslednou myšlienkou na spev kosatiek.Zajtra je streda desiateho. Stred týždňa, ktorý mnohí nenávidia.