Nádych, výdych. Jedna noha, druhá. Dobre, mozog funguje, telo sa prebúdza. Ruka... Jeden, dva, tri... Telo funguje. Zaťažiť nohy. Pohyb. Som hore. Udržať stabilný postoj. Čas 6:00. Vypnúť budík. Pohyb dopredu. Pohľad do zrkadla. Vlasy ako každé ráno, len strapaté a rozhádzané trochu inak. Oči v poriadku žiadne známky začervenania, ani opuchu či začínajúcej očnej infekcii. Rýchly pohľad na inteligentné hodinky umiestnené na pravej ruke. Dvojklik. Môžem začať deň.

Vytiahnem telefón z nabíjačky, ktorá je umiestnená presne dva a pol metra od mojej hlavy. Spánok bol najkvalitnejší o tretej hodine rannej. Deväť hodín spánku ako to má byť. Skvelé ako inak. Pohyb, otvorím skriňu. Dokonale poskladané oblečenie. Dvanásť bielych naškrobených košieľ, jedenásť párov čiernych ponožiek , nohavice, saká a opasky. Dokonale vyrovnané nikde pokrčené. Pohybom zo seba zhodím spací úbor, ktorý dám zložený pod vankúš. Vyrovnám prikrývku a vrátim sa ku skrini. Vyberiem košeľu, ktorá visí bez pohnutia na vešiaku devätnásť. Visí ako ostatné, ako zvyšných dvanásť, ničím sa neodlišuje, všetky sú rovnaké, rovnako ušité, rovnako biele, na rovnakom vešiaku. Len ich čísla sa menia. Obliekam si ľahkú látku a zapínam všetkých šestnásť gombíkov. Napravím límec. Navlečiem si kravatu, ktorú stiahnem, aby medzi ňou a látkou zostal pohodlný priestor. Nohavice. Ponožky. Topánky. Zavieram skriňu.

Moje kroky smerujú do kuchyne. Celým domom sa ozývajú len moje kroky, ťažké dunivé kroky na drevenej podlahe. Nikdy som nevedel chodiť potichu. Keď však prídem do kuchyne, začujem aj niečo iné, nie len dunivé kroky mňa samého. Vtáčí štebot za oknom. No výraznejší ako obvykle. Nalejem do pohára vodu, ktorú ihneď spustím dolu krkom aj s druhým pohárom za ňou. Ďalej načúvam a očami blúdim po strome za oknom, na ktorom však nenachádzam žiadne zmeny, je rovnaký ako každý deň, no potom v štrbine zahliadnem maličké hlavy vtáčatok a pravdepodobne aj ich matku, ktorá ich kŕmi. Tak to bolo to hlasné štebotanie. Boli len hladné. Na to sa ozve dokonca aj môj žalúdok. I on je hladný. Zo stromu teda premiestim svoj pohľad na dosku podo mnou, kde už leží nakrájaný chlieb. Moje ruky už to robia automaticky bez toho, aby som nad tým musel rozmýšľať. Je to naozaj zvláštne. Z chladničky vytiahnem avokádo, ktoré narežem na malé plátky, poukladám na chlieb a následne osolím a okorením. K tomu všetkému si ešte upečiem praženicu, veď prečo nie, je piatok. Koniec týždňa, môžem si to dopriať. Vajíčko je hotové rýchlo a tým pádom aj moje raňajky. Spolu s pohárom vody ich uložím na stôl a sadnem si k nim. Začnem jesť len tak od kraja avokádový chlieb a pozorujem dianie za oknom. Je krásne, slnečno. Podľa pohybu listov na stromoch pravdepodobne fúka. Aspoň nebude až taká príšerná spara, niekto by to bral ako negatívum, ja určite nie. Pozorujem ľudí, zvieratá a veci za oknom a popri tom sám neviem ako, vyprázdnim tanier.

7:00 kontrolujem byt. Všetky okná sú zatvorené. Tanier aj pohár v umývačke riad,u ktorá sa automaticky zapne o desať minút . Skontrolujem náramok na mojej ruke. Vonku je dnes dvadsať stupňov, o celý stupeň teplejšie ako bolo včera, dúfam, že opäť neprídu extrémne teplá, nie je to dobré. Sako zostáva na vešiaku. Zámok zamknem na dvakrát a kľúče spoločne s telefónom vkladám do tretej priehradky môjho kufríka. Pomalým krokom idem k zástavke autobusu. Autobus príde presne o sedem minút a bude v ňom iba vodič. Nastupujem do autobusu a sadám si na štvrté miesto zľava. Sedím a sledujem svet okolo ľudí, než zacítim ako sa na sedačke vedľa mňa niečo pohlo. Otočím hlavu a nestačím sa čudovať. Prisadla si pani, ktorá so mnou šla aj v deň maratónu.
"Ale, ale známa tvár! Kamže cestujete milý môj, opäť na námestie?" spýta sa ihneď zvesela. Dnes už na sebe nemá športový odev, ale len ľahko splývajúce šaty a vlasy vypnuté dovysoka, ktoré už sú mierne poznačené veterným počasím vonku.
"Cole však?" spýtala sa s úsmevom a ja som len rozpačito prikývol.
"Tak vás vtedy nazvala tá milá mladá slečna, nemýlim sa? Alebo partnerka? To by skôr pasovalo oslovenie zlatíčko či miláčik. No proti gustu ako sa vraví žiaden dišputát, každý má rád iné oslovenie. Navyše keď má človek také sympatické meno! No ak vás zaujíma, čože tu robím. Áno všimla som si ten pohľad, ktorým ste na mne hľadal športové oblečenie. Sklamem vás, dnes nejdem behať. Na námestí je dnes stretnutie seniorov a tak idem príjemne stráviť dopoludnie už takto rezky od rána." Smiala sa a rozháňala rukami ako jej len priestor okolo nás dovoľoval.
"Ale medzi nami, starý vytiahol päty z domu, keďže šiel pozrieť svojho syna a čo by to bolo, aby som sedela doma ako taká mrkva. Radšej si pôjdem takto poklábosiť, no nie snáď?" Rozprávala a ja som ju bez protestov počúval celú cestu až na miesto, kde sme obaja vystupovali.
"Och joj, milý môj, tak teda poďme. Posedenie nepočká?" zvolala zvesela a ona sama ma ťahala z autobusu smerom na námestie, na ktorom sme sa naozaj za chvíľku ocitli. Oba naše pohľady smerovali na rovnaké miesto. Na štyridsať metrov vzdialené miesto. Pod košatý strom, kde už sa teraz na dekách rozkladalo mnoho ľudí v trošku vyššom veku. Všetci sedeli na pestrofarebných dekách na trávnatom poraste, ktorý sa tiahol pod mohutnou korunou a pochutnávali si na koláčoch, ktoré pochádzali z malého stánku, ktorý stál v strede tohoto zhromaždenia a tam som uvidel Ai ako práve niekomu podáva medový rez.
"No Cole, ja už vidím svoje priateľky, tak vám teda prajem pekný deň a ako vidím tak tu máte aj tú svoju slečnu, tak držím palce. Pamätajte však, najskôr treba dlho, predlho vyberať a keď už si vyberiete, tak vydržať až do konca." Podotkla ešte zvesela než odišla ku skupinke žien sediacich na obrej zelenej deke, tesne pri kmeni stromu. Tiež som zmenil smer a to k maličkému stánku, ktorý stál predo mnou.
"Ale ale! Koho to tu vidím, ideš zdvíhať vekový priemer na našu maličkú akciu?" Zašvitorila ihneď a zároveň sa jemne vyklonila z predajného okienka. Takže som si mohol vskutku dobre prezrieť jej menovku, na ktorej stálo úhľadne napísané Jasmine.
"Dnes Jasmine? Pekné meno," pochválil som a chcel pokračovať a nadviazať na to včerajšie, no bol som umlčaný dávkou šľahačky, ktorá mi dopadla na tvár.
"Ani zas neskúšaj trepať o nejakom mojom druhom mene, dokonca aj ten veterník, ktorý leží v chladničke má lepšiu pamäť na mená ako ty!" Začala výhražne, no nakoniec sa celá jej vyhrážka zmenila na smiech. Zatiaľ čo ja som si opatrne utieral šľahačku z tváre.
"A čo to tu vlastne je? Organizuješ stretnutie starších? Nemáš na to ešte čas?" Rypol som si. Tá si to však nebrala príliš osobne a začala dlhým nádychom, ktorý mi prezradil, že to bude na dlho.
"Nie, nemám, veď starý je pre dnešných mladých už človek, ktorý má aj čo i len o dva roky navyše. A musím sa na to predsa pripraviť. Ale nie, robím si srandu. Chcem im len týmto spôsobom vniesť trošku zábavy do života. Mnohí z nich už sú na svete sami. Nemajú ani deti, ani manželov či manželky. Dokonca ani žiadnu rodinu. Zostali na svete úplne sami. To je však ešte ten lepší prípad, niektorí deti majú, no skončili v opatrovateľskom dome, alebo na nich ich rodiny úplne zabudli a zostali sami. Vieš si to predstaviť? Aké je to byť úplne sám. S tou myšlienkou, že aj tí poslední, tvoja rodina, na teba úplne zabudli a zostal si sám. Musí to byť odporný pocit. Nepriala by som ho ani najhoršiemu nepriateľovi. Niektorí možno majú samotu radi. No ja sa jej desím. Desím sa samoty a dňa, kedy zostanem sama. Preto sa bojím smrti Lark, vraví sa, že pred smrťou musí každý stáť sám. Toho sa desím, že zostanem nakoniec úplne sama. Sama v ničote bytia. Je to paralyzujúci pocit, naozaj odporný. Teraz naň ale nemôžeme predsa myslieť, je krásny deň. Myslím, že sa ponáhľaš, všakže Lark? Kávu tu máš za tridsať sekúnd," dokončila svoj monológ a zvrtla sa v stánku. O tridsať sekúnd predo mnou naozaj stála káva.
"Maj pekný deň Lark, sprav si ho pekným," zaželala mi s úsmevom a kývaním, keď už som sa otáčal k univerzite.
"Aj ty, nezostarni tu príliš," odzdravil som taktiež a moje kroky ihneď smerovali k univerzite.

Deň ubehol, až som ho skoro nestihol zaznamenať, akoby to bola len maličká chvíľka medzi časom s Jasmine a tým, že som stál pred vlastným domom o siedmej večer. No tak ako každý večer som si pripravil večeru, taktiež košeľu s číslom dvadsať, ktorú som vyžehlil a následne zavesil späť do skrine a o 20:50 som ležal v posteli, pripravený na spánok. Všade okolo znela inštrumentálna hudba, ktorá mi hladila myseľ, no aj tak som premýšľal, premýšľal som nad samotou nad pocitom číro čírej samoty. Mnoho ľudí zo samoty zošalelo, mnoho ľudí ju nenávidí a iní ju vyhľadávajú. I tak je však desivá. Moja myseľ aj s telom sa vypla o 21:00 spánkom.

„Keď sa budeš smiať, bude sa s tebou smiať celý svet. Keď budeš plakať, budeš plakať sám."
Bob Marley