Nádych, výdych. Jedna noha, druhá. Dobre, mozog funguje, telo sa prebúdza. Ruka... Jeden, dva, tri... Telo funguje. Zaťažiť nohy. Pohyb. Som hore. Udržať stabilný postoj. Utorok. Čas 6:00 lepšie, konečne na čas. Vypnúť budík. Pohyb dopredu. Pohľad do zrkadla. Vlasy rastú, nič zvláštne, ani inak zafarbené. Oči v poriadku, zorničky na správnom mieste, v správnej veľkosti. Rýchly pohľad na inteligentné hodinky umiestnené na pravej ruke jeden a pol centimetra nad ohybom zápästia. Dvojklik. Môžem začať deň.

Vytiahnem komunikačný prostriedok z nabíjacej súpravy, ktorá je umiestnená presne dva a pol metra od mojej hlavy. Spánok bol najkvalitnejší o druhej hodine rannej, spal som presne deväť hodín. Dokonalé.

Pohyb, otvorím skriňu. Dokonale poskladané oblečenie. Dvadsaťdva bielych naškrobených košieľ, dvadsaťjeden párov čiernych ponožiek, nohavice, saká a opasky. Dokonale vyrovnané, nikde pokrčené. Pohybom zo seba zhodím spací úbor, ktorý zložený dám pod vankúš. Vyrovnám prikrývku a vrátim sa ku skrini. Vyberiem košeľu, ktorá visí bez pohnutia na vešiaku s číslom desať. Nehýbe sa, akoby visela vo vákuu. Dokonale vyžehlená. Pohybom ju premiestnim z vešiaku na moje telo. Všade je ticho a počuť len šušťanie látky a pofukovanie vetra za oknom, ktorý rozháňa listy na strome. Jemná látka dopadne na pokožku. Zapínam všetkých šestnásť gombíkov. Napravím límec. Navlečiem si kravatu, ktorú stiahnem, aby medzi ňou a látkou zostal presne jeden centimeter. Nohavice. Ponožky. Topánky. Zavieram skriňu.

Moje kroky smerujú do kuchyne. Pohľad von oknom mi ukáže, že vonku naozaj panuje veterné počasie, i keď svieti slnko a pravdepodobne sa oteplilo. Nalejem do pohára vodu, ktorú ihneď spustím dolu krkom aj s druhým pohárom za ňou. Z poličky vytiahnem toastový chlieb. Vytiahnem štyri krajce, ktoré potriem syrom a položím na ne plátok rajčiny. Počkám, kým LED dióda na prístroji zozelenie. Vložím chleby dovnútra a zatiaľ zalejem kamilkový čaj. Pridám citrón a jednu lyžičku medu. Nápoj postavím na stôl a vedľa neho aj tanier s hotovými raňajkami, ku ktorým si ešte nakrájam jedno jablko na mesiačiky. Sadnem si a začnem jesť, každé sústo dôkladne prežujem než prehltnem a zapíjam ho kamilkovým čajom.

7:00, beriem si sako a kontrolujem byt. Všetky okná sú zatvorené. Tanier aj pohár v umývačke riadu, ktorá sa automaticky zapne o desať minút. Skontrolujem náramok na mojej ruke. Vonku je dnes devätnásť stupňov, no počas dňa, sa teplota má vyšplhať omnoho vyššie, vonku svieti slnko a lúče tancujúce po prahu domu sú tomu dôkazom. Obliekam si sako a zavieram dvere. Zámok zamknem na dvakrát a kľúče spoločne s telefónom vkladám do tretej priehradky môjho kufríka. Pomalým krokom idem k zástavke autobusu. Autobus príde presne o sedem minút a bude v ňom iba vodič. Nastupujem do autobusu a sadám si na štvrté miesto zľava. Ticho prerušované hučaním motoru skoro ani nevnímam, viac ma zaujíma svet za oknom. Niekoľko detí sa po ceste do školy zastavilo v parku na hojdačkách a ich batohy ležia nahádzané bez ladu a skladu na kope pri plote, ktorý ohraničuje ihrisko. Mamička tlačí prázdny kočík a vedľa nej neohrabane beží dieťa, ktoré sa na ňu každú chvíľu pozerá. Vonku je to plné života, ako snáď každé ráno. Autobus sa plní a ja len čakám, kedy sa oznámi moja zastávka. Presne po dvadsiatich minútach ako je zvykom. Dnes si vedľa mňa nikto nesadol, no autobus je nezvyklo prázdny. Zvláštne. Autobus prudšie zastaví a do mňa narazí mladý muž, ktorý na mňa ihneď upriami pohľad.
"Och pardon! Je mi to ľúto, zabudol som sa držať, už je to vek, kedy som naposledy šiel autobusom a tieto zastavenia, no veru nie je to nič, čo by sa dalo nazvať príjemným. Dúfam, že som vám neublížil," dokončí a spýtavo si ma premeria. Dvere autobusu sa už otvárajú a tak len rýchlo odvetím, že sa nič nestalo a vystúpim z dopravného prostriedku, ktorý ihneď zavrie dvere a pokračuje vo svojej ceste na druhý koniec mesta.

Prejdem podchodom na námestie, ktoré je tiež nejaké prázdne. Dnes sa asi mnoho ľudí vykašlalo na povinnosti. Moje kroky smerujú pod veľký starý dub, kde verím že bude stáť strieborný vozík s kávou. Moje nádeje sa skoro splnia, keď uvidím striebornú striešku, no ihneď potom sa ich vzdám, keď uvidím spodok stánku obsypaný kvetmi najrôznejších farieb, ktoré sa v jemnom vetre pohupujú a obohacujú vzduch okolo seba ľahkou vôňou. Pri stánku stojí nižšia žena s pevnou postavou. A o niečom sa rozpráva s Amber. Keď prídem bližšie začujem aj kus ich rozhovoru.
"...no to dúfam Amber, no myslím že sestra bude načisto očarená! Máte zlaté ruky srdiečko, naozaj zlaté ruky. Veď tie kvety vám snáď pod nimi kvitnú samé! Nemýlim sa snáď? No nič srdiečko ja musím ísť, ešte raz ďakujem. Pekný deň!" začul som ešte chvíľu predtým než sa slečna otočila a mierila si to smerom k vlakovému nádražiu.
"Je rozkošné ako dokáže taká malá pominuteľná vec rozžiariť ľuďom deň, nemyslíš?" spýtala sa ma ihneď a s úsmevom položila hlavu na dosku pred ňou: "Je to tak krásne jednoduché. "
"Myslím, že kvety ako dary boli ponímané už dávno pred nami. Predsa len aj rozprávky o kvetoch boli dávno. Veď aj Hans Christian Andersen napísal rozprávku o dievčatku, čo sa zrodila zo semienka kvetu a bola veľká ako palec! Och ako rada by som niekedy tiež bola taká maličká. Len sa tak niekde zatúlať pod malý lístok, či vetvičku a pozorovať ako sa svet mení. Nemyslíš, že by to bolo krásne Evan? Len tak sa skryť. Nikým nevidená, nikým nepočutá, len pod lupienok ruže. No aj kvety potrebujú niečo, potrebujú sa z niečoho zrodiť. Potrebujú to malé semienko, z ktorého vyrastú, potrebujú vodu a slnko, aby mohli rásť a prosperovať, tak ako ľudia. Ako my potrebujeme matku, aby sme vznikli a domov, aby sme mohli prosperovať. Je to pekná metafora Evan, že sme ako kvety. Naozaj rozkošná!" nadchla sa a pri tom obkresľovala prstom jeden z kvietok na stole pred ňou.
"Keby si veľká ako palec, v tomto svete ťa najskôr niekto pristúpi. A koniec príbehu. Dám si kávu, espresso," odvetím so skrývaným smiechom, no ona sa prudko zdvihne a zamračí sa.
"Evan! Ty nedonosenec vrabčí! Takto mi kaziť pekné predstavy! Ďakujem ti pekne, och čo som ja komu chúďatko spravila. Kávu tu máš za tridsať sekúnd a nepozeraj sa tak na tie kvety, ešte kvôli tebe zoschnú a potom čo ja s nimi?!" vykríkla na mňa ešte predtým ako mi išla pripraviť kávu, ktorú som za tridsať sekúnd dostal do rúk aj s maličkým kvietkom fialky na viečku.
"Pekný deň Evan, a snaž sa nepristúpiť nejakú palculienku! Inak si ma neželaj!" zakričala na môj chrbát, i keď ja už som odchádzal a moje kroky smerovali k univerzite. Na miesto, kde som opäť strávil celý deň až do doby odchodu na autobus a príchodu o 19:00 domov.

Pripravil som si večeru, taktiež košeľu s číslom jedenásť, ktorú som vyžehlil a následne zavesil späť do skrine a o 20:50 som ležal v posteli, pripravený na spánok. Do uší sa mi vkrádala hudba, ktorá pomaly utlmovala moje zmysly a prenášala do spánkového stavu, ktorý nastal o 21:00.

„Bez slnka nekvitnú kvety, bez lásky niet šťastia, bez ženy nie je láska,

bez matky nie je ani básnik, ani hrdina."

-Maxim Gorkij